Češka Dominika si plní rodinný sen v Dominikánskej republike, kde sprevádza Čechov a Slovákov. S týmto prímorským rajom ju zoznámili ešte rodičia, neskôr sa z rozprávania stala realita a trojmesačná prax ju vtedy usvedčila v tom, že táto krajina je pre ňu tá pravá. Dominikánska mentalita jej do bežného života priniesla spomalenie, väčšiu radosť z maličkostí aj plynulú španielčinu. V rozhovore nám porozprávala o tom, ako vyzerá jej bežný deň, akí sú domáci a tiež to, aké najväčšie rozdiely vidí medzi Dominikáncami a Európanmi.
Epoch Times Slovensko: Čo vás priviedlo do Dominikánskej republiky a čo vás tam nakoniec udržalo?
Dominika Klímová: Priviedol ma tam predovšetkým vplyv mojich rodičov. Doma o tejto krajine často hovorili a roky snívali o tom, že tu raz prežijú svoj dôchodok. V roku 2012 moji rodičia po prvýkrát navštívili Dominikánsku republiku a odvtedy mi ju opisovali ako skutočný karibský raj – miesto, kde čas plynie pomalšie, život má úplne iný rytmus a všetko sa odohráva v ľahšej, slnečnejšej atmosfére. Vďaka tomu sa mi dostala do povedomia. V roku 2018 som potom dostala príležitosť absolvovať v krajine trojmesačnú prax, ktorá môj vzťah k Dominikáne definitívne upevnila. A keďže si rodičia svoj sen už, žiaľ, nesplnia, rozhodla som sa kráčať v ich šľapajach. Tým, že tu žijem ja, im ten sen aspoň symbolicky plním a zároveň pokračujem v niečom, čo malo pre nich aj pre mňa veľký význam.
Na prvý pohľad ste sa rozhodli pre idylický život pri mori. Je to tak aj v skutočnosti? Cítite tam ten kúsok prímorského raja?
Áno. Už od detstva som túžila cestovať a žiť pri mori, v teple a medzi palmami. Dominikánsku republiku som dlho poznala len z rozprávania ako dokonalý karibský raj. Keď som ju potom spoznala naživo, zistila som, že realita je oveľa pestrejšia, aj keď, samozrejme, nie je len idylická a život v Karibiku má svoje výzvy, no ten kúsok prímorského raja tu naozaj cítim každý deň. To, čo sa o nej hovorí – slnko, pláže, milí ľudia – je pravda, ale málokto už hovorí o chaose, pomalšom tempe a o tom, že veci tu často fungujú inak, než sme zvyknutí v Európe. V skutočnosti je Dominikána krajinou kontrastov – krásnou, živou, niekedy náročnou, ale hlavne skutočnou a práve to je na nej najviac fascinujúce.
Pocítili ste na sebe jej vplyv? Ako tam vyzerá taký bežný deň v dominikánskych uliciach?
Áno, zmeny som pocítila hneď. Život medzi Dominikáncami sa na človeku jednoducho podpíše. Postupne som sa stala spontánnejšou, uvoľnenejšou a menej riešim maličkosti. Dominikánci majú talent žiť v prítomnom okamihu a niečo z toho sa prenieslo aj na mňa. Bežný život v Dominikánskej republike má úplne iné tempo ako v Európe. Ulice tu žijú už od skorého rána – ľudia sú spoločenskí, hluční a veľa času trávia vonku, pred domami alebo na ulici, často za sprievodu hudby. Všetko tu plynie pomalšie a človek sa postupne naučí neponáhľať sa a brať veci s väčším pokojom.
Nič sa tu zbytočne nedramatizuje a máloktorá vec je naozaj „problém“. Tento pokoj a nadhľad sú nákazlivé. Človek sa tu naučí spomaliť, užívať si prítomnosť a neriešiť maličkosti. Páči sa mi aj to, akí sú Dominikánci spontánni, priateľskí a otvorení. A, samozrejme, slnko, more a teplo robia svoje. Každý deň tu pôsobí o trochu ľahšie a radostnejšie.
Zdá sa, že vám dominikánsky životný štýl naozaj vyhovuje. V čom vám ale vôbec nesadol? Na čo ste si najťažšie zvykali?
Najhoršie som si zvykala na miestny chaos. Mnoho vecí sa tu rieši na poslednú chvíľu, nič nie je úplne isté a čas tu často nehrá rolu. Hneď môže znamenať päť minút, ale aj tri hodiny. Pre niekoho, kto bol zvyknutý na európsky systém a presnosť, to bol naozaj veľký kultúrny šok.
Niekedy sú tvrdým orieškom aj samotní miestni. Aká je v tomto vaša skúsenosť? Akí sú domáci Dominikánci?
Moja skúsenosť je taká, že Dominikánci sú veľmi srdeční, priateľskí a otvorení ľudia a to je niečo, čo si na nich naozaj vážim. Vedia sa radovať zo života, sú spontánni a ochotní pomôcť, aj keď sa často vidíme prvýkrát. Zároveň však musím povedať, že niekedy môžu byť pre cudzinca trochu tvrdým orieškom. Sú temperamentní, veľmi žijú prítomným okamihom a neberú všetko tak vážne, ako sme na to zvyknutí v Európe.
Vidíte aj iné rozdiely v mentalite medzi Dominikáncami a Čechmi, resp. Európanmi?
Najväčšie rozdiely vidím najmä v prístupe k životu. Dominikánci sú spontánni, žijú zo dňa na deň a málokedy plánujú dlho dopredu. Majú prirodzenú ľahkosť a optimizmus, ktorý im pomáha zvládať aj situácie, z ktorých by sme si my, Česi, robili ťažkú hlavu. Česi sú naopak praktickejší, systematickejší a viac sa spoliehajú na istotu a poriadok.
Je vôbec niečo, z čoho si Dominikánci zvyknú robiť ťažkú hlavu?
Je pravda, že veci, ktoré by nás dokázali vystresovať, Dominikánci väčšinou vôbec neriešia, ale svoje hranice vážnosti napriek tomu majú. Naozaj si robia ťažkú hlavu najmä z rodiny a zdravia. V týchto veciach sú veľmi citliví a berú ich vážne. Rovnako je pre nich dôležitá úcta a rešpekt, a ak sa cítia dotknutí, je to veľký problém.
Majú aj niečo spoločné s Čechmi?
Povedala by som, že oba národy majú slabosť pre chvíle, keď si môžu niečo dobré vypiť. Česi nedajú dopustiť na pivo, Dominikánci zase na rum, ale v oboch kultúrach je to spôsob, ako si užiť čas s priateľmi a na chvíľu vypnúť.
Ak by ste mali uviesť tú najväčšiu priepasť medzi Dominikánskou a Českou republikou, čo by to bolo?
Najväčšiu priepasť vidím v tom, ako obe krajiny vnímajú čas a organizáciu života. V Česku je človek zvyknutý na systém, predvídateľnosť a na to, že veci fungujú podľa plánu. V Dominikáne je naopak všetko oveľa voľnejšie, spontánnejšie a často aj chaotickejšie. To, čo má byť o chvíľu, môže trvať pol dňa a nikto si z toho nerobí ťažkú hlavu.
Pre niekoho, kto vyrástol v prostredí, kde sa veľmi dbá na presnosť a spoľahlivosť, je to obrovská zmena. Je to priepasť, ktorú musí človek prijať a naučiť sa s ňou žiť, inak by tu bol neustále len v strese. Neznamená to však, že tu veci nefungujú. Len fungujú po svojom. Čas tu slúži skôr ako orientačný rámec než ako pevný záväzok a práve na to sa človek musí naučiť pristúpiť – plánovať s väčšou rezervou, neprekvapiť sa meškaním a brať život o niečo trpezlivejšie.
A kde najviac možno pocítiť to iné vnímanie času? Termíny u lekárov, odchody autobusov?
Termín u lekára sa môže začať o pol hodiny neskôr a bežné vybavovanie na úradoch sa niekedy natiahne viac, než by človek čakal. Verejná doprava tu funguje, ale určite nie podľa európskych predstáv. Pri menších autobusoch a guaguas neexistujú cestovné poriadky ani oficiálne zastávky – odchádzajú vtedy, keď sú plné, a zastavujú takmer kdekoľvek. Práve tam je ten časový chaos cítiť najviac. Pri diaľkových autobusoch je to však iné. Tie majú pevné cestovné poriadky a väčšinou ich aj dodržiavajú. Meškanie sa môže stať, ale ich fungovanie je oveľa spoľahlivejšie.
Ako vyzerá váš bežný deň? Ako sa vám darí skĺbiť prácu s voľným časom?
Pracujem tu ako sprievodkyňa pre Čechov a Slovákov. V hlavnej sezóne je tempo naozaj rýchle – človek je prakticky každý deň na výlete a na osobný či voľný čas nezostáva veľa priestoru. Mimo sezónu sa však rytmus výrazne spomalí. To je čas, kedy si môžem dopriať chvíle pri mori, zájsť si na pláž alebo k bazénu, vyraziť s priateľmi na kávu či drink a jednoducho si užiť to, prečo má väčšina ľudí Karibik tak rada. Je to taký príjemný kontrast medzi rušnou sezónou a pokojnejšími mesiacmi.
K vašim najobľúbenejším dominikánskym aktivitám teda jednoznačne patrí…
Potápanie. Podmorský svet je tu neuveriteľne pestrý a zakaždým ma dokáže ohúriť. A musím povedať, že aj po rokoch ma stále baví objavovať nové miesta na ostrove. V Dominikánskej republike je totiž vždy niečo, čo človeka znova prekvapí, ale ja to už tak silno nevnímam. Po rokoch života tu ma tieto „karibské momenty“ už veľmi neprekvapujú, skôr k nim prirodzene patrím. Všetko, čo by bolo pre návštevníka nezvyčajné, je pre mňa dnes už bežnou súčasťou každodennosti.
A trávite čas aj s domácimi? K akým voľnočasovým aktivitám a zmenám vo vašom životnom štýle vás priviedli?
Áno, občas trávim čas aj s miestnymi. Žijem v oblasti, kde sa mieša komunita cudzincov aj Dominikáncov, takže je prirodzené sa stretávať a rozprávať sa. Dominikánci trávia väčšinu času vonku – sedia pred domami, popíjajú v miestnom colmade alebo sa len tak prechádzajú po ulici a rozprávajú. Vďaka nim som si zvykla viac spomaliť a užívať si obyčajné momenty, ktoré by som v Česku možno ani nevnímala.
A na záver, v čom by ste povedali, že vás – vašu osobnosť najviac zmenila Dominikánska republika? Aké nové vlastnosti vám takpovediac podarovala?
Získala som viac odvahy a sebadôvery. Život v cudzej krajine, každodenné riešenie praktických záležitostí aj prispôsobovanie sa úplne inej mentalite človeka posunie viac, než by čakal a som za to vďačná. A veľkým bonusom je aj to, že som sa naučila plynule po španielsky, čo je niečo, čo by sa mi doma nepodarilo tak rýchlo a prirodzene.
Ďakujeme za rozhovor!
