Zaujímavosti » História

Ako komunizmus ovládol najľudnatejšiu krajinu sveta

Vzostup komunizmu v Číne bol vyvrcholením desaťročia hlbokých sociálnych nepokojov, poníženia zo strany koloniálnych mocností a úplného kolapsu tradičných štruktúr. Na začiatku 20. storočia sa čínska spoločnosť nachádzala v hlbokej kríze. Tisícročný imperiálny systém, reprezentovaný dynastiou Čching, sa pod tlakom vonkajších zásahov a vnútorných povstaní definitívne zrútil v roku 1911.

Sinchajská revolúcia síce ukončila éru cisárstva, ale nepriniesla stabilitu. Namiesto zjednotenej republiky sa krajina rozpadla na územia ovládané súperiacimi vojenskými veliteľmi, zatiaľ čo obyvateľstvo trpelo hladomorom a bezprávím. V tomto mocenskom vákuu sa začali formovať zárodky hnutia, ktoré malo v budúcnosti úplne pretvoriť najľudnatejší štát planéty.

Hnutie 4. mája

Katalyzátorom šírenia marxistických myšlienok v Číne bolo Hnutie 4. mája v roku 1919. Čínska inteligencia bola hlboko sklamaná výsledkami Parížskej mierovej konferencie po prvej svetovej vojne, na základe ktorej bolo rozhodnuté, že bývalé nemecké koncesie v Číne pripadnú Japonsku namiesto toho, aby boli vrátené Číňanom. Pocit zrady zo strany západných demokracií tak viedol k radikalizácii študentov a profesorov, ktorí začali hľadať alternatívne modely rozvoja. Bolševická revolúcia v Rusku z roku 1917 sa v tom čase javila ako inšpiratívny príklad toho, ako transformovať zaostalú agrárnu krajinu na modernú veľmoc.

Nové kultúrne hnutie z rokov 1915–1921 odmietalo konfucianizmus a hľadalo inšpiráciu v zahraničných ideách. Li Ta-čao, vydavateľ časopisu La Jeunesse, a Čchen Tu-siou sa stali prvými významnými propagátormi marxizmu v Číne. Vznikali marxistické študijné krúžky, financované a podporované agentmi Komunistickej internacionály – Kominterny. Tieto združenia položili základy budúcej Čínskej komunistickej strany (ČKS).

Vznik Čínskej komunistickej strany

Čínska komunistická strana (ČKS) bola oficiálne založená v júli 1921 v Šanghaji. Medzi jej zakladajúcimi členmi figuroval aj mladý knihovník z Pekinskej univerzity Mao Ce-tung. Strana bola oficiálne založená ako odnož Kominterny s cieľom zvrhnúť buržoáziu, nastoliť diktatúru proletariátu a zrušiť súkromné vlastníctvo. Čchen Tu-siou sa stal prvým generálnym tajomníkom. Od začiatku bola strana pod silným vplyvom Moskvy, ktorá presadzovala stratégiu spojenectva s nacionalistickou stranou Kuomintang (KMT), vedenou Sunjatsenom.

Tento tzv. Prvý jednotný front mal za cieľ poraziť severných vojenských veliteľov a zjednotiť krajinu. Sovietski poradcovia, ako napríklad Michail Borodin, sa pokúšali reorganizovať KMT podľa leninistických princípov. Avšak vnútorné rozpory medzi komunistami, ktorí usilovali o sociálnu revolúciu, a pravicovým krídlom KMT boli neudržateľné.

Po smrti Sun Yat-sena v roku 1925 prevzal vedenie Kuomintangu Čankajšek, ktorý sa na komunistov pozeral s veľkou nedôverou. V apríli 1927 uskutočnil brutálnu čistku v Šanghaji, pri ktorej boli zmasakrované tisíce komunistov a odborárov. Táto udalosť, známa ako Šanghajský masaker, ukončila spoluprácu oboch strán a odštartovala dlhú občiansku vojnu. Komunisti, vytlačení z miest, sa museli uchýliť na vidiek, čo sa ukázalo ako kľúčový moment pre ich budúcu stratégiu. Práve tam začal Mao Ce-tung formulovať svoju teóriu roľníckej revolúcie, ktorá sa odchyľovala od ortodoxného marxizmu-leninizmu zameraného na mestský proletariát.

Dlhý pochod

V priebehu 30. rokov sa ČKS snažila vybudovať soviety v odľahlých oblastiach, z ktorých najvýznamnejšou bola Čínska sovietska republika v provincii Ťiang-si. Čankajšek však podnikol sériu obkľučovacích kampaní, ktoré mali komunistov definitívne vyhladiť. V kritickej situácii v roku 1934 sa komunistické vojská rozhodli ustúpiť, pričom tento ústup vstúpil do dejín ako Dlhý pochod. Cesta merala vyše deväťtisíc kilometrov a trvala viac než rok. Z pôvodných 80 000 vojakov a straníckych kádrov dorazilo do cieľovej destinácie v Jen-ane v provincii Šen-si len niekoľko tisíc.

Hoci bol Dlhý pochod z vojenského hľadiska ústupom, z politického a mýtotvorného hľadiska išlo o „triumf“. Mao Ce-tung sa počas neho stal nespochybniteľným vodcom strany a Jen-an sa stal komunistickou baštou. Práve tam totiž komunisti zdokonaľovali svoje metódy mobilizácie más, pozemkovej reformy a politickej indoktrinácie. Zatiaľ čo sa KMT potýkal s korupciou a neschopnosťou riešiť ekonomické problémy, komunisti v Jen-ane prezentovali svoj obraz disciplinovanej a ideologicky pevnej alternatívy.

Rozhodujúci zlom však prišiel s vonkajšou agresiou. V roku 1937 začalo Japonsko totálnu inváziu do Číny. Táto udalosť prinútila KMT a ČKS vytvoriť Druhý jednotný front, hoci išlo skôr o ozbrojené prímerie než o skutočnú spoluprácu. Osemročná vojna s Japonskom (1937 – 1945) mala na obe strany diametrálne odlišný dopad. Čankajškova armáda niesla hlavnú ťarchu frontových bojov a utrpela obrovské straty na životoch aj prestíži. Komunisti sa naopak sústredili na partizánsku vojnu v tyle nepriateľa, čo im umožnilo expandovať na vidieku a budovať rozsiahle „oslobodené oblasti“. Do konca vojny sa počet členov ČKS zvýšil z niekoľkých desiatok tisíc na viac ako milión.

Pád nacionalistov

Po kapitulácii Japonska v auguste 1945 sa Čína ocitla na prahu ďalšieho konfliktu. Hoci sa USA pokúsili sprostredkovať dohodu o koaličnej vláde, ideologické a mocenské rozdiely boli neprekonateľné. V roku 1946 tak vypukla plnohodnotná občianska vojna. Na začiatku sa zdalo, že KMT má drvivú prevahu. Disponoval modernou americkou výzbrojou, väčšou armádou a kontroloval všetky veľké mestá. Čankajškov režim bol však vnútorne prehnitý. Hyperinflácia zničila úspory strednej triedy, nútené odvody do armády odradili roľníctvo a všadeprítomná korupcia podkopala morálku vojska.

Čínska ľudová oslobodenecká armáda (ČĽOA) pod vedením generála Ču Teho a pod strategickým dohľadom Maa zvolila taktiku pohyblivej vojny. Komunisti efektívne využívali nespokojnosť roľníkov, ktorým sľubovali pôdu v rámci radikálnej pozemkovej reformy. Táto podpora vidieka bola kľúčová pre logistiku a spravodajstvo. Od roku 1948 začala ČĽOA prechádzať do ofenzívy. V rozhodujúcich bitkách sa nacionalistické armády začali rúcať. Celé divízie KMT prechádzali k nepriateľovi aj s výzbrojou, často bez jediného výstrelu.

Pád Nanťingu (hlavného mesta KMT) v apríli 1949 a následné obsadenie Šanghaja definitívne spečatili osud nacionalistov. Čankajšek a zvyšok jeho vlády sa spolu s približne dvoma miliónmi utečencov stiahli na ostrov Taiwan, kde vládli pod záštitou USA. Mao Ce-tung potom 1. októbra 1949 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu slávnostne vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky. Mao kedysi vo svojom prejave vyhlásil, že „čínsky ľud povstal“, čím naznačil koniec storočia poníženia a začiatok novej, hoci nesmierne krvavej a turbulentnej éry.

Rétorika totalitného režimu

Rétorika Čínskej komunistickej strany sa vyznačovala silnou polarizáciou sveta na „my“ a „oni“. Zatiaľ čo sa strana štylizovala do úlohy neomylného predvoja robotníctva a roľníctva, jej odporcovia boli dehumanizovaní prostredníctvom nálepiek známych aj z bývalého režimu, ako „triedni nepriatelia“, „paraziti“, „buržoázia“ či „imperialisti“. Čiernobiely spôsob vyjadrovania slúžil na to, aby v spoločnosti vytvoril atmosféru neustáleho ohrozenia a potreby bdelosti voči vnútornému i vonkajšiemu nepriateľovi. Táto rétorika je napokon typická pre všetky totalitné režimy vrátane dnešných, ktoré prostredníctvom nej ničia akýkoľvek náznak nesúhlasu alebo odporu voči režimu. S podobnou rétorikou sa stretlo aj povojnové Československo.

Ďalším prvkom čínskej totalitnej rétoriky boli rôzne mobilizačné heslá a eufemizmy. Tragické socioekonomické experimenty boli prezentované ako hrdinské bitky za svetlé zajtrajšky. Takzvaný Veľký skok vpred mal rétoricky navodzovať predstavu pokroku, ktorý mal z Číny bleskovo vytvoriť priemyselnú veľmoc, no skončil najväčším hladomorom v dejinách ľudstva, ktorému padlo za obeť odhadom až 45 miliónov ľudí.

Opakovanie citátov z Maovej Červenej knižky sa stalo otázkou prežitia v systéme, kde odchýlka od oficiálneho naratívu znamenala politickú aj fyzickú likvidáciu. Následná Kultúrna revolúcia (1966–1976) potom uvrhla krajinu do desaťročného chaosu, počas ktorého bolo systematicky ničené kultúrne dedičstvo, rozvrátené školstvo a milióny ľudí bolo prenasledovaných, mučených alebo popravených v rámci „boja proti starému mysleniu“.

Dlhodobým dôsledkom totality je rigidný systém jednej strany, ktorý síce po roku 1978 umožnil ekonomický rast prostredníctvom trhových reforiem, avšak za cenu potláčania občianskych slobôd, prísnej cenzúry a vytvorenia sofistikovaného štátneho dohľadu nad obyvateľstvom. Komunizmus tak síce Čínu na mape zjednotil, no za cenu obrovských obetí na životoch a trvalého poškodenia tradičnej čínskej morálky a spoločenských väzieb, ktorými bola Čína kedysi preslávená.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK