Po odchode Starmera sa Briti musia vyrovnať s príčinami svojej nestability (Komentár)
Keir Starmer, britský premiér, podal demisiu v atmosfére plnej výsmechu a ostrej kritiky. Za posledné desaťročie bol už šiestym človekom v premiérskom úrade. Odchádza za pobúrenia nad všadeprítomnou kriminalitou, celoplošnou cenzúrou, autoritárskym zatýkaním za príspevky na sociálnych sieťach, zlyhaním pri riešení imigračnej krízy a v situácii, keď krajina nemá účinný plán na zvládnutie klesajúcej životnej úrovne.
Vo funkcii tak nasleduje osud Rishiho Sunaka (október 2022 – október 2024), Liz Trussovej (september 2022 – október 2022), Borisa Johnsona (júl 2019 – september 2022), Theresy Mayovej (júl 2016 – júl 2019) a Davida Camerona (máj 2010 – júl 2016). Jediná spomedzi nich, ktorá mala jasný a životaschopný plán na obnovu britského života, pôsobila v úrade paradoxne najkratšie. Bola to Trussová, ktorú z úradu vyhnala vzbura trhov proti rozpočtovým škrtom.
Uvedený neutíchajúci chaos ukazuje, že Británia prechádza hlbokou krízou západného sveta. Tou je priepastný rozdiel medzi parazitujúcou vládnucou triedou štátneho a korporátneho aparátu a túžbou občanov vymaniť sa z područia zlyhávajúcej vlády.
Pôrodné bolesti veľkej transformácie
Vitajte v ovzduší úpadku neskorého impéria, v temnom období britskej histórie, ktoré odštartovala vzbura proti centralizácii sna o Európskej únii. Brexit – odtrhnutie Spojeného kráľovstva od európskeho etatizmu – ponúkol skutočnú nádej, no celý britský korporátny, politický a administratívny establišment sa mu postavil na odpor. Nakoniec sa tam dostaneme, teraz hovorme len o pôrodných bolestiach veľkej transformácie.
Problémy tejto krajiny a bývalého impéria nie sú neprekonateľné, no budú si vyžadovať presne to, čomu sa v našich časoch tak veľmi bráni: znovuobjavenie toho, čo znamená byť Britom, návrat k princípom minulosti a novú hrdosť na jedinečné hodnoty kultivované po stáročia. Hodnoty, proti ktorým sa intelektuálna elita celé desaťročia stavala, čím za sebou zanechala len bahno multikultúrneho progresivizmu (wokeness), ktoré neposkytuje žiadnu orientáciu.
Keď to raz pochopíte, všetko ostatné sú už len údaje dopĺňajúce hlavnú tému. Tá spočíva v tom, že tento úžasný národ sa obrátil chrbtom k ideálom listiny slobôd známej ako Magna charta, ktorá položila moderné základy zápasu o slobodu ako prirodzeného práva ľudí. V historickom kontexte to bola aristokracia, ktorá sa postavila kráľovi s jasným odkazom: „Nie si všemocný a našou úlohou je obmedzovať ťa.“ Pozemková aristokracia si vtedy vynútila, aby kráľ chartu podpísal.
Tento hlbší odkaz spochybnil samotnú všemocnosť vlády. Šíril sa celé storočia, prenikol do celého sveta a vyústil do veľkých liberálnych revolúcií 18. storočia, ktoré zabezpečili to, čo je dnes na Západe vnímané ako konsenzus. Ide o to, že národ by mal mať veľkú mieru kontroly nad režimom, v ktorom žije, a že mocná elita nemôže očakávať, že bude navždy vládnuť podľa vlastného uváženia na úkor ľudí.
Zmanipulovaný naratív a pád Borisa Johnsona
Britskí voliči dali v roku 2016 v referende jasne najavo, že chcú, aby Spojené kráľovstvo opustilo veľký európsky projekt a vzalo si späť svoju tradičnú suverenitu. Hlasovanie za odchod presiahlo 52 percent, čo stačilo na vyvolanie politických zmien. Mainstreamové médiá boli jednohlasne proti. Iba opakovali názory elít, ktoré desaťročia plánovali zjednotenú Európu a nedokázali zniesť predstavu, že by sa celá ich práca rozpadla.
Vtedajší naratív tvrdil, že brexit presadzuje revanšistická menšina voličov, plná rasovej nenávisti voči prisťahovalcom, a že ide v podstate o neosvietených nativistov obracajúcich sa chrbtom k modernite. Pri sledovaní situácie spoza oceánu som mal pochopenie pre argument o suverenite, no propaganda bola taká zdrvujúca, že som o brexite začal pochybovať aj ja. Moje poznatky o tom, ako fungujú masmédiá, sa však odvtedy zlepšili, takže si nemyslím, že by som znova uveril tejto rétorike.
V každom prípade bolo hlavnou úlohou Borisa Johnsona previesť krajinu od európskych väzieb k znovuzískaniu nezávislosti. Termín pripadol na január 2020. Tento mesiac si možno pamätáte ako obdobie, keď začali prenikať správy o víruse z Číny, ktorý by sa mohol šíriť do Európy a Ameriky. Približne v čase termínu brexitu už začínala byť panika hmatateľná.
To nie je náhoda. Johnsonovo funkčné obdobie na poste premiéra sa namiesto práce, na ktorú bol zvolený, naplnilo snahami o zmiernenie šírenia vírusu. Z pohľadu americkej politiky išlo o posledný rok prvého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa. Trump aj Johnson mali na koronavírus rovnaký názor: pristupovať k nemu normálne ako k otázke verejného zdravia, no nepanikáriť a už vôbec nezatvárať krajinu. Obaja si dokázali udržať túto pozíciu dva mesiace, kým obaja súčasne neustúpili. Na radu odborníkov svoje krajiny uzavreli, čo bolo v rozpore s vôľou ich voličov, ako aj s ich dlhoročným presvedčením, že sloboda je najvyššou hodnotou.
Najmä Johnson sa správal ako vychovávateľka, ktorá neustále pripomínala verejnosti, aby si umývala ruky, nosila rúško a udržiavala odstup. Tieto povýšenecké lekcie dopĺňala grafika vhodná do materských škôl, kde ruky, rúška a odstupy znázorňovali kreslené obrázky, ktoré akoby predpokladali, že obyvateľstvo je negramotné. Nasledovala cenzúra odlišných názorov, ako aj ekonomická spúšť v podobe tlačenia peňazí, obrovských výdavkov a krachov firiem v gigantických vlnách komerčného rozvratu.
Pandémia covidu-19 Johnsona politicky pochovala, rovnako ako umožnila korešpondenčné hlasovanie, ktoré osem mesiacov po zavedení lockdownov zmietlo Trumpa z úradu. V oboch krajinách sa odtrhol z reťaze Leviatan tak, ako to ešte nikto živý nezažil. Johnsonovou nástupkyňou bola nanajvýš rozumná Trussová, ktorá sa dostala pod zdrvujúcu paľbu pre svoje thatcherovské plány na obnovu britskej slobody. Sotva si stihla sadnúť do premiérskeho kresla, už bola donútená odísť.
Woke elity a nevyhnutné zúčtovanie
Po Sunakovom katastrofálnom dvojročnom vládnutí stratila Konzervatívna strana dôveru verejnosti a s Keirom Starmerom prišli na rad labouristi. Starmer nebol v pozícii, aby dokázal riešiť následný ekonomický, kultúrny, demografický a sociálny chaos. Namiesto toho predsedal vláde v období, v ktorom v krajine vládli elity hlásiace sa k agende woke. Tie nastavili fungovanie polície tak, že bola zaujatá proti pôvodným Britom a zvýhodňovala prisťahovalcov. Znamenalo to zatváranie očí pred skutočnou kriminalitou, zatiaľ čo sa kriminalizovala sloboda slova, ktorá bola v Spojenom kráľovstve chránená stáročia.
Starmerove prepojenia na Petra Mandelsona, architekta hnutia New Labour, ktorý získal post veľvyslanca v Spojených štátoch, len zdôrazňujú, ako táto vplyvná sieť funguje mimo dohľadu verejnosti. Mandelson bol blízkym priateľom Jeffreyho Epsteina a Starmer bol pred jeho vymenovaním na tento vzťah upozornený. Keď sa Mandelson stal politickou príťažou, Starmer ho odvolal a odsúdil sériou vyhlásení, ktoré boli zjavne len snahou o minimalizáciu škôd a ničím iným. Nasledovali ďalšie rezignácie a nie je vylúčené, že nemusia byť posledné.
Súčasné poníženie krajiny spôsobené Starmerovými zlyhaniami si vyžaduje národné zúčtovanie a hľadanie pravdy. To sa však pravdepodobne nestane. Keďže Labouristická strana má teraz moc vo svojich rukách, pravdepodobným Starmerovým nástupcom je poslanec Andy Burnham. Pôvodne katolík z robotníckej triedy, ktorý zvolil osvedčený model vzdelávania na Cambridgeskej univerzite, kde ho vyškolili vo všetkých módnych frázach o výhodách „jemného socializmu“. Je to stúpenec prerozdeľovania, kolektivista a internacionalista.
Vôbec nič v Burnhamových názoroch ani v jeho životopise nenaznačuje, že by bol tým správnym človekom na túto prácu. Nič. Jeho funkčné obdobie môže byť dlhé alebo krátke, no veľmi by ma prekvapilo, keby bolo úspešné.
Keď hovorím, že krajina potrebuje zásadné zúčtovanie s filozofickými základmi britskej myšlienky, nevravím nič šokujúce. Dokonca aj priemyselné a politické elity to vedia, len ho jednoducho nechcú. Nechcú hovoriť pravdu o kriminalite, korupcii a období pandémie covidu-19 a už vôbec sa nechcú vyrovnať s demografickou a ekonomickou krízou, v ktorej sa Spojené kráľovstvo v súčasnosti nachádza.
Skôr či neskôr k tomu dôjde, no určite nie hneď.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.