Zaujímavosti » História

Príbeh kúzelníka Harryho Houdiniho

Od detstva v chudobe až po slávu na svetových pódiách – Houdini fascinoval publikum i neprajníkov svojou odhodlanosťou a ilúziami.

Aj takmer sto rokov po jeho smrti si stále pamätáme jeho meno. Keď pes utečie z uzavretého dvora alebo sa dieťa dostane z ohrádky, niekto možno poznamená: „To je malý Houdini!“… Jeho meno je dodnes synonymom kúzelníka rovnako ako Dunčo synonymom psa.

Zaujímavé však je, že Houdini v skutočnosti nebol kúzelník – alebo presnejšie povedané – po tom, čo ako kúzelník neuspel, premenil sa na niečo, čo ho skutočne preslávilo – na majstra únikov.

Sám napísal: „Narodil som sa 6. apríla 1874 v malom meste Appleton v štáte Wisconsin v Spojených štátoch.“ Hoci to uvádzajú mnohé knihy a internetové stránky, nie je to pravda. Po celý život Houdini – a po jeho smrti aj jeho manželka Bess – šírili lži a vzájomne si odporujúce historky. Oddeliť skutočnosť od ilúzie je pre jeho životopiscov rovnako ťažké, ako to bolo pre jeho publikum.

Od Ehricha Weisza k Houdinimu: začiatky legendy

V skutočnosti sa Houdini – vlastným menom Ehrich Weiss (písané aj ako Erik Weisz) – narodil 24. marca v Budapešti v Maďarsku. Jeho otec Mayer Samuel, rovnako ako milióny ďalších prisťahovalcov tých čias, hľadal v Amerike lepší život. Našiel ho v Appletone, komunite takej ústretovej, že miestne kresťanské zbory zorganizovali zbierku na výstavbu modlitebne pre židovské rodiny. Tie potom Mayera Samuela okamžite vymenovali za rabína. Šťastný otec neváhal a povolal za sebou do Ameriky aj svoju rodinu vrátane štvorročného Ehricha.

Rodina sa znovu stretla, ale šťastné časy netrvali dlho. Rabín Weiss, ktorý sa nikdy úplne nenaučil anglicky, naďalej odriekal modlitby v nemčine – k nevôli členov svojej kongregácie, ktorým sa zdal príliš staromódny. Nakoniec ho prepustili.

Keďže v Appletone už nezohnal prácu, rabín Weiss sťahoval rodinu z jedného mesta do druhého, až nakoniec prišiel do New Yorku. Ani tam však nikto nechcel rabína, ktorý nevedel po anglicky. Pred smrťou presvedčil Ehricha, aby sľúbil, že sa vždy bude starať o svoju matku – a Houdini sľub dodržal. Napísal: „V živote som miloval dve ženy.“ Matku a manželku.

Rodina váženého duchovného sa ocitla v ponižujúcej situácii a v malom byte na East Side bojovala o prežitie. Ehrich pracoval tvrdo a vo vyčerpávajúcom tempe – strihal látky v nelegálnej dielni. Svoju frustráciu si vybíjal v športe. Jeho silné a vypracované telo bolo ako stvorené na box, plávanie a beh, pričom vo všetkých troch disciplínach vynikal.

Majster úniku sa rodí: putá, kazajky a odhodlanie

Keď dospievajúci Ehrich a jeho priateľ Jacob čítali spomienky slávneho francúzskeho iluzionistu Jeana-Eugèna Roberta-Houdina, rozhodli sa, že ich budúcnosť bude patriť mágii. Na počesť svojho idolu si začali hovoriť Bratia Houdiniovci. Ich vystúpenia neboli nijako oslnivé, ale mali jedno silné číslo s názvom Metamorfóza, v ktorom Jacob spolu s niekoľkými divákmi spútali Ehricha a zavreli ho do truhly. Opona sa na okamih zatiahla, a keď sa znova otvorila, Ehrich stál na pódiu. Keď diváci otvorili truhlu, našli v nej pevne zviazaného Jacoba.

Metamorfóza publikum zaujala, ale ostatné triky veľmi nie. Jacob sklamaný nedostatkom úspechu nakoniec projekt opustil. Ehrich, ktorý si medzitým začal hovoriť Harry Houdini, za neho našiel náhradu – a oženil sa s ňou. Bess Rahnerová bola katolíčka, ale Harryho matke bola sympatická, a preto sobáš schválila. Bess sa stala jeho partnerkou na javisku i v živote. Merala sotva meter päťdesiat, takže sa dobre zmestila do truhly, a jej drobná postava navyše opticky zväčšovala výšku manžela.

Z pivnice na veľkú scénu: zlom menom Orpheum

S manželkou Bess vystupovali roky v cirkusoch, na kočovných medicínskych show či v ľudových múzeách, teda v najnižších poschodiach zábavného priemyslu. Houdini si postupne začal získavať publikum na miestnych vaudevillových javiskách číslami, v ktorých sa dokázal oslobodiť z pút.

Celých päť rokov vystupovali „Houdiniovci“ v malých mestách, cirkusoch a dokonca aj v pivniciach. Harry neúnavne pracoval na zdokonalení a vylepšovaní svojho čísla a pridával nové triky s únikmi: z pút (zámky ho fascinovali už od detstva) a zo zvieracej kazajky. Druhý trik bol obzvlášť nebezpečný – po divokých pohyboch, ktoré boli potrebné na útek, býval Harry celý dotlčený a zakrvavený. Napriek tomu však žiadny z týchto útekov na publikum príliš nezapôsobil – ľudia si mysleli, že putá aj kazajka sú nejako upravené.

Ktokoľvek iný by to v tej chvíli vzdal a našiel si „rozumné“ zamestnanie. Ale nie Harry. V malých mestách na seba upozorňoval tým, že vyzýval miestnu políciu, aby ho držala spútaného. V knihe Spellbinder: The Life of Harry Houdini Tom Lalicki opisuje, čo sa raz stalo: „V meste Woonsocket na Rhode Islande polícia a novinári spútali Houdiniho šiestimi putami a zavreli ho do miestnosti. Dokázal sa oslobodiť za 18 sekúnd.“ Tento výkon vzbudil pozornosť miestnych novín – ale nič viac.

Nakoniec sa všetky nádeje, tvrdá práca a vytrvalosť Harryho a Bess predsa len vyplatili. Martin Beck, ktorý riadil sieť varieté Orpheum, divadiel rozmiestnených od Chicaga až po Kaliforniu, povedal Harrymu, že videl jeho vystúpenie a úprimne mu hovorí, že to nestálo za veľa. Ale čísla Metamorfóza a únik z pút sa mu páčili. Navrhol, že by okolo nich mohli vybudovať nové a oveľa lepšie vystúpenia – ak sa Harry vzdá svojich slabých kúzelníckych trikov a kartových ilúzií. Táto ponuka podľa Harryho „zmenila celý beh jeho života“.

Prechod z pivníc na elegantné pódiá siete Orpheum v ňom prebudil všetku jeho ohromnú energiu a ambície. Ako píše Houdiniho životopisec Kenneth Silverman: „Za štrnásť závratných mesiacov sa stal hviezdou americkej zábavy.“

Tento zlom v kariére zároveň naplno rozvinul Harryho „kreativitu“. Bol majstrom sebapropagácie a často využíval médiá na budovanie svojej slávy. Napríklad spoločne s iným iluzionistom zinscenovali falošné hádky a ich údajné spory zaplnili stránky novín. Rozširoval aj historku o tom, že vystupoval v show, ktorej hlavnou hviezdou bola nemenovaná slávna umelkyňa. Keď ju znechutila vlna zlých recenzií, z turné odstúpila – a Harry údajne prevzal jej hlavnú úlohu. Vymyslel si to? Pravdepodobne áno.

Sláva, triky a mýty: Houdini ako fenomén

V roku 1899 bol Houdini skutočnou hviezdou varieté a zarábal 250 dolárov týždenne – takmer polovicu vtedajšieho priemerného ročného príjmu Američana. Bess a jeho matka si užívali luxusný život, avšak Houdini čelil častým obvineniam, že má kľúče od pút schované na tele. Jeho reakcia posunula celé predstavenie na novú úroveň.

V tých časoch – na rozdiel od dnešných – bola nahota v populárnej kultúre absolútnym tabu. Dámské šaty siahali až po zem, aby náhodou neukázali ani členok. Houdini však napísal: „Dokážem ten trik vykonať aj nahý.“

Predviedol ho na policajnej stanici v San Franciscu a opakoval po celých Spojených štátoch. V Kansas City napísali noviny zo St. Louis: „Vystúpil pred… políciou v takom skromnom kostýme, že v ňom nebolo kam schovať kľúče ani drôty.“ Provokatívne, ale vkusné fotografie kuzelníka v putách, zahaleného len tým najnutnejším, šírili jeho slávu široko-ďaleko.

V roku 1900 sa Houdini vydal na zahraničné turné. Priťahoval davy v Anglicku, Nemecku aj Rusku. Spútaný, s náhubkom, často takmer nahý, sa dokázal dostať z väzenských ciel, bankových trezorov aj rakiev. Vystavoval sa nebezpečenstvu utopenia pri podvodných útekoch a dokázal sa vyslobodiť zo zvieracej kazajky zavesený hlavou dole a vo veľkej výške.

Do svojho repertoáru postupne pridával ďalšie ilúzie – prehltol napríklad za hrsť ihiel, ktoré potom vytiahol z úst navlečené na niti. V roku 1918 dokonca na javisku newyorského hipodrómu nechal zmiznúť slona.

Bojovník za pravdu a pomocný hlas slabých

Dnešní kúzelníci vedia, ako boli vykonané len niektoré z Houdiniho kúskov – o ostatných nemajú ani potuchy. Mnohé z nich by však bez jeho fyzickej sily a atletickej zdatnosti boli sotva možné – nehovoriac o tom, ako dlho dokázal zadržať dych pod vodou.

V neskorších rokoch písal knihy, hral vo filmoch a verejne bojoval proti falošnému špiritizmu, ktorý bol vtedy v móde. Odhaľoval podvodné špiritistické seansy a médiá, ktoré tvrdili, že komunikujú s mŕtvymi. Vystupoval zadarmo v nemocniciach, domovoch dôchodcov aj sirotincoch – a dokonca vytvoril špeciálnu show pre nevidiacich.

V roku 1917 sa Harry z vlasteneckých pohnútok prihlásil ako dobrovoľník do armády. Avšak odmietli ho – mal už 43 rokov. Namiesto toho predával tzv. liberty bonds – vojnové dlhopisy vydané americkým ministerstvom financií na podporu prvej svetovej vojny – a na javisku kúzlom nechával vznikať skutočné zlaté mince, ktoré potom daroval vojakom.

Harry zomrel na Halloween roku 1926 a bol pochovaný vedľa svojej milovanej matky. Odvtedy sa na scéne vystriedali nespočetní kúzelníci – ale keď nám utečie pes z dvora, napadne nám len jedno meno – Houdini.

Článok bol preložený z talianskej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK