Názory

Akou cestou sa vydať v jadrovej politike? (Komentár)

Po vypršaní platnosti série dohôd o kontrole jadrového zbrojenia START stoja Spojené štáty pred zásadnými rozhodnutiami – najmä pokiaľ ide o reakciu na vznik dvoch rovnocenných protivníkov. Je to ešte naliehavejšie, pretože súčasný oficiálny modernizačný program vznikol ešte v roku 2010, keď bola jadrová rovnováha podstatne pokojnejšia. Výhľad do budúcnosti ukazuje celému politickému spektru jadrové prostredie, nad ktorým sa sťahujú mračná. V otázke ďalšieho postupu Spojených štátov sa však prejavujú vážne rozpory. Krajina tak bude musieť už čoskoro urobiť sériu mimoriadne ťažkých rozhodnutí.

V roku 1981 stáli Spojené štáty na podobnej križovatke. Malo pokračovať uvoľňovanie napätia spolu so zmrazením obrovských jadrových arzenálov, ktoré Sovietsky zväz modernizoval, zatiaľ čo Spojené štáty zaostávali? Alebo mali USA a Západ naopak dosiahnuť výrazné zníženie počtu jadrových zbraní pri súčasnej modernizácii vlastných síl a prihlásiť sa k stratégii mieru prostredníctvom sily – ako k ceste k rozbitiu sovietskeho impéria?

Do roku 1991 prevážila druhá možnosť. Počet strategických jadrových zbraní dlhého doletu mal byť prostredníctvom série dohôd START znížený o viac ako 80 percent. Sovietsky zväz sa takmer zázračne zrútil a celá východná Európa získala slobodu. Napriek tomuto mimoriadnemu víťazstvu však Spojené štáty uverili, že nastal „koniec dejín“, že všetci nepriatelia zmizli a žiadni noví už neprídu. V dôsledku toho si následne dopriali štyridsaťročné prázdniny od udržiavania jadrových síl.

Dnes Spojené štáty stoja pred úlohou súčasne udržiavať aj modernizovať celý svoj odstrašujúci jadrový arzenál.

Dve odlišné vízie budúcnosti

Rovnako ako v roku 1981 sa USA a Západ ocitajú na ďalšom rázcestí: buď presadzovať ďalšie redukcie jadrových zbraní až k nule či ich úplnej likvidácii a zároveň výrazne priškrtiť modernizáciu, alebo urobiť úplný opak, urýchliť a zintenzívniť modernizáciu aj udržiavanie jadrového arzenálu a znova sa prihlásiť k stratégii mieru prostredníctvom sily – tentoraz s cieľom zlomiť hegemonické ambície Čínskej komunistickej strany.

Zástancovia oboch možností svoje návrhy pomerne podrobne rozpracovali, vychádzajú však z úplne odlišných predpokladov.

Zástancovia úplného odzbrojenia sa (rovnako ako kedysi priaznivci zmrazenia zbrojenia) domnievajú, že jadrové odstrašovanie je odsúdené na neúspech. A hoci jadrové odstrašovanie funguje od úsvitu jadrového veku, nebude užitočné, ak raz zlyhá. V jadre tohto presvedčenia stojí základný predpoklad: ak bude v odvetnom údere použitá hoci len jedna alebo niekoľko jadrových zbraní, je veľmi pravdepodobné, že následne budú nasadené takmer všetky ostatné, pretože riadenie prevezme nekontrolovateľná eskalácia. Za takýchto okolností podľa tejto logiky neexistuje spôsob, ako jadrové zbrane „použiť“ a prežiť.

Od uvedenia filmu Oppenheimer v roku 2023 prišli zástancovia úplného jadrového odzbrojenia s novým pohľadom na to, čo je a čo nie je v rámci odstrašovania možné. Ako uzatvára kniha Annie Jacobsenovej Jadrová vojna: Scenár posledných 92 minút aj film Dom plný dynamitu z roku 2025, jadrové odstrašovanie raz prestane fungovať a vypukne vojna. Predpokladá sa pritom, že americká armáda dotlačí prezidenta Spojených štátov k „totálnej“ odvete. Jedinou alternatívou je podľa tejto argumentácie úplné odstránenie jadrových zbraní.

Aby sa k tomuto cieľu priblížili, demokrati Ro Khanna, John Garamendi, Ed Markey a Elizabeth Warrenová spolu s nezávislým senátorom Berniem Sandersom navrhujú jednostranne znížiť americké jadrové sily zo 400 na 150 medzikontinentálnych balistických rakiet, z 12 na 4 strategické ponorky a zo 60 strategických bombardérov schopných niesť jadrové zbrane na nulu.

Takáto štruktúra síl by znamenala približne 300 až 500 strategických jadrových hlavíc v porovnaní so súčasnými 1 550 až 1 850 hlavicami povolenými zmluvou New START, ktoré dnes predstavujú zvolenú podobu amerického arzenálu.

Možnosť Record Plus

Na druhej strane stojí možnosť „Record Plus“. V roku 2010 Kongres výrazne podporil modernizáciu strategických jadrových síl založenú na 12 ponorkách, 400 medzikontinentálnych balistických raketách a 60 strategických bombardéroch B-2 a B-52. Financovanie tejto modernizácie bolo všeobecne schválené a v nasledujúcom desaťročí by malo stáť približne 450 miliárd dolárov.

Takto koncipované sily zodpovedali limitom zmluvy New START z roku 2010, ktorej platnosť sa na začiatku tohto roka skončila. Doteraz sa však nerozhodlo o tom, o koľko väčší jadrový potenciál Spojené štáty potrebujú – hoci Komisia pre strategickú pozíciu Spojených štátov z roku 2023 všeobecne odporučila jeho zvýšenie.

Možnosti sú pomerne priamočiare. Spojené štáty potrebujú jadrové zbrane pre bojiská, teda zbrane krátkeho doletu, napríklad strely s plochou dráhou letu odpaľované z mora aj zo zeme, pričom financovanie ich vývoja už bolo schválené. USA môžu zvýšiť počet hlavíc na súčasných raketách rozmiestnených v raketových silách aj na ponorkách alebo rozšíriť plánované nové jadrové sily.

Ku každej medzikontinentálnej rakete umiestnenej v sile možno pridať až dve ďalšie hlavice. Celá operácia by trvala približne 44 mesiacov. Na ponorkách sa hlavice dajú doplniť podstatne rýchlejšie. Ďalšou možnosťou by bolo postaviť ďalšie tri až štyri strategické ponorky – to by však prichádzalo do úvahy až po dokončení súčasného programu výstavby, teda v rokoch 2041 až 2044.

Nový bombardér B-21 Raider už prechádza letovými skúškami a panuje široká zhoda, že Spojené štáty nepotrebujú sto, ale 175 až 200 strategických bombardérov schopných niesť jadrové zbrane. Spoločnosť Northrop Grumman sa zároveň zaviazala tempo ich výroby urýchliť.

Nová hrozba na bojisku

S postupujúcou modernizáciou sa však objavila nová závažná obava. V apríli 1999 nariadil ruský prezident Boris Jeľcin tajným dekrétom vývoj tisícov nízkovýkonných bojových jadrových zbraní krátkeho doletu, ktoré by Rusko mohlo využiť na dosiahnutie víťazstva v jadrovom konflikte. Nedávna štúdia dospela k záveru, že ruské strategické zbrane dlhého doletu s veľmi malou jadrovou hlavicou by mohli zasiahnuť všetkých 400 amerických medzikontinentálnych rakiet rozmiestnených v silách a pritom by si vyžiadali menej ako 10 000 obetí – čo by už mohlo spochybniť istotu, že Spojené štáty automaticky odpovedia odvetným úderom.

Súčasná americká stratégia jadrového odstrašovania založená na odvete počíta s tým, že v prípade útoku zničí vedenie protivníka, jeho bezpečnostný aparát i zostávajúce jadrové zbrane a priemyselné zázemie. Logika je jednoduchá: hroziť odobratím toho, čo si nepriateľ najviac cení. Čínsky vodca Mao Ce-tung kedysi ľahkovážne bagatelizoval dôsledky jadrovej vojny so Spojenými štátmi a vyhlasoval, že čínske ženy v priebehu jedinej generácie nahradia stratu niekoľkých stoviek miliónov ľudí. Na vlastných občanoch mu sotva záležalo, keď si počas upevňovania svojej moci vyžiadal približne 65 miliónov životov.

V očiach zástancov úplného jadrového odzbrojenia je takáto americká stratégia nelogická, pretože ju považujú za snahu viesť jadrovú vojnu, ktorú nemožno vyhrať. V dvoch spomínaných filmoch a v knihe časť abolicionistov presadzuje úplné zavrhnutie súčasnej stratégie jadrového odstrašovania USA, ktorú označujú za nerealizovateľnú.

Čo však majú Spojené štáty robiť so svojou stratégiou odstrašovania počas dlhej cesty k úplnému odstráneniu jadrových zbraní? Ako odradiť protivníkov disponujúcich jadrovým arzenálom skôr, než sa podarí dosiahnuť ich vysnívané odzbrojenie? Ako zachovať odstrašovanie aj na ceste k úplnému jadrovému odzbrojeniu?

Annie Jacobsenová dostala práve túto otázku. Odpovedala však na ňu slovami, že svoju výslovnú podporu úplného jadrového odzbrojenia stiahne a hľadanie riešení prenechá iným „expertom“. Film Dom plný dynamitu vyraďuje z hry tak odstrašovanie prostredníctvom odvety, ako aj protiraketovú obranu, ktorá by útok zachytila už v zárodku. Film vychádza z predpokladu, že protiraketová obrana by nefungovala ani proti jedinej hlavici. A keďže by nebolo jasné, odkiaľ strela priletela, Spojeným štátom by nezostávalo iné, len hádať – zaútočiť na všetkých, ako navrhuje jeden z vojenských dôstojníkov, alebo neurobiť vôbec nič.

Jeľcinov tajný dekrét z roku 1999 sa postupne uvádza do praxe. A od ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2014 Moskva už niekoľkokrát pohrozila použitím jadrových zbraní proti Ukrajine i jej spojencom. Mnohí predpokladajú, že pri takýchto úderoch by boli nasadené práve taktické jadrové zbrane, ktorých vývoj Jeľcinov dekrét nariadil.

Kritici týchto zbraní tvrdia, že medzi použitím regionálnej, taktickej či bojiskovej jadrovej zbrane s nízkou ničivou silou a strategickej hlavice dlhého doletu o sile stoviek kiloton neexistuje žiadny podstatný rozdiel. Podľa nich akékoľvek použitie jadrovej zbrane nevyhnutne povedie k armagedonu.

To môže byť skutočne pravda.

Lenže Moskva a Peking môžu mať iný názor a prejaviť dostatok bezohľadnosti na to, aby tieto zbrane skutočne nasadili. USA a ich spojenci sa preto musia proti ich použitiu brániť a protivníka odstrašiť. To môže vyžadovať použitie jadrových striel s plochou dráhou letu odpaľovaných z mora, robustnú protiraketovú obranu ako Golden Dome alebo celý zástup nových technológií a stratégií. Sotva však pomôže jednostranná zdržanlivosť, ktorá takéto hrozby od samého začiatku neberie vážne.

Prevzaté z RealClearWire. 

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK