Svet » EÚ

Príbeh Kaji Kallasovej a jej rodiny: zo sovietskych gulagov až na čelo EÚ

Ak by sme mali zostaviť rebríček silných žien, ktoré hýbu európskou i svetovou politikou, súčasná vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová by v ňom nesmela chýbať.

Štyridsaťosemročná rodáčka z Tallinu je známa nekompromisným postojom voči Moskve a jej osobný príbeh i politická kariéra sú úzko späté s históriou sovietskych represií a zápasom o slobodu.

Kaja Kallasová reprezentuje tretiu generáciu estónskej politickej rodiny. Jej prastarý otec Eduard Alver bol v roku 1918 jedným zo zakladateľov nezávislého Estónska. Kallasovej otec Siim Kallas bol do roku 1990 členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pracoval na ministerstve financií Estónskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa stal guvernérom Estónskej centrálnej banky a založil liberálnu Reformnú stranu. Neskôr bol zvolený za estónskeho premiéra a podpredsedu Európskej komisie.

Kallasová začala kariéru ako právnička, v roku 2011 bola zvolená do estónskeho aj Európskeho parlamentu. Od roku 2018 vedie estónsku Reformnú stranu, pričom v roku 2021 sa stala prvou premiérkou krajiny.

Vo funkcii pobudla do roku 2024, keď presedlala do súčasnej pozície v štruktúrach EÚ. Jej politický štýl je často označovaný za neústupčivý, čo jej doma prinieslo obvinenia z arogancie, no v zahraničí rešpekt.

Príbeh mnohých estónskych rodín

Rodina súčasnej šéfky zahraničnej politiky EÚ však v minulosti vôbec nemala „na ružiach ustlané“. Bola priamo zasiahnutá sovietskymi deportáciami, keďže jej prababka, babka, starý otec a matka (vtedy šesťmesačné dieťa) boli spolu s ďalšími 20-tisíc Estóncami v roku 1949 násilne odvlečení na Sibír.

Pri vlaňajšom 75. výročí týchto deportácií Kallasová podotkla, že podobný príbeh by dokázala ponúknuť prakticky každá rodina v Estónsku. „Pod rúškom noci, o štvrtej ráno, bolo viac ako 20-tisíc Estóncov vytrhnutých z ich domovov, z ich postelí a deportovaných na Sibír v neľudských podmienkach,“ skonštatovala.

Dodala, že najstaršou deportovanou bola 95-ročná Maria Räägelová z vidieckej obce Abja a najmladšou Anne Ojaäärová z Hiiumaa, ktorá mala iba tri dni.

Deportovaní ľudia najčastejšie smerovali do gulagov, ktoré tvorili rozsiahly systém sovietskych pracovných táborov. Boli v nich väznené milióny ľudí. Deportácie do týchto táborov, často bez riadneho súdneho procesu, boli bežnou praxou v Sovietskom zväze, a to najmä v období Stalinovej vlády. 

Deportácie postihli rôzne skupiny obyvateľstva vrátane politických oponentov, roľníkov, ale aj celých národností, ktoré boli obvinené zo spolupráce s nepriateľom.

Dobytčie vagóny i mlieko pre dieťa od neznámeho cudzinca

Kallasová ďalej uviedla, že ľudia v Estónsku boli z minúty na minútu odlúčení od svojich rodín, nahnaní do dobytčích vagónov a poslaní na hroznú cestu trvajúcu až 29 dní. Mnohí svojich blízkych už nikdy nevideli.

„Moja mama mala vtedy iba šesť mesiacov, bola ešte bábätko a nádej na prežitie bola malá. Ľudia v dobytčom vagóne sušili detské plienky na svojom tele, pretože to bolo jediné teplé a suché miesto,“ poznamenala.

Z rozprávania vo svojej rodine však vie, že útrpná cesta ponúkla i mnoho príbehov tej najväčšej láskavosti, ktorú si navzájom prejavovali úplne cudzí ľudia. V rodine dodnes spomínajú, ako na jednej zastávke neznámy cudzinec priniesol dieťaťu mlieko. 

„Moja mama prežila a moja rodina to nakoniec zvládla. Rovnako ako moja mama, prežila aj moja stará mama, prababička a starý otec. Žiaľ, nie každému sa darilo tak dobre. Tisíce ľudí prišli na Sibíri o život.“

„Je dôležité, aby sme tieto príbehy rozprávali a pripomínali svetu našu históriu, pretože toto zlo žije v Rusku ďalej. Pokiaľ nebude potrestané, bude sa opakovať,“ vyhlásila.

Kallasová prežila veľkú časť detstva v komunistickom Sovietskom zväze. V rozhovore pre Financial Times spomínala, že v tej dobe bolo cestovanie do zahraničia pre ňu niečo úplne nepredstaviteľné.

„Ak porovnám svoju generáciu s generáciou svojej babičky, mali všetko. Mali slobodu, mali všetky možnosti, mali slobodný svet. Všetko im vzali. A ja som úplne opačná generácia. Nemali sme nič, nemali sme na výber, dokonca sme nič nemali ani v obchodoch. Potom sme dostali všetko, v roku 1991 sme získali späť slobodu,“ povedala.

Na zozname hľadaných osôb v Rusku

Kallasová sa (možno aj pod vplyvom rodinnej histórie) od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu profilovala ako jeden z najhlasnejších zástancov neobmedzenej vojenskej a politickej podpory Kyjevu. Estónsko pod jej vedením patrí medzi najväčších darcov vojenskej pomoci na obyvateľa.

Okolo jej osoby sa však spustila kauza, keď vyšlo najavo, že jej manžel podnikal v Rusku aj po začiatku vojny, hoci ona verejne kritizovala všetkých, ktorí tak robili.

V Rusku je Kallasová na zozname hľadaných osôb pre odstraňovanie sovietskych pamätníkov v Estónsku. Jej postoj však nie je v rámci EÚ univerzálne akceptovaný. Predovšetkým Maďarsko pod vedením Viktora Orbána udržiava s Moskvou priateľské vzťahy aj po invázii.

Kallasová však opakovane zdôrazňuje, že bezpečnosť Estónska je neoddeliteľná od členstva v EÚ a NATO: „Ak je Európa jednotná a silná, bude silné aj Estónsko.“

„Pre niektorých z tých ľudí je to teoretická diskusia, zatiaľ čo pre nás je to každodenná starosť, skutočná starosť. Rada by som všetky tieto peniaze investovala do vzdelávania namiesto do obrany, ale keďže sme nezávislá krajina a musíme na tom pracovať, nemáme inú možnosť,“ povedala pre Spiegel.

Terč v dezinformačnej vojne

Po jej nominácii na post šéfky európskej diplomacie spustili ruské štátne médiá a propagandistické účty na sociálnych sieťach vlnu falošných správ, napríklad o jej „blahobytnom“ detstve v Sovietskom zväze, pričom zneužili fotografiu z 90. rokov.

Proruské dezinformačné kanály šírili fotografiu Kallasovej, ako sedí vedľa svojich rodičov v „zámožne“ pôsobiacej obývačke, pričom tvrdili, že to bolo v čase Sovietskeho zväzu. V skutočnosti však fotografia vznikla niekoľko rokov po vzniku samostatného Estónska.

Kampaň cielila na spochybnenie jej príbehu o deportáciách a vykreslenie Estónska ako krajiny, kde žiadne represie neboli. V rámci dezinformačnej vojny sa šírili napríklad tvrdenia o údajnej spolupráci jej rodiny s nacistami, čo bolo opakovane vyvrátené.

Podľa výskumu estónskych médií sa tieto naratívy šíria v ruštine, angličtine, nemčine aj španielčine, pričom využívajú siete trollov a botov. Kallasová je terčom aj čínskej štátnej propagandy, ktorá jej vyčíta nedostatočnú ochotu rokovať s Moskvou.

Kallasová je pre mnohých v Európe symbolom odolnosti voči ruskej agresii a dôkazom, že aj malá krajina môže mať silné slovo s globálnym dosahom. Jej rodinný príbeh je však zároveň mementom, že sloboda a bezpečnosť nie sú v žiadnej dobe samozrejmosťou.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK