Rys nás naučil, že tichý neznamená slabý (Rozhovor s tvorcami dokumentu Mysli ako rys)
Roky strávené v divočine, stovky nocí pod holým nebom v typických bukových lesoch a hornatom teréne slovenských Karpát – tak vyzeralo natáčanie dokumentu Mysli ako rys. Fotografi Jakub Mrocek a Lukáš Holásek sa rozhodli ísť po stopách plachého rysa ostrovida a dnes už finišujú s finálnymi grafickými a postprodukčnými úpravami. Presné lokality sa tvorcovia rozhodli úmyselne neprezrádzať, aby chránili zvieratá pred rušením a pytliakmi.
Epoch Times Slovensko: Premiéru filmu Mysli ako rys už pomaly plánujete na jeseň 2026, takže po piatich rokoch v teréne budeme môcť aj my ako diváci uvidieť výsledok. Čo môžeme očakávať? Ako sa vám darí vtesnať toľko záberov do jedinej hodiny?
Keď sa povie “päť rokov v teréne”, tak to dnes vlastne nie je úplne presné. Reálne je to už šesť rokov od chvíle, keď sme začali. A zároveň sa vyvinula aj predstava o dĺžke filmu. Hlavná verzia bude mať približne 80 minút. Televízna verzia bude kratšia, okolo 52 minút, lebo tak majú televízie vysielacie sloty.
A tá otázka, ako tam “vtesnať” toľko záberov… paradoxne nám v tom dosť pomohli samotné rysy. Tým, že sú extrémne plaché, čisto filmových záberov rysov máme skôr jednotky hodín. Potom desiatky hodín z fotopascí. A film nie je len o tom, že “tu je rys”. Sú tam aj iné druhy, príroda a aj my, ako sa ich snažíme pochopiť. Celkový pomer natočeného materiálu k tomu, čo sa použije, bude možno aj 100:1. My sme pôvodne fotografi. Často sme chceli ten jeden dokonalý záber, lenže filmovanie nás naučilo, že to nie je o jednom perfektnom zábere. Často použijeme viacero úplne obyčajných, ktoré ale spolu povedia príbeh lepšie.
Bude pomerne veľa momentov aj celých “podpríbehov”, ktoré sa do filmu nezmestia. Nie preto, že by neboli dobré, ale preto, že film musí dávať zmysel ako celok. Viem si predstaviť, že to zverejníme nejako mimo filmu. Len je ešte príliš skoro hovoriť, v akej forme. Najprv chceme dokončiť film tak, aby bol čo najlepší, a potom uvidíme.
V akom ste momentálne štádiu?
Ak by som mal tvorbu filmu prirovnať k stavbe domu, tak teraz už ten dom stojí. Má základy, múry aj strechu, ale ešte musíme osadiť okná, nahodiť omietku a vysadiť záhradu. Čaká nás ďalší čas v strižni a potom zvuková a obrazová postprodukcia.
Načo sa diváci môžu najviac tešiť?
Úprimne, toto sa strašne ťažko odhaduje. My sa snažíme o to, aby sa divák pridal k nám, aby mal pocit, že ide s nami po ceste, kde často ani my nevieme, kam vedie. Občas vojdeme do slepej uličky, ale práve vďaka tomu niekedy objavíme chodníčky, ktoré vedú na prekvapivé miesta. A druhá vec je ten ľudský element. Príbeh je rozprávaný cez nás, dvoch nadšencov, ktorí sa roky snažia pochopiť niečo extrémne plaché. Je tam výzva, zlyhania, frustrácia, humor a aj to, ako sa tým meníme my sami.
Pre akú cieľovú skupinu bude film určený?
Počas tých rokov sme si cieľovky prirodzene testovali. Robili sme zbierku, stretávali sa s ľuďmi, prezentovali pozorovania pred vedcami. Povzbudivé reakcie prichádzali zo všetkých smerov, len každý si z toho bral niečo iné. Chceme, aby to dávalo zmysel aj ľuďom z mesta, aj zálesákom, aj niekomu, kto sa rysom venuje celý život, aj niekomu, kto doteraz ani netušil, že u nás rysy žijú. V ideálnom prípade si v tom každý nájde svoju vrstvu: niekto príbeh, niekto prírodu, niekto tie otázky okolo toho, čo vlastne znamená snažiť sa niečo naozaj pochopiť.
Myslieť ako rys znie celkom špecificky. Čo si pod tým máme predstaviť?
Vzniklo to priamočiaro. Chceme natočiť rysa, tak ho najprv musíme nájsť. Zo začiatku to bolo hlavne stopovanie v snehu, lenže časom sa to začalo meniť. Niektoré miesta sme už videli aj bez stôp. Skôr intuícia, pocit, že tu by to mohlo fungovať a vtedy nám došlo, že sa vlastne učíme myslieť ako rys. A popri tom sa nám zmenilo aj to, ako rysa vnímame. Už to nie je len zviera so základnými potrebami. Začali sme ho vnímať ako bytosť s neuveriteľne komplexným svetom. Stačí sa pozrieť na lov. Rys dokáže uloviť korisť, ktorá je viac než trikrát ťažšia ako on. Musí využiť terén, vybrať správny moment, pracovať s prekvapením a udrieť presne vtedy, keď to dáva zmysel. A potom je tu filozofickejšia rovina. Niekedy sa inšpirujeme riešeniami z rysieho sveta pri ľudských problémoch. Keď stojíme pred veľkou výzvou, snažíme sa k tomu pristúpiť z tej správnej strany, urobiť správnu postupnosť krokov, ktoré zvýšia šancu na úspech.
Vy už tieto šelmy máte dopodrobna naštudované. Dokážete už teda chápať spôsob ich myslenia?
Keby sme povedali – áno, dokážeme myslieť ako rys – tak by sme klamali, ale niečo sa za tie roky zmenilo. Keď prídeme na nové miesto, obaja si ho automaticky čítame z perspektívy rysa. Kadiaľ by išiel, kde by mal prehľad, kde by sa ukryl. Tá intuícia nám dnes dáva za pravdu častejšie. Na začiatku to bolo úplne naopak. Ale zároveň, čím viac už vieme, tým viac si uvedomujeme, koľko toho ešte nevieme. Keď si myslíme, že sme pochopili vzorec, príde situácia, ktorá ho prevráti. Takže skôr by sme povedali, že sa naše myslenie priblížilo k rysovi. Nie že sme sa tam dostali, ale že sme na ceste.
Čím ste sa vy ako dokumentaristi dokázali rysmi inšpirovať aj do vášho každodenného života? Priučili vás niečomu?
Jednoznačne. Napríklad samec rysa za deň prejde desiatky kilometrov. Z nášho pohľadu tvrdá drina, ale my sme si viackrát všimli, že cestou sa zastaví na mieste s pekným výhľadom, sadne si, pozerá do doliny a je tam úplný pokoj. Uprostred toho všetkého si vie nájsť moment na oddych a to ma osobne zasiahlo, pretože ja to neviem. Ďalšia vec je trpezlivosť. Keď čakáme desiatky dní na jeden záber a vieme, že sa to pravdepodobne nepodarí, paradoxne sa nám uvoľní hlava. Prestaneme myslieť na výsledok a sústrediť sa na ďalší krok a to nám pomáha aj mimo lesa. A rys nás naučil, že tichý neznamená slabý. To zviera je majster v tom byť neviditeľný a práve to je jeho najväčšia sila.
Počas piatich rokov, ktoré ste takmer denne strávili v lesnom teréne za každého počasia, sa rysy stali súčasťou vášho života. Čím ste boli limitovaní ako pozorovatelia?
To najnáročnejšie nie je chlad alebo fyzická únava, na to si zvyknete. Najťažšia je mentálna výdrž. Sedíte v kryte, 1,5 m x 1,5 m bez podlahy, aby ste nerobili hluk. Päť dní vkuse, dvadsaťštyri hodín denne, pretože rys môže prísť kedykoľvek. Nemôžete odísť, nemôžete sa prechádzať, nemôžete si zavolať. Najťažšie sú paradoxne prvé hodiny, ale po čase sa myseľ upokojí, vonkajší svet stíchne a vnímanie sa spomalí na rýchlosť, akou žije les. A to je vlastne krásne, aj keď sa rys neukáže. Potom sú tu veci, na ktoré sa nedá pripraviť. Občas nám medveď zničil fotopascu, občas ju niekto ukradol, ale zatiaľ nás to vždy nakoplo ešte viac.
Majú samotné rysy nejaké obmedzenia alebo preferencie, pokiaľ ide o počasie, teplotu, ročné obdobie alebo zrážky?
Rysy sú neuveriteľne prispôsobivé. Žijú naprieč Európou a Áziou, od škandinávskych lesov po sibírsku tajgu. V lete sa menia. Zimný kožuch ide dole a zrazu sú z nich štíhle, elegantné šelmy. Cez horúce dni sa schovajú do tieňa a čakajú, kým sa ochladí. V zime im hustý kožuch a veľké labky fungujú skoro ako snežnice, čo im pri love dáva výhodu oproti srnkám a jeleňom. Obdobie párenia je vo februári a marci. Paradoxne, práve vtedy, keď sú najaktívnejšie, sú aj najohrozenejšie, hlavne kvôli autám na cestách.
Existuje nejaký viac-menej ideálny čas pre ich pozorovanie?
Keby existoval, mali by sme to oveľa jednoduchšie. Rys je v tomto nepredvídateľný. Zažili sme stretnutia ráno, na obed, večer, v snehu, v daždi, za krásneho počasia. Nedá sa povedať, že dnes bude dobrý deň na rysa. Čo ale vieme povedať je, že v priemere potrebujeme asi 30 dní a nocí v teréne na jedno stretnutie. Najdlhšie sme na jeden konkrétny záber čakali 81 dní.
Pravdepodobne to ale nebolo len o čakaní na rysov, ale aj o ich aktívnom hľadaní…
Najprv to bolo čisto stopovanie – stopy v snehu, trus. Postupne sme sa naučili čítať aj menej zrejmé znaky, napríklad chlpy na miestach, kde sa rysy otierajú, alebo jemné škrabance na kôre. Je to ako skladanie obrovskej skladačky. Každá stopa, každý záber z fotopasce, každá stopa v snehu je jeden dielik a postupne z toho začne vystupovať obraz, kam sa rys pravdepodobne pohne, kedy a prečo.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve sneh a blato sú ideálnymi pomocníkmi kvôli stopám. Je to tak?
Sneh je absolútne kľúčový, povedali by sme, že náš najdôležitejší nástroj. Bez stôp je rys prakticky neviditeľný, ale keď napadne sneh, zrazu máme pred sebou celý jeho príbeh. Kadiaľ šiel, kde sa zastavil, kde zrýchlil, kde lovil, kde odpočíval, preto je pre nás zima najproduktívnejšie obdobie. Blato pomáha tiež, ale oveľa menej spoľahlivo, stopy sú menej čitateľné a rýchlejšie zmiznú.
Ako rozoznáme stopu rysa? Podľa čoho ju odlíšime od ostatných šeliem?
Rysia stopa je okrúhla, väčšia ako líščia, ale o trochu menšia ako vlčia, v priemere okolo 7 – 8 centimetrov. Na rozdiel od psa alebo vlka v nej typicky nevidíte pazúry, pretože rys ich zaťahuje, aby ostali ostré na lov. Vlk a líška takmer vždy zanechajú odtlačky pazúrov, rys nie. Prezrádzajúci je aj spôsob pohybu. Loviaci rys sa zakráda a často mení smer, značkujúci kráča viac priamočiaro s odbočkami k stromom a skalám.
Ako ste naznačili, mnohé dni v teréne neboli úspešné a domov ste odchádzali úplne bez záberov. Malo aj toto svoj význam?
Obrovský. Zo začiatku nás prázdne dni frustrovali, ale postupne sme si uvedomili, že vôbec prázdne nie sú. Aj keď nenafilmujeme rysa, tie dni nás neustále učia, kde sa pohybuje zver, aké sú podmienky, čo sa zmenilo od poslednej návštevy. Bez tých dní by sme ten celkový obraz nikdy neposkladali.
Zábery ste získavali ale aj z fotopascí, ktorých ste použili desiatky. Na akých miestach ste ich umiestňovali?
Aktuálne máme v teréne vyše 150 fotopascí. Umiestňujeme ich na horské hrebene, skalnaté svahy, úzke priechody medzi dolinami, teda miesta, ktoré rysy radi navštevujú. Čím menej alternatívnych trás má, tým je väčšia šanca, že ho zachytíme. Dôležité sú aj značkovacie miesta. Stromy a skaly, kde sa rysy pravidelne otierajú a označujú si ich močom. Keď takéto miesto nájdete, je to ako jackpot, pretože viete, že sa tam rys bude vracať.
Čo okrem rysov vám tieto fotopasce ešte pomohli zachytiť?
To by bolo na samostatný rozhovor! Mesačne sú to tisíce záberov, z ktorých rysy tvoria len malý zlomok. Najčastejšie jelene, srny, diviaky, ale zachytili sme aj medvedie rodinky. Nedávno sme zverejnili zábery medvedice s medvieďatami, ako sa učia loziť po stromoch. Tá scéna bola tak krásna, že sme ju museli zverejniť, aj keď nie je o rysoch. A sú tam aj situácie, kde sa na jednom mieste stretne viacero druhov, napríklad rys a jazvec. Dva úplne odlišné svety, dve stratégie prežitia.
Ďakujeme za rozhovor!
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.