Názory

Pandemická dohoda opäť zlyhala (Komentár)

Dokončenie toľko avizovanej Pandemickej dohody, vlajkovej lode pandemického programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), bolo opäť odložené v dôsledku nevyriešených nezhôd. Napriek silnému tlaku zo strany Svetovej zdravotníckej organizácie a Európskej únie na ďalšom stretnutí v Ženeve sa veľká skupina afrických štátov odmieta pripojiť k tomu, čo považujú za jasný kolonialistický program.

WHO robí presne to, za čo je platená. Hlavní finanční sponzori WHO môžu schválením tejto dohody veľa získať. Nastal čas, aby sa medzinárodná komunita verejného zdravotníctva pozrela sama na seba a rozhodla sa, na ktorej strane chce stáť – na strane ľudí alebo zisku.

Moderný základ multilaterálnej zdravotnej spolupráce

Existujú zjavné dôvody, prečo by krajiny mali spolupracovať v oblasti zdravia, rovnako ako susedia z jednej ulice na predmestí. Je tu záujem čeliť spoločným hrozbám, kde kroky susedných štátov alebo prístup k ich zdrojom pomáhajú chrániť aj vás. Sú tu morálne dôvody založené na všeobecnom „dobre“ pomoci susedom, keď sa ocitnú v ťažkostiach alebo im chýbajú zdroje bez vlastného zavinenia. Alebo preto, že stabilnejšie a prosperujúcejšie susedstvo (svet) je dobré pre biznis a choré susedstvo ním byť nemusí.

Spolupráca nie je podriadenosť a málokto, kto si zachováva sebaúctu, by si ju dobrovoľne zvolil. Spoločné záujmy aj morálka sa veľmi rýchlo rozplynú, keď sa spolupráca zmení na donucovanie a cieľom sa stanú záujmy najsilnejšieho hráča.

Zdravie je v ústave WHO jasne definované ako fyzická, duševná a sociálna pohoda. Z toho vyplýva, že stojí na ekonomike a sociálnom kapitále a ničí ho chudoba a nerovnosť. Ani jeden aspekt pohody – duševnú, sociálnu ani fyzickú – nepodporuje vynútená poslušnosť či otroctvo.

Základ modernej lekárskej etiky spočíva na Hippokratových zásadách týkajúcich sa správania lekára z obdobia okolo roku 400 pred n. l., ktoré sa dajú zhrnúť do zásad „robiť dobro a neubližovať“ a „rešpektovať súkromie pacienta (dôvernosť)“. Ako protiváhu fašizmu sme od druhej svetovej vojny pridali dobrovoľný informovaný súhlas (t. j. absencia nátlaku). To znamená, že konečné rozhodnutie v akejkoľvek oblasti zdravotnej starostlivosti alebo zákroku musí zostať na dotknutej osobe.

Tieto základné princípy lekárskej etiky vychádzajú z predstavy, že všetci ľudia sú si rovní a ich individuálna suverenita (teda telesná autonómia) je nedotknuteľná. V súlade s tým je zrejme neetické nútiť človeka, aby sa dal očkovať alebo podstúpil nejaký iný zákrok len preto, že to chce niekto iný, alebo v prospech tretej osoby.

Keďže klinickú lekársku prax riadi Hippokratova prísaha a dobrovoľný informovaný súhlas, verejné zdravie podlieha tým istým požiadavkám na komunálnej, národnej i globálnej úrovni. Populácie tvoria súhrn jednotlivcov, z ktorých každý, ako už bolo uvedené, disponuje rovnakými právami a vnútornou suverenitou.

Preto rozhodnutia na regionálnej alebo globálnej úrovni môžu prijímať iba inštitúcie, nad ktorými majú títo jednotlivci ako kolektív kontrolu. To je základ Charty OSN – suverénne štáty – najlepší prostriedok, aký máme na vyjadrenie kolektívnych rozhodnutí suverénnych jednotlivcov. Je to model s obrovskými nedostatkami – niektoré štáty sú diktatúry a mnohé utláčajú menšiny a ignorujú ich individuálnu suverenitu. Suverénne štáty sú však základom moderného sveta.

Alternatívou je technokracia – systém, v ktorom rozhodujú samozvaní jednotlivci a ostatných jednoducho nútia alebo tlačia k poslušnosti – čo je forma fašizmu (nepopulárny názov pre pomerne populárny prístup). To je presný opak moderného chápania ľudských práv.

Ako by mala vyzerať moderná spolupráca vo verejnom zdravotníctve?

Akonáhle prijmeme základné ľudské práva – individuálnu suverenitu – ako predpoklad pre legitímnu verejnú zdravotnú starostlivosť, môžeme sa rozhodnúť, aké typy zásahov by mohli byť užitočné. Vzhľadom na rôznorodosť rizika ochorení súvisiacu s odlišnou vekovou štruktúrou obyvateľstva, ako aj na veľké rozdiely v ľudskej kultúre, ktoré ovplyvňujú to, čo každý z nás považuje za dôležité, by sa takéto rozhodnutia mali prijímať na decentralizovanej úrovni.

Rady možno dávať z diaľky, ale konať sa dá len v konkrétnom kontexte, inak bude výsledok pravdepodobne kontraproduktívny. Subsidiarita namiesto centralizácie je preto predpokladom efektívneho rozhodovania, a to nielen na ochranu individuálnych práv, ale aj na dosiahnutie skutočného a trvalého vplyvu na zdravie. Hoci je to väčšine ľudí zrejmé, pre mnohých diplomovaných odborníkov na verejné zdravotníctvo je to mimoriadne ťažké prijať. Všetci máme ego a považujeme sa za expertov.

Našťastie, moderné komunikačné prostriedky decentralizáciu uľahčujú. Cestovanie je jednoduché a prostredníctvom digitálnych technológií sa môžeme stretnúť okamžite. Centralizácia mala zmysel v určitých aspektoch rímskeho štátu – a v mnohých ohľadoch aj pre WHO pri jej vzniku v roku 1948.

Verejné zdravotníctvo tiež zdôrazňuje dôležitosť budovania silných ekonomík. Rozvoj národných ekonomík umožňuje krajinám udržiavať kvalitnejšie zdravotné systémy. Podporovanie chudoby, napríklad prostredníctvom dlhodobého zatvárania škôl, uzatvárania pracovísk alebo uzatvárania hraníc, všetko spomaľuje, a preto sa očakáva, že to spôsobí veľké dlhodobé škody na zdraví.

Riešiť epidémie spôsobom, ktorý podkopáva ekonomiky a základné determinanty zdravia, by bolo očividne hlúpe. Ako sme videli počas reakcie na covid, takéto chybné reakcie verejného zdravotníctva presadzované WHO zvýšili počet detských sobášov, detskej práce, prehĺbili chudobu a zvýšili štátne dlhy. Niektorých iných ľudí síce urobili veľmi bohatými, ale na samotný covid-19 mali len zanedbateľný vplyv.

Prečo WHO už nedokáže pomáhať

WHO mala pomôcť situáciu zlepšiť. Jej riadenie bolo založené na princípe „jedna krajina, jeden hlas“ a jej základné financovanie vychádzalo z kapacít jednotlivých krajín. Vzhľadom na jej pôvodný zámer – rovnosť, politiku založenú na dôkazoch, uprednostňovanie obyvateľstva s nízkymi príjmami a rozhodovanie zohľadňujúce konkrétne podmienky – stojí za to pozrieť sa na to, čím sa WHO stala:

• Sídlo WHO sa nachádza v Ženeve, jednom z najdrahších miest na svete, kde pracuje viac ako štvrtina jej zamestnancov.
• Väčšinu činnosti WHO diktujú jednotliví sponzori, ktorí priamo určujú, na čo sa ich peniaze použijú (organizácia je teda skôr nástrojom pre tých, ktorí majú najviac peňazí, ako pre obyvateľstvo, ktoré potrebuje väčšiu pomoc).
• Najväčší sponzor, Bill Gates, pochádza z bohatého prostredia v Spojených štátoch, nemá žiadne skúsenosti s krajinami s nízkymi príjmami ani s praktickou prácou v oblasti verejného zdravia, ale má silné väzby na farmaceutický a softvérový priemysel.
• Druhým najväčším sponzorom za posledné dva roky bola Gavi, verejno-súkromné partnerstvo zahŕňajúce nadnárodné farmaceutické korporácie. WHO pre nich de facto funguje ako agentúra pre rozvoj trhu a prístup k nemu (čo umožňuje vedúcim pracovníkom týchto spoločností odôvodniť svoju účasť pred akcionármi).
• Zamestnanci dostávajú dobré platy, štedré príspevky na vzdelávanie svojich detí a dobré zdravotné poistenie, sú oslobodení od daní a majú dôchodkový systém, ktorý sa aktivuje po rokoch služby a potom sa rýchlo kumuluje, čo podporuje dlhovekosť a lojalitu k inštitúcii (t. j. k inštitúcii skôr ako k misii).

Čas na návrat k legitimite

Presadzovanie reformy alebo nahradenia WHO nie je radikálne, ale vo svojej podstate antikolonialistické, zamerané na ľudské práva, na dôkazy a na verejné zdravie. Úlohou lídrov moderných štátov je zaistiť blahobyt svojich obyvateľov, a práve to je jediný legitímny mechanizmus, z ktorého môže vzísť zmysluplná zmena v medzinárodnom zdravotníctve.

Odstúpenie USA z WHO ponúka túto príležitosť, avšak práve krajiny s nízkymi príjmami, ktoré sú terčom vplyvu WHO, musia byť hnacou silou zmien. Odpor voči Pandemickej dohode naznačuje, že k tomu možno už dochádza. Globálni zdravotnícki pracovníci musia prestať podliehať záujmom mocných a prestať brániť pokroku. Potrebujeme medzinárodnú spoluprácu v oblasti zdravia založenú na suverenite, etike a integritete, a nie ďalší návrat k zlyhaniam minulého koloniálneho obdobia.

Z Brownstonského inštitútu

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odzrkadľovať stanovisko Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK