Prežila bolesť, dnes o nej hovorí nahlas – Janka Kajánková, autorka knihy Ako prekonať stavy utrpenia (Rozhovor)
V rozhovore s autorkou knihy Ako prekonať stavy utrpenia Jankou Kajánkovou vám prinášame úprimné rozprávanie o prekonávaní trápenia v živote. Rozhovor sa dotýka tém, o ktorých sa často hovorí len potichu – bolesti, beznádeje, strachu, ale aj nádeje, odpustenia a vnútorného rastu. Janka otvorene hovorí o svojej minulosti, o momentoch, ktoré ju priviedli k písaniu, aj o tom, prečo považuje za dôležité tieto témy zdieľať verejne.
Epoch Times Slovensko: Čo vás viedlo k napísaniu knihy Ako prekonať stavy utrpenia? Bol za tým osobný príbeh?
Janka Kajánková: Viedlo ma k tomu viacero situácií, niektoré spomínam aj v knihe. Aj s odstupom času je pre mňa najdôležitejší fakt, že som kedysi videla svoj život ako miesto plné bolesti a strachu. Ocitla som sa v bezvýchodiskovom kruhu, z ktorého som nevedela nájsť cestu von.
Moja cesta mi však – hoci nie vždy príjemnými spôsobmi – ukázala, že možnosť zmeny existuje, nech to navonok vyzerá akokoľvek katastrofálne. Práve preto som presvedčená, že je dôležité o tom hovoriť. Aby si čoraz viac ľudí uvedomovalo, že majú na výber, že môžu žiť naplnený a krásny život. Samozrejme, cesta k nemu býva niekedy tŕnistá.
Pamätáte si moment, keď ste si povedali, že túto tému chcete spracovať verejne?
Áno, v rámci svojho „sebaliečenia“ som si znovu prečítala staré denníky. Bol to deň, keď jeden chlapec v dôsledku šikany ukončil svoj život. V tom mesiaci sa v mojom okolí viaceré deti pokúsili siahnuť si na život – a niektorým sa to, žiaľ, aj podarilo.
Videla som plačúce mamy, otcov, kamarátov. Stále dookola tie isté vety: „Nerozumiem, ako nám to mohol urobiť. Prečo?“ A vtedy som si uvedomila niečo znepokojujúce: keď som sa to dozvedela ja, otázky „prečo“ a „ako“ som si vlastne nepoložila. Ako človek, ktorý prešiel niečím podobným, som tomu možno až príliš dobre rozumela.
Keď som si pripomínala svoju minulosť, uvedomila som si, že príbehy sú rôzne – rovnako ako bolesti. Všetci sme ľudské bytosti, ktoré nejako cítia. A keď niekto v mojich slovách spozná kúsok seba, môže sa cítiť menej sám a viac pochopený. Niekedy totiž stačí pocit, že nás niekto naozaj chápe, aby sme v sebe našli silu postaviť sa a pokračovať.
Čo pre vás osobne znamená utrpenie? Je to skôr psychický stav, životná situácia alebo niečo hlbšie?
Kombinácia všetkého. Je to psychický stav, ktorý vzniká z rôznych životných situácií, no zároveň má aj hlbší rozmer. Často súvisí s tým, ako veci prežívame, aké máme presvedčenia o sebe a o svete, a niekedy je signálom, že niekde potrebujeme zmenu.
Bolo pre vás náročné otvárať v knihe aj vlastné zraniteľné miesta?
Áno, odhaľovať svoje zranenia niekedy znamená ukázať aj vlastnú slabosť. Povedať nahlas: „Aha, pozrite sa… toto celé som poriadne pokašľala.“ Lenže práve o tom je cesta k sebe: prestať sa tváriť, že je všetko v poriadku, a postaviť sa čelom aj k vlastným chybám – aj keď to bolí, je to trápne a občas by sa človek najradšej schoval pod deku.
V čom je vaša kniha iná oproti iným motivačným titulom?
Ja svoju knihu nepovažujem za motivačnú, ale skôr za knihu, ktorá hovorí „Toto som ja“ a zároveň sa ťa pýta „Kto si vlastne ty?“
Ak by ste mali z knihy vybrať jednu myšlienku, ktorá môže ľuďom okamžite pomôcť, aká by to bola?
Z hnoja vyrastie najkrajšia kvetinka. Či účinkuje okamžite, povedať nedokážem.
Akú veľkú úlohu zohráva podľa vás v procese uzdravovania odpustenie – sebe aj druhým?
Obrovskú. Odpustenie neznamená, že schvaľujeme, čo sa stalo, ani že to zľahčujeme. Znamená to, že sa rozhodneme neživiť v sebe minulosť ako svoje vlastné väzenie. Keď odpustíme, uvoľní sa v nás množstvo energie. Zrazu má kam prúdiť – a my už nie sme takí zaťažení tým, čo bolo.
A treba úprimne povedať: neodpúšťame kvôli druhým, aby sme vyzerali ako Matky Terezy na ružovom obláčiku plnom mieru a jednorožcov. Odpúšťame preto, aby sme mohli znova voľne dýchať.
Existuje jednoduché cvičenie alebo technika z knihy, ktorú by ste odporučili vyskúšať?
Jasne. Povedať si: „Mám sa rád.“ To človeka následne navedie k tomu, ako pokračovať ďalej.
Ako rozlíšiť, kedy si vieme pomôcť sami a kedy už treba vyhľadať odbornú pomoc?
To je veľmi tenká a krehká hranica. U každého je to individuálne. Ja som extrémistka v rôznych ohľadoch a netvrdím, že je to správne. Je to však spôsob života, s ktorým som spokojná. Takže je to asi o tom, kto sa v čom ešte cíti komfortne.
Niekedy je lepšie požiadať o pomoc, nech vás to nezvalcuje. Nie je to slabosť, je to jedno z riešení. Niektoré príbehy síce vyzerajú tak, že to ľudia zvládli sami, ale je v podstate jedno ako, ak je výsledok rovnaký či lepší a nikomu sa neublížilo. Pokojne požiadajme o pomoc, ak je to príjemnejšie.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú pocit, že ich situácia je bezvýchodisková?
Otvoriť si myseľ a východisko príde. Len to niekedy trvá.
Máte pocit, že je dnes viac utrpenia než kedysi?
Neviem, či viac alebo menej, nemám to spočítané. Systém vedie k určitému utrpeniu, avšak aj k pohode. Je len na človeku, čo z toho podporí a akou cestou pôjde.
Ako môžu rodina a blízki pomôcť človeku, ktorý prechádza náročným obdobím?
Záleží na tom, akou situáciou človek prechádza. V každom prípade vypočutie a snaha pochopiť určite nič nepokazia.
Zmenilo písanie knihy vás samotnú?
Mení ma to stále. Všímam si tak rôzne svoje programy, na ktorých môžem pracovať ďalej alebo nanovo.
Čo vám dnes prináša vnútorný pokoj?
Sila žiť s radosťou, aj keď sa to niekedy zdá ťažké či nemožné.
Na čom aktuálne pracujete – chystáte ďalšiu knihu?
Pracujem na rôznych projektoch. Najviac času mi zaberá pripravovaný hudobný album. A áno, ďalšia kniha je tesne pred vydaním.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.