V Martine zavrel reštauráciu, dnes žije v Luxemburgu: Mal som pocit, že Slovensku na mne nezáleží (Rozhovor)
V Martine postavil na nohy obľúbenú vegánsku reštauráciu, no pandémia a energetická kríza ho nakoniec donútili zavrieť. Dnes Marcus Ivaška žije a pracuje v Luxemburgu, kde našiel fungujúce úrady a pokoj od toxickej politiky. „Nadobudol som pocit, že na Slovensku mi záleží viac než Slovensku na mne,“ hovorí bývalý podnikateľ o svojom odchode, splácaní dlhov a živote v jednej z najbohatších krajín Európy.
V Martine ste prevádzkovali obľúbenú vegánsku reštauráciu. Čo sa pokazilo?
V roku 2016 sme založili donáškovú službu, ktorá v zime 2019 prerástla v plnohodnotnú reštauráciu. Podnik bol v zisku, no potom sme sa stali platcami DPH a prišiel covid-19. Ako nová firma sme nemali dostatočnú finančnú históriu a prepadli sme cez sito kompenzácií. Zvládli sme to, no po covide sa obrat ani zisk nevrátili na pôvodné čísla.
Potom prišla vojna na Ukrajine a energetická kríza. Začali sme mať problém so zamestnancami, kvôli čomu sme museli skracovať otváracie hodiny. Viedlo to k nižším tržbám a tie k tomu, že sme už nedokázali ponúknuť konkurencieschopné platy.
Adela Vinczeová si minule v podcaste položila otázku, či by mali mladí cítiť zodpovednosť za svoju krajinu, keď ona nemá pocit, že krajina cíti zodpovednosť za nich. Toto mnou rezonovalo, pretože ja som Slovensko podporiť chcel. Podnikal som tu, zamestnával ľudí, platil dane. Bola to strašná drina, ale roky aj radosť. Až časom som nadobudol pocit, že na Slovensku mi záleží viac než Slovensku na mne. Že si tu nevážime ľudí, ktorí tvrdo pracujú a snažia sa vytvárať hodnoty.
Samozrejme, mnohé z toho človek nevie ovplyvniť. My sme toho prekonali veľa. Ale toto všetko – pandémia, vojna, drahá elektrina, žiadna pomoc od štátu v krízovej situácii – nás energeticky vyčerpalo. V jednom bode už jednoducho nebola sila ani chuť pokračovať.
Čo bolo napokon tým posledným impulzom, pre ktorý ste sa rozhodli odísť zo Slovenska práve do Luxemburska?
Hlavne finančné záväzky, ktoré po podnikaní zostali a bolo ich treba splácať. Bolo mi jasné, že zo slovenského príjmu by to bolo veľmi náročné. Luxembursko pritom vôbec nebolo v pláne. Práve v čase, keď sme zatvárali reštauráciu, sa sem sťahovala kamarátka. V podstate ma sem zavolala — a bolo vymaľované.
Aký je luxemburský život v porovnaní s tým slovenským?
Prvý rok som žil priamo v centre Luxemburgu. Hlukom mi pripomínal New York. Lietadlá, polícia, sanitky… Aj preto som sa neskôr odsťahoval kúsok za nemecké hranice, hoci som zostal pracovať v Luxembursku.
Celkovo sa mi tu žije príjemnejšie. Napríklad infraštruktúra a zdravotníctvo fungujú podľa mňa veľmi dobre. Asi 80 percent nákladov prepláca poisťovňa, vrátane zubára — samozrejme estetické úpravy nie. To je podľa mňa veľmi dobrý systém.
Pri nezamestnanosti alebo PN má človek oveľa väčšiu istotu, že ho štát podrží. Verejná doprava je zadarmo v celej krajine. Na úradoch som sa prakticky vždy dohovoril po anglicky a úradníci boli podľa mojej skúsenosti ochotní. Veľa vecí sa vybaví rýchlo alebo online.
Je tu podľa mňa aj väčšia dôvera. Na Slovensku som bol zvyknutý, že treba všade nosiť papiere, potvrdenia, overené kópie a pečiatky. Tu sa mi už viackrát stalo, že som úradníkovi ukázal dokument v telefóne a povedal, že to stačí.
Ľudia sú tu skrátka iní. Aj tu sú snobi, farmári a všetko medzi tým. No mám pocit, že tu žijú viac. Myslím, že to trochu súvisí aj s politikou a úrovňou stresu. Tu, na rozdiel od Slovenska, nikto nerieši premiéra, ktorý chce byť Putinov kamarát. „Go west, life is peaceful there,“ hovorí sa. A je to na tom kus pravdy.
Samozrejme, nie všetko je lepšie. Služby aj jedlo sú drahé, možno už pomaly ako na Slovensku. (smiech)
Veľa nehnuteľností je tu v prekvapivo zlom stave. Síce platíte veľmi drahý nájom – a napriek tomu byt či dom môže byť pokojne desaťročia bez poriadnej rekonštrukcie. Pri starých domoch tu často ani neexistujú poriadne technické výkresy.
Zaviesť internet trvalo niekoľko mesiacov. Zlé skúsenosti mám aj s miestnou bytovou správou a niektorými prenajímateľmi. Niekedy treba tú istú vec napísať trikrát, štyrikrát, päťkrát, kým ju niekto začne riešiť.
V čom vás Luxembursko prekvapilo najviac – pozitívne aj negatívne?
Negatívne najmä kvalita niektorých služieb, napríklad doručovania. Človek sedí celý deň doma a potom nájde papier, že ho kuriér alebo poštár nezastihol. Ani nezazvonil, ale nezastihol! (smiech)
No a bývanie. Keď sme prichádzali, bolo treba zaplatiť depozit vo výške troch nájmov, realitke ďalší nájom a potom nájom za prvý mesiac. Takže ak človek ide do bytu za 2 000 eur mesačne, potrebuje 5 × 2 000, čiže 10 000 eur.
Dnes sa pravidlá už zmenili. Depozit môže byť pri nových nájmoch maximálne vo výške dvoch mesačných nájmov a provízia realitnej kancelárie sa delí medzi nájomcu a prenajímateľa.
A potom jazyky. Domáci sú často až neuveriteľne jazykovo vybavení. Angličtina je, hlavne v hlavnom meste, úplne bežná. Raz som bol v obchode Orange, predavač hovoril po anglicky, francúzsky, španielsky a portugalsky. A predpokladám, že vedel aj luxemburčinu a nemčinu.
Ako sa vám napokon podarilo vyriešiť bývanie?
V Luxembursku vládne taký začarovaný kruh. Ak nemáte rezidenčnú adresu v Luxembursku, Francúzsku, Nemecku alebo Belgicku, máte v praxi problém zamestnať sa v Luxembursku. A zároveň ak nemáte pracovnú zmluvu, nikto z prenajímateľov vám ubytovanie neposkytne. Čiže potrebujete prácu, aby ste dostali bývanie – a bývanie, aby zamestnávateľ videl, že tu reálne budete fungovať.
Samozrejme, právne to neznamená, že občan EÚ nemôže pracovať v Luxembursku so slovenskou adresou. Prakticky ale zamestnávateľ rieši, odkiaľ budete dochádzať a či sa plánujete relokovať. Mne v tomto pomohli známi. Inak sa dá začať napríklad hotelom alebo dlhodobým ubytovaním, ktoré umožňuje za určitých podmienok nahlásiť rezidenčnú adresu, nájsť si prácu a potom normálne bývanie.
Luxembursko sa často prezentuje ako jedna z najbohatších krajín Európy. Dokáže si tu človek s priemerným platom dovoliť dôstojný život? Darí sa vám z platu reálne ušetriť viac ako na Slovensku?
Momentálne si kvôli finančným záväzkom, ktoré zostali po podnikaní, neodkladám skoro nič. Ale počas tých troch rokov sa mi podarilo všetko splácať a postupne si to nastaviť tak, aby to bolo udržateľnejšie.
Teraz sa sťahujem do menšieho bývania, čím si výrazne znížim náklady, takže si myslím, že od roku 2027 pôjde moja kvalita života o niečo vyššie. A aj keď to bolo miestami s odretými ušami, napriek pomerne veľkým finančným záväzkom som tu dokázal mať celkom dôstojný život. Neviem si predstaviť, ako by som to zvládal na Slovensku.
Čo by ste dnes poradili našincovi, ktorý sem zvažuje odchod predovšetkým pre peniaze?
Jazyky sú dôležité. Dá sa tu fungovať iba s angličtinou, ale pracovné možnosti sú oveľa obmedzenejšie. Ak človek nevie francúzsky alebo nemecky a nemá vysokú školu alebo nejakú prax, ktorú tu vie dobre predať, je to ťažšie. Mňa zachránili základy nemčiny a kus šťastia. Po príchode som vyše roka pracoval vo fabrike na 3 zmeny cez agentúru.
Podľa mňa veľmi záleží na tom, odkiaľ človek profesijne štartuje. Úplne iná situácia je, keď sem príde mladý absolvent, a úplne iná, keď má niekto titul a päť rokov praxe.
Ja som sem prišiel iba so strednou školou a skúsenosťami hlavne z vlastného gastro podniku. Aj keď som tam z veľkej časti robil administratívu, riadil ľudí, procesy, výrobu, financie a každodennú prevádzku, po príchode do Luxemburska som mal pocit, že tu začínam skoro ako nula bez relevantnej praxe. Až časom som si začal uvedomovať, že veľa z toho sa dá preniesť aj do úplne iných odvetví.
Treba mať aj dosť peňazí na začiatok, pretože bývanie je drahé. Čítal som aj články a diskusie od ľudí, ktorí hovoria, že Luxembursko už nie je to, čo bývalo, a finančne sa to už tak neoplatí. Možno majú pravdu. Ja som tu len pár rokov, takže to neviem porovnať.
Čo vnímate v Luxembursku a na Slovensku ako najväčší problém?
Na Slovensku je korupcia a množstvo politických káuz takou výraznou súčasťou verejného života, že ich človek vníma skoro stále. V Luxembursku tento pocit nemám.
Najväčší problém hlavne v centre Luxemburgu sú podľa mňa ľudia závislí od drog, bezdomovci a neporiadok, ktorý spôsobujú. A potom Francúzi… (smiech) Teda, je tu podľa mňa určitý typ národnostného alebo jazykového nepotizmu.
Aj keď je inzerovaná pracovná pozícia iba s požiadavkou angličtiny na prácu, ale prihlási sa niekto, kto vie aj po francúzsky, tak má často výhodu, pretože kolegovia sa medzi sebou chcú rozprávať po francúzsky. Alebo keď je niekde portugalský manažér, máte zrazu v tíme veľa Portugalcov. Nie je to pravidlo, ale človek si to začne všímať.
Zodpovedá štatistické bohatstvo Luxemburska tomu, ako sa v krajine skutočne žije? Vidíte aj ľudí, ktorí napriek práci zápasia s finančnými problémami?
Pracujúcu chudobu v Luxembursku nevnímam. Skôr vidím, že aj Luxemburčania sa kvôli cenám nehnuteľností a nájmov sťahujú kúsok za hranicu, aby ušetrili pár stoviek mesačne.
Osobne si to neviem predstaviť, že ak tu máte prácu na plný úväzok, že by ste nemohli viesť kvalitný život. Ale každý si kvalitný život predstavuje inak. Možno podľa počtu dovoleniek za rok a podľa toho, či má drahé auto, oblečenie a nový mobil každý rok. Pre mňa o tomto život nie je. Pozerám sa hlavne na to, koľko mi mesačne zostane z výplaty. A keď to porovnám so Slovenskom, tak je to pekné číslo – a aj napriek tomu, že sú tu mnohé veci drahšie.
Ako sa zmenil váš pohľad na Slovensko po tom, čo dlhodobo žijete v zahraničí?
Napríklad na Slovensku môžem prísť do banky a niečo vybaviť za pár minút. V Luxembursku si treba rezervovať termín dopredu.
Našťastie som tu nestretol veľa ľudí, ktorí by poznali alebo sledovali slovenské politické kauzy, takže sa nemusím až tak hanbiť, keď poviem, že som zo Slovenska. (smiech) Ale okrem politiky som na Slovensko hrdý. Má obrovský potenciál a veľmi veľa dobrých a šikovných ľudí. Tí veľmi šikovní ľudia teda sú aj v politike, ale niektorí sú šikovní iba pre svojich ľudí. (smiech)
Neviem, či mi dnes na Slovensku prekáža niečo výraznejšie ako predtým. V tomto sa asi veľa nezmenilo. Pre moje duševné zdravie je ale príjemné byť odstrihnutý od každodenného spravodajstva o slovenskej politike. A tým samozrejme neviním médiá za to, o čom musia informovať…
Keď sa vrátite domov, máte pocit, že sa situácia na Slovensku mení k lepšiemu, stagnuje alebo zaostáva?
Áno, mám pocit, že sa mení k lepšiemu. Možno aj preto, že má na to čas, lebo tam nechodím často. (smiech) Naposledy som mal aj pocit, že sú ľudia menej deprivovaní. Neviem, či preto, že som odchádzal počas covidu, alebo preto, že sa museli adaptovať a zvyknúť si na súčasnú vládu a neschopnosť opozície… aby im z toho nepreplo. (smiech)
Slovensko má obrovský potenciál, ale má pred sebou ešte kus roboty.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
