Piatok 21. júna, 2024
Foto: PaedDr. Ondrej Valach s knihou o T. G. Masarykovi
,

„Napísal som rezolúciu proti okupácii a potom mi to spočítali.“ Machulince očami Ondreja Valacha (1. časť)

Obec Machulince leží na úpätí Pohronského Inovca a je súčasťou horného Požitavia. Tu začínajú svahy hôr, ktoré vystupujú do 901 metrov nadmorskej výšky Veľkého Inovca.

Mierna klíma, ložiská kameňa, hliny a farebných kovov, ako aj rieka Žitava prilákali do tohto kraja už v praveku mnoho generácií našich praobyvateľov. Dejiny regiónu siahajú do obdobia ml. paleolitu (40 000 – 8000 pred Kr.) – staršej doby kamennej. Svedčí o tom niekoľko nálezísk lovcov mamutov, ktoré sa nachádzali juhozápadne od Machuliniec v intraviláne Zlatých Moraviec.

Tu sme sa stretli s PaedDr. Ondrejom Valachom, pisateľom obecnej kroniky, čestným občanom Machuliniec a autorom dvoch kníh o obci – Machulince, história a súčasnosť a Machulince na prelome 20. a 21. storočia.

Pán Valach sa v Machulinciach narodil a žije tu už 85 rokov. Podľa jeho slov má obec veľmi rád. Od roku 1959 učil na základnej škole v Topoľčiankach, kde neskôr pôsobil ako riaditeľ. Skrz jeho rozprávanie sa dozvedáme nielen o minulosti a súčasnosti obce, ale aj o výnimočných ľuďoch a o osobnostiach, ktoré sú s ňou spojené.

Záhadný pôvod a prvé stopy Machuliniec

Autor kníh priznáva, že sa mu doteraz nepodarilo zistiť pôvod názvu obce.

Prvá písomná správa o regióne pochádza z roku 1075, kedy uhorský kráľ Gejza I. založil Benediktínsky kláštor v Hronskom Svätom Beňadiku. Prvá písomná zmienka o obci Machulince je z roku 1275 a obec je v nej zapísaná pod stredovekým menom Mohala. 

Z obce pochádzal aj Ján Maholányi, barón Johanes de Maholányi (barón Ján z Machuliniec). Bol významnou osobnosťou Uhorska – kancelárom cisára Leopolda I. Vláda cisára mala najväčšiu zásluhu na porážke Turkov a zásluhu mal na tom aj slávny rodák z Machuliniec. Pán Valach sa domnieva, že práve jeho meno by mohlo súvisieť s názvom Machulince.

Autor kníh našiel v Machulinciach v roku 1956 archeologické nálezy (časť brúseného sekeromlatu) z obdobia eneolitu, z obdobia neskorej doby bronzovej (čierne a šedé črepy lužickej kultúry), mladšej a staršej doby rímskej a z 9.-10. storočia (črepy z nádob) a viacero predmetov z 13. – 16. storočia (črepy, radielko a rukoväť trojnôžkovej panvice).

Hľadať archeologické nálezy ho naučil Dr. Rakovský, neskorší riaditeľ múzea v Zlatých Moravciach. Pán Rakovský viedol svojich žiakov na gymnáziu, aby hľadali záznamy o minulosti. Niektoré z týchto nálezov sa dnes nachádzajú v múzeu v Zlatých Moravciach.

Foto: Pán riaditeľ Jozef Vokurka so svojimi žiakmi v roku 1950

Výnimočný učiteľ

Prvý významný učiteľ pána Valacha bol riaditeľ Jozef Vokurka. Učil na škole v Machulinciach od roku 1922 – 1951 a významne prispel k zvýšeniu vzdelanosti. Svojím pôsobením a osvetou sa mu podarilo potlačiť aj rozšírený alkoholizmus v obci.

Bojoval v prvej sv. vojne, dostal sa do ruského zajatia a tam vstúpil do Československej légie. Neskôr sa v roku 1922 dostal do Machuliniec. Počas komunizmu však musel ako legionár opustiť miesto učiteľa.

„Z  Kopanickej ulice pochádza prvý právnik z Machuliniec, prvý inžinier, prvý lekár, prví učitelia – všetci to boli jeho žiaci,ˮ spomína autor. „Bol to veľmi dobrý učiteľ.ˮ

Manželku riaditeľa školy volali „pani urodzenkaˮ.

„Vedela ošetriť rany, pomáhala pri pôrode, robila kurzy medového pečiva. Moja manželka sa od nej tiež učila piecť,ˮ hovorí.

Vzácny hosť

Bývalý prezident Československa, Tomáš Garrigue Masaryk, mal v zámku v Topoľčiankach svoje letné sídlo. Pri svojich prechádzkach na koni neobišiel ani susednú dedinu – Machulince.

Vyšiel cez dedinu na Háj pod horou smerom k Suchému potoku, kde stála divo rastúca hruška – oskoruša. Odtiaľ mal krásny výhľad nielen na Topoľčianky, ale aj okolité obce. Keďže pri strome často sedával, po prezidentovej smrti bol strom chránený.

Pán Valach sa o bývalého prezidenta z historického hľadiska veľmi zaujímal. K tomuto záujmu ho viedol spomínaný riaditeľ Vokurka, ktorý sa s Masarykom stretol dvakrát v Topoľčiankach. Boli to tiež synovia riaditeľa Vokurku, ktorí odhaľovali prvý posmrtný pomník T. G. Masaryka, postavený na Hrušove už 14 dní po jeho smrti.

T. G. Masaryk prvýkrát prišiel do Machuliniec 29. augusta 1923.  V septembri 1926 prišiel opäť, keď bola v Machulinciach povodeň a poskytol prostriedky na opravenie mostu.

Pán Valach sa po nástupe na školu v Topoľčiankach veľa na Masaryka a jeho život pýtal ľudí, ktorí s ním zvykli byť v bezprostrednom styku. Snažil sa nazhromaždiť a spísať čo najviac informácií o jeho obľúbenej historickej osobnosti.

Foto: T.G. Masaryk sa 21. september 1926 stretol v zámku v Topoľčiankach (susedná dedina Machuliniec) s Edith Wilsonovou, vdovou po americkom prezidentovi.

Návrat do minulosti

V roku 1968 urobil pán Valach po vyučovaní vlastivednú vychádzku so staršími žiakmi a niektorými učiteľmi na miesto pomníka na Hrušove. Spoločne pri ňom recitovali národné básne ako Krvavé sonety či Nehaňte ľud môj a jeden novinár všetko nahral.

„On bol taká moja osobnosť,ˮ priznáva. „Kvôli tejto záľube som mal neskôr problémy. Napísal som aj rezolúciu proti vstupu vojsk bratskej pomoci. Nazvali sme to okupácia a potom mi to spočítali.ˮ

Pán Valach si neskôr musel doplniť vzdelanie o ďalšie štyri semestre, aby mohol učiť i na gymnáziu. Na fakulte študoval potajomky kvôli obave z udania. Autor sám seba opísal ako dobového pesimistu a jediné, čo ho vtedy držalo nad vodou, bola možnosť tajného štúdia.

O jeho rigoróznej skúške vedela iba jeho manželka. Našťastie našiel veľmi dobrých profesorov, ktorí ho na univerzite podporili aj napriek jeho označeniu za „anti-socialistuˮ. Neskôr si ešte v Banskej Bystrici urobil skúšky aj na školského psychológa.

„Mal som v škole najvyššie vzdelanie a najnižší plat,ˮ spomína autor. Priznáva, že kvôli svojmu ideologickému presvedčeniu nikdy nedostal k výplate odmeny.

„Počas komunizmu to bolo ťažké, museli sme veľa vecí tajiť. Necítil som sa slobodne,ˮ dodáva.

Výnimočné priateľstvo

„Veľmi som sa spriatelil so spisovateľom Ladislavom Ťažkým,ˮ prezradil pán Valach.

Počas roka sa spolu stretávali  uňho doma a L. Ťažký mu  rozprával aj o tom, ako vznikali jeho poviedky. V Machulinciach napríklad písal aj svoju knihu Krásna zlatá beštia. Zdôveril sa, že ho inšpiroval obraz z topoľčianskeho kaštieľa.

Foto: Visutá lanovka v kresbe Machulinského výtvarníka Kolomana Zemanoviča

Technické rarity

Autor kníh sa zmienil aj o tom, že v obci sa nachádzali aj technické zaujímavosti. Vďaka nim sa Machulince odlišovali od ostatných dedín.

Veľkou raritou 40-tych rokov 20. storočia sa stala lanovka – drevená konštrukcia pozostávajúca z podporných stĺpov, ktoré vyčnievali do výšky takmer 15 metrov.

Vysoko nad obcou Machulince, na Benáte, bol v 30.-tych rokoch 20. storočia otvorený kameňolom. Robotníci tu ručným štiepaním kameňa vyrábali andezitové kocky rôznych rozmerov, ktoré sa používali na dlažbu ciest. Bola to veľmi namáhavá a ťažká práca a problémom bol aj odvoz vyrobeného materiálu. Majiteľ kameňolomu to vyriešil vybudovaním pozemnej lanovej dráhy – železničky.

Železnička merala takmer 10 kilometrov a bola nielen technickou ozdobou, ale aj dobrým pomocníkom. Jej úlohou bolo prepraviť kameň a štrk. Po nosnom lane chodili na kolieskach železné vozíky, takzvané hutníky. Boli ťahané ťažným lanom po nosnom lane.

Ďalšou výpomocou sa pre obyvateľov stala úzkokoľajná železnička, ktorá mechanizovala prácu robotníkov v hlinobani na Píle.

Hlina sa odvážala po úzkych koľajniciach, kde malá lokomotíva na naftu ťahala na hlinisko železné vozíky . Na túto železničku nadväzovala lesná úzkokoľajná železnica postavená na konci prvej svetovej vojny.

Medzi ďalšie technické zaujímavosti Machuliniec patrila ozubová železnička – zubačka. Zvážala kameň z kameňolomu v Benáte. Všetci ho volali Kamenné vráta alebo Mačací vrch. V roku 1955 bol kameňolom zatvorený a na jeho prevádzku si pamätajú už len starší občania. 

(pokračovanie v 2. časti)

Prečítajte si aj