Názory

Biblia, ekonómia a hranice morálky: prečo kresťanská dobročinnosť nemôže byť vynucovaná (Komentár)

Ľudia majú pochopiteľne obavy, keď niekto vnesie Bibliu do diskusie o ekonomických otázkach. Biblia rozhodne nie je ekonomickým textom. Jej prístup k ekonomickým témam je okrajový a stručný, chýbajú mu detaily a hĺbka. Niet divu, že ekonomické implikácie Biblie sú vnímané rôzne.

Biblia sa dotýka ekonomických tém niekedy popisne (hodnotovo neutrálne) a inokedy predpisujúco (hodnotovo zaťažene, normatívne). Tieto rozdiely sú kľúčové.

Napríklad, Biblia je čisto popisná vo svojom vykreslení udalosti, v ktorej sa počas sýrskeho obliehania Samárie prejavuje zákon ponuky a dopytu (2 Králi 6:24–7:18). Keď ponuka klesá, ceny stúpajú; keď ponuka stúpa, ceny klesajú. Biblia neposkytuje žiadne hodnotové súdy o fungovaní ponuky a dopytu. Ekonomický zákon nie je ani správny, ani nesprávny; je to jednoducho spôsob, akým svet funguje, rovnako hodnotovo neutrálny ako tvrdenie, že oheň spaľuje drevo.

Biblia je tiež opisná vo svojom poňatí dobrovoľných výmen, keď zaobchádza s transakciami, ktoré kupujúci a predávajúci uzatvárajú za obojstranne prijateľné ceny, ako s bežnou súčasťou pozemského života – napríklad Abrahámov nákup hrobky pre Sáru (Genesis 23:15) či nákup kráľa Dávida týkajúci sa materiálu pre zápalnú obeť (1 Kronika 21:24–25). Dokonca aj úžera (účtovanie úrokov) je opísaná hodnotovo neutrálnym spôsobom, keď Ježiš vo svojom podobenstve o talentoch hovorí neschopnému služobníkovi, že mal použiť zverené peniaze aspoň na získanie úrokov (Matúš 25:27).

Kontroverzie ohľadom výkladu Biblie sa niekedy objavujú vtedy, keď sa obrátime na normatívnym aspektom ekonomických javov v Biblii. Ústredným prvkom biblického učenia sú dve veľké prikázania (Matúš 22:36–40) definujúce vzťah človeka k Bohu a aké by mali mať vzťahy ľudia medzi sebou. Tieto dve prikázania sú v skutočnosti skrátenou verziou Desatora (Exodus 20:3–17), z ktorých štyri definujú vzťah medzi človekom a Bohom a šesť stanovuje pravidlá, ako by sa ľudia mali správať voči sebe navzájom.

Z hľadiska ekonomiky sú obzvlášť relevantné ôsme a desiate prikázanie: „Nepokradneš“ a „Nepožiadaš“. Ide o jednoznačné výroky vyžadujúce dodržiavanie princípu súkromného vlastníctva. (Mimochodom, nemusíte veriť v Boha ani Bibliu, aby ste podporili princíp súkromného vlastníctva. Ludwig von Mises napríklad prostredníctvom svojej úplne hodnotovo neutrálnej ekonomickej analýzy dospel k záveru, že ak ľudia túžia po prosperite, potom je ekonomika založená na súkromnom vlastníctve najúčinnejším prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. Je však zaujímavé, že Mises dospel k rovnakému záveru prostredníctvom analýzy, ku ktorej dospel Mojžiš prostredníctvom zjavenia – že ľuďom sa darí lepšie, ak rešpektujú súkromné vlastníctvo.

Niektorí jednotlivci vymysleli koncept nazývaný „kresťanský socializmus“, ktorý je vystavaný na sofistikovaných klamstvách. Citujú biblické verše, ako napríklad Ježišovo vyhlásenie v Kázni na hore, aby ste dali svoj plášť osobe, čo vám ukradla kabát, alebo podobenstvo v Lukášovom evanjeliu, kde bohatý Lazarus trpel v posmrtnom živote, pretože sa nepodelil o svoje pozemské bohatstvo s chudobnými. Je určite pravda, že Ježiš nás opakovane varoval pred prílišným zapletením sa do materiálneho pohodlia a nabádal nás k dobročinnosti voči druhým.

Všimnite si však, že ľudia mali podliehať diktátu vlastného svedomia o tom, koľko bohatstva majú nahromadiť, a nie diktátu iných ľudí. Napríklad, keď sa jeden muž spýtal Ježiša, čo musí urobiť, aby získal večný život, Ježiš mu povedal, aby rozdal všetok svoj majetok chudobným. Keď to muž odmietol, Ježiš ho nechal odísť v pokoji. Ježiš mu v podstate ponúkol dobrovoľnú zmluvu a rešpektoval jeho právo túto zmluvu neprijať (Marek 10:17–23).

Podobne, keď iný muž naliehal na Ježiša, aby povedal jeho bratovi, nech sa s ním podelí o dedičstvo, Ježiš to odmietol so slovami: „Človeče, kto ma ustanovil sudcom alebo rozhodcom nad vami?“ (Lukáš 12:14) Ak Syn Boží (alebo najláskavejší a najmorálnejší človek, aký kedy žil, ak vám je táto definícia bližšia) neodoprel človeku jeho vlastnícke práva, kto sme my, aby sme tieto práva komukoľvek odopierali?

Mnohí ľudí, ktorí sa sami označujú za kresťanov, sa mýlia v otázke pomoci chudobným. Tvrdia, že kresťania by mali podporovať vládne programy, na základe ktorých sú daňovníci zo zákona povinní podporovať menej majetných. Ježiš by nepochybne podporil pomáhanie chudobným, ale účel nesvätí prostriedky. Nech sa budete snažiť akokoľvek, napriek všetkým výzvam v Biblii k dobročinnosti nenájdete žiadny verš, ktorý by veriacim hovoril, že cesta do neba vedie cez to, aby ste prinútili iných ľudí konať dobré skutky. Dobročinnosť by mala byť dobrovoľná, z vnútorného impulzu milujúceho ducha a srdca, nie ako reakcia na vonkajší nátlak, aký používajú napríklad vlády, vyhrážaním sa pokutami alebo väzením, aby zvýšili dane na financovanie sociálnych programov.

Ježiš poskytol model kresťanskej lásky v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:30–37). Keď sa stretol s mužom, ktorý bol vážne zranený lupičmi, Samaritán ho sám ošetril a minul svoje vlastné peniaze, aby obeti zabezpečil jedlo a prístrešie. Keď musel odísť, aby sa venoval svojim predchádzajúcim povinnostiam, sľúbil hostinskému, že zaplatí za starostlivosť o tohto muža.

Ježiš tak ilustroval dve formy kresťanskej lásky – po prvé, poskytovanie osobnej a priamej pomoci a po druhé, nepriamu pomoc prostredníctvom darov tým, ktorí majú čas a schopnosti starať sa o tých v núdzi, keď to my sami nemôžeme urobiť.

Skúsme si predstaviť nasledujúci myšlienkový experiment: predpokladajme, že po tom, čo Samaritán zbadal zraneného muža, získal prostriedky na starostlivosť o obeť, tým, že uvalil mýto na okoloidúcich na ceste – mýto, ktoré museli zaplatiť, ak nechceli, aby ich Samaritán udrel po hlave palicou. Muž v núdzi by tak stále dostával pomoc, ktorú tak zúfalo potreboval, ale považovali by sme Samaritána stále za vzor kresťanskej cnosti a dobročinnosti? Je skutočnou dobročinnosťou byť štedrý z peňazí iných ľudí? Je dobročinné pomáhať tak, že hrozíme ublížením iným?

Práve do tejto kalnej morálnej priepasti sa mnohí kresťania dostávajú v mene „sociálnej spravodlivosti“ alebo sociálneho evanjelia. Túžba pomáhať ľuďom v núdzi je chvályhodná, ale prostriedky používané zástancami „sociálnej spravodlivosti“ nie sú. Porušujú biblický princíp, keď vyzývajú vládu, aby prerozdelila bohatstvo chudobným, chorým a vdovám. Vláda nevyhnutne vnáša do rovnice dodatočný faktor donútenia, pretože vláda je organizovaná sila. Zatiaľ čo byť milosrdný je kresťanské, Ježiš nikdy nespájal charitu s donútením, ani neučil svojich nasledovníkov uchyľovať sa k použitiu sily.

Pre kresťana je súkromné vlastníctvo jedným z centrálnych pilierov sociálnej morálky riadenej Bohom. Pre ekonóma ponúka súkromné vlastníctvo maximálny úžitok pri podpore spoločenskej prosperity. V tomto kľúčovom zmysle sa teda Biblia a ekonómia nedostávajú do rozporu, ale sa skôr navzájom dopĺňajú.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK