Cestovanie, Inšpirácie

Motorkárka Michaela sama po Južnej Amerike: Dva mesiace som žila ako nomád v pustatine! Zrazu som stála obklopená ľuďmi a cítila sa ako Marťan (Rozhovor)

Michaela Pupíková pochádza z Olomouca, vyštudovala zoológiu, ale väčšinu života sa pohybuje medzi svetom marketingu, technológií a digitálnej tvorby. Profesijne pracuje v IT oblasti ako správkyňa údajov, no vo voľnom čase ju to ťahá k cestovaniu, fotografii a objavovaniu miest mimo hlavných turistických trás. Posledné roky sa venuje predovšetkým sólo jazdám na motocykli. Baví ju spoznávať svet zblízka, bez cestovných kancelárií a bez zbytočného komfortu. Práve preto sa vydala aj na niekoľkomesačnú cestu po Južnej Amerike, kde na motorke precestovala Argentínu, Čile a Bolíviu. Svoje zážitky zdieľa na sociálnej sieti prostredníctvom projektu Jedu Solo.

Epoch Times Slovensko: Samota, extrém a sloboda. Tieto tri slová používate pri opisovaní svojich ciest. V čom vás vystihujú?

Michaela Pupíková: Tieto tri slová pre mňa znamenajú úplný základ toho, prečo vôbec sadám na motorku. Ja sama sa najviac stotožňujem so samotou a slobodou. Samota pre mňa nie je trest, ale dar. Som tam len ja, stroj a krajina. Táto samota ma učí spoliehať sa stopercentne sama na seba a čistí mi hlavu od zbytočného šumu. Sloboda je ten absolútny hnací motor. Je pre mňa dôležitá nielen na ceste, ale aj v živote. Extrém prichádza prirodzene s tým, kam ma to ťahá. Brodenie sa hlbokým pieskom, nekonečné prašné cesty, pustatiny, púšte.

Je to hlavne sloboda pohybu a mysle. Na ceste človek nechá za hlavou všetko, čo je doma, a sústredí sa len na to, čo je teraz. Všetko utíchne. Zostane len to dôležité. Absolútna prítomnosť a jednoduchosť. Doma, v bežnom živote, sme lapení v sieti abstraktných problémov, ktoré často ani nemôžeme ovplyvniť. Len čo sadnem na motorku v divočine, kde široko-ďaleko nikto nie je, tá falošná spoločenská „sloboda“ zmizne. Nastupuje reálna sloboda, ktorá funguje v režime: akcia – reakcia, problém – riešenie. Moja sloboda teda nie je o tom, že si môžem robiť čo chcem, ale o tom, že moja hlava konečne vypne ten zbytočný chaos a ja som stopercentne tu a teraz. To je luxus, ktorý doma ťažko hľadám.

Jazdíte do rôznych krajín, miest a zákutí. Ktoré vám ostali v pamäti ako tie najintenzívnejšie? 

Divoká Bolívia. Na tejto krajine ma úplne uchvátila drsnosť, neprístupnosť krajiny a tvrdí ľudia, ktorí v nej žijú. V Bolívii sa totiž necítite ako obyčajný turista, ale ako skutočný objaviteľ. Miestni ľudia sú síce na prvý pohľad uzavretí a drsní, pretože majú ťažký život, ale keď si získate ich dôveru a pustia si vás k telu, ukážu vám neuveriteľnú ľudskosť a pohostinnosť.

Keď spomínate na tie najdivokejšie úseky, aké emócie v vás prevládali?

Tie pocity sú strašne surové a intenzívne. Čím viac je to miesto drsné, tým živšie sa tam cítim. Z tejto návštevy som si odniesla hlavne absolútny pokoj v hlave. Dalo mi to pocit, že som presne tam, kde mám byť. Ten pocit, aký som tam mala, sa jednoducho nedá zabudnúť. A chcem ho cítiť znova a stále, takže už teraz plánujem ďalšiu cestu.

Mávam aj husiu kožu, ale úplne inokedy, než by ľudia čakali. Skutočnú husiu kožu a infarktovú situáciu som zažila, keď som sa vracala domov a mala prestupovať v Madride. Na letisku som zrazu zistila, že som sa pri objednávaní letenky sekla o celý mesiac. Stála som tam na termináli, unavená z ciest, bez platnej letenky a s vedomím, že sa v tej chvíli nemám ako dostať domov. 

Pre niektorých ľudí je už aj balenie sa na dovolenku tvrdý oriešok, nieto ešte na sólo motorkársku cestu. Ako vyzerajú vaše prípravy? Predpokladám, že si nemôžete dovoliť cestovať s 10 kuframi… 

To naozaj nemôžem! (smiech) Ja som extrémny minimalista., čo je vidieť aj v mojich videách, kde točím v podstate stále v dvoch rovnakých tričkách. Už mi kvôli tomu volal aj otec a hovoril: „Preboha, ty nemáš na seba nič iné?“ Pravdupovediac? Nemám. Moja výbava je úplne základná. Módu na cestách naozaj nepovažujem za nevyhnutne dôležitú na prežitie. V mojej batožine tak nájdete hlavne spacák, stan, karimatku, filtračnú fľašu, nejaké jedlo, riad a funkčné oblečenie. Potom je tam ale druhá polovica vecí – technika. Notebook, dron, hromada batérií, nabíjačky a powerbanky.

Úplne najdôležitejšou vecou na celej ceste je ale pre mňa mobil. Bez neho by som dnes už vôbec nikam nevyrazila. Mám v ňom totiž úplne všetko – plány, offline mapy, letenky, dôležité informácie aj jediné spojenie so svetom a rodinou. Keby som stratila spacák, nejako to prežijem, ale keby som prišla o telefón, bola by som v tej chvíli úplne nahraná.

Neraz ste sa ale ocitli aj na miestach v neuveriteľnej nadmorskej výške, kde je aj čerstvý vzduch vzácnosťou. Nedávno ste navštívili opustenú sírovú baňu Mina Julia v Argentíne. Aké to bolo stáť tam vo výške viac ako 5 000 m n. m.?

Bolo to krásne a zároveň drsné. Opustená Mina Julia, okolo mňa trosky budov a nadmorská výška 5 200 metrov. A práve tá výška dokáže človeka neskutočne potrápiť. Fyzicky je to pocit ako po naozaj ťažkej opici. V tej chvíli ma tam strašne štvali limity vlastného tela. Nemohla som poriadne dýchať, motala sa mi hlava a aj obyčajná chôdza bola zrazu obrovský problém. To, že ten sírový vulkán nakoniec zostal nepokorený, ma dodnes strašne mrzí a trápi.

Najnáročnejšie však bolo po dvoch mesiacoch prísť späť do civilizácie – do hlavného mesta provincie Salta – v posledný deň cesty. Dva mesiace som žila ako nomád v pustatine v úplne inom svete. Zrazu som tam stála obklopená ľuďmi, obchodmi a reštauráciami. Cítila som sa ako Marťan.

Vaše cesty sú kombináciou jednak extrémnej slobody, no na druhej strane aj extrémnej samoty…

Ja som introvert a samotár, takže samota je pre mňa tá najprirodzenejšia vec na svete. Samotu vyhľadávam zámerne. Pre mňa je to synonymum absolútnej slobody. Keď idem sama pustatinou, v prachu a náročnom off-roade, musím sa stopercentne sústrediť len na motorku, na cestu a na svoje vlastné sily. To, že cestujem sólo, predsa neznamená, že som sama celý čas a dva mesiace sa s nikým nerozprávam. Na ceste sa dávam do reči s množstvom ľudí, ktorých náhodne stretávam. 

Je pre mňa nesmierne zaujímavé vidieť život ich očami. Každý človek totiž žije v určitej bubline. Tá je vytvorená tým, kde vyrastal, v akom prostredí sa pohybuje a akými ľuďmi sa obklopuje. Takéto stretnutia potom nevedú len k zamysleniu a porovnaniu vlastných priorít, ale hlavne k tomu, že miznú limity a hranice. Zrazu sa človek pozerá na svet inými očami.

Najviac slobodná a zároveň sama – to si človek najviac uvedomí, keď sa na ceste v pustatine vyskytne problém. Napríklad po celom dni v náročnom teréne v Bolívii, vo výške okolo 4 400 metrov, som bola úplne vyčerpaná. Vedela som, že keby mi v tej chvíli spadla motorka, bol by obrovský problém ju zdvihnúť. Niekedy si človek sám jednoducho nepomôže. Tak si len čupne, čaká, kým pôjde niekto okolo, a premýšľa, ako dlho tam bude tvrdnúť, kým to vzdá, zbalí stan so spacákom a vyrazí pešo.

Zohráva u vás istú úlohu aj strach? Po toľkých cestách a skúsenostiach by sme možno povedali, že sa ničoho nebojíte…

Toto sa určite nedá povedať! Strach u mňa hrá obrovskú rolu. Keď teraz sedím doma v Prahe a predstavím si, že zajtra vyrážam na ďalšiu veľkú cestu, ten strach cítim. Lenže po všetkých tých skúsenostiach už viem jednu zásadnú vec: to, čo ma v tej chvíli paralyzuje, nie je reálny strach, ktorý by ma mal chrániť. Sú to len katastrofické scenáre a strach z neznáma. Zároveň ale viem, že hneď ako sedím na motorke a idem, všetko je zrazu v poriadku a tento strach úplne zmizne. Všetko je to len v hlave. Je potrebné jasne odlíšiť racionálny strach, ktorý vás drží pri živote a núti k opatrnosti, od tých katastrofických scenárov, ktoré naša hlava produkuje v bezpečí domova. 

Pred cestou je to vždy úplne najhoršie. Moje katastrofické scenáre v Prahe začínajú úplnými bizarnosťami – napríklad tým, že ani nezvládnem doletieť, budem mať zlé letenky alebo sa nedostanem z letiska do hotela. V tejto fáze mi strašne pomáha racionálna kotva. Jednoducho si uvedomím, že na letisku ešte nikdy nikto neumrel od hladu.

Čo aj na základe vašich skúseností dokáže byť najviac nepredvídateľné? Čo vás na cestách najviac prekvapilo?

Najviac ma prekvapil stret s realitou. Niečo si naštudujete na internete, naplánujete si trasu a máte pocit, že ste pripravení. Potom prídete do destinácie a zistíte, že realita je úplne iná. Niektoré cesty sú úplne neprejazdné a situácia na mieste je stopercentne nepredvídateľná.

Prvýkrát v živote som takto stála s motorkou pred ťažkým off-roadom. Dovtedy som nemala vôbec žiadnu skúsenosť s terénom, takže som si to nedokázala ani predstaviť. A zrazu stojím na mieste, predo mnou sú piesočné duny namiesto cesty a ja netuším, ako na to. Jediné, čo som v tej chvíli vedela, bolo, že sa s tým jednoducho musím popasovať, aby som sa dostala tam, kam chcem.

Existuje vôbec niečo, čo vám váš intenzívny pocit slobody dokáže narušiť?

Krízy v divočine, ťažký terén alebo nečakaný problém s motorkou uprostred ničoho pre mňa nie sú narušením slobody. Jediné, čo moju slobodu dokáže spoľahlivo narušiť a kedy mám pocit, že si ju neužívam naplno, sú veci spojené s civilizáciou. Bojujem hlavne s byrokraciou, papierovaním napríklad na hraniciach a organizačnými vecami, ako sú napríklad transfery. Úplným zabijakom slobody je pre mňa príchod do veľkých miest – ten hluk, chaos a davy ma okamžite zväzujú. Mestám sa preto na svojich cestách zámerne vyhýbam. 

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK