Domov » ROZHOVORY

Analytik Ďurana: Výdavky štátu sa utrhli z reťaze. A účet ešte len príde (Rozhovor)

Slovensko patrí medzi najpomalšie rastúce ekonomiky regiónu, verejný dlh ďalej narastá, investori sa krajine vyhýbajú. Je to dôsledok vonkajších okolností alebo vlastných rozhodnutí? Analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) Radovan Ďurana v rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, v akej situácii je Slovensko v porovnaní s Českom a Poľskom a či nám skutočne hrozí grécky scenár.

Epoch Times Slovensko: Brusel odhaduje tohtoročný rast slovenského HDP na úrovni 0,6 % a Národná banka Slovenska na 0,5 %. Poliaci by pritom mali rásť o 3,3 %, Češi o 2,2 % a Maďari o 1,8 %. Čo to hovorí o slovenskej ekonomike?

Radovan Ďurana: Každá krajina má svoj vlastný príbeh, ktorý nemožno porovnávať len na základe jedného čísla. Minulý rok malo mať Poľsko deficit 5,5 %, no skončilo na úrovni 7,3 %. Ak teda hovoríme o tom, že Slovensko má deficit 5 %, Poľsko hrá v tomto smere ešte horšiu ligu. Tento deficit však stimuluje ich hospodársky rast. Poľský štát si požičiava, ich dlh prekročil hranicu 60 % HDP a tieto peniaze nalieva do ekonomiky, čo sa prejavuje na raste. Samo o sebe to však neznamená, že ide o zdravý ekonomický rast – do značnej miery je to rast na dlh.

V inej situácii je Česká republika, ktorá má v porovnaní so Slovenskom nielen výrazne nižší deficit, ale aj nižší celkový dlh. Tamojší ekonomický rast tak stojí na pevnejších nohách než v Poľsku.

Slovensko má nízky ekonomický rast aj preto, že je mimoriadne otvorenou ekonomikou – otvorenejšou než Poľsko či Česko. Sme výraznejšie závislí od exportu a globálneho dopytu. Všetky krízy, od napätia na Blízkom východe cez vojnu na Ukrajine až po Trumpove clá, sa slovenskej ekonomiky dotýkajú o niečo silnejšie.

Významným faktorom sú však aj predchádzajúce vládne konsolidačné balíčky, ktoré priamo prispievajú k spomaleniu ekonomiky. Vysoké daňové zaťaženie – vyššie než v Česku – je naším vlastným príspevkom ku spomaleniu rastu. Konsolidácia sa mala odohrávať na výdavkovej strane rozpočtu, aby nebrzdila hospodársky rast. Dnes ho, bohužiaľ, brzdí.

Do roku 2028 by nás v HDP na obyvateľa mali predbehnúť všetky porovnateľné ekonomiky v regióne. Dá sa povedať, že pri tomto nastavení sa obdobie dobiehania Západu definitívne skončilo? Čo sa stalo s „tatranským tigrom“, ktorého kedysi stvorili Mikloš s Dzurindom?

Pozrel by som sa na to širšie. Silný ekonomický rast, ktorý vidíme v Rumunsku alebo za posledných 10 rokov v Poľsku, nastal v týchto krajinách neskôr ako na Slovensku. My sme vďaka reformám pripraveným v správnom čase zažili hlavný boom skôr. Vtedy bol vo svete vysoký dopyt po zahraničných investíciách a expanzii výroby a Slovensko dokázalo ponúknuť kvalifikovanú a dostupnú pracovnú silu. Svoj veľký rastový skok sme si odkrútili vtedy.

Každá zaostávajúca ekonomika na začiatku rastie rýchlo. Je to ako v športe. Na začiatku sa zlepšujete pomerne rýchlo, neskôr je posun čoraz ťažší. Dostanete sa do štádia, ktoré niektorí nazývajú pascou stredného príjmu, no podľa mňa ide skôr o politický problém. Politici vidia, že ekonomický rast prirodzene zvyšuje daňové príjmy, čo je pre nich príjemné, a tak začnú rozdávať.

Nastáva to, čo sme zažili aj na Slovensku pod heslom „musíme sa s občanmi podeliť o rast“. Dôjde k nafukovaniu verejných výdavkov a zvyšovaniu daní, čím sa rast spomalí. Do istej miery s tým majú skúsenosť aj v Česku a Poľsku. 

Narastajúca kúpna sila a platy pritom znižujú apetít politikov po presadzovaní potrebných reforiem. Aj na Slovensku sme mohli mať estónsky model dane z príjmov právnických osôb, ktorý motivuje firmy investovať. Mohli sme naďalej lákať investorov a nechať ich súťažiť o zamestnancov vyššími mzdami, keby sme nemali tak vysoké odvodové zaťaženie. Tomu však bránia predovšetkým politici.

Bývalý premiér úradníckej vlády Ľudovít Ódor aj ďalší opoziční politici hovoria, že Slovensko kráča po gréckej ceste. Niektorí odborníci, ako napríklad bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, to však popierajú. Aké je riziko, že slovenská ekonomika v dohľadnej dobe skolabuje podobne ako tá grécka?

Odpoveď je pomerne jasná. Každý, kto tvrdí, že Slovensko nekráča gréckou cestou, by mal vysvetliť, prečo má Slovensku aj naďalej rásť dlh a aké konkrétne úspory vo verejných financiách by sme museli prijať, aby sa tento rast zastavil a dlh začal klesať. Zrazu sa totiž bavíme o konsolidácii na strane výdavkov vo výške viac ako 2,5 až 3 miliardy eur.

Keď sa opýtate, kde presne tie peniaze ušetriť, konkrétnu odpoveď nedá ani pani Schmögnerová. Úvahy o tom, že ušetríme obmedzením korupcie, v praxi nefungujú – na to sa pri reálnej konsolidácii spoliehať nedá. Narástli nám sociálne transfery, výrazne stúpli platy lekárov či učiteľov. Tieto odvetvia nevyhnutne potrebujeme reformovať, no okrem svetlých výnimiek tu nemáme politikov, ktorí by o takéto reformy mali reálny záujem.

Jednoducho nemáme na stole dôveryhodný scenár, ktorý by rast dlhu zastavil. Gréci mali pred príchodom finančnej krízy 10 rokov v rade deficity na úrovni 6 až 7 percent a až potom ich dlh definitívne vyletel nahor. Na Slovensku síce nepodvádzame v štatistikách, no návyk obyvateľstva aj politikov míňať o 8 % viac, než si zarobíme na daniach, je silno zakorenený. Politici z neho nie sú ochotní ustúpiť a do volieb nikto nejde s programom: „Prestaneme si požičiavať a vyrovnáme rozpočet.“

Ako hodnotíte výsledky konsolidačných balíčkov štvrtej vlády Roberta Fica?

Myslím si, že pozitíva sa na tejto konsolidácii hľadajú len veľmi ťažko. Dlh rastie a deficit neklesá tak, ako by mal. Nevidíme žiaden reálny plán ministerstva financií, ktorý by viedol k zastaveniu rastu dlhu – od toho sme stále vzdialení niekoľko rokov. 

Zároveň pri pohľade na domáce aj zahraničné investície vidno, že záujem investorov o slovenskú ekonomiku je veľmi slabý. Priame zahraničné investície v Českej republike sú aj po prepočte na obyvateľa násobne vyššie než u nás.

Je to aj preto, že máme najvyššie zdanenie príjmov právnických osôb v celom postkomunistickom regióne. Ako „bonus“ tu máme osobitný odvod pre regulované subjekty, ktorý sa každé dva roky rozširuje alebo upravuje, čím vytvára neistotu. Do toho ekonomika dostala transakčnú daň, ktorá je pomerne ojedinelá a byrokraticky náročná. 

Máme druhé najvyššie daňovo-odvodové zaťaženie práce v regióne. Vláda navyše zaviedla vyššie sadzby — 30 až 35 % — na daň z príjmov fyzických osôb, čím efektívne vyháňa kvalifikovaných ľudí zo Slovenska, prípadne bráni ich príchodu. Je totiž výrazne výhodnejšie zamestnávať vysoko kvalifikovaných pracovníkov v Českej republike než na Slovensku.

Konsolidačné balíky som od začiatku kritizoval, pretože predovšetkým zakrývajú skutočný problém slovenských verejných financií. Výdavky sa nám utrhli z reťaze. Príjmy síce rástli a sú vysoké, no ani to nestačí na pokrytie ďalšieho rastu výdavkov. Platové automaty v školstve a zdravotníctve nám každý rok odčerpávajú obrovské množstvo peňazí. Výsledkom je neudržateľný deficit, rastúci dlh a zamrznutý ekonomický rast.

Za posledných 20 rokov tu máme de facto 15 rokov vlád Roberta Fica. Ak by ste mali výkon všetkých Ficových vlád vo vzťahu ku stavu slovenskej ekonomiky oznámkovať ako v škole od jednotky po päťku, akú známku by si zaslúžili a prečo?

Dal by som štvorku. Známka 4- až 5 by znamenala, že sa to úplne utrhlo z reťaze. Trojka by bola za to, že nič nerobia. Dvojka by bola za snahu zlepšiť stav verejných financií a podporiť ekonomiku.

Pokiaľ ide o tú štvorku – prvá vláda pred finančnou krízou sa ešte len rozbiehala, tú si už málokto pamätá detailne. Kľúčové je však to, čo sa udialo po vláde Ivety Radičovej od roku 2012. Tieto Ficove vlády prichádzali každý rok s novými daňovými a sociálnymi balíčkami. Snažili sa z ekonomiky vytiahnuť čo najviac peňazí a prerozdeliť ich v podobe sociálnych transferov, čo znižuje ekonomický rast. Hlavne však neprichádzali s reálnymi reformami, ktoré by zo Slovenska spravili atraktívnejšiu ekonomiku pre domácich aj zahraničných investorov.

Keby Ficove vlády zachovali status quo z roku 2012, mali by trojku. Oni ho však zhoršili. Slovenské ratingy sa nezlepšovali a dnes sa, naopak, zhoršujú. Aktuálnu vládu hodnotím ešte negatívnejšie, pretože hoci presne vieme, aké obrovské problémy máme, zavedli 13. dôchodok, odmietli upraviť plošnú energopomoc a pokračujú v neudržateľných platových automatoch. Sme v horšej situácii než v rokoch 2012 – 2013 a výsledok je žalostný.

Spomenuli by ste si aspoň na jedno opatrenie vlád sociálnej demokracie, ktoré slovenskej ekonomike naozaj pomohlo?

Spomínam si len na zvyšovanie daní a odvodov, zavádzanie nových regulácií a nových poplatkov. Máme síce určité zvýhodnené sadzby pre malých podnikateľov či živnostníkov, no to sú skôr symbolické opatrenia. Priznajme si, že pre slovenskú ekonomiku je kľúčové hospodárenie veľkých podnikov. A tam máme rekordnú sadzbu. Nedá sa teda vytrhnúť z kontextu zníženie sadzby v jednej oblasti, keď ste ju inde radikálne zvýšili a navyše zaviedli osobitný odvod pre regulované odvetvia.

Žiadne zásadné pozitíva tam nevidím. Kedysi som si myslel, že zavedenie dlhovej brzdy či Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP) by mohli byť príklady pozitívnych opatrení. V dnešnej realite však vidíme, že koaličná rada aj súčasná vláda dokážu tieto dobré inštitúcie v praxi jednoducho ignorovať.

Ďakujeme za rozhovor!

Radovan Ďurana je ekonomický analytik a jeden zo zakladajúcich členov Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS). Dlhodobo sa venuje verejným financiám, dôchodkovému systému, daňovej politike, zdravotníctvu a efektívnosti verejných výdavkov. Je autorom viacerých odborných analýz a pre slovenské médiá pravidelne komentuje ekonomické témy. Vo svojej práci sa zameriava na dopady hospodárskej politiky na občanov, podnikateľské prostredie a dlhodobú udržateľnosť verejných financií.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK