Domov, Svet

Futbal a moc: majstrovstvá sveta v službách diktátorov aj demokracií

Olympiády a veľké šampionáty už dávno nie sú len športovou udalosťou. Pre hostiteľské krajiny predstavujú príležitosť budovať svoje renomé, ovplyvňovať svoj obraz vo svete a presadzovať geopolitické záujmy. Vo svete sa v uplynulých rokoch udomácnil pojem „sportswashing“, čo znamená využívanie športu na zlepšenie reputácie štátov, organizácií či politických lídrov. 

Mnohí experti sa zhodujú – veľké športové podujatia umožňujú štátom formovať medzinárodné vnímanie krajiny spôsobom, ktorý by klasickou diplomaciou dosahovali len veľmi ťažko. Najväčšie športové podujatia sa stali súčasťou širšej hry o tzv. mäkkú moc a medzinárodný vplyv. Otázkou nie je, či dokážu zmeniť vnímanie krajiny, ale prečo sú vlády ochotné míňať miliardy, aby sa na pár týždňov dostali do centra svetovej pozornosti.

Keď futbal pomáhal argentínskej diktatúre…

Šampionát v Argentíne v roku 1978 dnes mnohí historici označujú za jeden z prvých veľkých príkladov toho, ako možno šport využiť na budovanie politickej legitimity.

Turnaj sa odohrával iba dva roky po vojenskom prevrate z marca 1976, ktorým sa k moci dostala junta vedená generálom Jorgem Rafaelom Videlom. Krajina bola v tom čase uprostred takzvanej „špinavej vojny“. Junta sa legitimizovala ako obrana pred hrozbou komunistickej revolúcie – v 70. rokoch v Argentíne pôsobili silné ľavicové guerrillové skupiny Montoneros a ERP, ktoré uskutočňovali atentáty, únosy a ozbrojené akcie s cieľom nastoliť marxistický režim inšpirovaný Kubou. 

Napriek tomu, že junta reálnu guerrillovú hrozbu do roku 1977–1978 vojensky porazila, represie pokračovali v masovom meradle. Tisíce ľudí – nielen ozbrojených bojovníkov, ale aj študentov, odborárov, novinárov a umiernených kritikov režimu – zmizli, boli mučení alebo zavraždení. 

Vláda investovala obrovské prostriedky do organizácie „mundialu“ a svojho mediálneho obrazu. Historici dodnes upozorňujú, že turnaj mal slúžiť ako dôkaz stability a úspechu krajiny napriek rastúcej medzinárodnej kritike a mal pomôcť legitimovať autoritársky režim doma aj v zahraničí.

Symbolické na tom celom bolo, že len niekoľko ulíc od štadióna Monumental v argentínskej metropole fungovalo neslávne známe tajné zadržiavacie centrum ESMA, kde boli väznení, mučení a dokonca aj vraždení odporcovia režimu.

Československo doplatilo na „sportswashing“ už v roku 1934

Nebol to však zďaleka prvý takýto prípad, keď futbalové majstrovstvá sveta poslúžili zlepšiť imidž diktatúre v krajine, kde sa konali. V roku 1934, na druhých majstrovstvách sveta v Taliansku, kde československí reprezentanti získali striebro (no mohli i zlato, nebyť toho, že vo finále čelili domácim), využil taliansky diktátor Benito Mussolini tento športový sviatok ako nástroj fašistickej propagandy.

Podľa televíznej stanice Sky History čelilo Československo vo finále nielen domácim hráčom, ale aj obrovskému tlaku. Zápas poznačili niektoré sporné rozhodnutia, ktoré napokon pomohli „Mussoliniho“ Taliansku k víťazstvu 2:1 po predĺžení.

