Domov » ROZHOVORY

Lexmann: Nemali by sme dospieť k tomu, že o niektorých ľudí sa budú starať iba stroje a privilegovaní budú mať starostlivosť človeka (Rozhovor)

Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré v najbližších desaťročiach výrazne pocítia starnutie populácie. Už dnes však mnohé rodiny zápasia s problémom nájsť opatrovateľa pre svojich blízkych, zatiaľ čo desaťtisíce slovenských opatrovateliek a opatrovateľov pracujú za lepších finančných podmienok v zahraničí.

Europoslankyňa Miriam Lexmann (KDH/Európska ľudová strana) upozorňuje na to, že problém sa bez systémových zmien bude ďalej prehlbovať. Podľa prieskumu, ktorý si dala vypracovať, by až 93 % Slovákov v prípade výrazného zhoršenia zdravotného stavu uprednostnilo starostlivosť doma. Viac ako polovica ľudí, ktorí reálne vybavovali opatrovateľskú službu, však mala problém opatrovateľa nájsť a 13 % sa to nepodarilo vôbec.

V rozhovore pre Epoch Times Slovensko hovorí o tom, prečo slovenské opatrovateľky odchádzajú do zahraničia, čo by ich mohlo motivovať zostať doma, ako sa odlúčenie podpisuje na ich rodinách a prečo podľa nej súčasný systém sociálnych služieb potrebuje zásadnejšie zmeny. Vysvetľuje tiež, kde môže pomôcť Európska únia, akú úlohu môžu v starostlivosti o seniorov zohrať umelá inteligencia a robotika a prečo by technológie nikdy nemali nahradiť ľudský kontakt.

Epoch Times Slovensko: Od 1. júla sa na Slovensku zvýšil peňažný príspevok na opatrovanie na 729 eur mesačne a vzrástla aj hodinová sadzba osobnej asistencie. Hoci ide o trochu inú časť systému starostlivosti než profesionálne opatrovateľstvo, považujete tieto opatrenia za dostatočný krok, alebo Slovensko potrebuje oveľa zásadnejšiu reformu celého systému starostlivosti?

Miriam Lexmann: Na hodnotenie systému starostlivosti sa najlepšie odpovedá z pohľadu ľudí, ktorí starostlivosť potrebujú. Uvediem čísla. Až 93 % občanov Slovenska by chcelo v prípade výrazného zhoršenia svojho zdravotného stavu starostlivosť v domácom prostredí. Je tu teda silná spoločenská objednávka. K tejto téme som si dala vypracovať prieskum. Vyplynulo z neho závažné zistenie, že viac ako polovica občanov, ktorí reálne vybavovali opatrovateľskú službu, mala problém nájsť opatrovateľa k chorým alebo seniorom a až 13 % sa pritom nepodarilo zabezpečiť opatrovanie vôbec. Zohnať opatrovateľa alebo získať miesto v zariadení sociálnych služieb by však nemalo byť na úrovni výhry v lotérii. 

V KDH sa tejto téme dlhodobo venujeme, vnímame problémy opatrovateľov v domácom prostredí aj v zariadeniach. Ľudia nám posielajú príbehy z rodín a tak vidíme, čo potrebujú. Ide v prvom rade o dostupný a predvídateľný systém ústretový k ľuďom v náročnej životnej situácii. Klienti aj opatrovatelia sa však stretávajú s neistotou. Predvídateľnosť úplne chýba a reformy neprinášajú systémové zlepšenia – žiaľ, situácia po nich je často ešte horšia, na čo sme poukazovali už počas ich prípravy. Slovensko má pritom príležitosť využiť európske prostriedky či z Plánu obnovy alebo z eurofondov na zlepšenie oboch strán systému – aby sa ľudia, ktorí pomoc potrebujú, k nej dostali a aby ľudia, ktorí ju poskytujú, nemuseli odchádzať za lepšími podmienkami do zahraničia.

Tisíce slovenských opatrovateliek dlhodobo odchádza za prácou najmä do Rakúska. Je to prirodzený dôsledok voľného pohybu pracovnej sily v EÚ, alebo skôr dôkaz, že Slovensko zlyháva pri vytváraní dôstojných pracovných podmienok?

Pozrime sa na tých, ktorí odchádzajú – to nie sú mladí, ktorí si idú vyskúšať výhody voľného pohybu. Sú to v drvivej väčšine mamy, ktoré odchádzajú od rodín. Často ide o ženy z regiónov, kde je problém nájsť si prácu alebo kde majú pracovné miesta nízku mzdu. Pre tieto ženy je opatrovanie v zahraničí jednou z mála možností, ako zvýšiť príjem rodín. 

Viete, ak sa matka odhodlá opustiť svoju rodinu, situácia musí byť vážna. Znamená to, že rodiny majú problém zabezpečiť si živobytie. Na túto situáciu však naša krajina ťažko dopláca, keďže rodiny chorých, starých a odkázaných ľudí si nevedia zabezpečiť potrebné opatrovanie. A áno, znamená to tiež, že Slovensko nevie dostatočne ohodnotiť ľudí, ktorí sa starajú o jeho najzraniteľnejších obyvateľov. Máme pritom príklady, že situácia sa dá postupne zlepšovať. 

Túto vec treba riešiť na národnej úrovni. KDH prináša riešenia, ale návrhy od nás, opozičnej strany, vláda zhadzuje zo stola… Robíme zmeny tam, kde ich dokážeme, a to je regionálna a európska úroveň. V Prešovskom samosprávnom kraji zaviedol jeho predseda Milan Majerský opatrenia, aby sa z rozpočtu kraja platy opatrovateľov postupne zvyšovali. Ukázalo sa, že v dôsledku toho mnohé opatrovateľky neodišli a niektoré to motivovalo k návratu. Pri lepších podmienkach si vybrali, že radšej zostanú s rodinami doma. 

Aké sú hlavné dôvody, prečo slovenské opatrovateľky odchádzajú do zahraničia? Sú rozhodujúce len vyššie mzdy, alebo zohrávajú významnú úlohu aj pracovné podmienky, spoločenské uznanie či sociálne zabezpečenie?

Pravidelne sa stretávam s opatrovateľkami a zúčastňujem sa valných zhromaždení komory opatrovateliek, takže vidím a počujem to. Tieto ženy sú silné a statočné, ale aj unavené, vyčerpané, neohodnotené. Motiváciou na ich odchod sú najmä nízke platy. Nielen nástupný plat, ale dokonca ani tabuľková mzda opatrovateľky s 30-ročnou praxou stále nedosahujú výšku minimálnej mzdy. 

Domáci opatrovatelia nemajú možnosť si poriadne odpočinúť a je len veľmi otázne, ako bude v praxi fungovať nový systém ich financovania. Starajú sa pritom o seniorov a chorých a sami často žijú na hranici chudoby. To je skutočne nedôstojné. Problémom je aj ťažká práca – opatrovanie je fyzicky aj psychicky náročné a zároveň spoločensky nedocenené. Výsledkom zle fungujúceho systému je, že asi 40-tisíc opatrovateľov pracuje v zahraničí v situácii, keď sú takí potrební doma.

Aké konkrétne opatrenia by mala prijať slovenská vláda, aby viac opatrovateliek zostávalo pracovať doma? Ktoré zmeny považujete za najdôležitejšie?

My v KDH, hoci nie sme vo vláde, prichádzame s riešeniami, a to na európskej úrovni, aj doma. Do celého systému chceme vniesť princípy, ktoré posilnia dôstojnosť poskytovateľov aj klientov sociálnych služieb. Ide o dôstojný príjem, systémové odmeňovanie a jeho valorizácia, dobré pracovné podmienky, spravodlivý prístup klientov k starostlivosti, skutočnú slobodu klienta, aby si mohol vybrať, kde a za akých podmienok chce dostávať sociálnu službu a tiež o predvídateľnosť.

Za rok a pol predložili kolegovia z KDH v slovenskom parlamente 16 legislatívnych návrhov s minimálnym dopadom na rozpočet. Naša „sociálna“ vláda všetky zhodila zo stola. Začať treba od garancie, že najnižší tarifný plat neklesne pod minimálnu mzdu. To je len nutné minimum, to sa ešte nebavíme o dôstojnom ohodnotení, stabilizačných príspevkoch a školeniach či zvyšovaní vzdelania. Pomohlo by zaradenie opatrovateľov do vyššej platovej triedy vzhľadom na náročnosť tohto povolania, k čomu sme vládu vyzývali aj v spolupráci s komorou opatrovateliek. 

Veľkým nedostatkom je, že vláda nevie využiť možnosti eurofondov. Keďže sa o tému aktívne zaujímam, rokovala som so zástupcami Európskej komisie. Potvrdili problémy u nás doma: projekty na seba nenadväzujú, chýba istota v ich pokračovaní a pridáva sa aj veľká administratívna záťaž. Ani pri Pláne obnovy to nevyzerá na zvýšenie dostupnosti opatrovateľskej služby, hoci práve tomuto cieľu bolo venovaných niekoľko míľnikov a milióny eur. Vládnych predstaviteľov sme preto ja aj slovenskí poslanci z KDH opakovanie vyzývali na riešenie situácie. 

V ostatných rokoch rastie v starostlivosti o seniorov využívanie moderných technológií, robotiky a umelej inteligencie. Môžu tieto technológie aspoň čiastočne zmierniť nedostatok opatrovateľov?

Technologické zlepšenia môžu poskytnúť určitú podporu starostlivosti, ale nenahradia ľudskú prácu a najmä ľudský prístup. Vnímam preto najmä ich aspekt uľahčenia práce a opakovaných a fyzicky náročných úkonov. Príklady už vidíme v zariadeniach pre seniorov v zahraničí, kde umelá inteligencia poskytuje informácie o stave klientov, šetrí čas pri dokumentácii, upozorňuje personál napríklad v prípade pádu klienta či sníma hladinu cukru v krvi. To poskytuje opatrovateľom viac času, aby sa venovali klientom. 

Zároveň je však dôležité zabrániť tomu, aby sa v budúcnosti ľudská starostlivosť stala výsadou bohatých. Technológie využívajme tam, kde dokážu uľahčiť prácu opatrovateľom, ale nemali by sme dospieť k tomu, že o niektorých ľudí sa budú starať iba „stroje“ a privilegovaní budú mať starostlivosť človeka. Pretože práve ľudský kontakt je najdôležitejší.

Časť slovenských opatrovateliek opisuje, že sa z nich v zahraničí postupne stávajú „dievčatá pre všetko“ – popri opatrovaní varia, upratujú, nakupujú a sú klientovi k dispozícii prakticky 24 hodín denne. Je hranica medzi opatrovateľskou službou a zneužívaním pracovnej sily nastavená dostatočne jasne?

Ak ide o zneužívanie ľudí mimo dohodnutého rozsahu služieb, tak to nie je v poriadku nikde a už vôbec nie pri práci, ktorá je sama o sebe náročná. Aj opatrovateľky majú svoje práva a svoju dôstojnosť. Napĺňanie pracovnoprávnych predpisov a efektívne kontroly si v prvom rade musí ustrážiť daný členský štát. 

EÚ má najmä podporné právomoci. Aktívne som sa podieľala na príprave Európskej stratégie pre oblasť starostlivosti, ktorá vyslovene hovorí o potrebe zvyšovania ohodnotenia tejto práce a o zabezpečení dobrých pracovných podmienok opatrovateľov. Ak chceme, aby sa mal kto starať o tých najzraniteľnejších, musíme sa rovnako dobre postarať aj o ľudí, ktorí túto náročnú prácu vykonávajú.

Veľká časť slovenských opatrovateliek pracuje na turnusy, počas ktorých sú niekoľko týždňov mimo vlastných rodín. Aké dôsledky má tento model na ich rodinný život a psychické zdravie? Hovorí sa o tom dostatočne?

Práca ďaleko od rodiny má aj svoju cenu. Opatrovanie v zahraničí môže pomôcť financiám, ale zároveň prináša odlúčenie od manžela a detí a neprítomnosť v momentoch, ktoré by inak mohli prežívať s rodinou. Nie vždy to daná rodina ustojí. Žiaľ, stáva sa aj to, že niektoré rodiny sa v dôsledku odcudzenia manželov rozpadnú. To sú náročné situácie a popri tom nesie opatrovateľka aj veľkú zodpovednosť za človeka, o ktorého sa stará. Aj preto je také potrebné zlepšovať podmienky u nás doma, aby odchod do zahraničia nebol pre tieto ženy jedinou možnosťou.

Slovensko zároveň starne. Hrozí, že odliv opatrovateliek bude v najbližších rokoch vážnym problémom pre starostlivosť o slovenských seniorov? A môže v tejto oblasti pomôcť užšia spolupráca Slovenska, Rakúska a EÚ?

To je vážny problém už dnes a v budúcnosti môže byť ešte väčší. Téma opatrovania, aj keď si to dnes mnohí neuvedomujeme, sa totiž dotýka nás všetkých. Demografia nepustí a seniorov bude pribúdať. Ak Slovensko neprijme potrebné opatrenia, v najbližších rokoch sa o nás v starobe či chorobe nebude mať kto starať. 

EÚ sa tejto téme venuje. Už som spomenula Európsku stratégiu pre oblasť starostlivosti, ktorá bola prijatá pred štyrmi rokmi. Presadila som v nej výzvu, aby členské štáty vytvárali spravodlivé podmienky pre všetkých opatrovateľov – formálnych aj neformálnych. Zahŕňa to aj zvyšovanie ohodnotenia a atraktívnosti povolania opatrovateľa, zlepšenie ich podpory, napríklad prostredníctvom fungujúcej odľahčovacej služby, ale aj poskytnutím psychologickej podpory či školení. 

Ďalšie možnosti môže priniesť nastavenie eurofondov pre sociálnu oblasť po roku 2027, kde presadzujem zlepšenia v nastavení Európskeho sociálneho fondu za najväčšiu európsku politickú stranu ľudovcov, ktorej je KDH súčasťou. Žiadam o investície do komunitných a domácich opatrovateľských služieb, o viac podpory pre opatrovateľov a o väčší priestor pre regióny, ktoré sú bližšie k ľuďom a lepšie poznajú potreby obcí, miest a komunít. 

Treba však povedať, že sociálne služby sú najmä zodpovednosťou každého členského štátu. EÚ tu nemá priamu kompetenciu a plní skôr podpornú úlohu. Na druhej strane má Slovensko k dispozícii európske financie, ktoré môže využiť na zlepšenie situácie, ale potrebné reformy a systémové zmeny si musí poctivo nastaviť doma. Tu vláda zatiaľ zlyháva. Odľahčovacia služba nefunguje, výsledkom reformy posudkovej činnosti je chaos a dlhé čakacie lehoty a reforma financovania sociálnych služieb, žiaľ, namiesto očakávaných zlepšení zatiaľ priniesla iba veľa otáznikov a obáv.  

Na záver – ak by ste mali možnosť presadiť jednu konkrétnu legislatívnu alebo systémovú zmenu, ktorá by najviac pomohla slovenským opatrovateľkám, čo by to bolo a prečo?

Na začiatok by stačilo, ak by sme všetci ťahali za jeden povraz. Ide o spoločenskú, nie výsostne politickú tému, mali by sme teda všetci byť na strane ľudí. Je to otázka postoja, či si vážime tých, ktorí sa denne starajú o našich starých rodičov, chorých a núdznych. Znamená to teda zlepšovať ohodnotenie a podmienky pre opatrovateľov, ale aj zvyšovať úroveň starostlivosti pre klientov. Pretože vyspelosť spoločnosti sa meria podľa toho, ako sa dokáže postarať o tých najzraniteľnejších.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK