Inšpirácie » Kultúra

Umelec zachytáva architektúru do najmenšieho detailu. Pozrite si jeho neuveriteľné kresby palácov, mostov a Louvru (+Foto)

„To by som zvládol aj ja.“

Tak znela poznámka, ktorá umelca Maxa Kerlyho zasiahla. Kritik s ironickým podtónom zhodnotil kresbu, na ktorej Max pracoval celé mesiace. Veľkorozmerné diela ako Tower Bridge, Louvre či chrámy klasickej architektúry, kreslí perom na papieri. Úroveň ich detailu je ohromujúca – každá dlaždica, lístok či ozdobný reliéf je zachytený s neuveriteľnou presnosťou. Kritickú poznámku si 31-ročný umelec z Londýna dodnes pamätá.

A kritik pokračoval: „Toto nie je umenie. To je matematika.“

„Odpovedal som: ‚Okej, rozveď to trochu,‘“ spomína Max Kerly, architektonický umelec z Londýna, v rozhovore pre Epoch Times. Kritikov záver bol prostý: je to len súhrn rozmerov a čísel. Kerly si pomyslel – možno by to naozaj dokázal… „ale si tomu ochotný obetovať stovky hodín? Ľahko sa povie, že to vieš – ale budeš pri tom sedieť 100 hodín? Si dostatočne trpezlivý? A ak spravíš chybu, máš dosť skúseností, aby si ju opravil?“

Niektoré diela Maxovi trvajú celé týždne. Trvalo mu päť mesiacov, kým nakreslil úchvatný obraz okrídlených anjelov s Kristovým mŕtvym telom v strede a vznášajúcou sa Máriou, odetou v rúchu, ktorá ho drží a pozerá sa zhora. Všetko zachytené do najmenšieho záhybu plášťa, inšpirované bronzovými dverami milánskeho dómu.

Max do kresby „Bronzové dvere milánskeho dómu“ investoval približne 200 hodín svojho voľného času. Je to jeho najosobnejšie dielo. „Bolo krásne, že som sa mohol sústrediť na línie tiel, krivky…“ hovorí. „Na mnohých stavbách sú sochy, ale nemôžem sa im venovať tak, ako by som chcel. Nie je na to priestor pre ich mierku a veľkosť.“

A predsa z tých presných línií a proporcií vyžaruje niečo krásne. Aj keby išlo len o „matematiku“.

Max za inšpiráciou cestuje. Kreslil parížsky Louvre, zámok vo Versailles, milánsky dóm… no často mu stačí vyjsť do ulíc rodného Londýna. Sleduje hru svetla a tieňov na historických fasádach a potom sadá za stôl. Niečo tvorí na objednávku a niečo len tak pre seba.

„Vyjsť von je vždy najlepší spôsob,“ hovorí.

V Londýne ho inšpirovala monumentalita neoklasicistických anglických architektov. Stĺporadia a fasády Buckinghamského paláca – ktoré čerpajú z dávnych rímskych palácov – sa stali predlohou jeho najväčšieho diela. Kresba „Buckinghamský palác“ je široká viac ako meter. Je na nej zachytená aj v pozore stojaca ikonická kráľovská garda, oblečená v červenom s impozantnými čiapkami z „medvedej kože“.

„Obraz má v sebe prvky plátkového zlata,“ povedal Max s odkazom na použitú techniku zmiešané médiá, ktorá v jednom umeleckom diele kombinuje rôzne médiá, techniky a materiály. Príležitostne použije aj akvarel. „Je to takmer čiernobiela kresba, avšak sú na nej štyria strážcovia, ktorí dostali trochu červenej, a dva koberce na konci.“

Všetko – každý tieň, tehla, kovová tyč – je nakreslené perom s hrotom veľkosti 0,76 až 20,3 mm. Používa značku Staedtler a uni PIN a papier Fabriano Accademia.

Keď ľudia na výstavách obdivujú jeho diela, dúfa, že si všimnú a vychutnajú všetky tie malé detaily. „Chcem, aby ste pristúpili bližšie. Aby ste sa zadívali. Aby ste sa spojili s tým dielom,“ hovorí. „Všímajte si drobnosti – lebo mnohí dielu venujú len sekundu či dve“.

A čo chyby? Pri tisícoch bezchybných línií by jeden zlý ťah mohol všetko zničiť. „Ľudia sa ma na to často pýtajú,“ hovorí Max. Pravda však prekvapí. Pero je nemilosrdné: je ľahšie nerobiť chyby, ako ich opravovať, hovorí. „Jediný spôsob, ako nerobiť chyby, je byť sústredený.“

Ak cíti, že koncentrácia slabne – odloží pero. „Nebudem kresliť, keď viem, že urobím chybu. Ak je desať hodín večer, skončím. Ráno budem pokračovať.“

Umelci a ilustrátori už tradične kladú dôraz na slobodu a uvoľnenosť ruky. Max však o sebe hovorí, že je dôsledný, detailný a pomalý. Na univerzite študoval u architektonického ilustrátora, no novú vášeň objavil až počas návštevy Talianska: kresliť klasickú architektúru a zachytiť ju do najmenšieho detailu.

Medzi jeho diela patria Hamilton House v Londýne či bazilika Santa Maria della Salute v Benátkach. Priťahujú obdivovateľov na výstavách či Instagrame.

„Si úžasný, chlapče!“ – to je, čo Max počuje najčastejšie.

Občas sa však nájde aj kritik. Komentáre o pravítkach, rozmeroch a „matematike“ ho dnes už neurazia.

„Neberiem to osobne,“ uzatvára Max Kerly.

Pôvodný článok

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK