1462 dní veľkej vojny, 12 rokov ruskej agresie (Prejav Volodymyra Zelenského)
Drahí Ukrajinci, drahé Ukrajinky,
dnes sú to presne štyri roky, čo Putin „dobýva Kyjev za tri dni“. A práve toto v skutočnosti hovorí veľmi veľa o našom odpore, o tom, ako Ukrajina po celý tento čas bojuje. Za týmito slovami sú milióny našich ľudí. Za týmito slovami je veľká odvaha, veľmi ťažká práca, vytrvalosť a veľká cesta, ktorú Ukrajina prekonáva od 24. februára.
Tento kabinet, táto malá miestnosť v bunkri na Bankovej ulici. Tu prebiehali moje prvé rozhovory s lídrami sveta na začiatku vojny. Hovoril som tu s prezidentom Bidenom a práve tu som si vypočul: „Volodymyr, hrozba je reálna. Musíte urýchlene opustiť Ukrajinu. Sme pripravení vám s tým pomôcť.“ A ja som vtedy odpovedal, že potrebujem zbrane, nie taxík.
A nie preto, že by sme boli všetci takí nebojácni alebo oceľoví – všetci sme živí ľudia. V ten deň nám všetkým, všetkým Ukrajincom, bolo aj úzko, aj nás to bolelo. Mnohí boli v šoku a mnohí nevedeli, čo povedať, ale na nejakej neviditeľnej úrovni sme všetci vedeli, že inú Ukrajinu nemáme. A že toto je náš domov. Všetci sme pochopili, čo treba robiť.
Bola to voľba. Voľba, ktorú vtedy urobili milióny Ukrajincov a Ukrajiniek. Naši ľudia nezdvihli bielu vlajku, ale bránili modro-žltú. A okupanti, ktorí si mysleli, že ich tu privítajú zástupy s kvetmi, uvideli zástupy pred vojenskými správami. Naši ľudia si vybrali odpor a naši bojovníci vytrvali.
Aj civilisti bránili mestá, bránili naše dediny, ulice, dvory. Obyčajní ľudia ako absolútne živá stena zastavovali kolóny techniky. A všetci spoločne ukazovali okupantovi jedinú správnu cestu. Všetci chápali, že každé zajtrajšie ráno si treba vybojovať. Ukrajina musela odolať. Štát musel napriek všetkému a navzdory všetkému fungovať – naša Ukrajina.
Veľa vecí sa dialo práve tu. Tento objekt sme predtým nikdy neukazovali. Teraz je, samozrejme, prázdny. Ale na začiatku vojny tu boli stovky ľudí. Pracoval som tu, potom som vychádzal hore, prihováral som sa k vám, k ľuďom. Tu bol náš tím, vláda, každodenné porady s vojakmi, telefonáty, hľadanie riešení – všetko potrebné na to, aby Ukrajina vytrvala. Bolo treba dodávať zbrane, lieky, potraviny do zablokovaných miest, aby pokračoval život, za ktorý Ukrajina tak zúfalo bojuje.
A úprimne povedané, bývalo to rôzne. Znela tu aj oficiálna reč, aj tá neliterárna, pretože každý balík pomoci, každé sankcie proti Rusku, každú zásielku zbraní – to všetko bolo treba reálne vybojovať, vydobyť vieru v Ukrajinu. Dosiahnuť, aby sa svet zapojil.
A to bol kľúčový odkaz prejavov k európskym krajinám, ku Kongresu USA, k väčšine parlamentov sveta a k ľuďom – samozrejme, k obyčajným ľuďom, k miliónom po celom svete: „Buďte s nami, buďte s Ukrajinou, verte v nás. Stand with Ukraine, be brave like Ukraine.“ Tieto výzvy zafungovali, pretože Ukrajinci bojovali tak, že to vyrážalo dych. A tento odpor bolo vidieť aj z vesmíru. Bolo to absolútne inšpirujúce.
Takže veľmi skoro všetci uvideli to modro-žlté more. Tisíce ľudí s našimi vlajkami na námestiach Európy a sveta. A tak postupne, ťažko, krok za krokom, tehlu po tehle, Ukrajina budovala tú oporu, ktorá jej dovolila vydržať, keď sme prekonali prvý deň vojny, najdlhší v živote, a potom ďalší a ďalší, neskôr týždeň, dva a potom mesiac.
A uvideli sme jar. Vybojovali sme si ju vtedy, keď sa zdalo, že tento február sa nikdy neskončí. Dočkali sme sa svojej prvej jari počas veľkej vojny. Bol to prelomový moment. Vtedy každému po prvýkrát prebleskla hlavou myšlienka: „Dokážeme to.“ Ukrajina to dokáže. Veľmi sa mi páči fráza, ktorú v tom čase zdieľal každý – akési zhrnutie prvej etapy vojny v plnom rozsahu, keď Ukrajina povedala: „Myslíš si, že som si kľakla na kolená? Ja som si len zaväzovala kanady.“
A vpredu bola cesta. A ani do tohto dlhého tunela sa nepomestí ani milióntina tej bolesti, ktorú Ukrajina za ten čas zažila. Bolesti, ktorú Rusko prinieslo do každej našej rodiny, do každého ukrajinského srdca.
Buča, Irpiň, Boroďanka, masové hroby, Hostomeľ, Mria, Charkov, Mykolajiv – budova ODA, Kachovská priehrada, Záporožská jadrová elektráreň, Kremenčuk a Kryvyj Rih, Ternopiľ a Ľvov. Olenivka, Časiv Jar, kyjevský Ochmatdyt, stanica v Kramatorsku.
Hračka. Divadlo v Mariupole, nápis Deti. Odesa, panelák, dievčatko – tri mesiace. Viľňansk, pôrodnica, novorodenec. Dva dni. Muži takto nebojujú, ľudia takto nekonajú: Ukrajinci na to nezabudnú.
A nech tieto zábery vidia všetci, ktorých nehryzie svedomie, ktorí doteraz podávajú ruku ruskému zlu a stále kupujú od Putina ropu.
Ale celý ten čas nedovoľujeme hnevu, aby nás zvnútra zožral. Ukrajinci premieňajú vlastnú zlosť na energiu na boj a dokazujú: môžete nás prinútiť zísť do krytu, ale nie je možné zahnať Ukrajinu pod zem navždy. Nepochybne vstávame, vraciame sa, pokračujeme v boji, lebo bojujeme za život, za právo stáť na svojej zemi, dýchať svoj vzduch.
Ukrajina dobre pozná tieto pocity, keď napriek všetkému po utíchnutí sirény vychádzame hore a keď z krytu spolu s nami stúpa k nebu aj nádej. Vždy, keď stúpa nahor ukrajinská vlajka, keď sa vracala a vracia tam, kde má byť právom.
A toto je ďalšia dôležitá etapa nášho boja, keď Ukrajina nielen odolala a nielen drží obranu, ale keď Ukrajina úder vracia. Keď históriu tvorili celé mestá – mestá hrdinovia, mestá hrdinov, ktorí išli vpred. Boli prvé ofenzívy, prvé úspechy a to, čo nemožno zabudnúť – prvé oči. Oči Ukrajincov, ktorí sa dočkali svojich. Balaklija, Izium, Kupiansk, Cherson.
A všetci videli, ako hnali okupantov z Kyjevskej oblasti, hnali ich zo Sumskej a Černihivskej oblasti. A všetci sa dozvedeli o ukrajinskom teleporte pre nepriateľov na druhý svet – o Čornobajivke. Videli, ako sa ruské ultimáta menili na gestá dobrej vôle, ako sa ostrov Zmijinyj stal znova naším, ako slovo bavovna (bavlna) získalo nový význam.
A ako sme sa radovali, keď prvú bavovnu počuli v Rusku. Nie je to škodoradosť – takto po ukrajinsky znie spravodlivosť. Znie Stuhnou, Viľchou, Neptúnom a rachotom, s ktorým išiel krížnik Moskva ku dnu. Vtedy to bola udalosť. Neskôr – tradícia. A máločo hreje Ukrajincov na duši tak, ako zábery horiacich vojenských objektov nepriateľa a jeho rafinériek.
Kedy sa to stalo? Prvýkrát to boli veľké správy, teraz – takmer každodenné. A to, čo sa predtým zdalo ako fantázia, je dnes norma. Patrioty, Irisy, NASAMS-y, F-16 a niečo viac. Naša zbraň, náš dlhý dosah.
Len si uvedomte: Ukrajina prešla cestu od bodu, keď nám posielali nepriestrelné vesty, až po bod, keď sami vyrábame viac ako 3 milióny FPV dronov ročne. Od čias, keď sme obdivovali Javeliny a Bayraktary, až po deň, keď máme svoje vlastné: Sičeň, Hor, Vampir, Paľanycia, Peklo, Ruta, Flamingo. Od prosieb o uzavretie neba – až po schopnosť zostreliť stovky Šáhidov za noc. Od zátarás a opevnení v uliciach Kyjeva – až po kurskú operáciu a Pavučinu. Ale ani to nestačí.
Budeme robiť viac, pretože Rusko sa, žiaľ, nezastavuje a proti mieru, proti nám a proti ľuďom bojuje všetkými metódami. Putin rozumie, že nie je schopný poraziť Ukrajinu na bojovom poli. A „druhá armáda sveta“ bojuje s bytovkami a elektrárňami. Práve teraz Ukrajinci prekonávajú najťažšiu zimu v dejinách a teror, ktorý prichádza takmer každú noc. Neviem, kto iný by toto vydržal, nezosypal sa a nezakolísal.
Ukrajinci to dokážu. Je to obrovská únava, bezpochyby. Ktorý iný národ dokáže napriek vojne, všetkým týmto útokom a skúškam víťaziť? Víťaziť nad zlom, nad beznádejou a zúfalstvom. Držať spolu v jednote a popritom všetkom dosahovať výsledky všade. Po každom útoku všetko obnoviť, zakaždým doplniť rakety do našej PVO, každé ráno ísť do práce a neustále držať pozície…
Hovoriť so svetom ako rovný s rovným, získať kandidátsky status do EÚ, vracať domov tisíce našich zajatcov. Každú medzinárodnú platformu od Davosu po OSN urobiť proukrajinskou a dosiahnuť, aby bolo hlas Ukrajiny vo svete počuť. Vyhrávať na Eurovízii, získavať Oscara a cenu BAFTA, byť absolútnymi majstrami sveta v boxe a dokazovať, že Ukrajinci majú česť najvyššej rýdzosti – oveľa drahšiu než akékoľvek zlato tohto bezcharakterného MOV. Z každého takého činu, z týchto rokov, úspechov a malých víťazstiev sa skladá veľká Ukrajina. Veľká preto, lebo má vás – ľudí, ktorí inšpirujú celú planétu.
Pamätáme si, ako na začiatku vojny prichádzali na Ukrajinu prví zahraniční lídri. Termín „oficiálna návšteva“ nemôže ani trocha vyjadriť, čím pre nás tieto stretnutia boli. Pochopili sme, kto je nám skutočne bratom a priateľom, kto sa nebál, nezaváhal, kto si zachoval tvár a netrápil sa tým, ako nenahnevať Putina. Chcem poďakovať každému lídrovi, ktorý si vybral svetlú stranu dejín a vybral si Ukrajinu – v Európe, USA, Kanade, Japonsku, Austrálii, všetkým, ktorí sú s nami.
A veľmi túžim po tom, aby som sem raz prišiel s prezidentom USA. Viem presne: len keď človek navštívi Ukrajinu a na vlastné oči uvidí náš život a boj, keď pocíti našich ľudí a to more bolesti, len tak môže pochopiť, o čom táto vojna v skutočnosti je a kto ju zapríčinil, kto je tu agresor, na koho treba tlačiť – a pochopiť, že Ukrajina bráni život a bojuje práve zaň. A nie je to žiadna pouličná bitka – je to útok chorého štátu na suverénny štát. Treba pochopiť, že táto vojna má Putinovu tvár. On je príčinou jej začiatku a prekážkou jej konca. Aby nastal skutočný mier, na miesto treba postaviť práve Rusko.
Hovorí sa, že čas lieči. Nie som si istý. Prinajmenšom neviem, koľko času treba na to, aby sa zahojili všetky naše rany a boľavé otázky. Koľko vecí nás vo vnútri páli, koľko sĺz bolo vyplakaných, koľko útokov a zákerných úderov sme museli pretrpieť. Koľko jaziev je na srdci, koľko vlajok na našich cintorínoch, koľko mien.
Davinči, Grenka, Džus, Žeka, Tichý, Nort, Petričenko, Matijevskyj, námorník Vitalij Skakun, letec Olexandr Oksančenko, Daria Lopatina, Delta, Lana Čornohorska, Sati, Julija Bereziuk, Marharyta Polovinko. Tisíce a tisíce hrdinov, ktorí položili život, aby Ukrajina žila. Naši obrancovia, naši anjeli strážni. Som si istý, že Bohu povedali celú pravdu o tejto vojne – o tom, ako sa bránime, ako chránime svoju zem, životy, nezávislosť, svoju kultúru, históriu, svoju Sofiu a svojich ľudí.
1462 dní veľkej vojny, 12 rokov ruskej agresie. Pre niekoho je to celý život. Bezpochyby, všetci chceme, aby sa vojna skončila, ale nikto nedovolí, aby sa skončila Ukrajina. Chceme mier – pevný, dôstojný a trvácny. Pred každým kolom rokovaní dávam nášmu tímu veľmi jasné direktívy. Vždy idú formou tajných dekrétov, ale určite neprezradím štátne tajomstvo, ak poviem svoj hlavný odkaz: neanulovať všetky tie roky, neznehodnotiť celý náš boj, odvahu, dôstojnosť a všetko, čím Ukrajina prešla. Nemožno to odovzdať, zabudnúť ani zradiť.
Práve preto absolvujeme toľko kôl rokovaní a bijeme sa o každé slovo, o každý bod, o reálne bezpečnostné záruky, aby mala dohoda skutočnú váhu. Dejiny sa na nás pozorne pozerajú. Dohoda nesmie byť len podpísaná – musí byť prijatá. Prijatá Ukrajincami.
Drahý národ,
sila, ktorá nás drží všetky tie roky – to ste vy, naši ľudia. Náš odpor – to ste vy, Ukrajinci a Ukrajinky, každý, kto sa nevzdáva. Možno máme unavené oči, ale naše chrbty sú neohnuté. Chcem poďakovať každému a každej, kto drží nezávislosť na svojich pleciach. Každému bojovníkovi za silu, vašim rodičom, deťom, manželkám a manželom za ich vytrvalosť.
Ďakujem všetkým, ktorí svojou prácou robia Ukrajinu silnejšou, ktorí vracajú do nášho domova svetlo a teplo, ktorí liečia, pomáhajú ako dobrovoľníci, ktorí učia, ktorí študujú na univerzitách alebo v školách a učia sa to najdôležitejšie – byť ľuďmi, byť Ukrajincami. Som na vás hrdý. Verím v každého a v každú, vo všetkých, ktorým mám bez akéhokoľvek preháňania česť sa prihovárať. Veľký národ veľkej Ukrajiny.
Pri spomienke na začiatok invázie a pri pohľade na dnešný deň máme plné právo povedať: „Uchránili sme svoju nezávislosť. Neprišli sme o štátnosť. Ukrajina existuje.“ A nielen na mape – Ukrajina je subjektom medzinárodných vzťahov. Stoja Charkov, Sumy, Černihiv, Dnipro, Záporožie, Kramatorsk, Odesa, Ľvov aj ďalšie mestá. Putin nedosiahol svoje ciele, nezlomil Ukrajincov, nevyhral túto vojnu. Zachránili sme Ukrajinu a urobíme všetko pre to, aby sme dosiahli mier a aby zvíťazila spravodlivosť.
Do jari zostáva menej než týždeň – prekonávame najťažšiu zimu v dejinách. To je fakt. A je to veľmi náročné. Náročné pre vás všetkých. Ale presne tak ako v prvý deň vojny, pokračujeme v budovaní svojho zajtrajška. Krok za krokom, skutok za skutkom, úspech za úspechom. A každý výsledok, každý úspech, každé naše „Ukrajina to dokázala“ je zásluhou vás všetkých, Ukrajincov. Sláva Ukrajine!
(Preklad prejavu z videa: https://www.youtube.com/watch?v=CnAU4HFE2yI)
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.