Svet

Najznámejšie zatykače Medzinárodného trestného súdu na svetových lídrov. Putin a Netanjahu neboli prví

Medzinárodný trestný súd (ICC) má od svojho vzniku v roku 2002 za úlohu stíhať jednotlivcov za tie najzávažnejšie zločiny – genocídu, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a zločiny agresie.

Súd sa v ostatnom období dostal do povedomia verejnosti predovšetkým pre vydanie zatykačov na dvoch popredných predstaviteľov svetovej politickej scény – ruského prezidenta Vladimira Putina a izraelského premiéra Benjamina Netanjahua.

V minulosti však vydal zatykače na viacerých významných politických lídrov. Epoch Times si preto „posvietil“ na najznámejšie prípady.

Rusko a Izrael neuznávajú zatykače na svojich lídrov

V marci 2023 vydal ICC zatykač na šéfa Kremľa Putina za vojnové zločiny spojené s nezákonnými deportáciami ukrajinských detí počas ruskej invázie na Ukrajinu, trvajúcej od roku 2022. Zatykač mal historický rozmer, keďže Putin bol prvý úradujúci prezident stálej členskej krajiny Bezpečnostnej rady OSN, na ktorého bol vydaný takýto príkaz.

Rusko, ktoré nie je členom ICC, zatykač odmietlo a označilo ho za politicky motivovaný. Vykonanie zatykača je nepravdepodobné, pokiaľ Putin necestuje do členského štátu ICC. Vydanie zatykača má však symbolický význam, pretože obmedzuje Putinove možnosti pohybovať sa po svete a sústredí globálnu pozornosť na vojnové zločiny na Ukrajine.

V novembri 2024 ICC vydal zatykač na Benjamina Netanjahua, súčasného premiéra Izraela. Obvinenia sa týkajú zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov spojených s izraelskými operáciami v Pásme Gazy od októbra 2023.

Tento krok vyvolal búrlivé reakcie, keďže Izrael nie je členom ICC a podobne ako Rusko odmieta jeho jurisdikciu. Zatykač na Netanjahua je o to kontroverznejší, že Izrael má silnú podporu Spojených štátov, ktoré ICC taktiež neuznávajú. Napriek tomu zatykač signalizuje rastúci tlak na izraelskú zodpovednosť za humanitárne dopady konfliktu v Pásme Gazy.

Prvý úradujúci prezident pod zatykačom ICC bol z Afriky

ICC mal v minulosti plné ruky práce predovšetkým s africkými vodcami. Jedným z najznámejších prípadov je Omar al-Bašír, prezident Sudánu v rokoch 1989–2019. ICC vydal na neho zatykač v rokoch 2009 a 2010 pre obvinenia z genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v súvislosti s konfliktom v Darfúre. Tento konflikt si podľa Organizácie Spojených národov (OSN) vyžiadal približne 300-tisíc obetí a milióny vysídlených osôb.

Al-Bašír bol prvým úradujúcim prezidentom, na ktorého ICC vydal zatykač, čím vytvoril precedens pre stíhanie hláv štátov. Napriek tomu, že Sudán nie je členom ICC, zatykač mal ďalekosiahle diplomatické dôsledky. Al-Bašír obmedzil svoje cesty do zahraničia, no viaceré africké a arabské štáty ho odmietli zatknúť, čo vyvolalo kritiku voči ICC za nekonzistentné presadzovanie spravodlivosti. Po zosadení v roku 2019 je Al-Bašír vo väzbe v Sudáne, no jeho vydanie do Haagu zostáva neisté.

Afrika ako častý prispievateľ do zoznamu zatykačov ICC

Ďalším významným prípadom bol Muammar Kaddáfí, vodca Líbye od roku 1969 do roku 2011. ICC vydal na neho zatykač v júni 2011 za zločiny proti ľudskosti, vrátane vrážd a prenasledovania civilistov počas povstania v Líbyi. Tento zatykač bol vydaný v čase, keď Kaddáfí čelil domácim a medzinárodným tlakom. Jeho smrť v októbri 2011 ukončila možnosť súdneho procesu, no prípad ukázal, že ICC dokáže rýchlo reagovať na prebiehajúce konflikty.

Laurent Gbagbo, prezident Pobrežia Slonoviny v rokoch 2000–2011, sa stal prvým bývalým prezidentom, ktorý čelil procesu pred ICC. Zatykač na neho bol vydaný v novembri 2011 za zločiny proti ľudskosti spáchané počas povolebných násilností v rokoch 2010–2011, ktoré si vyžiadali tisíce obetí. Gbagbo bol vydaný do Haagu, kde ho v roku 2019 súd oslobodil pre nedostatok dôkazov, no odvolací proces pokračoval do roku 2021, keď bolo oslobodenie potvrdené. Gbagbov prípad ukázal, že ICC dokáže viesť komplexné procesy, no zároveň čelí výzvam súvisiacim s dokazovaním a politickými tlakmi.

Uhuru Kenyatta, prezident Kene v rokoch 2013–2022, čelil obvineniam ICC ešte pred nástupom do úradu. V roku 2011 bol obvinený zo zločinov proti ľudskosti v súvislosti s povolebnými násilnosťami v Keni v rokoch 2007–2008, ktoré si vyžiadali vyše 1 200 mŕtvych. Kenyatta sa stal prezidentom napriek obvineniam, čo bolo pre ICC bezprecedentnou situáciou. V roku 2014 boli obvinenia stiahnuté pre nedostatok dôkazov a nespoluprácu kenskej vlády, ktorá blokovala prístup k dokumentom. Tento prípad zdôraznil limity ICC v situáciách, keď členské štáty odmietajú spolupracovať.

V Afrike sa do povedomia dostal aj prípad Thomasa Lubangu z Konžskej demokratickej republiky. Nebol to síce politik, ale tento vodca tamojších milícií bol v roku 2012 odsúdený ICC za vojnové zločiny, najmä verbovanie detských vojakov. Niektoré deti mali dokonca len deväť rokov. Zatykaču ešte od roku 2005 čelí Joseph Kony, vodca povstaleckej armády (LRA) v Ugande, ktorý sa roky na úteku vyhýba zodpovednosti za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Pojednávanie v jeho neprítomnosti sa podľa webu ICC má začať 9. septembra 2025.

Miloševič skončil v Haagu, ale zomrel pred vynesením verdiktu

Na európskom kontinente bol v minulosti ostro sledovaný aj zatykač na niekdajšieho juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča. Ako referuje nezávislý ruský web meduza.ru, v roku 1999 ho síce nevydal ICC, ktorý vznikol až o tri roky neskôr, ale Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, často hovorovo nazývaný Haagsky tribunál.

Politik bol obvinený zo zločinov proti ľudskosti v Kosove, kde srbská armáda vtedy viedla vojnu proti albánskym separatistom. Neskôr sa pridali obvinenia z porušenia vojnového práva, ako aj z genocídy moslimského obyvateľstva Bosny a Hercegoviny.

Súdny proces sa v Haagu začal v roku 2002 a Miloševič sa rozhodol obhajovať sám. Na súde rozvinul najmä teóriu, že za rozpadom Juhoslávie stálo Nemecko. Bývalý srbský prezident zomrel v roku 2006 vo svojej cele v Haagu predtým, ako ho stihli žalobcovia usvedčiť.

Aj keď bol prípad uzavretý, neskôr sa jeho meno objavilo v niekoľkých ďalších prípadoch, kde sa Miloševič spomínal ako organizátor „zločineckej skupiny, ktorej cieľom bolo vytvoriť etnicky čistý srbský štát“.

Výzvy do budúcnosti a kritika ICC

Zatykače na politických lídrov, ako Putin, Netanjahu, Al-Bašír, Kaddáfí, Gbagbo či Kenyatta, poukazujú na odhodlanie ICC stíhať najvyšších predstaviteľov za závažné zločiny. Avšak tieto prípady odhaľujú aj slabiny súdu. ICC nemá vlastnú políciu, a preto je závislý od spolupráce členských štátov.

Krajiny ako Rusko, Izrael, Sudán či USA nie sú členmi ICC, čo znamená, že zatykače na ich lídrov sú skôr symbolické, pokiaľ tieto osoby necestujú do členských krajín. Napríklad Al-Bašír navštívil viaceré africké štáty, ktoré ho odmietli zatknúť, čím podryli autoritu ICC. Podobný prípad, o ktorom sme písali aj na našom webe, bola tiež minuloročná cesta Putina do Mongolska.

Kritici ICC, najmä z afrických krajín, v minulosti často, že súd sa zameriava predovšetkým na afrických lídrov, zatiaľ čo zločiny západných krajín zostávajú nepotrestané. Tento argument bol silný v prípade Al-Bašíra a Kenyattu, čo viedlo k hrozbám odchodu afrických krajín z ICC. Zatykače na Putina a Netanjahua však ukazujú, že ICC sa snaží vykonávať svoju pôsobnosť v rôznych častiach sveta.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK