Cestovanie, Inšpirácie

Slovenka založila potápačské centrum v Kolumbii: Pod vodou je len dych, pomalý pohyb a modrá farba okolo vás (Rozhovor)

Soňa Kocholová sa potápaniu začala venovať počas vysokej školy a svoje prvé ponory absolvovala na Filipínach. Vášeň a nadšenie pre objavovanie podmorského sveta ju zaviedli až do Kolumbie. V Santa Marte založila malé potápačské centrum, kde spája vedomé dýchanie, potápanie, environmentálnu edukáciu miestnych detí a trash aktivizmus. Jej misia je ukázať svetu, že oceán nás môže vrátiť k jednoduchému a prítomnému životu. Verí, že jej príbeh môže inšpirovať všetkých, ktorí rozmýšľajú o životnej zmene a cítia, že dnešná „rýchla civilizácia“ nám berie pokoj.

Epoch Times Slovensko: V Santa Marte v Kolumbii sa vám podarilo založiť a rozbehnúť vlastné potápačské centrum. Ako ste sa dostali práve do Kolumbie?

Soňa Kocholová: Do Kolumbie som sa prvýkrát dostala ešte počas vysokej školy, keď som tu mesiac cestovala. Navštívila som viacero miest a jediné „varovanie“, ktoré som pred cestou počula, bolo, že sa do tejto krajiny môžem natoľko zamilovať, že sa budem chcieť vrátiť a presne to sa stalo. Po návrate som síce pokračovala v štúdiu a neskôr v práci v Európe, no Kolumbia vo mne zostala ako silný pocit, ktorý sa nedal vymazať. Očarili ma najmä jej kontrasty a príroda. Santa Marta je miesto, kde sa more stretáva s pohorím Sierra Nevada – ráno môžete byť pod hladinou oceánu a poobede v horách či pri rieke. Fascinovala ma aj mentalita ľudí, ich láskavosť, schopnosť žiť viac v prítomnosti a vážiť si vzťahy. Kolumbia nie je dokonalá a má svoje výzvy, no práve jej autenticita a energia mi dali pocit slobody. A tu som aj prvýkrát uvidela možnosť premeniť svoju vášeň pre potápanie na nový životný smer.

Už ako tínedžerka ste cestovali a navštevovali rôzne krajiny. Ako vám aj tieto skúsenosti dopomohli k životu v Kolumbii a napokon aj k založeniu vlastného centra?

Tým, že som zo Slovenska odišla už ako trinásťročná a žila v prostredí (Katar), kde bolo veľa prisťahovalcov z rôznych krajín, veľmi skoro som sa naučila otvorenosti. Vyrastala som medzi rôznymi kultúrami, jazykmi a mentalitami, čo ma prirodzene naučilo nehodnotiť ľudí podľa pôvodu a byť flexibilná. S mamou sme zároveň veľa cestovali, takže som si zvykla na to, že nie všetko funguje podľa jedného systému. Keď som prišla do Kolumbie, málo vecí ma prekvapilo. Odlišné tempo, iný spôsob organizácie či fungovania som nevnímala ako problém, ale ako súčasť kultúry. Nebol to pre mňa kultúrny šok, skôr ďalšia kapitola, na ktorú som sa tešila. Vedela som, že veci budú fungovať inak než v Európe a že človek sa musí vedieť prispôsobiť.

Zároveň si myslím, že najväčšou výzvou nebolo centrum založiť, ale vydržať. V Santa Marte sa biznisy často otvárajú a zatvárajú a na začiatku sa na mňa mnohí pozerali ako na ďalšiu cudzinku, ktorá tu chvíľu pobudne a odíde. To, že tu dnes po niekoľkých rokoch stále som, že centrum funguje a rastie, je pre mňa niečo, na čo som hrdá. Podnikanie v cudzej krajine si vyžaduje trpezlivosť, odvahu a schopnosť zvládať neistotu.

Na Slovensku sú vodné športy vrátane potápania trochu v úzadí. Ako ste sa dostali k potápaniu?

K potápaniu som sa v detstve nedostala, aj keď sme ako typická slovenská rodina pravidelne trávili dovolenky pri mori v Chorvátsku. Prvýkrát som sa potápala až počas univerzity, keď som vycestovala na výmenný pobyt na Filipíny. Práve tam som si vyskúšala svoj prvý ponor a veľmi rýchlo som cítila, že mi je tento svet blízky. Pod vodou som sa pohybovala prirodzene a pokojne, spotrebovala som málo vzduchu a mala som pocit, akoby som tam patrila. Ten zážitok vo mne zostal. Roky som naň myslela, aj keď som už pracovala v korporátnom prostredí. Dokonca som mala na pozadí monitora fotografiu podmorského sveta. Postupne som sa o potápanie začala zaujímať viac a viac. Počas práce som si spravila prvé potápačské kurzy v Čiernej Hore a vtedy som už vedela, že to nie je len jednorazový zážitok, ale niečo, čo sa stane súčasťou môjho života.

Na začiatku ma najviac fascinovalo ticho. Ten moment, keď sa ponoríte a všetok hluk sveta zrazu zmizne. Pod vodou neexistujú telefóny, povinnosti ani očakávania. Je tam len dych, pomalý pohyb a modrá farba okolo vás. Postupne ma však začal poháňať aj samotný podmorský svet. Veľmi ma baví podvodná fotografia – skúmanie detailov, farieb a živočíchov, o ktorých si väčšina ľudí ani nevie predstaviť, že existujú. Oceán je ako iný vesmír. Čím viac sa ponárate, tým viac si uvedomujete, koľko toho ešte nepoznáte. Zároveň ma potápanie učí pracovať s vlastnou mysľou. Najmä pri hlbších ponoroch človek veľmi jasne cíti, že musí byť v úplnej pohode. Ak sa myseľ začne rozbiehať, telo na to okamžite reaguje a pod vodou si nemôžete dovoliť stratiť vnútornú stabilitu. Možno práve toto ma poháňa najviac – neustále balansovanie medzi technikou, prírodou a vlastnou psychikou.

Potápanie je pre mňa oveľa viac než šport alebo aktivita. Je to spôsob života. V dnešnom rýchlom svete sme neustále vedení k výkonu, spotrebe a neustálemu pohybu. Potápanie je naopak jednou z mála činností, ktorá nás prinúti spomaliť. Pod vodou totiž nič nemôžete urýchliť – musíte dýchať pomaly, byť prítomní a vnímať okolie. Na rozdiel od meditácie či jogy, kde sa človek vedome snaží upokojiť myseľ, pri potápaní tento stav prichádza prirodzene. Idete robiť aktivitu, no zároveň sa postupne dostávate do hlbokého relaxu.

Z čoho ste vtedy mali najväčšie obavy? Začať podnikať a ešte k tomu v Kolumbii muselo byť pre vás veľkou neznámou.

Najväčšou neznámou pre mňa nebola ani samotná Kolumbia, ale podnikanie ako také. Prišla som z korporátneho prostredia, z rodiny zamestnancov a nikdy predtým som firmu neviedla. Všetko som sa učila za pochodu – marketing, predaj, financie aj vedenie tímu. Bola to a stále je intenzívna škola praxe. Veľkou výzvou bol aj jazyk. Na začiatku som ešte nehovorila plynulo po španielsky a robiť rozhodnutia, vyjednávať či riešiť administratívu v cudzom jazyku si vyžadovalo veľa odvahy. Obávala som sa aj stability. Turizmus je citlivé odvetvie. Ovplyvňujú ho sezóny, ekonomické výkyvy, klimatické podmienky či situácie ako pandémia. Udržať projekt dlhodobo funkčný v takom prostredí nie je samozrejmosť. A v neposlednom rade som sa musela naučiť fungovať aj v kultúre, kde je stále cítiť určitý machizmus. Ako žena a cudzinka som si musela vybudovať rešpekt aj svoju pozíciu postupne. Takéto veci sa nebudujú zo dňa na deň. Nedajú sa preskočiť, musia sa odžiť.

Ak by ste mali zhodnotiť podnikateľské podmienky v Kolumbii, aké pozitíva a negatíva by ste vypichli?

Vyzdvihla by som najmä jeho dynamiku a energiu. Veľa vecí tu vzniká spontánne, rýchlo a s veľkou dávkou kreativity. Ľudia sa neboja skúsiť niečo nové a prirodzene hľadajú riešenia. Podnikavosť je tu súčasťou každodenného života. Stačí sa prejsť po ulici. Niekto predáva ovocie z fúrika, iný domáce jedlo pripravené ráno v kuchyni, ďalší si z jednoduchého kovového vedra vytvorí improvizovaný gril a ponúka barbecue. Aj zmrzlina, ľad či malé pouličné služby sú príkladom toho, že takmer všetko sa môže stať príležitosťou. Prekvapila ma prirodzená odvaha začať aj s minimom zdrojov. Ak niečo nefunguje jedným spôsobom, skúsi sa iný. Pozitívne vnímam aj to, že náklady na začiatku podnikania môžu byť dostupnejšie než v mnohých európskych krajinách. Samozrejme, v mnohých prípadoch ide aj o spôsob obživy. Nie každý má prístup k formálnemu zamestnaniu, a preto si ľudia vytvárajú vlastné príležitosti. Často nejde o veľké podnikateľské plány, ale o kombináciu potreby, odvahy a kreativity.

Výzvou je aj byrokracia a administratíva, ktorá nie vždy funguje predvídateľne alebo efektívne a často si vyžaduje veľa trpezlivosti. Náročnou stránkou podnikania je však aj spoľahlivosť spoluprác. Podnikateľ sa tu pomerne často stretne so situáciami, keď služby alebo projekty nie sú dodané v kvalite či v rozsahu, ktorý bol dohodnutý, preto je potrebné veci dôsledne kontrolovať a overovať. Výzvou môže byť aj pracovná kultúra, ktorá je odlišná od európskej. Tempo práce a prístup k zodpovednosti sa môžu líšiť, čo si vyžaduje väčší dohľad a jasne nastavené pravidlá, najmä pri budovaní tímu.

Kontakt s vodou má preukázateľne pozitívny vplyv na psychiku a nervový systém – jav, ktorý sa dnes označuje ako blue mind (modrá myseľ). Presne k tomu smerujete aj počas vašich kurzov. Prečo je práve oblasť Santa Marty vhodným miestom?

Oblasť Santa Marty ma zaujala najmä svojou jedinečnou kombináciou prírody. Je to jedno z mála miest na svete, kde sa tropické pohorie Sierra Nevada dvíha priamo z Karibského mora. Nájdete tu pokojné zátoky vhodné pre začiatočníkov aj členitejšie útesy a skalné formácie pre skúsenejších potápačov. Voda je teplá počas celého roka a ponory sú dostupné prakticky v každom období. Pre mňa je však dôležitá aj atmosféra miesta. Santa Marta si stále zachováva autentický charakter a nejde o masovú potápačskú destináciu. Ponory sú pokojnejšie a človek má pocit skutočného kontaktu s oceánom aj prírodou.

Národný park Tayrona patrí k najzachovalejším miestam kolumbijského Karibiku. Každá lokalita je tu trochu iná, no typické sú najmä veľké a veľmi zdravé koralové formácie. Nájdeme tu rozsiahle kolónie brain corals, ktoré dosahujú veľkosť malých áut, aj takzvané elkhorn coral, formácie vytvárajúce celé podmorské „lesy“. Silný je však aj samotný zážitok po vynorení. Namiesto rezortov alebo zastavaného pobrežia vidíte z mora hory Sierra Nevady a nedotknutú prírodu.

Na sociálnej sieti píšete, že každý potápačský zážitok máte dopredu poriadne premyslený. Ako vyzerá plánovanie takéhoto zážitku? O čo sa musíte postarať ešte pred tým, ako vyplávate na šíre more?

Každý ponor sa začína ešte dávno predtým, než loď vypláva na more. Už v centre sa pripravuje a kontroluje kompletná výstroj, plnia sa potápačské fľaše, organizuje sa vybavenie na loď a zabezpečuje všetko potrebné pre celý deň na mori – od bezpečnostného vybavenia až po vodu či občerstvenie pre klientov. Sledujeme aktuálne podmienky na mori a podľa nich vyberáme vhodnú lokalitu aj plán ponoru. Až keď je všetko pripravené po technickej aj logistickej stránke, prichádza briefing s potápačmi, kde si vysvetlíme priebeh ponoru a bezpečnostné pravidlá. Väčšina tejto práce zostáva pre klientov neviditeľná, no práve dôkladná príprava ešte na súši rozhoduje o tom, aby celý zážitok na mori prebehol pokojne a bezpečne.

Čo musia záujemcovia spĺňať, aby s vami mohli vyraziť za potápačským dobrodružstvom?

Základom je predovšetkým dobrý zdravotný stav a komfort vo vode. Pri začiatočníkoch nie je potrebná predchádzajúca skúsenosť s potápaním a nemusia byť ani výborní plavci. Dôležité je najmä to, aby sa človek vo vode cítil prirodzene a nemal z nej strach. Minimálny vek účastníkov je desať rokov.

Pred každým ponorom si overujeme zdravotný dotazník, skúsenosti účastníkov a ich aktuálnu pohodu. Je dôležité, aby nemali zdravotné obmedzenia, ktoré by potápanie mohli ovplyvniť, napríklad vážnejšie kardiovaskulárne problémy, problémy s dýchaním či silnú klaustrofóbiu. Pri certifikovaných potápačoch kontrolujeme aj platnú licenciu a posledné ponory, aby sme vedeli prispôsobiť lokalitu aj náročnosť ponoru ich úrovni. Veľký dôraz kladieme aj na komunikáciu ešte pred vstupom do vody. Je pre nás dôležité vedieť, ako sa človek cíti, či nemá obavy alebo otázky. Potápanie nie je o výkone, ale o bezpečnom a príjemnom zážitku, preto vždy prispôsobujeme tempo aj priebeh ponoru jednotlivcovi.

Potápanie dnes často podlieha rovnakému trendu ako turizmus všeobecne. Rýchlo niečo zažiť, odfotiť sa a pokračovať ďalej. Pre mňa to však nikdy nebolo o odškrtávaní aktivít zo zoznamu. Verím, že aj v podnikaní môže fungovať prístup založený viac na kvalite než na kvantite. Možno je to pomalšia cesta, ale dlhodobo udržateľnejšia. Ľudia dnes čoraz viac vyhľadávajú pokojnejšie a individuálnejšie skúsenosti. Nechcú byť súčasťou veľkej organizovanej aktivity, kde sa všetko deje rýchlo a podľa pevného harmonogramu. Mnohí nám hovoria, že okrem samotného potápania si vážia aj celkovú atmosféru – pohodu, starostlivosť a servis, ktorý im umožní na chvíľu úplne vypnúť a byť prítomní v danom momente.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK