Zaujímavosti

Život na Langkawi stredoeurópskymi očami: od exotických chutí k vlastnej kuchárskej knihe (Rozhovor)

Malajzijské chute, skromný životný štýl aj realita v podobe byrokracie a víz pre cudzincov. Lenku okúzlila Malajzia už pri prvej návšteve, no vtedy ešte netušila, že sa práve Langkawi stane jej druhým domovom, ktorý by dnes opúšťala len sťažka. Okrem toho, že miestne pomery pozná do hĺbky ako sprievodkyňa, objavila v sebe veľkú vášeň aj pre tradičnú malajzijskú kuchyňu. Začínala ako samouk, neskôr ju inšpiroval aj manžel, až sa dopracovala k vlastnej kuchárskej knihe. Ako to vyzerá, keď sa Európanka rozhodne vydať malajzijskú kuchársku knihu? Prečo malajzijské jedlá pôsobia tak vegetariánsky? A čo znamená halal či muslim friendly v miestnych reštauráciách? Tieto otázky, ako aj mnohé ďalšie sme položili Lenke Gazdovej v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.

Epoch Times Slovensko: Už siedmy rok žijete v Malajzii na Langkawi, kde pracujete ako sprievodkyňa. Prečo práve toto miesto? V čom si vás získala Malajzia?

Lenka Gazdová: Langkawi, respektíve celá Malajzia, si ma získali na začiatku mojej polročnej cesty po Juhovýchodnej Ázii, a to ani nebola v pláne. Ten bol úplne iný, ale našla som lacné letenky do Malajzie, tak som išla a bola som nadšená od prvého okamihu. Teraz spätne už ani neviem, čo presne to bolo, ale pravdepodobne kombinácia všetkého – jedlo, kultúra, ľudia aj príroda.

Malajzia je neuveriteľne pestrá a to ma baví. Na Langkawi som potom robila dobrovoľníčku a ostrov som si obľúbila natoľko, že som sa sem ešte niekoľkokrát vrátila. Juhovýchodná Ázia ma vždy lákala, od prvej návštevy Thajska pred 10 rokmi, no a v neposlednom rade som pri jednej z ďalších návštev stretla svojho manžela. Teraz už bývalého, ale to nič nemení na situácii, že Langkawi je v mojich očiach skvelé miesto na život.

Mnohých láka vidina pokojnejšieho, pomalšieho a zároveň menej stresujúceho života v ostrovnej exotike. Je to také ideálne aj na Langkawi?

Áno aj nie. Práve o tomto majú mnohí ľudia dosť naivné predstavy. Koľkokrát som už od ľudí dostala správy typu, že v Česku to nestojí za nič a že by sa chceli presťahovať do Malajzie, ale pritom tam nikdy predtým neboli. Taký človek môže veľmi tvrdo naraziť. Tých problémov a výziev pre cudzincov je tu veľa. Od úplne odlišnej kultúry cez hľadanie práce až po víza, byrokraciu a podobne. 

Aby ste si tu mohli naozaj užívať život v ostrovnej exotike, často treba poriadne zaťať zuby a makať. Verte mi, že aj keď sa dostanete do bodu, keď ste už celkom dobre adaptovaní, prídu chvíle, keď si poviete: „Do kelu, to je vážne možné?!“

Ale áno, keď si po práci môžete zájsť na pláž na pivo alebo keď sa vás ochrankár v obchode pri každej návšteve s úsmevom opýta, ako sa máte, všetky tie stresy sveta sa zvládajú o čosi ľahšie. Taktiež si tu môžete zvoliť jednoduchší životný štýl. Ja mám napríklad len maličký domček, nemám klimatizáciu ani teplú vodu, a tak sú moje životné náklady dosť nízke, takže sa nemusím stresovať napríklad tým, ako mimo sezóny zaplatím nájom či elektrinu.

Popri skromnejšom životnom štýle ste si pomerne rýchlo našli cestu aj k malajzijskej kuchyni. Na jej chute sa Stredoeurópanom ťažko zvyká…

No vidíte, ja ten pocit vôbec nemám. Ľuďom tu chutí naozaj dosť, a to tým, pre ktorých je Malajzia prvou krajinou, ktorú v Juhovýchodnej Ázii navštívili. Aj mne tu jedlo chutilo úplne od prvej chvíle, hoci som nejedla všetko to, čo jem teraz, ale zase si nepredstavujte nejaké extrémy: pazúriky si asi nikdy nedám.

Vám však malajzijské jedlá očividne zachutili nadštandardne, keďže ste sa dokonca rozhodli vydať kuchársku knihu zameranú na malajzijskú kuchyňu. K tomuto nápadu ste sa dostali ako?

Varenie a jedlo som mala rada odjakživa. Keď som začala žiť na Langkawi, jedným z mojich prvých výletov bola Food Tour. Nebolo totiž ťažké všimnúť si, aký majú cudzinci problém zorientovať sa v miestnej kuchyni. K Food Tour sa potom pridala mapa reštaurácií Langkawi. Kuchárska kniha mi v hlave vŕtala už dávnejšie, ale dostala sa na rad až neskôr, rovnako ako kurzy varenia.

Znie to trochu nezvyčajne, keď stredoeurópanka vydá malajzijskú kuchársku knihu. Verili ste si v tom? Predsa len, každá kuchyňa je istým spôsobom komplikovaná…

Je to určite nezvyčajné, ale veď ani každý Čech neuvarí dobrú sviečkovú a rovnako tak nie každý Malajzijčan spraví dobrý rendang. Moja švagriná ho napríklad vôbec nevie, nechce sa jej s ním babrať. Ja si rada všetko pripravím pekne od základu. Ide o mäso, najčastejšie kuracie alebo hovädzie, varené v bylinkách ako galgán, listy kafírovej limetky a citrónová tráva spolu s kokosovým mliekom a pastou z praženého kokosu (kerisik). Najlepší je z hovädzieho mäsa, pretože má čas sa poriadne prevariť a získať tak svoju dokonalú chuť. Pokojne sa môže variť až do úplného rozpadnutia mäsa.

Takže to, že som sa nenarodila v Malajzii, ešte neznamená, že sa nemôžem naučiť variť ich jedlá. Podľa mňa je to o tom, či to človeka baví a má na to cit, a potom sa už dá naučiť všetko. A kuchársku knihu som začala písať až vtedy, keď som už mala niečo naozaj odvarené.

Ani tak ste nečerpali len z vlastných skúseností, však?

Keďže som sa malajzijské jedlá začala učiť variť počas pandémie, mojím hlavným zdrojom informácií bol YouTube, pričom som sledovala výhradne miestnych. Chcela som naozaj autentické recepty. Tie som potom skúšala, dolaďovala, a až keď som si bola istá, písala som ich. Podporným zdrojom informácií bol manžel. To najťažšie teda bolo ešte pred písaním kuchárky a úplne najťažšie bolo zorientovať sa v tom, aké rezance, sójovky kúpiť. V Česku, keď prídete do obchodu, je tam jeden malý ázijský kútik, takže je to celkom jednoduché. Keď prídete do obchodu v Malajzii, je tam asi tak miliarda rezancov a ďalších ázijských surovín. 

Vraj ani malajzijská kuchyňa nie je tak jednoznačná, ale sčasti aj zmixovaná. Je to tak?

Áno, v Malajzii žijú tri hlavné etnické skupiny – Malajzijčania, Číňania a Indovia. Potom tu máme ešte Orang Asli (pôvodní obyvatelia Malajzie) a množstvo rôznych pôvodných etnických skupín žijúcich najmä na Borneu. Svoj vplyv má tiež Indonézia, Thajsko a ďalšie krajiny. Takže každá zo skupín má svoje vlastné jedlá a k tomu existujú rôzne mixy. 

Akých ingrediencií?

Veľa sa používa sójová a ustricová omáčka, krevetová pasta (belacan), sušené ančovičky (ikan bilis), tofu, tempeh, rôzne druhy zeleniny a byliniek (citrónová tráva, zázvor, kurkuma, kafírové listy, galangal), kokosové mlieko alebo strúhaný kokos, tamarind, samozrejme, ryža, rezance, čili a korenie ako škorica, kardamóm či badyán.

Cítiť v nej aj kúsok Európy?

Ani trochu. Teda možno tak Britániu, pretože Malajzia bola britskou kolóniou, takže sa tu ujal napríklad zvyk popoludňajších čajov, ale to je asi tak všetko, čo mi napadá.

Ako ste spomenuli tofu, hneď by som nadviazala na to, že pri malajzijských jedlách sa často skloňujú aj slová ako vegánsky či vegetariánsky. Je to práve hlavný smer tamojšej kuchyne?

Je, ale nie cielene. Tu sú napríklad tofu alebo tempeh bežným jedlom, ktoré sa je spolu s ryžou, zeleninou a mäsom a je lacné. Na Západe sa platí skôr za náhrady mäsa pre vegetariánov a vegánov, ktoré nie sú práve najlacnejšie. Rovnako je bežnou surovinou aj ryžová múka alebo kokosové mlieko. 

Inak však sú na Langkawi len tri vegánske/vegetariánske reštaurácie a zohnať nejaké zdravšie jedlo je trochu zložitejšie: nie je nedostupné, ale v bežných supermarketoch veľký výber nie je. Ak by ste však išli do obchodov v Kuala Lumpur, tam už je výber lepší. Takže ja to riešim tak, že si niektoré veci (chia semienka a podobne) objednávam.

Tu by sme určite nemali zabudnúť spomenúť pojem „halal“, ktorý sa týka priamo prípravy a spracovania jedál. Čo ponúka malajzijská reštaurácia s takýmto certifikátom?

Ak má reštaurácia halal certifikát, tak hlavne nesmie podávať bravčové mäso a alkohol. Keďže sú však halal certifikáty drahé, podmienky prísne a zároveň sú podniky, ktoré chcú nejako vyjsť v ústrety všetkým, teda ponúkať alkohol, ale zároveň byť vhodné aj pre moslimskú väčšinu, nájdete tu aj reštaurácie, ktoré nemajú halal certifikát, ale sú „muslim friendly“ alebo „pork free“. 

Veľa Malajzijčanov sa pokojne naje aj v reštaurácii bez certifikátu, bravčové si proste nedajú (hoci aj v tomto ohľade poznám ľudí, ktorí s tým nemajú problém). Halal certifikáty väčšinou majú hlavne veľké reťazce a reštaurácie. Menšie miestne podniky ich často nemajú a nikomu to neprekáža. 

Ďalší zmätok je aj v prípade hygieny. Keď sa pozriete do kuchýň niektorých lokálnych reštaurácií alebo k rôznym stánkom, veľmi rýchlo zistíte, že hygienické štandardy sú tu iné a vôbec nepatria medzi prísne. Ak by sme sa však bavili o lepších reštauráciách, tam je to rovnaké ako v Európe. Mimochodom, ešte pre dokreslenie situácie. Asi pred dvoma rokmi sa riešilo, či cukráreň s halal certifikátom môže predávať torty s nápisom „Merry Christmas“. Nakoniec úrad, ktorý dohliada na vydávanie certifikátov, rozhodol, že môže, ale takéto torty nesmú vystavovať vo výklade.

Našla som aj podmienku týkajúcu sa výberu surovín, respektíve ich zdrojov…

Tu to miestni riešiť veľmi nemusia, pretože keď prídete do obchodu, všetky výrobky sú halal, a ak nie sú, daná sekcia je označená. V každom prípade suroviny nesmú obsahovať zakázané látky, teda alkohol, bravčové mäso a výrobky z neho, napríklad želatínu. 

Halal nie je ani hmyz, pre niektorých moslimov ani niektoré morské plody. Takže sa potom dbá aj na éčka a rôzne pridané látky či dochucovadlá, z ktorých môžu byť vyrobené. Napriek tomu halal úplne nesúvisí s kvalitou jedla, to je skôr o tom, čo si vyberáte a ako jedlo pripravujete. Treba povedať, že malajzijská kuchyňa nie je, vzhľadom na obľubu vyprážaných jedál a množstva cukru, práve dvakrát zdravá.

A vaše najobľúbenejšie jedlá a suroviny?

Mám rada ryby, tempeh, baví ma celoročný výber čerstvej zeleniny a možnosť vypestovať si veľa vecí bez väčšej námahy. Okolo domu máme zázvor, kurkumu, kafírové listy, citrónovú trávu, tapioku (z ktorej sa jedia aj listy) a pár ďalších. Keď potom viete, ako a čo kombinovať, a máte doma nejaký základ, často už ani nemusíte ísť do obchodu. Taktiež ma bavia jedlá, ktoré sú rýchle, napríklad rendang, ale variť ho niekoľko hodín sa mi fakt nechce, takže také jedlá sú skôr na sviatočné príležitosti.

A mimo sviatočných príležitostí nakupujete aj na miestnych trhoch? Aké to tam je?

Jedlá sú tam čerstvé alebo sa robia priamo na mieste. Bohužiaľ, nájsť tam niečo ľahké a zdravé je skôr výnimka, preto si radšej varím doma a na trhy chodím len občas. To isté platí o reštauráciách. Kameň úrazu nastáva v momente, keď máte doma niekoho miestneho, kto vie skvelo variť, a potom sa pristihnete pri tom, že o jednej ráno jete hovädzie so sušeným čili pripravené na litroch oleja, veľmi si to užívate a zdravá strava ide bokom (smiech).

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK