Inšpirácie

Simona vedie fenomenálne slovenské divadlo v Londýne: silné príbehy zo života prinášajú do Británie hlas strednej Európy (Rozhovor)

Umelecká a divadelná komunita so slovenskými a českými koreňmi žne úspechy v Londýne aj v iných britských mestách, a to ako Slovak Theatre London. Už pred 16 rokmi začínali čisto v cirkevnom prostredí a v súčasnosti sú oficiálne divadlo, ktoré funguje predovšetkým na dobrovoľníckej báze. Rodáci zo Slovenska a Česka sa na originálnych inscenáciách zúčastňujú ako herci, scenáristi, režiséri či kameramani a miestnemu publiku vo svojich hrách ponúkajú prepojenie divadelného umenia s aktuálnymi témami, ktoré rezonujú v spoločnosti.

Našej redakcii sa podarilo zrealizovať rozhovor so Simonou Vrabcovou, riaditeľkou, producentkou, manažérkou, herečkou a umeleckou vedúcou. Do divadla sa pridala v roku 2015, keď hľadali novú herečku. Má za sebou štúdium herectva na konzervatóriu na Slovensku, v Londýne študovala umelecký manažment a v roku 2020 nastúpila na University of Warwick ako doktorandka v odbore kultúrnej politiky.

Epoch Times Slovensko: Slovak Theatre London alebo Slovenské Divadlo Londýn sa začalo formovať ešte v roku 2009. Ako to celé začalo?

Simona Vrabcová: Slovak Theatre London vzniklo spontánne z iniciatívy slovenskej komunity, ktorá sa pravidelne stretávala na Slovenskej katolíckej misii pri London Bridge. Členovia komunity cítili potrebu vytvárať niečo kreatívne a spoločne sa realizovať aj mimo bežných stretnutí. Prvé divadelné aktivity boli tematicky prepojené s duchovným prostredím a inscenácie sa hrávali priamo v kostole. Celý projekt viedla Juliana Sersenová (dnes Gajdošíková), ktorá sa divadlu venovala už počas stredoškolských a vysokoškolských čias na Slovensku. Po príchode do Londýna začala organizovať komunitné predstavenia a neskôr sa rozhodla študovať aplikované divadlo na prestížnej Royal Central School of Speech and Drama. Práve tam vznikla prvá autorská inscenácia Migrantská rapsódia. Predstavenie zachytávalo životné momenty migrantov – od rozhodnutia odísť zo Slovenska, cez letiskové peripetie, až po adaptáciu v Británii.

Inšpirovali vás vlastné príbehy?

Áno, Migrantská rapsódia vznikla z našich osobných príbehov a skúseností ľudí z komunity. Juliana vtedy ešte distribuovala medzi krajanov dotazníky, kde sme sa ich pýtali na konkrétne momenty, pocity, rozhodnutia spojené s odchodom zo Slovenska a začiatkami v Británii. Z odpovedí a vlastných zážitkov sme poskladali inscenáciu ako mozaiku.

Išlo teda o stvárnenie vašich takpovediac životných príbehov …

Áno, začínali sme momentom rozhodnutia odísť, nasledovalo letisko, prvé kultúrne šoky, zlé ubytovanie, prvé zrážky s britskou byrokraciou a absurdné kombinácie, ktoré tu človeka čakajú. Napríklad: na to, aby ste si mohli prenajať byt, potrebujete mať britský bankový účet. Ale na to, aby ste si založili účet, musíte mať trvalú adresu, na to potrebujete prácu, ale aby ste mohli pracovať, musíte mať národné poistenie (National Insurance Number), a na to zas adresu. A kruh sa uzatvára (smiech). Ale práve o tom sme chceli rozprávať bez prikrášľovania, ale s nadhľadom.

A ukázať im, že migrácia nekončí len pristátím lietadla, však?

Presne tak, predovšetkým sme chceli ukázať, že migrácia nie je len o presune z bodu A do bodu B. Nie je to len o tom „odísť“, ale aj o tom, čo všetko pri tom stratíte – jazyk, oporu, istoty. Je to o neustálom prehadzovaní medzi dvoma svetmi. Chceli sme divákom priblížiť, že aj keď je Veľká Británia „len“ kúsok od Slovenska, kultúrne rozdiely sú obrovské. Nie len v zmysle čaju s mliekom, ale v tom, že nerozumiete, ako fungujú úrady, ako si vybaviť National Insurance Number, ako fungujú pracovné agentúry, ako vôbec prežiť prvý mesiac bez bankového účtu alebo bez adresy, ktorú na ten účet potrebujete. Unikátnosť Migrantskej rapsódie bola v tom, že to nebola fikcia. Každý, kto na nej pracoval, si tie situácie prežil. Nebola to len inscenácia, bola to naša skupinová spoveď.

Medzitým sa vám ale z divadelnej komunity podarilo vytvoriť už oficiálne divadlo …

Áno, v tom čase som navrhla prvé logo, založila som webovú stránku, začala som sa venovať sociálnym sieťam, marketingu, PR aj fundraisingu. Postupne sme so zakladateľkou  Julianou prešli od komunitného fungovania k systematickejšiemu manažovaniu celého projektu. V roku 2017 som divadlo zaregistrovala ako Slovak Theatre London ako firmu, ale s neziskovým charakterom. Cieľom bolo vytvoriť právnu štruktúru, ktorá by nám umožnila uchádzať sa o granty, prijímať finančnú podporu a profesionálne zastrešovať našu činnosť.

A ako si odvtedy divadlo vedie?

Naša cesta nebola priamočiara. Juliana sa presťahovala na Slovensko a ja do Prahy, no naďalej sme sa do Londýna vracali a pripravovali nové projekty. V roku 2020 sme mali ambíciu začať skúšať novú hru, no krátko po prvej skúške prepukla pandémia a všetko sa zastavilo. V septembri 2020 som nastúpila na doktorandské štúdium na University of Warwick a po pandemických lockdownoch som sa vrátila žiť do Londýna. Chýbal mi kontakt s ľuďmi, a tak som od roku 2022 začala budovať nový tím. Výsledkom bola inscenácia Extrém: Nová norma, inšpirovaná dobou, v ktorej sa neustále presúvame z jedného extrému do druhého.

Ak by sme sa dnes pozreli na vašu komunitu, koho konkrétne by ste vyzdvihli?

Naším hlavným tímom sme dnes ja ako riaditeľka, producentka, manažérka, herečka a umelecká vedúca, a Rebeka Jurčacková, herečka, grafička a vizuálna umelkyňa, ktorá sa k nám pridala v roku 2023 počas prípravy inscenácie Extrém: Nová norma. Juliana, zakladateľka divadla, zostáva v pozícii „umeleckej krstnej mamy“. Naďalej spolu konzultujeme všetky nové nápady a v prípade pripravovanej inscenácie Ulice Londýna sú dláždené zlatom vytvorila základnú štruktúru scenára.

K stabilným spolupracovníčkam patrí aj Jana Zordan, choreografka, pohybová režisérka a bývalá akrobatka. Ďalej Sára Šišková, scénografka a kostýmová dizajnérka, ktorá zároveň pomáha s výrobou rekvizít a vizuálnym riešením scén. Neoceniteľnou členkou tímu je aj Magdalena „Maggie“ Slaboňová, divadelná technická špecialistka, pravidelne s nami spolupracuje aj režisérka Zuzana Strnátová.

A ako je to s hereckým obsadením?

Spolupracujeme prevažne so Slovákmi a Čechmi, pričom väčšinu tvorí ženský kolektív. Spolupracovali sme napríklad aj s holandskou technickou špecialistkou, britským kameramanom, herečkou s rumunsko-slovenským pôvodom, kubánsko-slovenskou herečkou vyrastajúcou na Malorke či filmárkou so španielsko-slovenským zázemím.

Ako sa k vám dostávajú práve Slováci a Česi a ešte k tomu aj s hereckým nadaním?

Naša komunita vznikala ako amatérske divadlo v prostredí, kde už existovala slovenská a česká komunita. Dnes fungujeme ako otvorená platforma, sme aktívni na sociálnych sieťach, máme vlastnú webstránku a ako jediné slovenské divadlo v Británii si nás záujemcovia nachádzajú sami. Herci, speváci, hudobníci či výtvarníci nám píšu cez e-mail, Instagram alebo Facebook.

Pre mnohých mladých umelcov je začiatok kariéry v Londýne veľmi náročný. Hoci to možno zvonku nevyzerá, v tejto brandži stále existuje diskriminácia – zvlášť voči tvorcom zo strednej a východnej Európy. Funguje tu totiž tzv. gatekeeping – informácie o konkurzoch, agentoch či šanciach často nie sú verejné. Ak nie ste súčasťou systému, neviete, kam sa obrátiť. Práve vtedy prichádza na rad naše divadlo ako priestor, kde môžu začať, niečo si vyskúšať, vytvoriť vlastný projekt, získať skúsenosti aj výstupy do portfólia.

Musia prejsť aj vaši potenciálni hereckí kolegovia nejakým konkurzom?

Formálny konkurz nerobíme, ale máme určité očakávania. Základnou podmienkou je aspoň čiastočné umelecké alebo herecké vzdelanie, či už z konzervatória, umeleckej školy alebo univerzitného programu. Táto podmienka nás odlišuje od úplne komunitných či čisto amatérskych iniciatív, akými sme kedysi boli. Zároveň je však dôležité povedať, že ide o dobrovoľnícku činnosť. Keďže náklady na produkciu sú vysoké a granty zriedkavé, honoráre sú skôr výnimočné. Aj preto sa počas tvorby často prirodzene ukáže, kto má naozaj motiváciu a chuť tvoriť.

Vraj pri každej inscenácii meníte obsadenie aj štáb … Priblížite nám, ako to funguje?

Obsadenie sa priebežne obmieňa. Každá inscenácia je samostatný projekt s vlastným tímom. Na rozdiel od kamenných divadiel fungujeme ako projektová organizácia – každá inscenácia je samostatný projekt s vlastným tímom, prípravou, rozpočtom a životným cyklom. Prenajímame si priestory, zabezpečujeme PR, produkciu, techniku aj financovanie, a to všetko si vyžaduje niekoľkomesačnú, niekedy až ročnú prípravu. Medzitým sa však niekto presťahuje, iný začne novú prácu, založí rodinu alebo sa vráti domov. Výhodou tohto modelu je, že každý projekt dáva príležitosť novým ľuďom zapojiť sa.

Už sme trochu načreli do vašich inscenácií, ktoré pravdepodobne nevznikajú len z predstáv jednotlivca. Takže je to akási skupinová práca?

Väčšina našich inscenácií vzniká formou devised theatre, teda kolektívnou tvorbou. Každý člen tímu môže prispieť nápadom, skúsenosťou alebo konkrétnou scénou. Zároveň však existuje jasná vízia a vedenie, zvyčajne v mojej osobe ako umeleckej vedúcej a spoluautorky scenára. Posledné dve inscenácie režírovala Zuzana Strnátová, absolventka VŠMU, ktorá žije v Bratislave a vedie vlastné nezávislé divadlo Veteš. Okrem scenára si sami vytvárame aj hudbu, kostýmy a vizuálnu stránku.

Podpisujú sa pod vaše predstavenia aj inšpirácie z rodného Slovenska či konkrétnych regiónov?

Určite áno, hoci nie prvoplánovo. Folklór, tradície a regionálne prvky sú v našej tvorbe prítomné len symbolicky, napríklad zvuk fujary, vzor z kroja či odkaz na slovenskú identitu. Symbolicky to vystihuje aj naše logo, ktorého aktuálnu verziu navrhla Rebeka: srdce predelené dvojkrížom. Naše predstavenia vychádzajú zo súčasnosti a z tém, ktoré hýbu spoločnosťou. Reflektujeme moderné fenomény, ako migrácia, život v zahraničí, spoločenské napätia, pandémia či duševné zdravie, no často porovnávame situácie na Slovensku a v Británii.

Ako sa tieto témy snažíte pretaviť do inscenácií?

V prvom rade si vždy vyberáme tému, ktorá je aktuálna, ale zároveň univerzálna. Snažíme  sa aj prepájať osobné skúsenosti s väčšími spoločenskými otázkami. Na vizuálnej úrovni pracujeme s rôznymi médiami – používame projektor, videozáznamy, autentické zvukové záznamy či zostrihy z reportáží. Vzniká tak koláž, v ktorej sa prepája realita s umeleckou nadsádzkou, často aj satirou.

Úspešná koláž?

Áno, sme hrdí na to, že stále existujeme, že hráme v troch jazykoch, že spájame ľudí rôzneho pôvodu, a že prinášame do britského priestoru originálne slovenské divadlo. Naším doteraz najväčším úspechom je účasť na festivale Edinburgh Fringe, najväčšom festivale nezávislého divadla na svete. Získali sme ocenenie Keep It Fringe, ktoré sa udeľovalo len 50 inscenáciám spomedzi 700 prihlásených. Okrem morálneho uznania nám to pomohlo získať aj sponzorovanú dopravu vlakom, kredit na TikTok na reklamu a širší dosah.

V tomto roku sa vám podarilo dostať do obehu aj nový projekt Portraits of Slovak & Czech Britain. O čom bude?

Projekt Portraits of Slovak & Czech Britain vznikol z mojej fascinácie knihou Ulice Londýna sú dláždené zlatom, ktorú napísala Zuzana Slobodová, bývalá redaktorka BBC, spisovateľka a inšp iratívna dáma, ktorá emigrovala z Československa počas Pražskej jari. Kniha prináša pestrú paletu príbehov Slovákov a Čechov žijúcich v Británii. Niektorí sa stali úspešnými podnikateľmi, iní skončili bez domova. Nami pripravovaná výstava bude pozostávať z viac než 40 portrétov Slovákov a Čechov žijúcich v Británii. Fotografuje ich Robert Viglasky, slovenský filmový a portrétny fotograf žijúci v Oxforde a vznikajú na ručne maľovaných umeleckých plátnach, na akých sa fotili aj britská kráľovná Alžbeta, princezná Kate či titulky pre Vogue. Ide o portréty ľudí rôzneho veku, pôvodu aj profesií – od detí z folklórneho súboru Slováčik z Manchesteru, cez učiteľky, ktoré vedú slovenské školy v Británii, až po známe osobnosti.

Ako napríklad?

Ján Telenský, podnikateľ a mecenáš umenia, ktorý podporil aj náš divadelný súbor, Erik Lorincz, bývalý hlavný barman legendárneho American Bar v hoteli Savoy a dnes majiteľ oceňovaného baru Kwãnt v srdci Mayfair alebo Monika Gullerová, profesorku molekulárnej medicíny na Oxfordskej univerzite. Najstaršou účastníčkou výstavy je 95-ročná Vera Schaufeld, jedno z tzv. Wintonových detí, ktoré boli počas 2. svetovej vojny zachránené pred transportom do koncentračného tábora vďaka Britovi Nicholasovi Wintonovi. Nejde nám o výklad toho, kto „uspel“ a kto nie. Skôr chceme ukázať celé spektrum ľudí, ktorí sú inšpiratívni práve tým, že ostali verní sebe, svojmu jazyku, svojim koreňom, a zároveň si našli miesto v novom prostredí.

Aký máte teraz ďalší plán? Ako sa bude tento projekt ešte vyvíjať?

Cieľom výstavy je zachytiť tváre a príbehy ľudí, ktorí síce nežijú vo svetle reflektorov, ale formujú to, ako nás britská spoločnosť vníma. Chceme ukázať rôzne formy úspechu, hľadania domova, zachovávania identity. Vernisáž výstavy Portraits of Slovak & Czech Britain bude 17. septembra 2025 v Nunnery Gallery vo východnom Londýne. Plánujeme slávnostné otvorenie so živou hudbou, slovenským a českým občerstvením a, samozrejme, s portrétmi a výpoveďami, ktoré budú prezentované formou citácií priamo pri fotografiách. Po Londýne by sme radi výstavu preniesli aj do ďalších britských miest, ako Birmingham či Manchester, kde žijú početné slovensko-české komunity a určite plánujeme aj jej uvedenie na Slovensku. Súčasťou projektu je aj dokumentárny film, ktorý vzniká z rozhovorov s portrétovanými ľuďmi.

Ďakujeme ze rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK