Pandemická dohoda opäť zlyhala (Komentár)
Dokončenie toľko avizovanej Pandemickej dohody, vlajkovej lode pandemického programu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), bolo opäť odložené v dôsledku nevyriešených nezhôd. Napriek silnému tlaku zo strany Svetovej zdravotníckej organizácie a Európskej únie sa na ďalšom stretnutí v Ženeve veľká skupina afrických štátov odmietla pripojiť k tomu, čo považujú za jasný kolonialistický program.
WHO robí presne to, za čo je platená. Hlavní finanční sponzori WHO môžu schválením tejto dohody veľa získať. Nastal čas, aby sa medzinárodná komunita verejného zdravotníctva pozrela sama na seba a rozhodla sa, na ktorej strane chce stáť – na strane ľudí alebo zisku.
Moderný základ multilaterálnej zdravotnej spolupráce
Existujú zjavné dôvody, prečo by krajiny mali spolupracovať v oblasti zdravia. Rovnako spolupracujú aj susedia z jednej ulice na predmestí. Je tu záujem riešiť spoločné hrozby, ak kroky susedných štátov alebo prístup k ich zdrojom pomáhajú chrániť aj vás. Sú tu morálne dôvody založené na všeobecnom „dobre“, neraz pomáhame susedom, keď sa ocitnú v ťažkostiach alebo im chýbajú zdroje bez vlastného zavinenia. Dôvodom môže byť aj to, že stabilnejšie a prosperujúcejšie susedstvo prináša zisk, zatiaľ čo choré susedstvo mu môže škodiť.
Spolupráca neznamená podriadenosť a málokto so zdravou sebaúctou by si dobrovoľne zvolil život v podriadenosti. Spoločné záujmy aj morálka sa veľmi rýchlo rozplynú, keď sa spolupráca zmení na donucovanie a cieľom sa stanú záujmy najsilnejšieho hráča.
Zdravie je v ústave WHO jasne definované ako fyzická, duševná a sociálna pohoda. Z toho vyplýva, že stojí na ekonomike a sociálnom kapitáli a ničí ho chudoba a nerovnosť. Ani jeden aspekt pohody – duševnú, sociálnu ani fyzickú – nepodporuje vynútená poslušnosť či otroctvo.
Základ modernej lekárskej etiky spočíva na Hippokratových zásadách týkajúcich sa správania lekára z obdobia okolo roku 400 pred n. l., ktoré sa dajú zhrnúť do niekoľkých hlavných pravidiel: konať v prospech pacienta, neškodiť mu, zachovávať lekárske tajomstvo a rešpektovať jeho súkromie. Ako protiváhu fašizmu sme od druhej svetovej vojny pridali dobrovoľný informovaný súhlas (t. j. absencia nátlaku). To znamená, že konečné rozhodnutie v akejkoľvek oblasti zdravotnej starostlivosti alebo o akomkoľvek zákroku musí zostať výhradne v kompetencii dotknutej osoby.
Tieto základné princípy lekárskej etiky vychádzajú z predstavy, že všetci ľudia sú si rovní a ich individuálna suverenita (teda telesná autonómia) je nedotknuteľná. V súlade s tým je zrejme neetické nútiť človeka, aby sa dal očkovať alebo podstúpil nejaký iný zákrok len preto, že to chce niekto iný, alebo aby to urobil v prospech tretej osoby.
Keďže klinickú lekársku prax riadi Hippokratova prísaha a dobrovoľný informovaný súhlas, verejné zdravie podlieha tým istým požiadavkám na komunálnej, národnej i globálnej úrovni. Populácie tvoria súhrn jednotlivcov, z ktorých každý, ako už bolo uvedené, disponuje rovnakými právami a vnútornou suverenitou.
Preto rozhodnutia na regionálnej alebo globálnej úrovni môžu prijímať iba inštitúcie, nad ktorými majú títo jednotlivci ako kolektív kontrolu. To je základ Charty OSN – suverénne štáty sú najlepším prostriedkom na vyjadrenie kolektívnych rozhodnutí suverénnych jednotlivcov. Je to model s obrovskými nedostatkami – niektoré štáty sú diktatúry, mnohé krajiny utláčajú menšiny a ignorujú ich individuálnu suverenitu. Suverénne štáty sú však základom moderného sveta.
Alternatívou je technokracia – systém, v ktorom rozhodujú samozvaní jednotlivci a ostatných jednoducho nútia alebo tlačia k poslušnosti, čo je forma fašizmu (nepopulárny názov pre pomerne obľúbený prístup). To je presný opak moderného chápania ľudských práv.
Ako by mala vyzerať moderná spolupráca vo verejnom zdravotníctve?
Ak uznáme, že základným ľudským právom je individuálna suverenita, môžeme zvažovať, ktoré opatrenia majú zmysel. Keďže miera rizika ochorení závisí od vekovej štruktúry obyvateľstva a prostredia a keďže kultúrne rozdiely menia pohľad na to, čo každý z nás považuje v živote za dôležité, tieto rozhodnutia sa musia prijímať decentralizovane.