Portál televízie CNN Prima News uviedol, že hlavný rozhodca finále – Švéd Ivan Eklind – sa na zápas pripravoval počas spoločnej večere s talianskym vodcom. „Pri samotnom nástupe tímov pred finálovým stretnutím potom pravicu k fašistickému pozdravu nezdvihli len talianski hráči, ale pridal sa aj rozhodca,“ konštatuje CNN Prima News.

Aj po viac ako 90 rokoch sa preto ozývajú hlasy, ktoré víťazstvo Talianov na šampionáte v roku 1934 spochybňujú. Existuje dokonca kniha s názvom Šampionát bez slávy, ktorú napísal Giovanni Mari. Ako píše CNN Prima News, nielen Mussolini, ale dokonca aj minister nacistického Nemecka pre propagandu Joseph Goebbels totiž tvrdil: „Futbal je výnimočný šport pre ovplyvňovanie más.“

Africký sen so slovenskou stopou

V roku 2010 sa prvýkrát v histórii najväčší futbalový turnaj planéty konal na africkom kontinente – v Juhoafrickej republike. Nové štadióny, modernizované letiská a dopravná infraštruktúra mali symbolizovať nielen vzostup krajiny, ale aj rastúce ambície celej Afriky.

Pre slovenských fanúšikov má juhoafrický šampionát výnimočné postavenie – dodnes ide o jediné majstrovstvá sveta, na ktorých sa predstavilo samostatné Slovensko. Mužstvo trénera Vladimíra Weissa staršieho postúpilo zo skupiny po pamätnom víťazstve nad úradujúcim majstrom sveta Talianskom a prebojovalo sa medzi šestnásť najlepších tímov turnaja.

Po odchode kamier však prišli na rad nepríjemné otázky. Niektoré štadióny sa ukázali ako finančne náročné na prevádzku a očakávané ekonomické efekty zaostali za optimistickými predpoveďami. V globálnom meradle však turnaj otvoril širšiu diskusiu o tom, či dokážu športové megapodujatia priniesť dlhodobý hospodársky rozvoj, alebo predovšetkým len krátkodobú medzinárodnú pozornosť.

V Brazílii sa prestíž dostala do stretu s realitou

O štyri roky neskôr sa pozornosť sveta presunula do Brazílie. Ukázalo sa, že prestíž získaná organizáciou turnaja nemusí automaticky znamenať spokojnosť vlastných obyvateľov.

Krajina, ktorá futbal považuje za súčasť svojej identity, investovala do príprav miliardy dolárov. Nové štadióny mali demonštrovať modernú Brazíliu pripravenú hostiť svet. Dialo sa tak navyše v čase, keď sa táto juhoamerická krajina pripravovala na usporiadanie letných olympijských hier v Riu de Janeiro 2016.

V uliciach však narastala nespokojnosť. Státisíce ľudí protestovali proti tomu, že vláda míňa obrovské sumy na športovú infraštruktúru, zatiaľ čo zdravotníctvo, školstvo či verejná doprava zápasia s chronickým nedostatkom financií.

Brazília ukázala jeden z paradoxov moderných šampionátov. To, čo má krajine priniesť prestíž, môže zároveň zvýrazniť jej vnútorné problémy. Športová vitrína totiž nepriťahuje iba obdiv, ale aj pozornosť voči témam, ktoré by za normálnych okolností zostali mimo záujmu svetových médií.

Rusko a sila športovej diplomacie

Také Rusko vstupovalo do šampionátu 2018 s úplne inou ambíciou – presvedčiť svet, že zostáva modernou a otvorenou krajinou napriek rastúcej medzinárodnej izolácii. Keď najväčšia krajina sveta hostila majstrovstvá sveta, od anexie Krymu uplynuli iba štyri roky. Moskva čelila západným sankciám a vzťahy s Európou i Spojenými štátmi boli na najnižšej úrovni od konca studenej vojny.

Šampionát preto nebol len športovou udalosťou. Predstavoval príležitosť ukázať Rusko ako modernú, bezpečnú a pohostinnú krajinu. Nové štadióny, rozsiahle investície do infraštruktúry a bezproblémová organizácia mali vytvoriť obraz štátu, ktorý napriek politickým sporom zostáva významným globálnym hráčom.

Na finále medzi Francúzskom a Chorvátskom na štadióne Lužniki nechýbal ani ruský prezident Vladimir Putin. Zábery, na ktorých počas slávnostného ceremoniálu stojí v daždi po boku francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a vtedajšej chorvátskej prezidentky Kolindy Grabarovej-Kitarovićovej, obleteli celý svet. Práve takéto momenty patria medzi dôvody, prečo vlády investujú do organizácie športových megapodujatí miliardy dolárov – na niekoľko týždňov sa totiž dostanú do centra globálnej pozornosti.

Mnohí zahraniční návštevníci odchádzali z Ruska s výrazne pozitívnejším vnímaním krajiny, než aký si vytvorili na základe politických správ. Kritici však namietali, že športová atmosféra dočasne zatienila otázky týkajúce sa slobody médií, stavu demokracie či postavenia opozície.

Lesk štadiónov v Katare verzus „neviditeľná“ pracovná sila

Ďalší kontroverzný organizátor sa svetu predstavil o štyri roky neskôr – v roku 2022. No ešte predtým, než sa na štadióne Lusail odohralo finále medzi Argentínou a Francúzskom, prešli milióny fanúšikov cez nové letiská, metro, cesty a štadióny vybudované počas bezprecedentnej stavebnej expanzie.

Za leskom moderných stavieb však stáli státisíce pracovníkov z Nepálu, Indie, Bangladéša a Pakistanu.

Mnohí prišli do Kataru s predstavou, že zarobia peniaze pre svoje rodiny. Niektorí sa ešte pred odchodom zadlžili, aby zaplatili sprostredkovateľom. Práca na stavbách svetového šampionátu pre nich predstavovala nádej na lepší život, no v mnohých prípadoch aj riziko, z ktorého sa nedalo jednoducho odísť.

Ľudskoprávne organizácie vrátane Amnesty International a Human Rights Watch opakovane upozorňovali na problémy spojené so systémom „kafala“, ktorý vytváral výraznú závislosť zahraničných pracovníkov od zamestnávateľov. Objavovali sa správy o nevyplatených mzdách, zadržiavaní pasov, preplnených ubytovniach či práci v extrémnych horúčavách.

Katar síce pod medzinárodným tlakom postupne zaviedol viaceré reformy pracovného práva a Medzinárodná organizácia práce ich označila za významný krok vpred. Kritici však tvrdili, že zmeny prišli až po rokoch intenzívneho tlaku a ich praktické uplatňovanie zostávalo nerovnomerné.

Zatiaľ čo televízni diváci sledovali zápasy na futuristických štadiónoch, základ celej infraštruktúry vytvárali ľudia, ktorých mená väčšina z nich nikdy nespoznala. Moderný futbalový sviatok tak stál na neviditeľnej infraštruktúre migrantov. A práve kontrast medzi futuristickými štadiónmi a životnými podmienkami časti zahraničných pracovníkov sa stal jedným z najvýraznejších symbolov debaty o „sportswashingu“ v 21. storočí.

Zároveň sa ukázalo, že šport nie vždy funguje ako dokonalý nástroj budovania reputácie. V prípade Kataru totiž globálna pozornosť nepriniesla iba obdiv, ale aj intenzívnu diskusiu o pracovných právach, migrácii a spoločenských pomeroch v krajine.

Šport, biznis a politika sa opäť stretávajú

Tohtoročný šampionát v USA, Kanade a Mexiku predstavuje odlišný príbeh. Nejde ani tak o budovanie základnej reputácie štátov, ako skôr o ďalší stupeň komercionalizácie futbalu.

Vôbec prvýkrát sa na záverečnom turnaji zúčastňuje 48 tímov. Rozšírenie prináša viac zápasov, vyššie príjmy a ešte väčší komerčný potenciál. Kritici upozorňujú na rastúce ceny vstupeniek, silnejúcu úlohu globálnych korporácií a premenu futbalu na produkt zábavného priemyslu.

Do organizácie vstúpili aj geopolitické otázky. V čase napätia na Blízkom východe sa objavilo viacero diskusií a špekulácií o tom, ako by konflikty mohli ovplyvniť účasť niektorých krajín, hlavne Iránu.

(FIFA napríklad zakázala fanúšikom prinášať na štadióny pôvodnú iránsku vlajku s levom a slnkom používanú pred islamskou revolúciou v roku 1979. Zatiaľ čo mnohí Iránci ju vnímajú ako symbol odporu proti režimu, FIFA ju považuje za politický symbol a na štadiónoch ju zakázala. Napriek tomu sa fanúšikom darí vlajky na zápasy tajne prenášať.)

Turnaj sa zároveň odohráva v období, keď sa šport a politika v Spojených štátoch opäť výraznejšie prelínajú. Americký prezident Donald Trump sa netají tým, že šampionát považuje za príležitosť prezentovať Spojené štáty svetu. Aj tento príklad ukazuje, že najväčšie športové podujatia sa len zriedka dokážu úplne oddeliť od politických symbolov a národnej reprezentácie.

Ako referuje The Guardian, niektoré ľudskoprávne organizácie upozorňujú, že pojem „sportswashing“ sa dnes nespája výlučne s autoritárskymi režimami. Predstavitelia Human Rights Watch, Amnesty International či Sport and Rights Alliance pred turnajom poukazovali na to, že svetový šampionát môže byť využívaný aj na prekrytie sporov okolo imigračnej politiky, deportácií alebo otázok občianskych slobôd. 

Kritici preto tvrdia, že snaha využívať šport na budovanie medzinárodného obrazu nie je výsadou jednej časti sveta, ale stala sa súčasťou globálnej politiky.

Saudská Arábia 2034 – ďalšia kapitola športovej diplomacie?

Ak bol Katar prelomovým momentom, Saudská Arábia môže byť jeho pokračovaním v ešte väčšom meradle.

Krajina v posledných rokoch investuje miliardy dolárov do športu. Organizuje preteky formuly 1, významné boxerské zápasy, golfové turnaje aj futbalové súťaže. Všetky tieto projekty sú súčasťou programu Vision 2030, ktorého cieľom je diverzifikovať ekonomiku a znížiť závislosť od príjmov z ropy.

Podporovatelia hovoria o modernizácii krajiny a otváraní sa svetu. Kritici naopak tvrdia, že šport sa stáva nástrojom na zlepšenie medzinárodného obrazu kráľovstva a na odvádzanie pozornosti od problémov v oblasti ľudských práv. Odpoveď pravdepodobne neprinesie samotný turnaj, ale až roky po jeho skončení.

Bez ohľadu na hostiteľskú krajinu, jedna vec však zostala rovnaká – majstrovstvá sveta predstavujú jedinečnú príležitosť osloviť miliardy ľudí naraz.

Futbal tak čoraz častejšie plní dvojitú úlohu. Na ihrisku zostáva súťažou športovcov, mimo neho sa však stáva nástrojom diplomacie, ekonomických záujmov a budovania národných značiek. Čím väčšia je globálna pozornosť, tým väčšia je aj snaha štátov využiť ju vo svoj prospech.

Zároveň však platí, že svetové šampionáty nefungujú iba ako nástroj propagácie. Často pôsobia aj ako reflektor – osvetlia témy, o ktorých by sa za iných okolností hovorilo podstatne menej. Moderné majstrovstvá sveta preto nie sú iba príbehom o góloch a trofejach. Sú aj príbehom o tom, ako sa šport stal súčasťou globálnej súťaže o vplyv, reputáciu a miesto na svetovej scéne.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK