Názory

Moje telo, moja voľba a príbehy, ktoré si rozprávame (Komentár)

Jedného večera som sedela pri kuchynskom stole a po dlhom dni bezmyšlienkovito scrollovala v telefóne. A zrazu sa ten príbeh objavil znova.

Mladý pár youtuberov sa rozhodol ukončiť tehotenstvo po tom, čo zistili, že ich dieťa má Downov syndróm.

Bolo to všade. Spravodajské články, videoreakcie a nekonečné diskusie plné ľudí, ktorí ich označovali za monštrá, zatiaľ čo iní ich bránili ako odvážnych. Sledovala som zábery, slzy a starostlivo zostrihané videá dokumentujúce jeden z najintímnejších okamihov, aký môže rodina zažívať, a zistila som, že menej premýšľam o samotnom páre a viac o kultúre, ktorú sme vytvorili.

V určitom momente sme sa rozhodli, že aj náš najhlbší smútok má byť zdieľaný, editovaný a konzumovaný cudzími ľuďmi.

Asi by som vám mala povedať, že k tomuto príbehu nepristupujem z pozície, ktorú si mnohí ľudia automaticky predstavujú.

Vo svojich dvadsiatich rokoch som podstúpila dva potraty. Moja matka podstúpila potraty, keď som vyrastala, a rovnako aj jej sestra – jej dvojča. Vedela som o tom. Nebolo to tajomstvo ani téma, o ktorej by sa hovorilo pošepky. Vo svete, v ktorom som vyrastala, bol potrat normálny. Bolo to zdravotné ošetrenie. Bolo to právo ženy na voľbu a ja som to prijala bez väčšieho premýšľania ako ktorýkoľvek iný lekársky zákrok.

Verila som vo filozofiu moje telo, moja voľba. Verila som, že Planned Parenthood (americká sieť kliník pre reprodukčné zdravie) pomáha ženám, a verila som, že nikto nemá právo hovoriť inej osobe, čo má robiť so svojím vlastným telom. A čo je najdôležitejšie, necítila som žiadnu vinu, pretože som potrat nikdy nepovažovala za ukončenie ľudského života. Proste som takýto pohľad nezdedila od predkov.

Roky predtým, než som sa stala matkou, sa stalo niečo, čo zmenilo celé smerovanie môjho života.

Píšem o tom vo svojej knihe a hovorila som o tom v kostoloch aj na konferenciách, pretože viem, že ľudia to budú vnímať rôzne. Niektorí to nazvú víziou. Iní to označia za halucináciu. Ja verím, že ku mne prehovoril Boh.

Videla som každú ľudskú dušu ako niť votkanú do obrovskej tapisérie. Na každom živote záležalo, pretože každý život menil vzor a každá niť patrila nielen sama sebe, ale aj celému dielu.

Potom som počula slová, ktoré ma nikdy neopustili. „Urobila si rozhodnutie, ktoré neprináležalo tebe, aby si ho robila.“

Spýtala som sa, čo mám robiť, a odpoveď, ktorá prišla, bola jednoduchá: Nikdy to už nerob a nikdy to u nikoho iného nepodporuj ani ho k tomu nenabádaj.

Dala som tento sľub.

Keď sa dnes obzriem späť, verím, že dodržanie tohto sľubu mi prinieslo všetko, čo dnes mám. Priviedlo ma to k inému životu, ktorý mi nakoniec priniesol manžela, ktorého milujem, štyri nádherné deti a zármutok zo straty troch detí, o ktoré som prišla pri dvoch potratoch. Ten moment však nezmenil len môj názor na potrat.

Zmenil to, kým som bola.

Potom prišiel covid-19 a po prvýkrát som sa ocitla na opačnej strane debaty o telesnej autonómii.

Mnohí z tých istých ľudí, ktorí mi desaťročia hovorili, že „moje telo, moja voľba“ je nespochybniteľný morálny princíp, teraz trvali na tom, že mám povinnosť nosiť rúško, nechať sa zaočkovať a prijať obmedzenia, pretože moje rozhodnutia môžu ovplyvniť iných ľudí.

Tomuto argumentu som rozumela, pretože som to kedysi sama spravila. Avšak pamätám si, že som si vtedy pomyslela, že existuje zásadný rozdiel medzi možnosťou a istotou. Hovorili mi, že by som mohla ublížiť niekomu inému, no zároveň som žila v kultúre, ktorá odmietala uznať, čo potrat skutočne znamená.

Ľudia boli nahnevaní, pretože som mohla potenciálne ublížiť inej osobe.

Pritom som s absolútnou istotou vedela, čo spôsobili moje potraty.

O vedeckých poznatkoch týkajúcich sa masiek a vakcín sa pravdepodobne bude ešte diskutovať celé roky. Ľudia sa môžu hádať o tom, čo fungovalo, čo nefungovalo a čo sa malo stať. Pre mňa však covid-19 odhalil niečo oveľa hlbšie než len nesúhlas v otázke verejného zdravia.

Ukázal mi, ako často staviame svoju morálku na príslušnosti k skupine namiesto základných princípov. Hájime jednu formu telesnej autonómie a odmietame inú nie preto, že by sme starostlivo zvážili argumenty, ale preto, že naša strana už rozhodla, aká odpoveď je správna.

Najťažšie na dospievaní je uvedomiť si, že ste sa kedysi naozaj mýlili.

Viem to, pretože som sa mýlila.

Viem, aké to je veriť, že máte úplnú pravdu, pretože vás o tom presvedčila kultúra, v ktorej žijete. Viem, aké to je prijať nejakú myšlienku tak úplne, že sa ani nepozastavíte, aby ste ju preskúmali.

Roky som nepovažovala svoje potraty za ukončenie ľudského života, pretože to jednoducho nebol pohľad, ktorý by som zdedila. Všetci okolo mňa sa navzájom utvrdzovali v rovnakom presvedčení a ja som to nikdy nespochybňovala.

A tým sa vraciam k tomuto mladému páru.

Pravda je, že môj príbeh nie je úplne rovnaký ako ten ich.

Keď som podstúpila svoje potraty, bola som mladá, slobodná a robila som rozhodnutia v kultúre, ktorá ma naučila, že na tom nie je nič morálne dôležité. Stalo sa to v šiestom a ôsmom týždni tehotenstva, oveľa skôr, než som si predstavovala ich mená, narodeniny alebo podobu spoločnej budúcnosti.

Keď sa dnes obzerám späť, pevne verím, že tri deti, ktoré som stratila pri potratoch boli moje deti, presne ako štyri, ktoré som vychovala. Na ich životoch záležalo úplne rovnako.

Rozdiel nebol v odlišnej hodnote ich života.

Rozdiel bol v tom, ako som to chápala.

Mladá youtuberka sa do dieťaťa už zamilovala. Vybrala mu detskú izbičku. Predstavovala si jeho prvé krôčiky, narodeniny a rozbaľovanie darčekov na Vianoce. Potom, takmer v polovici tehotenstva, dostala správu, ktorá zničila budúcnosť, o ktorej si myslela, že ju čaká.

S jej rozhodnutím hlboko nesúhlasím. Z celého srdca by som si priala, aby sa rozhodla inak.

Zároveň si však nedokážem predstaviť bolesť, ktorú teraz musí znášať.

Každý rok obdržia tisíce rodín diagnózu Downovho syndrómu a mnohé z nich zvolia potrat. Väčšina z nich smúti v súkromí s úzkym okruhom ľudí, ktorých milujú. Nevťahujú do toho milióny cudzích ľudí.

Možno práve preto tento príbeh zaplavil sociálne siete.

Nemyslím si, že ľudia reagujú len preto, že chcú súdiť. Myslím si, že mnohí z nás stále veria, že existujú okamihy života, ktoré by mali ostať posvätné. Narodenie. Smrť. Strata. Najťažšie rozhodnutia, aké rodina musí urobiť.

Možno tieto okamihy patria rodine, Bohu a tichu.

Nepíšem to preto, že by som si myslela, že som lepšia ako tento mladý pár.

Pravda je taká, že presne viem, ako sa človek dostane do takej situácie, pretože som kedysi verila rovnakým veciam, ktorým veria oni dnes. Jediný rozdiel medzi nami je možno ten, že pred mnohými rokmi Boh zasiahol do môjho príbehu.

Keď som včera večer sledovala na obrazovke svojho telefónu, ako tá mladá žena vzlyká, necítila som hnev. Predovšetkým som cítila smútok.

Než som išla spať, modlila som sa za ňu.

Modlila som sa za dieťa, o ktoré prišla. Modlila som sa za jej manžela. Modlila som sa, aby raz našla pokoj.

A modlila som sa, lebo viem niečo, čo mnohí ľudia, ktorí na ňu kričia na internete, nevedia.

Viem, aké to je veriť, že robíte správnu vec, keďže to je jediný príbeh, ktorý vám bol vyrozprávaný. Viem, aké to je veriť, že máte úplnú pravdu, lebo vás o tom presvedčila kultúra, v ktorej žijete.

Som nesmierne vďačná, že som vďaka Božej milosti dostala príležitosť vystúpiť z tohto príbehu na dosť dlho, aby som s morálnou jasnosťou videla, že na každom ľudskom živote záleží.

Viem to, lebo kedysi dávno som bola na ich mieste.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK