F-47 ako riešenie (Komentár)
Predstavte si bojovú formáciu tvorenú jedným nadzvukovým lietadlom šiestej generácie F-47 a ôsmimi dronmi, ktorá dokáže operačne pokryť priestor strednej Európy. V rámci hliadkových a prieskumných letov sú tri takéto formácie schopné pokryť prakticky celú Európu.
Táto formácia bojuje s veliteľským lietadlom F-47 na čele, zatiaľ čo drony svojho veliteľa chránia, plnia jeho príkazy a sčasti môžu pôsobiť aj autonómne.
Program F-47 NGAD (Next Generation Air Dominance) beží už od roku 2018. Jeho cieľom je nahradiť lietadlá F-22 Raptor. V máji 2023 americké letectvo NGAD pozastavilo pre vysoké náklady a prehodnotenie požiadaviek. Po zmene administratívy prezident Donald Trump dňa 21. marca 2025 oficiálne oznámil, že program nielen pokračuje, ale už má aj svojho víťaza.
Americké letectvo vybralo ponuku spoločnosti Boeing ako „best overall value“ (najlepšiu celkovú hodnotu), nešlo teda o najlacnejšie riešenie. Celkové náklady programu prekročia 30 miliárd dolárov, čo zodpovedá približne 26 miliardám eur. Prvé lietadlo sa už stavia v St. Louis, prvý let je naplánovaný na rok 2028 a operačné nasadenie na koniec 20. rokov, respektíve začiatok 30. rokov. Objednaných je 185 stíhacích lietadiel a až 1 000 dronov.
(Tieto drony si však predstavte ako malé a plne autonómne stíhačky s dĺžkou približne 6, respektíve 11 metrov.)
Lietadlo F-47 je od začiatku navrhnuté na spoluprácu s bezpilotnými prostriedkami Collaborative Combat Aircraft (CCA), konkrétne s dronmi Anduril YFQ-44A Fury a General Atomics YFQ-42A. Celý systém môže plniť širokú škálu úloh.
Ako už bolo povedané, systém je určený nielen na prieskumné a hliadkové misie, ale aj na elektronický boj a údery konvenčnými či inými zbraňami. Drony CCA slúžia veliteľskému lietadlu tiež ako nosiče ďalšej výzbroje (rakiet a bômb), môžu ho chrániť alebo pôsobiť ako návnada. Na rozdiel od veliteľského lietadla F-47, ktorého hodnota sa odhaduje na 200 až 300 miliónov dolárov, je cena jedného bezpilotného dronu približne desatinová.
F-47 bude mať dolet približne 1 850 km, zatiaľ čo dolet dronov CCA bude okolo 1 300 km. Drony budú veliteľské lietadlo spravidla sprevádzať pred ním a po jeho bokoch. Môžu štartovať odkiaľkoľvek a k svojmu veliteľovi sa pripojiť až v priebehu misie. Drony CCA aj lietadlo F-47 je, samozrejme, možné tankovať počas letu.
Celý zbraňový systém bude pôsobiť v režime stealth++.
Technológia stealth znižuje zistiteľnosť lietadla radarmi, infračervenými senzormi aj ďalšími prostriedkami. Nejde o absolútnu neviditeľnosť, ale o výrazné zníženie pravdepodobnosti včasného odhalenia. Bežné lietadlá radary zachytia stovky kilometrov pred cieľom, takže obranca má relatívne dosť času na prípravu. Lietadlá využívajúce technológiu stealth tento čas výrazne skracujú, pretože radar ich nemusí vyhodnotiť ako nepriateľské lietadlo, ale napríklad ako väčšieho vtáka či iný nevýznamný objekt. O technológii označovanej ako stealth++ sa zatiaľ nevie prakticky nič. Predpokladá sa len, že pôjde o výrazne pokročilejšie riešenie než pri súčasnej generácii stealth lietadiel.
V rámci bojových scenárov je zbraňový systém F-47 primárne koncipovaný ako prostriedok na odstrašenie Číny, a to najmä v súvislosti s obranou Taiwanu a udržaním rovnováhy síl v Juhočínskom mori. Spojené štáty považujú indo-pacifický región za najdôležitejšie možné bojisko budúcnosti, čomu zodpovedá aj ambicióznosť celého programu F-47 NGAD.
Z programu budú ťažiť všetci americkí spojenci vrátane Austrálie, Filipín a Japonska. Nebude to lacné, no môže to prispieť k tomu, aby komunistická Čína zostala v súčasných hraniciach.
Súčasný pomer síl medzi Spojenými štátmi a Čínou v oblasti nadzvukových lietadiel piatej generácie (F-22 Raptor a F-35 A/B/C) je stále výrazne v prospech USA.
Spojené štáty a ich spojenci majú k dispozícii približne 1 300 lietadiel piatej generácie, zatiaľ čo Čína disponuje zhruba 600 strojmi. Ide predovšetkým o lietadlá J-20 (približne 500 kusov) a J-35/J-35A (maximálne okolo 100 kusov, pravdepodobne však menej). Kvalitatívne sú však čínske stroje podľa väčšiny západných odborníkov stále považované za menej vyspelé než ich americké náprotivky.
Čína však môže kvalitatívnu nevýhodu čiastočne nahrádzať množstvom. Hoci Spojené štáty verejne neuvádzajú všetky údaje o počtoch svojich zbraní, odborní analytici dokážu mnohé z nich pomerne presne odhadnúť.
V prípade Číny je však situácia podstatne zložitejšia. Informácie o ozbrojených silách podliehajú prísnemu utajeniu, takže počty techniky aj údaje o technických problémoch sa väčšinou iba odhadujú na základe verejne dostupných informácií a spravodajských poznatkov. Navyše, ani verejné tvrdenia Spojených štátov o čínskych schopnostiach nemusia vždy odrážať skutočný stav. Môžu byť súčasťou informačnej stratégie, ktorej cieľom je napríklad utajiť vlastné spravodajské zdroje, alebo, naopak, vytvoriť u protivníka určitý dojem.
Hoci je Čína systémovo skorumpovanou spoločnosťou, preniknúť do jej ozbrojených síl a získavať z nich informácie je mimoriadne ťažké. Trest smrti za spoluprácu s cudzou mocnosťou predstavuje iba časť represií. Perzekúcia sa môže dotknúť aj širšej rodiny odsúdeného vrátane jeho detí. Aj v Spojených štátoch sa za špionáž ukladajú veľmi prísne tresty, no na rozdiel od Číny je tu garantované právo na spravodlivý súdny proces a rodiny sa trest, samozrejme, nikdy netýka.
Z hľadiska dlhodobých trendov napreduje Čína v zbrojnej výrobe sedemmíľovými krokmi a Spojené štáty postupne dobieha. Očakáva sa, že okolo roku 2035 sa pomer síl v tejto oblasti značne vyrovná.
Treba si uvedomiť, že maximálna výrobná kapacita Spojených štátov predstavuje približne 200 stíhacích lietadiel ročne, pričom zhruba tretina produkcie smeruje na export spojencom.
Spoločnosť Lockheed Martin je dnes schopná vyrábať približne 160 lietadiel F-35 ročne. Požiadavky na ďalšie zvyšovanie výroby narážajú na obmedzenú kapacitu dodávateľského reťazca, nedostatok kvalifikovaných pracovníkov i dostupnosť špecializovaných materiálov, akými sú stealth nátery, kompozity či špičková elektronika. Zvýšiť výrobu napríklad na dvojnásobok v priebehu piatich až siedmich rokov preto nie je realistické.
Aj Boeing má svoje limity. Lietadiel F-15EX je schopný vyrábať približne 36 ročne a ani tu nie je realistické očakávať výrazné navýšenie produkcie v priebehu jedného či dvoch rokov.
Pokiaľ ide o výrobu F-47, Boeing zatiaľ hovorí o tempe približne 20 až 30 lietadiel ročne, a to až v 30. rokoch.
Suma sumárum, skokové navýšenie výroby v štýle „tento rok vyrobíme 500 stíhačiek“ je v súčasných podmienkach Spojených štátov prakticky nemožné.
Naopak, čínska výrobná kapacita v oblasti nadzvukových lietadiel piatej a vyššej generácie už dnes dosahuje približne 300 kusov ročne. Existujú navyše plány na zvýšenie produkcie až na 500 lietadiel ročne po roku 2030. Nakoľko je tento cieľ realistický a do akej miery ide o propagandu, sa s istotou povedať nedá.
Priemyselná kapacita Číny je však už dnes väčšia než priemyselné kapacity Spojených štátov, Nemecka a Japonska dohromady.
Čína vyrába približne polovicu svetovej produkcie ocele a podobne dominantné postavenie má aj v stavaní lodí. Približne 70 % svetovej produkcie elektromobilov a batérií pochádza z Číny. V oblasti solárnych panelov ovláda približne 80 % svetového trhu. Krajina disponuje mimoriadne hlbokými dodávateľskými reťazcami – od ťažby surovín cez výrobu komponentov až po finálnu montáž výrobkov. To jej umožňuje rýchlo navyšovať priemyselnú výrobu.
Spojené štáty si, naopak, naďalej udržiavajú technologický náskok vo výrobe najpokročilejších polovodičov, v leteckom a kozmickom priemysle, vo farmaceutickom výskume a biotechnológiách, vo vývoji softvéru a systémovej integrácii, sčasti aj v oblasti umelej inteligencie a v špecializovanom strojárstve. USA tak síce vyrábajú podstatne menej „ton“, no často ide o výrobky s výrazne vyššou pridanou hodnotou a technologickou náročnosťou.
Americké krízové scenáre počítajú s navýšením výroby približne o 30 % v priebehu dvoch rokov a až o 100 % v priebehu piatich rokov. Takýto nárast by si však vyžadoval enormné finančné prostriedky a pripadal by do úvahy iba v prípade priameho ohrozenia Spojených štátov. V nasledujúcich desiatich rokoch sa však takýto scenár nepredpokladá.
Súčasťou krízovej stratégie je aj obmedzenie exportu a kombinácia výroby stíhacích lietadiel s rojmi dronov CCA, čo predstavuje výrazne lacnejšie i logisticky výhodnejšie riešenie.
Odborné štúdie (CSIS aj amerického Kongresu) opakovane upozorňujú, že v prípade dlhodobého konfliktu s Čínou by Spojené štáty nedokázali dostatočne rýchlo nahrádzať straty stíhacích lietadiel. Ešte problematickejšia je situácia vo výrobe presne navádzanej munície.
Program F-47 NGAD v spojení s dronmi CCA sa preto javí ako jedno z mála realistických riešení, ktoré môže Spojeným štátom pomôcť udržať si vojenskú prevahu aj po roku 2035.
Zároveň sa predpokladá, že Čína nebude pripravená na prípadný priamy vojenský stret so Spojenými štátmi skôr než po roku 2040. Dovtedy sa bude pravdepodobne usilovať o oslabovanie americkej pozície inými prostriedkami, najmä spravodajskou činnosťou, kybernetickými útokmi a vplyvovými operáciami zameranými na destabilizáciu politického systému. Okrem toho má k dispozícii aj možnosť viesť zástupné (proxy) konflikty prostredníctvom svojich partnerov, predovšetkým Severnej Kórey.
Nemožno opomenúť ani čoraz užšiu strategickú spoluprácu s Ruskom. Oslabenie Spojených štátov predstavuje spoločný a dlhodobo deklarovaný strategický záujem oboch krajín.
Ponúka sa preto legitímna otázka, či by Spojené štáty nemali svoju súčasnú technologickú prevahu využiť, kým ju ešte majú. Čína totiž svoje technologické zaostávanie systematicky znižuje a masívne investuje do rozširovania priemyselnej základne, modernizácie raketových síl aj námorníctva. Po roku 2035 sa pomer síl v západnom Pacifiku pravdepodobne výrazne zmení. Politika odstrašovania potom bude podstatne drahšia, zložitejšia a aj riskantnejšia. Mnohí vojenskí analytici preto upozorňujú, že „okno príležitosti“ sa postupne zatvára a že odkladanie problému môže situáciu ďalej zhoršovať.
Napriek tomu naďalej platí, že účinné odstrašenie je výrazne lacnejšie ako vojna.
Súčasná americká stratégia vychádza z predpokladu, že Čína musí byť presvedčená, že prípadná invázia na Taiwan by bola mimoriadne nákladná a jej výsledok krajne neistý. Práve tomu slúži budovanie spojeneckých aliancií a posilňovanie vojenských schopností partnerov Spojených štátov vrátane európskych krajín.
Z pohľadu globálnej stratégie Spojených štátov je zrejmé, že bezpečnostné hrozby, ktorým Európa čelí zo strany Ruska, nepredstavujú pre Washington hlavnú prioritu. Spojené štáty dlhodobo očakávajú, že európske štáty ponesú väčší diel zodpovednosti za vlastnú obranu, pretože na to majú dostatočný ekonomický aj vojenský potenciál. Donald Trump tento postoj iba formuloval výrazne otvorenejšie a priamočiarejšie než jeho predchodcovia.
Väčšina amerického politického a vojenského establišmentu preto zatiaľ dáva prednosť stratégii posilňovania odstrašovania a pripravenosti pred preventívnym využitím súčasnej prevahy. Argumentuje tým, že otvorená vojna by bola podstatne horším riešením než súčasný stav, hoci ani ten zďaleka nie je ideálny.
História však opakovane ukazuje, že zásadné udalosti sa len zriedka vyvíjajú presne podľa plánov. Jedna vec je však istá: investície do vlastnej obrany nie sú vyhodenými peniazmi. Veľkosť vplyvu každej zo spojeneckých krajín sa totiž meria vojenskou silou, a nie rozvinutosťou sociálnych systémov.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odzrkadľovať stanoviská Epoch Times.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.