Európa by mala zvýšiť vojenskú podporu vo svojom vlastnom regióne, aby uvoľnila ruky USA pre oblasť Ázie a Tichomoria (Komentár)
Zasadnutie náčelníkov generálnych štábov členských štátov Európskej únie o mierových operáciách na Ukrajine sa skončilo bez výsledku.
Britskí a francúzski lídri dúfali, že ukážu schopnosť a ochotu Európy rokovať o Ukrajine bez americkej účasti. Bohužiaľ, zistili to, čo mnohí Američania už dlho tušili – medzi tým, čo európske elity sľubujú, a tým, čo sú skutočne ochotné splniť, je priepastný rozdiel.
Ukrajinská „koalícia ochotných“ sa rozpadla, pretože anglo-francúzska zložka – a možno aj Kanaďania, ak by sa Ottawa pripojila – by bola nasadená pozdĺž hraníc a v oblastiach, ktoré by najpravdepodobnejšie čelili smrteľným prestrelkám pri porušení prímeria. Ostatní „ochotní členovia“ mali väčší záujem o symbolickú než skutočnú účasť. Chceli, aby ich jednotky boli umiestnené ďaleko od nebezpečenstva.
Nikto nepochybuje o odvahe a odhodlaní britských a francúzskych vojakov vstúpiť do nebezpečných zón a chrániť mier, ale ako svet videl v Afganistane, väčšina západoeurópskych krajín obmedzuje svoje nasadenie na štábnych dôstojníkov na veliteľstvách a vojakov strážiacich posádky v nízkorizikových oblastiach.
Ich pravidlá pre použitie sily (Rules of Engagement – ROE) im dokonca zakazujú opustiť tieto posádky, aby podporili napadnuté koaličné sily pod útokom. Ich odmietnutie pomôcť ostatným silám NATO viedlo k tomu, že mnohí americkí vojaci začali skratku ISAF vnímať ako „ I Saw Americans Fight“ (Videl som Američanov bojovať) namiesto jej oficiálneho názvu International Security Assistance Force Afghanistan (Medzinárodné bezpečnostné asistenčné sily v Afganistane).
Americká podpora NATO dosiahla vrchol, keď sa aliancia odvolala na článok 5 svojej charty a pridala sa k USA v boji proti al-Káide a Talibanu v Afganistane. Postupne sa však začala meniť, keď Američania zistili, ako prísne pravidlá pre použitie sily (ROE) obmedzovali väčšinu operácií jednotiek členských štátov NATO.
Všetky krajiny boli ochotné vyslať štábnych dôstojníkov na veliteľstvá ISAF, ale po stiahnutí Nórov boli Briti, Francúzi, Kanaďania a Holanďania jediní, ktorí boli ochotní viesť bojové operácie v teréne.
Ostatné štáty obmedzili svoje aktivity na ochranu vlastných posádok. Ich pravidlá nasadenia (ROE) im zakazovali operovať mimo perimetra svojich základní, a to aj v prípade, že jednotky členských štátov NATO požiadali o pomoc alebo posily. Jeden kontingent NATO bol dokonca obvinený z toho, že platil Talibanu, aby jeho jednotky nechal na pokoji.
Francúzi za to zaplatili vysokú cenu, keď jedna z ich jednotiek nahradila sily tohto nemenovaného členského štátu NATO v oblasti ovládanej Talibanom. Po rokoch neprimeraného bojového nasadenia a obetí začali kanadskí predstavitelia kritizovať členov aliancie, ktorí sa nepodieľali na boji rovnakou mierou, a obmedzili vlastné vojenské operácie.
Francúzsky prezident Macron berie vážne myšlienku vytvorenia efektívnej európskej obrannej sily pod francúzskym vedením. Nahradenie americkej dominancie v európskej bezpečnosti je dlhodobým cieľom francúzskej politiky od roku 1964, keď de Gaulle v roku 1964 vykázal z krajiny americké jednotky aj veliteľstvo NATO a stiahol Francúzsko z vojenskej štruktúry aliancie.
Macron však musí čeliť realite, že prevzatie amerického vedenia znamená aj prevzatie finančného a vojenského bremena, na ktorom toto vedenie stojí. Jeho európski partneri sú totiž majstrami v rozdávaní neúprimných sľubov, ktoré nikdy nemajú v úmysle dodržať.
O autorovi: Carl Schuster je inštruktorom na Katedre histórie, humanitných a medzinárodných štúdií na Vysokej škole slobodných umení na Havajskej pacifickej univerzite.
Vyjadrené názory sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
