Moje telo, moja voľba a príbehy, ktoré si rozprávame (Komentár)
Jedného večera som sedela pri kuchynskom stole a po dlhom dni bezmyšlienkovito pozerala v telefóne, čo je nové. Zrazu sa ten príbeh objavil znova.
Mladý pár youtuberov sa rozhodol ukončiť tehotenstvo po tom, čo zistili, že ich dieťa má Downov syndróm.
Bolo to všade. Spravodajské články, videoreakcie a nekonečné diskusie plné ľudí, ktorí ich označovali za monštrá, zatiaľ čo iní ich bránili ako odvážnych. Sledovala som zábery, slzy a starostlivo zostrihané videá dokumentujúce jeden z najintímnejších okamihov, aký môže rodina zažívať. Zistila som, že menej premýšľam o samotnom páre a viac o kultúre, ktorú sme vytvorili.
V určitom momente sme sa rozhodli, že aj náš najhlbší smútok má byť zdieľaný, editovaný a konzumovaný cudzími ľuďmi.
Asi by som mala dodať, že k tomuto príbehu nepristupujem z pozície, ktorú si mnohí ľudia automaticky predstavujú.
Vo svojich dvadsiatich rokoch som podstúpila dva potraty. Moja matka aj jej sestra – jej dvojča – ich počas môjho dospievania podstúpili tiež. Vedela som o tom. Nebolo to tajomstvo ani téma, o ktorej by sa hovorilo pošepky. Vo svete, v ktorom som vyrastala, bol potrat normálny. Bolo to zdravotné ošetrenie. Bolo to právo ženy na voľbu a prijala som to bez väčšieho premýšľania ako akýkoľvek iný lekársky zákrok.
Verila som heslu „moje telo, moja voľba“. Verila som, že Planned Parenthood (americká sieť kliník zameraná na reprodukčné zdravie) pomáha ženám a že nikto nemá právo hovoriť inej osobe, čo má robiť so svojím telom. A čo je najdôležitejšie, necítila som žiadnu vinu, pretože som potrat nikdy nepovažovala za ukončenie ľudského života. Tento pohľad som jednoducho od predkov neprebrala.
Roky predtým, než som sa stala matkou, sa stalo niečo, čo zmenilo celé smerovanie môjho života.
Píšem o tom vo svojej knihe a hovorila som o tom v kostoloch aj na konferenciách, pretože viem, že ľudia to budú vnímať rôzne. Niektorí to nazvú víziou, iní halucináciou. Ja verím, že ku mne prehovoril Boh.
Videla som každú ľudskú dušu ako niť votkanú do obrovskej tapisérie. Na každom živote záležalo, pretože každý život menil vzor a každá niť patrila nielen sama sebe, ale aj celému dielu.
Potom som počula slová, ktoré ma nikdy neopustili. „Urobila si rozhodnutie, ktoré ti neprináležalo urobiť.“
Spýtala som sa, čo mám robiť, a odpoveď bola jednoduchá: Nikdy to už nerob a nikdy to u nikoho iného nepodporuj ani ho k tomu nenabádaj.
Dala som tento sľub.
Keď sa dnes obzriem späť, verím, že dodržanie tohto sľubu mi prinieslo všetko, čo dnes mám. Priviedlo ma to k inému životu, v ktorom som spoznala manžela, ktorého milujem, priviedlo ma to k štyrom nádherným deťom a zároveň k zármutku zo straty troch detí, o ktoré som prišla pri dvoch potratoch. Tento zlom však nezmenil len môj názor na potrat.
Zmenil to, kým som bola.
Potom prišiel covid-19 a po prvýkrát som sa ocitla na opačnej strane debaty o telesnej autonómii.
Mnohí z tých istých ľudí, ktorí mi desaťročia hovorili, že „moje telo, moja voľba“ je nespochybniteľný morálny princíp, teraz trvali na tom, že mám povinnosť nosiť rúško, nechať sa zaočkovať a prijať obmedzenia, pretože moje rozhodnutia môžu ovplyvniť iných.
Tomuto argumentu som rozumela, pretože som kedysi zastávala rovnaký postoj. Spomínam si však, že som si vtedy pomyslela, že existuje zásadný rozdiel medzi možnosťou a istotou. Hovorili mi, že by som mohla ublížiť niekomu inému, no zároveň som žila v kultúre, ktorá odmietala uznať, čo potrat skutočne znamená.
Ľudia boli nahnevaní, pretože som mohla potenciálne ublížiť inej osobe, pritom som s absolútnou istotou vedela, čo spôsobili moje potraty.
O vedeckých poznatkoch týkajúcich sa masiek a vakcín sa pravdepodobne bude diskutovať ešte celé roky. Ľudia sa môžu hádať o tom, čo fungovalo, čo nefungovalo a čo sa malo stať. Mne však covid-19 odhalil niečo oveľa hlbšie než len nesúhlas v otázke verejného zdravia.
Ukázal mi, ako často budujeme svoju morálku na príslušnosti k skupine namiesto na základných princípoch. Hájime jednu formu telesnej autonómie a odmietame inú nie preto, že by sme starostlivo zvážili argumenty, ale preto, že naša strana už rozhodla, aká odpoveď je správna.
Najťažšie na dospievaní je uvedomiť si, že ste sa kedysi naozaj mýlili.
Viem to, pretože som sa mýlila.
Viem, aké to je veriť, že máte úplnú pravdu, pretože vás o tom presvedčila kultúra, v ktorej žijete. Viem, aké to je prijať nejakú myšlienku tak úplne, že sa ani nepozastavíte, aby ste ju preskúmali.
Roky som nepovažovala svoje potraty za ukončenie ľudského života, pretože to jednoducho nebol pohľad, ktorý by som bola prebrala od svojho okolia. Všetci okolo mňa sa navzájom utvrdzovali v rovnakom presvedčení a ja som to nikdy nespochybňovala.
A tým sa vraciam k tomuto mladému páru.
Pravda je, že môj príbeh nie je úplne rovnaký ako ten ich.
Keď som podstúpila svoje potraty, bola som mladá, slobodná a robila som rozhodnutia v kultúre, ktorá ma naučila, že na tom nie je nič morálne problematické. Stalo sa to v šiestom a ôsmom týždni tehotenstva, oveľa skôr, ako som si predstavovala ich mená, narodeniny alebo podobu spoločnej budúcnosti.
Keď sa dnes obzerám späť, pevne verím, že tri deti, ktoré som stratila pri potratoch, boli moje deti, presne ako tie štyri, ktoré som vychovala. Na ich životoch záležalo úplne rovnako.
Rozdiel nebol v odlišnej hodnote ich života.
Rozdiel bol v mojom chápaní.
Mladá youtuberka sa do dieťaťa už zamilovala. Vybrala mu detskú izbičku. Predstavovala si jeho prvé krôčiky, narodeniny a rozbaľovanie darčekov na Vianoce. Potom, takmer v polovici tehotenstva, dostala správu, ktorá zničila budúcnosť, o ktorej si myslela, že ju čaká.
S jej rozhodnutím hlboko nesúhlasím. Z celého srdca by som si priala, aby sa rozhodla inak.
Zároveň si však nedokážem predstaviť bolesť, ktorú teraz musí znášať.
Každý rok dostanú tisíce rodín správu o diagnóze Downovho syndrómu a mnohé z nich zvolia potrat. Väčšina z nich smúti v súkromí, v úzkom kruhu blízkych. Nevťahujú do toho milióny cudzích ľudí.
Možno práve preto tento príbeh zaplavil sociálne siete.
Nemyslím si, že ľudia reagujú len preto, že chcú súdiť. Domnievam sa, že mnohí z nás stále veria, že existujú okamihy života, ktoré by mali ostať posvätné. Narodenie. Smrť. Strata. Najťažšie rozhodnutia, aké rodina musí urobiť.
Možno tieto okamihy patria rodine, Bohu a tichu.
Nepíšem to preto, že by som si myslela, že som lepšia ako tento mladý pár.
Pravda je taká, že presne viem, ako sa človek dostane do takejto situácie, pretože som kedysi verila rovnakým veciam ako oni dnes. Jediný rozdiel medzi nami je možno ten, že pred mnohými rokmi Boh zasiahol do môjho príbehu.
Keď som včera večer sledovala na obrazovke svojho telefónu, ako tá mladá žena vzlyká, necítila som hnev. Predovšetkým som cítila smútok.
Než som išla spať, modlila som sa za ňu.
Modlila som sa za dieťa, o ktoré prišla. Modlila som sa za jej manžela. Modlila som sa, aby raz našla pokoj.
A modlila som sa, lebo viem niečo, čo mnohí ľudia, ktorí na ňu na internete útočia, nevedia.
Viem, aké to je veriť, že robíte správnu vec, lebo ste iný príbeh nikdy nepoznali. Viem, aké to je veriť, že máte úplnú pravdu, lebo vás o tom presvedčila kultúra, v ktorej žijete.
Som nesmierne vďačná, že som vďaka Božej milosti dostala príležitosť začať vnímať veci inak a s morálnou jasnosťou vidieť, že na každom ľudskom živote záleží.
Viem to, lebo kedysi dávno som bola na ich mieste.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.