Rady možno dávať z diaľky, ale konať sa dá len v konkrétnom kontexte, inak bude výsledok pravdepodobne kontraproduktívny. Subsidiarita namiesto centralizácie je preto predpokladom efektívneho rozhodovania, a to nielen na ochranu individuálnych práv, ale aj na dosiahnutie skutočného a trvalého vplyvu na zdravie. Hoci je to väčšine ľudí zrejmé, pre mnohých diplomovaných odborníkov na verejné zdravotníctvo je to mimoriadne ťažké prijať. Všetci máme ego a považujeme sa za expertov.
Našťastie, moderné komunikačné prostriedky decentralizáciu uľahčujú. Cestovanie je jednoduché a prostredníctvom digitálnych technológií sa môžeme stretnúť okamžite. Centralizácia mala zmysel v určitých aspektoch rímskeho štátu – a v mnohých ohľadoch aj pre WHO pri jej vzniku v roku 1948.
Verejné zdravotníctvo podčiarkuje aj dôležitosť budovania silných ekonomík. Rozvoj národných ekonomík umožňuje krajinám udržiavať kvalitnejšie zdravotné systémy. Podporovanie chudoby, napríklad prostredníctvom dlhodobého zatvárania škôl, pracovísk alebo hraníc, všetko spomaľuje, a preto sa očakáva, že to spôsobí veľké dlhodobé škody na zdraví.
Riešiť epidémie spôsobom, ktorý podkopáva ekonomiky a základné determinanty zdravia, je očividne nerozumné. Ako sme videli počas reakcie na covid, takéto chybné kroky verejného zdravotníctva presadzované WHO zvýšili počet detských sobášov, detskej práce, prehĺbili chudobu a zvýšili štátne dlhy. Niektorých ľudí síce urobili veľmi bohatými, ale na samotný covid-19 mali len zanedbateľný vplyv.
Prečo WHO už nedokáže pomáhať
WHO mala situáciu zlepšiť. Jej riadenie bolo založené na princípe „jedna krajina, jeden hlas“ a jej základné financovanie vychádzalo z ekonomických kapacít jednotlivých štátov. Vzhľadom na jej pôvodný zámer – rovnosť, politiku založenú na dôkazoch, uprednostňovanie obyvateľov s nízkymi príjmami a zohľadňovanie konkrétnych podmienok – sa žiada porovnať pôvodný ideál so súčasnou realitou WHO:
- WHO sídli v Ženeve, jednom z najdrahších miest na svete: tu pracuje viac ako štvrtina jej zamestnancov.
- Činnosť WHO diktujú sponzori, ktorí priamo určujú, na čo sa ich peniaze použijú (organizácia je teda skôr nástrojom bohatých darcov než pomocou pre tých, ktorí ju skutočne potrebujú).
- Najväčší sponzor Bill Gates pochádza z bohatého prostredia v USA, nemá žiadne skúsenosti s krajinami s nízkymi príjmami ani s praktickou prácou v oblasti verejného zdravia, zato má silné väzby na farmaceutický a softvérový priemysel.
- Druhým najväčším sponzorom za posledné dva roky bola Gavi, verejno-súkromné partnerstvo zahŕňajúce nadnárodné farmaceutické korporácie. WHO pre ne de facto funguje ako agentúra na rozvoj a sprístupnenie trhu, čo manažérom týchto spoločností umožňuje obhájiť investície korporácií pred akcionármi.
- Zamestnanci poberajú vysoké platy, štedré príspevky na vzdelávanie detí, majú kvalitné zdravotné poistenie a sú oslobodení od daní. Vzťahuje sa na nich dôchodkový systém, ktorý sa aktivuje po rokoch služby a rýchlo sa kumuluje, čo podporuje lojalitu k inštitúcii, nie k jej pôvodnému poslaniu.
Čas na návrat k legitimite
Presadzovanie reformy WHO alebo hľadanie jej náhrady nie je radikálne: je vo svojej podstate antikolonialistické, zameriava sa na ľudské práva, dôkazy a verejné zdravie. Úlohou lídrov moderných štátov je zaistiť blahobyt svojich obyvateľov: je to jediný legitímny mechanizmus, ktorý môže priniesť zmysluplnú zmenu v medzinárodnom zdravotníctve.
Odstúpenie USA z WHO ponúka túto príležitosť, avšak hnacou silou zmien musia byť práve krajiny s nízkymi príjmami, na ktoré WHO najviac vplýva. Odpor voči Pandemickej dohode naznačuje, že k tomu možno práve dochádza. Globálni zdravotnícki pracovníci musia prestať podliehať záujmom mocných a brániť pokroku. Potrebujeme medzinárodnú spoluprácu založenú na suverenite, etike a integrite, nie návrat k zlyhaniam minulého koloniálneho obdobia.
Zdroj: Brownstonský inštitút
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odzrkadľovať stanovisko Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.