Famózna výtvarníčka Niky spája vo svojich dielach talent a korene: Vietnamci umenie obdivujú, no nie sú zvyknutí si ho kupovať (Rozhovor)
Pražská umelkyňa a ilustrátorka Bao „Niky“ Quyen svojim koreňom neostáva nič dlžná. Tvorí ilustrácie a maľby, ktoré dopĺňa o vietnamské prvky, tradície či farby. Dnes už patrí medzi ikonické umelkyne, no na umeleckú dráhu sa vydala až na vysokej škole už ako marketingový bakalár. K splnenému snu ju doviedli nielen digitálne ilustrácie, ktorým sa naplno venuje, ale aj tzv. muraly – veľké maľby na stenu, na ktorých prácu opisuje ako výstup na Mount Everest.
Epoch Times Slovensko: Na začiatok mi nedá nespýtať sa na vaše meno. Ako z Bao Quyen vznikla prezývka Niky? Čo sa za touto prezývkou skrýva?
Bao „Niky“ Quyen: V Prahe žijem už od svojich 10 rokov, čiže teraz to bude už 16 rokov. Narodila som sa pôvodne v Chebe, v malom meste pri hraniciach s Nemeckom, kam sa prisťahovalo množstvo Vietnamcov, aby pracovali na tamojších trhoch. Keďže rodičia museli každý deň chodiť predávať, našli mi slovenskú opatrovateľku, ktorá mi náhodne dala meno Nikola podľa kalendára. Prvý deň, keď som k nej prišla, bol 20. november a meniny mala Nikola. Nikdy som meno Nikola nemala rada, preto sa aj snažím ľudí okolo seba naučiť, že som Niky.
Takže, Niky, vaša kariéra ilustrátorky a umelkyne začala štúdiom na pražskej univerzite. Čo vás k tomu priviedlo? S akými očakávaniami ste do toho išli?
Keď som dokončila maturitu, nevedela som, kam ďalej, a nemala som odvahu ísť študovať umenie. Ani som sa o to nepokúsila, a keď sa nad tým spätne zamyslím, niekedy to aj ľutujem – že som vtedy nemala viac sebadôvery. Najprv som teda vyštudovala bakalára v odbore digitálny marketing na Newton University v Prahe.
Kariéra umelkyne prišla úplne náhodne. Začalo to mojím aktívnym pôsobením na Instagrame, kam som pridávala svoje umelecké výtvory. Nikdy som nemala ten „impostor syndróm“, vždy som chcela, aby ma poznali ako „tú babu, čo kreslí“. Povedala by som, že moja profesionálna kariéra odštartovala v roku 2018, keď som dostala prvú zákazku.
Študovali ste ale aj umelecký odbor na PCU…
Áno, v štúdiu som pokračovala na anglickej škole v programe MA Future Design na Prague City University (PCU). Tam som si išla splniť svoj sen. Musela som si totiž vybrať školu, kam by ma prijali aj s bakalárom z neumeleckého odboru a to PCU spĺňala. Mala som tam spolužiakov z rôznych kútov sveta, každý s úplne iným zameraním – od grafického dizajnu po architektúru. Klasické kreslenie ani tvrdá teória tam neboli. Učili sme sa skôr tzv. „design thinking“, a teda, ako premýšľať pri tvorbe projektu, ako správne rozbehnúť umelecké projekty, robiť kvalitný výskum a hlavne, ako ich následne odprezentovať a predať.
Z pohľadu umelkyne, ako hodnotíte Prahu? Je ideálnym miestom pre umelcov?
Prahu úplne milujem. Umenie je tu na každom kroku a celkovo je umelecká komunita neuveriteľne priateľská. Nehovoriac o tom, koľko festivalov a podujatí sa tu koná. Myslím si, že život v Prahe je pre umelcov finančne ešte celkom dostupný, a práve preto tu máme ako umelci väčšiu možnosť rásť. Mám kamarátku, ktorá žila v LA, a keď mi rozprávala, aké tam mala ako umelkyňa výdavky, zostala som v šoku. Teraz žije tu a je to pre ňu oveľa jednoduchšie.
Okrem tých českých koreňov, vás v živote sprevádzajú aj vietnamské. Predpokladám, že vo Vietname sa žije trošku inak, avšak platí to aj pri umení a jeho chápaní? Ako na umenie nazerajú Vietnamci a ako Česi?
Dlho som o umení vo Vietname veľa nevedela, ale počas môjho projektu „The Mulard“, ktorý sa venoval znovuobjavovaniu mojich vietnamských koreňov, som sa o vietnamskej kultúre začala učiť čoraz viac. Ak však porovnám vnímanie umenia u Vietnamcov žijúcich v Česku a u Čechov, najviac som si všimla jednu vec – Vietnamci, ktorí tu žijú, nie sú zvyknutí utrácať peniaze za umenie.
Keď som mame prvýkrát povedala, že som začala predávať svoje výtvory na festivaloch, veľmi nerozumela tomu, prečo si ľudia kupujú moje pohľadnice a plagáty. Nemyslela to v zlom, len jej to nedávalo zmysel. Mnohí Vietnamci, ktorí prechádzajú okolo môjho stánku, moje veci obdivujú, ale len zriedka si niečo kúpia. Nie sú na to zvyknutí a často ani nevedia, čo by si s tým doma počali. Česi umenie naozaj podporujú a radi nakupujú. Majú ho radi, vedia ho oceniť a vedia ho aj aktívne využívať.
Na porovnanie by som uviedla, že keď dostanem darček od svojich vietnamských príbuzných k narodeninám, zvyčajne mi dajú peniaze v bielej obálke. Niekedy mi tú obálku nedajú ani osobne. Keď však dostanem darček od mamy mojej českej kamarátky, kúpi mi pohľadnicu s motívom, o ktorom vie, že by sa mi páčil a napíše mi do nej dlhší odkaz.
Bezpochyby, ste umelkyňou telom aj dušou. Skúsme to však trochu konkretizovať. Akým druhom umenia sa profesionálne venujete?
Venujem sa predovšetkým digitálnej ilustrácii. Moja autorská tvorba je silne inšpirovaná Áziou, jej kultúrou, tradíciami a legendami.
Je známe, že sa venujete aj tzv. “mural art” resp. maľbe na stenu. V čom toto umenie spočíva? Čím vás osobne fascinuje?
Maľbe na stenu som sa začala venovať tak, že som dostala jednu zákazku a povedala som si, že to skúsim. Potom sa to rozbehlo ako reťazová reakcia. Keď to ľudia videli, začali to chcieť tiež. Ja som sa venovala najmä interiérovým muralom. V 90 % prípadoch som ich maľovala sama, takže mi to vždy trvalo naozaj dlho. Vždy, keď som dokončila mural, mala som pocit, ako keby som zdolala Mount Everest.
A čo spôsob vyjadrovania? Ponúka vám maľba na stenu viac možností, pokiaľ ide o umelecké vyjadrenie?
Maľba na stenu má tú výhodu, že je veľká a väčšinou sa nachádza na nejakej verejnej ploche, takže je väčšia šanca, že ju uvidí viac ľudí. Podľa mňa je to skvelý marketingový ťah. Napríklad, teraz, keď bol zápas Vémolu proti Attilovi, si Oktagon objednal stenu na Andeli a jedna spoločnosť im ju namaľovala. Mural je naozaj prakticky neprehliadnuteľný.
Dnes sa muralom ale venujete už pomenej, však?
Musela som sa od muralov postupne trochu vzdialiť, pretože je to fyzicky veľmi náročná práca. Ak by však prišla zaujímavá zákazka, nebránila by som sa tomu, ale určite by som si prizvala aspoň 2 ďalších ľudí, ktorí by na tom pracovali so mnou. Teraz sa viac zameriavam na digitálnu kresbu a ilustráciu.
Digitálna kresba znie pomerne kontrastne k maľbe na stenu. Ako sa tieto druhy umenia dopĺňajú? Pomáha vám maľovanie na stenu napredovať v digitálnej kresbe, prípadne naopak?
Tieto dva druhy maľby sa určite prelínajú. Väčšina umelcov, ktorí dnes robia muraly, si najprv predkreslí návrh digitálne a až potom ho prenášajú na stenu. Ja používam projektor, ktorý si nastavím tak, aby mi na stenu premietal moju ilustráciu a tú si potom jednoducho obkreslím. Naopak, pri digitálnej kresbe si často najprv nápady skicujem ceruzkou na papier a až potom ich kreslím digitálne.
Ako sme už spomenuli, máte vietnamsko-české korene. Návrat k tradíciám vám vôbec nie je cudzí a snažíte sa svoj pôvod pretaviť aj do svojich diel. Ako to realizujete v praxi?
Mnoho mojich osobných projektov aj ilustrácií je inšpirovaných Vietnamom. Napríklad tento rok som mala výstavu v Zrno Zrnko, ktorá bola venovaná celému ázijskému, resp. vietnamskému zverokruhu. Každé znamenie som mala uvedené aj vo vietnamčine a ilustrované ženy boli oblečené v tradičných vietnamských krojoch. Všetky ilustrácie boli nakreslené vo farbách šťastia, ktoré prislúchajú danému znameniu, a majú na sebe skryté čísla, ktoré týmto znameniam prinášajú šťastie.
Ďalej som ilustrovala napríklad sériu 20 edukačných kariet v rámci štúdia MA Future Design ako záverečný projekt s názvom The Mulard. Ilustrovala som tam tradičné vietnamské kroje, ale aj festivaly, povesti a legendy. K tomuto projektu som vytvorila aj sprievodné videá, aby som ilustrácie lepšie vysvetlila.
Pridávate do svojich diel aj kúsok Česka?
Momentálne do svojej autorskej tvorby toľko českých prvkov nezaraďujem a sústreďujem sa skôr na svoje „znovuobjavovanie koreňov“. Každopádne, už dlhšie rozmýšľam nad tým, že by som vytvorila ilustráciu, kde by som skombinovala cibulák (maľovaný modrobiely porcelán) s ázijskou keramikou. Taký most medzi dvoma kultúrami.
Mali by podľa vás umelci viac do svojich diel pridávať prvky kultúry či ich pôvodu? Podobne ako vy?
Nemyslím si, že je to niečo, čo by mali umelci nutne robiť. Každý z nás má iný príbeh, ktorý chce odovzdať ďalej a nemusí to mať nič spoločné s naším pôvodom.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.