Prečo je východ Ukrajiny stále centrom svetového konfliktu? (Analýza)
Východná Ukrajina nie je len bojiskom – je výsledkom storočných konfliktov záujmov. Kto chce pochopiť, prečo je vojna na Ukrajine taká patová, nemôže obísť históriu jej východných regiónov.
Najskôr došlo v roku 2014 k anexii polostrova Krym v Čiernom mori. Potom Rusko v roku 2022, po medzinárodne kritizovaných referendách, vyhlásilo za svoje územie aj ukrajinské regióny Luhansk, Doneck, Záporožie a Cherson. Rusko však okrem Krymu žiadne z týchto území úplne nekontroluje. Osud týchto regiónov zohráva kľúčovú úlohu z hľadiska možného ukončenia vojny. Zdá sa, že to tak vidí aj americká vláda.
„Skutočným jadrom problému sú ústavné prekážky v rámci Ukrajiny, pokiaľ ide o oficiálne vzdanie sa území. Tieto územia sú fakticky pod ruskou kontrolou. Kľúčová otázka znie: Uzná svet, že tieto územia patria Rusku? A dokáže Zelenskyj politicky prežiť, ak to prizná? To je bezpochyby kľúčový bod tohto konfliktu,“ povedal Steve Witkoff, osobitný vyslanec amerického prezidenta Donalda Trumpa, v rozhovore s americkým novinárom Tuckerom Carlsonom koncom marca.
Územia, na ktoré si Rusko uplatňuje nárok, zostávajú jednou z dominantných tém vo všetkých rozhovoroch o mierovom procese. Aké historické udalosti a súčasné skutočnosti ovplyvňujú status Krymu a štyroch východných regiónov?
Ukrajinci sa v roku 1991 rozhodli pre nezávislosť
V decembri 1991 sa na Ukrajine konalo referendum o tom, či sa krajina chce odtrhnúť od Sovietskeho zväzu. Z 84,1 % oprávnených voličov – približne 32 miliónov ľudí – 90,3 % hlasovalo za deklaráciu nezávislosti, ktorá bola vyhlásená 24. augusta.
Aj obyvatelia štyroch dnes sporných regiónov hlasovali väčšinou za nezávislosť. V Donecku hlasovalo za nezávislosť 76,9 %, v Luhansku 83,9 %, v Záporoží 90,7 % a v Chersone 90,1 %. Najnižší podiel hlasov bol zaznamenaný na Kryme, kde za odtrhnutie hlasovalo len 54 %. Vo vtedajšej správe Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe sa uvádza, že „etnickí Rusi tam tvoria významnú časť obyvateľstva“. OBSE a ďalší pozorovatelia označili voľby za „celkovo […] slobodné a spravodlivé“.
Zmena názoru na východnej Ukrajine?
Po mnohých politických udalostiach a konfliktoch je situácia vo východných regiónoch o niekoľko desaťročí neskôr úplne iná. V roku 2014 na Kryme a v roku 2022 v štyroch východných oblastiach sa opäť konali referendá. Tentoraz ich iniciovala Moskva a išlo o otázku pripojenia k Ruskej federácii. Výsledky sa výrazne líšili od výsledkov z roku 1991.
Približne 93 % voličov na polostrove hlasovalo v marci 2014 za odtrhnutie od Ukrajiny. V septembri 2022 hlasovalo v regióne Záporožie 93 % voličov, v Chersone 87 %, v Luhansku 98 % a v Donecku 99 % za pripojenie k Rusku.
Ruský prezident Vladimir Putin o rok neskôr vyhlásil, že „toto vedomé, dlho očakávané, ťažko vybojované a skutočne populárne rozhodnutie bolo prijaté spoločne prostredníctvom referend v plnom súlade s medzinárodnými normami“.
Medzinárodné spoločenstvo to však videlo inak. Uskutočnenie referend v rokoch 2014 a 2022 narazilo na ostrú kritiku zo strany EÚ, OSN a OBSE a bolo označené za nelegitímne. Zvlášť s poukazom na to, že okupácia regiónov Ruskom a aktívne boje neumožňovali demokratické podmienky. Ale aj na to, že celý proces bol v rozpore s ukrajinskou ústavou, ktorá zmeny územia povoľuje len na základe celonárodného referenda. Kritizovaná bola aj absencia medzinárodných volebných pozorovateľov.
Ukrajinská vláda v roku 2022 výsledky referend odmietla: „Takéto falošné referendá nemajú žiadne právne dôsledky. Nezmenia administratívnu a územnú štruktúru ani medzinárodne uznávané hranice Ukrajiny.“
Vzhľadom na vojnovú situáciu je naďalej mimoriadne ťažké zistiť skutočnú vôľu obyvateľstva v sporných oblastiach. Prieskumy, ako napríklad prieskum Pew Research Center z roku 2014, však ukázali, že väčšina obyvateľov východných regiónov, vrátane rusky hovoriaceho obyvateľstva, bola proti pripojeniu k Rusku.
Historické korene
V konflikte na Ukrajine sa ruské aj ukrajinské vedenie odvoláva na obdobie Kyjevskej Rusi od 9. storočia, ale interpretácie sa výrazne líšia. Kým v Rusku spoločná minulosť znamená, že Ukrajinci majú byť považovaní za súčasť ruskej národnej histórie – teda že oba národy sú v podstate jedným národom – ukrajinský pohľad kladie dôraz na samostatný vývoj Ukrajiny.
Ukrajinský historik Mykhaĭlo Hrushevsʹkyĭ datoval začiatok ruskej histórie až oveľa neskôr, do severovýchodného Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva, ktorého dedičstvo v 14. storočí prevzal veľkoknieža z Moskvy.
Kyjevská Rus bola stredovekým štátnym útvarom, mnohonárodnostnou ríšou, v ktorej okrem východných Slovanov žili aj ugrofínske, baltské a turkické národy. Vznikla v 9. storočí a v pôvodnej podobe existovala až do 13. storočia. Prijatie ortodoxného kresťanstva a rozšírenie cyriliky tiež siahajú do tohto obdobia a tvoria jadro spoločnej ortodoxnej slovanskej kultúry.
Kyjevská Rus bola zväzom kniežatstiev pod vedením Kyjevského veľkokniežaťa. Každé z týchto kniežatstiev bolo ovládané vetvou Rurikovcov a boli založené normanskými bojovníkmi. Táto federatívna štruktúra udržiavala živé obchodné vzťahy so severnou a strednou Európou, Blízkym východom a Byzantskou ríšou. Rurikovci nadviazali aj dynastické vzťahy s európskymi a byzantskými kráľovskými rodmi.
Histórické rozdelenie
V 13. storočí sa Kyjevská Rus dostala pod mongolskú nadvládu, ktorá trvala viac ako dve storočia. Potom sa štátna štruktúra začala rozpadávať. Veľká deliaca línia prebiehala pozdĺž rieky Dneper, ktorá takmer uprostred preteká územím dnešnej Ukrajiny.
Po vojnách medzi Poľsko-litovskou úniou a ruským cárovstvom v 17. storočí sa územia západne od rieky najskôr dostali pod poľskú a od roku 1772 pod rakúsku nadvládu. Tieto regióny nikdy nepatrili priamo Rusku, ale až ako súčasť Ukrajinskej sovietskej republiky sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu a neskôr nezávislého ukrajinského štátu.
Východné regióny sa postupne dostali pod ruskú kontrolu. Na konci 18. storočia boli do Ruskej ríše začlenené aj časti centrálnych oblastí.
Toto historické rozdelenie ovplyvňuje a rozdeľuje ukrajinskú spoločnosť dodnes. Rusky hovoriace obyvateľstvo na východe sa kultúrne často cíti viac spojené s Ruskom. Západ je naopak prevažne ukrajinsky hovoriaci a orientovaný na západ.
Politické krízy
Okrem týchto historicky podmienených napätí vnútorné rozdelenie Ukrajiny ešte zhoršili politické krízy po rozpade Sovietskeho zväzu. Prechod k demokracii a trhovému hospodárstvu predstavuje pre krajinu dodnes veľkú výzvu. Mnohí Ukrajinci – najmä v regiónoch naklonených Rusku – spomínajú s určitou nostalgiou na relatívnu stabilitu minulosti.
„Najhlbšia priepasť je medzi tými, ktorí pozerajú na ruské a sovietske dedičstvo so sympatiami, a tými, pre ktorých je to národná tragédia,“ vysvetlil v roku 2014 ukrajinský expert a bývalý spolupracovník think tanku Atlantic Council Adrian Karatnycky.
Tieto rozpory sa ešte prehĺbili revolučnými udalosťami zameranými na silnejšiu európsku integráciu, ako bola oranžová revolúcia v rokoch 2004 a 2005 a protesty na kyjevskom Námestí nezávislosti (Majdan), ktoré začali v novembri 2013. Povstanie známe ako Euromaidan viedlo k politickej kríze a pádu proruského prezidenta Viktora Janukovyča vo februári 2014.
Putin označil tieto udalosti za prevrat podporovaný Západom. Bezprostredne na to nasledovali nepokoje na Kryme aj vo východných regiónoch Ukrajiny. Došlo k intenzívnym bojom medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami, najmä v Donbase.
Ruské vedenie opakovane vyjadrilo obavy, že práva rusky hovoriaceho obyvateľstva na Ukrajine, najmä v Donbase a na Kryme, nie sú dostatočne chránené.
Tu žije aj najpočetnejšia rusky hovoriaca menšina. Podľa posledného oficiálneho ukrajinského sčítania ľudu z roku 2001 tvorili etnickí Rusi 58,3 % obyvateľstva Krymu. V Donecku to bolo 38,2 %, v Luhansku 39,0 %, v Záporoží 24,7 % a v Chersone 14,1 %. Pokiaľ ide o celú tamojšiu populáciu, tieto regióny však aj ukrajinské vedenie opisuje ako „rusifikované východné oblasti“.
Ukrajina ako časť väčšieho problému pre Rusko?
Pre Rusko však príslušnosť sporných území na Ukrajine predstavuje len časť väčšieho problému. V rozdrobenom regióne bývalej Kyjevskej Rusi a dnešného Ruska sa Moskva už stovky rokov snaží o politickú jednotu. Západ to často vníma ako snahu o vplyv. Z pohľadu Kremľa však ide o ochranu historicky vyvinutého celku.
Rusko je s rozlohou viac ako 17 miliónov kilometrov štvorcových najväčšou krajinou sveta. Zaberá približne 11 % celkovej rozlohy Zeme. Na tomto obrovskom území žije približne 190 etnických skupín. Hovorí sa tu viac ako 100 menšinovými jazykmi, z ktorých 35 je úradnými jazykmi v rôznych regiónoch Ruska.
Ruský prezident opakovane zdôraznil, že Rusko ako mnohonárodnostný štát stojí pred výzvou zachovať svoju jednotu. Tento názor vyjadril okrem iného vo svojej eseji „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“ z roku 2021. V nej argumentuje, že Ukrajina bola umelo vytvorená zvonku a zneužitá proti Rusku. Okrem toho v jednom zo svojich prejavov zdôraznil, že Západ sa pokúsil rozštiepiť Rusko podľa etnických línií.
Po rozpade Sovietskeho zväzu zostali Rusko a Bielorusko úzko prepojené. Ukrajina sa však čoraz viac orientovala na Západ. Jej cieľom bolo najmä vstúpiť do EÚ a NATO. Putin opakovane označil vstup Ukrajiny do NATO za zásadnú hrozbu pre bezpečnosť Ruska.
Ukrajina sa odvoláva na princíp národného sebaurčenia a uplatňuje právo slobodne si zvoliť svoj zahraničnopolitický kurz.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
