Ako komunizmus ovládol najľudnatejšiu krajinu sveta
Vzostup komunizmu v Číne bol vyvrcholením desaťročia trvajúcich hlbokých sociálnych nepokojov, poníženia koloniálnymi mocnosťami a úplného kolapsu tradičných štruktúr. Na začiatku 20. storočia sa čínska spoločnosť nachádzala v hlbokej kríze. Tisícročný imperiálny systém, reprezentovaný dynastiou Čching, sa pod tlakom vonkajších zásahov a vnútorných povstaní definitívne zrútil v roku 1911.
Sinchajská revolúcia síce ukončila éru cisárstva, ale nepriniesla stabilitu. Namiesto zjednotenej republiky sa krajina rozpadla na územia ovládané súperiacimi vojenskými veliteľmi, zatiaľ čo obyvateľstvo ničili hladomor a bezprávie. V tomto mocenskom vákuu sa začali formovať zárodky hnutia, ktoré malo v budúcnosti úplne pretvoriť najľudnatejší štát planéty.
Hnutie 4. mája
Katalyzátorom šírenia marxistických myšlienok v Číne bolo Hnutie 4. mája v roku 1919. Čínska inteligencia bola hlboko sklamaná výsledkami Parížskej mierovej konferencie po prvej svetovej vojne, na základe ktorej sa rozhodlo, že bývalé nemecké koncesie v Číne pripadnú Japonsku namiesto toho, aby sa vrátili Číňanom. Pocit zrady západnými demokraciami tak viedol k radikalizácii študentov a profesorov, ktorí začali hľadať alternatívne modely rozvoja. Boľševická revolúcia v Rusku z roku 1917 sa v tom čase javila ako inšpiratívny príklad toho, ako transformovať zaostalú agrárnu krajinu na modernú veľmoc.
Nové kultúrne hnutie z rokov 1915 – 1921 odmietalo konfucianizmus a hľadalo inšpiráciu v zahraničných ideách. Li Ta-čao, vydavateľ časopisu La Jeunesse, a Čchen Tu-siou sa stali prvými významnými propagátormi marxizmu v Číne. Vznikali marxistické študijné krúžky, financované a podporované agentmi Komunistickej internacionály – Kominterny. Tieto združenia položili základy budúcej Čínskej komunistickej strany (ČKS).
Vznik Čínskej komunistickej strany
Čínska komunistická strana bola oficiálne založená v júli 1921 v Šanghaji. Medzi jej zakladajúcimi členmi pôsobil aj mladý knihovník z Pekinskej univerzity Mao Ce-tung. Stranu oficiálne založili ako odnož Kominterny s cieľom zvrhnúť buržoáziu, nastoliť diktatúru proletariátu a zrušiť súkromné vlastníctvo. Čchen Tu-siou sa stal prvým generálnym tajomníkom. Od začiatku bola strana pod silným vplyvom Moskvy, ktorá presadzovala stratégiu spojenectva s nacionalistickou stranou Kuomintang (KMT), vedenou Sunjatsenom.
Tento tzv. prvý jednotný front mal za cieľ poraziť severných vojenských veliteľov a zjednotiť krajinu. Sovietski poradcovia, ako napríklad Michail Borodin, sa pokúšali reorganizovať KMT podľa leninských princípov. No vnútorné rozpory medzi komunistami, ktorí sa usilovali o sociálnu revolúciu, a pravicovým krídlom KMT boli neudržateľné.
Po smrti Sunjatsena v roku 1925 prevzal vedenie Kuomintangu Čankajšek, ktorý sa na komunistov pozeral s veľkou nedôverou. V apríli 1927 urobil brutálnu čistku v Šanghaji, pri ktorej zmasakrovali tisíce komunistov a odborárov. Táto udalosť, známa ako Šanghajský masaker, ukončila spoluprácu oboch strán a odštartovala dlhú občiansku vojnu. Komunisti boli vytlačení z miest a museli sa uchýliť na vidiek, čo sa ukázalo ako rozhodujúci moment ich budúcej stratégie. Práve tam Mao Ce-tung začal formulovať svoju teóriu roľníckej revolúcie, ktorá sa odchyľovala od ortodoxného marxizmu-leninizmu zameraného na mestský proletariát.
Dlhý pochod
V priebehu 30. rokov sa ČKS snažila vybudovať soviety v odľahlých oblastiach, z ktorých najvýznamnejšou bola Čínska sovietska republika v provincii Ťiang-si. Čankajšek však zorganizoval niekoľko obkľučovacích ťažení, ktoré mali komunistov definitívne vyhladiť. V kritickej situácii v roku 1934 sa komunistické vojská rozhodli ustúpiť, čo sa zapísalo do dejín ako „dlhý pochod“. Cesta merala viac ako deväťtisíc kilometrov a trvala viac než rok. Z pôvodných 80 000 vojakov a straníckych kádrov dorazilo do cieľovej destinácie v Jen-ane v provincii Šen-si len niekoľko tisíc.
Hoci bol tento pochod z vojenského hľadiska ústupom, z politického a mýtotvorného hľadiska išlo o „triumf“. Mao Ce-tung sa počas tohto pochodu stal nespochybniteľným vodcom strany a Jen-an sa stal komunistickou baštou. Práve tam totiž komunisti zdokonaľovali svoje metódy mobilizácie más, pozemkovej reformy a politickej indoktrinácie. Zatiaľ čo sa KMT boril s korupciou a neschopnosťou riešiť ekonomické problémy, komunisti v Jen-ane prezentovali svoj obraz disciplinovanej a ideologicky pevnej alternatívy.
K rozhodujúcemu zlomu však došlo až pod vplyvom vonkajšej agresie. V roku 1937 sa začala totálna japonská invázia. Táto udalosť donútila KMT a ČKS vytvoriť druhý jednotný front, hoci išlo skôr o ozbrojené prímerie než o skutočnú spoluprácu. Osemročná vojna s Japonskom (1937 – 1945) mala na obe strany diametrálne odlišný dosah. Čankajškova armáda niesla hlavnú ťarchu frontových bojov a utrpela obrovské straty na životoch aj prestíži. Komunisti sa zatiaľ sústredili na partizánsku vojnu v tyle nepriateľa, čo im umožnilo expandovať na vidieku a budovať rozsiahle „oslobodené oblasti“. Koncom vojny sa počet členov ČKS zvýšil z niekoľkých desiatok tisíc na viac ako milión.
Pád nacionalistov
Po kapitulácii Japonska v auguste 1945 sa Čína ocitla na prahu ďalšieho konfliktu. Hoci sa USA pokúsili sprostredkovať dohodu o koaličnej vláde, ideologické a mocenské rozdiely boli neprekonateľné. V roku 1946 tak vypukla plnohodnotná občianska vojna. Na začiatku sa zdalo, že KMT má drvivú prevahu. Disponoval modernou americkou výzbrojou, väčšou armádou a kontroloval všetky veľké mestá. Čankajškov režim bol však vnútorne prehnitý. Hyperinflácia zničila úspory strednej triedy, nútené odvody do armády odradili roľníctvo a všadeprítomná korupcia podkopala morálku vojska.
Čínska ľudová oslobodenecká armáda (ČĽOA) pod vedením generála Ču Teho a pod strategickým dohľadom Maa zvolila taktiku pohyblivej vojny. Komunisti efektívne využívali nespokojnosť roľníkov, ktorým sľubovali pôdu v rámci radikálnej pozemkovej reformy. Táto podpora vidieka zohrala zásadnú úlohu v logistike a spravodajstve. Od roku 1948 začala ČĽOA prechádzať do ofenzívy. V rozhodujúcich bitkách sa nacionalistické armády začali rúcať. Celé divízie KMT prechádzali k nepriateľovi aj s výzbrojou, často bez jediného výstrelu.
Pád Nankingu (hlavného mesta KMT) v apríli 1949 a následné obsadenie Šanghaja definitívne spečatili osud nacionalistov. Čankajšek a zvyšok jeho vlády sa spolu s približne dvoma miliónmi utečencov stiahli na ostrov Taiwan, kde vládli pod záštitou USA. Mao Ce-tung nato 1. októbra 1949 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu slávnostne vyhlásil vznik Čínskej ľudovej republiky. Mao kedysi vo svojom prejave vyhlásil, že „čínsky ľud povstal“, čím naznačil koniec storočia poníženia a začiatok novej, hoci nesmierne krvavej a turbulentnej éry.
Rétorika totalitného režimu
Rétorika Čínskej komunistickej strany sa vyznačovala silnou polarizáciou a rozdelením sveta na „nás“ a „ich“. Zatiaľ čo sa strana štylizovala do úlohy neomylného predvoja robotníctva a roľníctva, jej odporcovia boli dehumanizovaní a označovaní nálepkami známymi z bývalého režimu ako „triedni nepriatelia“, „paraziti“, „buržoázia“ či „imperialisti“. Čiernobiely spôsob vyjadrovania slúžil na to, aby v spoločnosti vytvoril atmosféru neustáleho ohrozenia a potreby bdelosti voči vnútornému i vonkajšiemu nepriateľovi. Táto rétorika je koniec koncov typická pre všetky totalitné režimy vrátane dnešných, ktoré prostredníctvom nej ničia akýkoľvek náznak nesúhlasu alebo odporu voči režimu. S podobnou rétorikou sa stretlo aj povojnové Československo.
Ďalším prvkom čínskej totalitnej rétoriky boli rôzne mobilizačné heslá a eufemizmy. Tragické socioekonomické experimenty boli prezentované ako hrdinské bitky za svetlé zajtrajšky. Takzvaný Veľký skok vpred mal rétoricky navodzovať predstavu pokroku, ktorý mal z Číny bleskovo vytvoriť priemyselnú veľmoc, no skončil sa najväčším hladomorom v dejinách ľudstva, ktorému padlo za obeť odhadom až 45 miliónov ľudí.
Opakovanie citátov z Maovej Červenej knižky sa stalo otázkou prežitia v systéme, kde odchýlka od oficiálneho naratívu znamenala politickú aj fyzickú likvidáciu. Následná kultúrna revolúcia (1966 – 1976) uvrhla krajinu do desaťročného chaosu, počas ktorého sa systematicky ničilo kultúrne dedičstvo, rozvracalo školstvo a milióny ľudí boli prenasledované, mučené alebo popravené v rámci „boja proti starému mysleniu“.
Dlhodobým dôsledkom totality je rigidný systém jednej strany, ktorý síce po roku 1978 umožnil ekonomický rast na základe trhových reforiem, avšak na úkor občianskych slobôd a za prísnej cenzúry a vytvorenia sofistikovaného štátneho dohľadu nad obyvateľstvom. Komunizmus tak síce Čínu na mape zjednotil, no vykúpené to bolo obrovskými obeťami na životoch a trvalým poškodením tradičnej čínskej morálky a spoločenských väzieb, ktorými bola Čína kedysi známa.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.