Čechoslovák rusínskeho pôvodu utekal pred fašizmom. Skončil v pekle na zemi (Špeciálny príbeh)
Štefan Luťanský, Čechoslovák rusínskeho pôvodu, sa narodil na Podkarpatskej Rusi, kde vyštudoval a pracoval ako učiteľ. Potom čo Maďarsko zabralo časť jej územia, sa Luťanský zo strachu, že bude odvedený do maďarskej armády rozhodol utiecť do Sovietskeho zväzu, kde dúfal vo vysnívaný život bez vykorisťovania a neslobody. Namiesto toho však zažil krutú realitu režimu, ktorý jeho útek pred fašizmom zmenil na zápas o prežitie. O hrôzostrašných zážitkoch z väzníc, transportov a pracovných táborov známych pod skratkou GULAG vyrozprával v knihe „Pečorlag. Útek do raja (1939 – 1942)“, ktorá vyšla po autorovej smrti.
Štefan Luťanský sa narodil 3. augusta 1916 v obci Volosjanka na Podkarpatskej Rusi. V Užhorode vyštudoval za učiteľa a následne pôsobil na obecnej škole v meste Volové (dnes Mižhirja). Podkarpatská Rus bola po prvej svetovej vojne súčasťou Československa. Potom, čo Maďarsko ako spojenec Nemecka zabralo po Viedenskej arbitráži v roku 1938 časť jej územia, sa Luťanský aj kvôli svojej inklinácii k socialistickým myšlienkam dostal do pozornosti miestnej polície. A keďže nechcel narukovať do maďarskej armády, rozhodol sa v roku 1939 utiecť. Cieľom bola vysnívaná krajina.
„Medzi ľuďmi sa hovorí, ako sa žije v Rusku. Vraj je tam robotnícka trieda oslobodená od vykorisťovateľov, kapitalistov a statkárov, každý národ je tam slobodný, na školách učia deti vo svojom materinskom jazyku a každý človek tam má právo na prácu,“ opisuje svoje vtedajšie uvažovanie o mnoho rokov neskôr v autobiografickej knihe Pečorlag.
Luťanský v knihe spomína, ako sa spoločne s ďalšími utečencami dopočuli, že nemecko-sovietska hranica je menej strážená ako maďarsko-sovietska, a tak zvolili cestu cez Poľsko, v tom čase okupované nemeckou armádou. Tesne pred prechodom do Sovietskeho zväzu ich miestni varovali: „Prečo tam idete, dobrí ľudia? Nechoďte tam, vráťte sa domov, verte nám. Zavrú vás do lágrov, budete tam drieť a dajú vám len kúsok chleba, nič viac. Vráťte sa, pokiaľ je čas!“
Po prekročení hranice boli onedlho nájdení a zatknutí sovietskou pohraničnou strážou. Všetko prebiehalo v priateľskej atmosfére, hlavný pohraničník sa s nimi dokonca podelil o jedlo. Následne po utečencov prišli 2 nákladné autá, v ktorých už bol prítomný náčelník NKVD a ozbrojená stráž. Smerovali do väznice NKVD v meste Stryj. Keďže väznica bola preplnená utečencami, zastavili na konci mesta a zavreli ich do miestnej stodoly, kde sa stretli s ďalšími utečencami, najmä Poliakmi. Na druhý deň bol Luťanský transportovaný do väznice a tu nastali jeho prvé problémy.
Luťanskému našli pero so zlatým hrotom, ktoré vyšetrovateľ pokladal za jednoznačný dôkaz, že ide o zamaskovaného člena komunistami nenávidenej triedy mešťanov, tzv. „buržuja“. Neveril, že si pero mohol kúpiť z učiteľského platu. Ešte väčším problémom bola Luťanského ceruzka. V nej bola totiž vložená miniatúrna erotická fotografia. Vyšetrovateľ chcel vedieť presné meno nahej ženy, jej bydlisko a ďalšie podrobnosti. Luťanský nedokázal vysvetliť, že ceruzka sa za pár drobných dá kúpiť v meste, odkiaľ prišiel, riadne v obchode. Opakovane ho počas dňa a noci predvolávali k výsluchu, aby prezradil identitu ženy na fotografii.
Po pol roku v Stryji nasledoval presun v dobytčom vagóne do väznice v Kirovohrade. Tam pokračovali ešte tvrdšie výsluchy, násilie, zatváranie do skrine na celý deň atď. Raz v lete 1940 bol Luťanský vyvedený na dvor kirovohradskej väznice, kde sa na slnku škvarili stovky väzňov. V tieni väznice stál stôl s hromadou vyšetrovacích spisov a traja muži suplujúci riadny súdny proces.
„Kto raz spoznal túto strašnú inkvizičnú trojku, ten na ňu nikdy nezabudne.(…) Tieto súdy majú plné ruky práce hlavne preto, že likvidujú niektorých straníckych funkcionárov a rôzne kontrarevolučné centrá,“ spomína v knihe Luťanský.
Súd tvorili náčelník NKVD, náčelník väznice a stranícky funkcionár. Postupne vyvolávali väzňov, preverili si ich totožnosť a vyniesli rozsudok. Luťanskému za špionáž a ilegálne prekoročenie hraníc vymerali 5 rokov nútených prác v pečorlagskom GULAGu.
Po rozsudku boli väzni odvedení do veľkých ciel, kde boli na seba natlačení, aby sa ich vošlo čo najviac.
„Mysleli sme si, že tam zostaneme len do večera a potom, že nás rozdelia do menších ciel, ale to sa, bohužiaľ, nestalo. […] Studený betónový kameň podlahy, na ktorý sme nakoniec predsa len zaľahli, aby sme si aspoň trochu odpočinuli a zdriemli si, chladil ako ľad. Po týždni väzenia v tejto cele sme všetci mali hrozné bolesti v kĺboch, v ramenách i rukách a boli sme neustále roztrasení zimou. […] v noci sme sa k sebe tisli ako zvieratá,“ opisuje Luťanský.
Na presun väzňov do odľahlých miest, kde neviedli žiadne komunikácie, sa používali lode. Do Pečorlagu na severe Ruska v republike Komi sa museli dostať z prístavu v Archangeľsku.
„Až neskoro popoludní vyrazil z Kirovogradu zvláštny vlak skladajúci sa z asi päťdesiatich dobytčákov smerom na sever a viezol živý náklad otrokov, lacných pracovných síl, bezmenných rojkov, ktorí mali doplniť preriedené rady zmorených, vysilených i mŕtvych väzňov z predchádzajúcich transportov. Tábory, čiže koncentráky na severe sú nenásytné a strašné. Pohltili by všetkých nezamestnaných z celej Európy a ešte by tam ostalo dosť miesta,“ vykresľuje Luťanský.
V Archangeľsku prestúpili do plavidla a zamierili cez Biele a Barentsovo more okolo ostrovov Novej zeme na rieku Pečora. V lodi bola úplná tma a ľudia čo najviac natlačení jeden vedľa druhého. Počas nekonečnej plavby postupne každého postihla morská choroba. Loď do veľkej miery obsluhovali väzni odsúdení za menšie priestupky.
Luťanský spolu s ďalšími zajatcami zo Západu budili počas cesty mimoriadny záujem u kriminálnikov cestujúcich s nimi. Napriek tomu, že ich osobný majetok bol po konfiškáciách, osobných prehliadkach zo strany NKVD alebo kvôli výmenám za jedlo prakticky nulový, stále mali napríklad kvalitnejšie oblečenie, obuv a pár osobných vecí ako lyžicu, misku alebo trocha potravy, na rozdiel od kriminálnikov zo Sovietskeho zväzu.
Kriminálnici sa k veciam snažili dostať vo dne v noci rozličnými podvodmi, násilím, krádežou, alebo tak, že ponúkali platenú ochranu.
„Neustále húpanie lode a začínajúca morská choroba donútili každého, aby sa natiahol. Niekto zaspal, a tým dal príležitosť svorkám zlodejov všetkých kalibrov k činu. Veci, ktoré trestanci nosili so sebou a nemali ich na sebe, si spravidla dávali pod hlavu v domnení, že odtiaľ ich nikto neukradne. Omyl! Nepočítali sme s drzosťou tunajších zlodejov a s ich dlhou praxou či dôvtipom,“ popisuje Luťanský drsné spôsoby na lodi.
V osade Narjan-Mar na severe pri ústí Pečory do Barentsovho mora sa nachádzal prvý tranzitný tábor. Tu boli väzni naložení na menšie lode a vydali sa po rieke ďalej smerom na juh okolo ďalších desiatok trestaneckých kolónií. Nedostatočná hygiena, choroby, slabá strava, voda z rieky na pitie a útoky kriminálnikov mali za následok niekoľko úmrtí. Potom, čo konečne dorazili do cieľa, boli rozdelení do skupín.
Luťanský bol s ďalšímí stovkami osôb zaradený do kolónie číslo 38.
„Každý bol sklamaný, pokiaľ veril náčelníkovi, že tu nájde baraky, vodu a kuchyňu. Nesklamal sa ten, kto ničomu takému neveril. Tam, kde mala byť kolónia č. 38, je len veľká lúka uprostred tajgy. O tej lúke vedenie vedelo a vybralo ju na postavenie nového tábora,“ spomína Luťanský na príchod do GULAGu.
V tábore približne polovicu osadenstva tvorili Poliaci, ale boli tam aj stovky ľudí z Podkarpatskej Rusi. Luťanského skupina mala za úlohu na zelenej lúke vybudovať tábor a následne pripraviť podložie pre budúcu železničnú trať. Keď boli po niekoľkých mesiacoch hotoví, situácia sa opakovala. Stovky väzňov sa opäť vydali na pochod tajgou.
„Šťastne sme dorazili na nejakú veľkú lúku. Uprostred nej vidíme zatlčený kolík a na ňom drevenú tabuľu, na ktorej roztrasenými písmenami stojí: Kolónia číslo 47,“ spomína Luťanský.
A tak opäť začali stavať tábor a potom základy pre železničnú trať. Vykácali stromy, vyčistili miesto od parezov a kmeňov, vyviezli humus a drť. Z guľatín položili cestu pre autá, ktoré tu neskôr mali voziť materiál. Po Luťanského skupine mala prísť iná. Tí mali stavať samotnú trať, pokladať koľajnice, budovať kanály a mosty.
Práca na úsekoch železničnej trate z Kotlasu do Vorkuty bola namáhavá a nekonečná. Pracovalo sa až 16 hodín denne. Kto nepracoval dostatočne dobre, bol mu upretý prídel jedla.
„Vedúci dohliada na každého, ako pracuje, s ohryzenou ceruzou zapisuje na drevenú tabuľku, či splnil normu alebo nie. Podľa toho dostane zajtra ráno prídel chleba. Niekto viac ako pol kila a niekto menej, iba sto gramov,“ vykresľuje Luťanský systém denných prídelov.
Spravidla ten, kto raz dostal jedla menej, už nedokázal podať výkon, aby sa vrátil na pôvodný prídel. Takí väzni boli prezývaní „dohasínajúci“, ako keď v pahrebe dohasínajú uhlíky. Bolo len otázkou času, kedy zomrú.
Hygienické podmienky boli nepredstaviteľné. Pila sa prevarená voda z močiarov, robil sa odvar z ihličia. Kvôli nedostatku vitamínu C mali väzni skorbut, tiež úplavicu a iné choroby. Umierali od hladu a vyčerpania.
„Jedinou očistou našej spodnej bielizne je to, že ju večer vyzlečieme a nad ohňom z nej vytrasieme vši, ktoré praskajú ako strelný prach. Vďaka za každú voš, ktorá vypadne, o to ich bude menej. Telo mám samý vred, hlavne na krku a pod pazuchami či na bruchu, kde sa týmto odporným cudzopasníkom najlepšie vysáva naša krv. Spíme na holej guľatine v rovnakom oblečení, v ktorom sme celý deň robili. Môžeme si pod hlavu dať kotlík, ktorý neustále nosíme so sebou ako najdôležitejší predmet pre život. Do kotlíka dostaneme polievku, rybu alebo si v ňom uvaríme zo suchej kôrky čaj. Miesto vody nám poslúži špinavý sneh,“ charakterizuje Luťanský hygienické podmienky v GULAGu.
A opisuje ďalšie neuveriteľné pomery: „Ruky máme neumývané, so špinou pod nechtami, ktoré si lámeme a obrusujeme o kameň alebo obhrýzame, a tými rukami berieme všetko, aj jedlo – a jeme. Niekedy, keď už sú veľmi špinavé, utrieme si ich špinavým snehom, ak nám v tom nebráni veľký mráz. Košeľu mám stále tú istú, v ktorej som prekročil hranice.“
Luťanský raz dozorcovi tábora povedal, že smrť by bola oproti tamojším podmienkam lepšou voľbou. Na to mu dozorca odvetil: „Prečo vás strieľať? Vy tu zdochnete sami. Ale medzitým nám urobíte kus práce. My budujeme novú spoločnosť a vy zločinci nám len prekážate.“
Väzni boli pokladaní za spodinu spoločnosti, v GULAGu ich oslovovali hanlivo „pán“, zatiaľ čo právoplatných členov sovietskej spoločnosti oslovovali „súdruh“.
Ľuťanský spomína, ako mal raz šťastie a podarilo sa mu dostať k ľahšej práci – maľovaniu propagandistických hesiel. Vtedy si mohol viac oddýchnuť a rovnalo sa to možno až záchrane jeho života.
„Jedno z hesiel hlásalo, že budujeme novú spoločnosť a nový svet! Ochraňuj nás, Pane Bože, a nedaj nám zahynúť, to som si pomyslel, ako som si to prečítal.“
V roku 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a táto geopolitická zmena ovplyvnila aj životy ľudí s niekdajším československým občianstvom v GULAGu. Moskva nakoniec súhlasila s návrhom československej exilovej vlády Edvarda Beneša, aby sa na území Ruska vytvorila československá vojenská jednotka.
Keď sa Luťanský dopočul o možnosti prihlásiť sa do jednotky, okamžite zacítil šancu, ako sa z tábora dostať. Narazil však na problém, ktorý vystihuje podmienky v GULAGu. Žiadosť nemal kde napísať, keďže nevedel zohnať papier. A tak ju napísal na roztrhané papierové vrecko.
Žiadosti bolo vyhovené. Keď sa s ním veliteľ tábora lúčil, zaželal mu: „Tak šťastnú cestu, mladý muž, cez bojisko až do Prahy! A tam na nás nespomínajte v zlom, taká už je dnešná doba. Než dôjdete do Prahy, veľa sa zmení. Najskôr nám pomôžete vyhnať Nemcov od nás, a potom pomôžeme my vám vyhnať ich od vás. Budete bojovať za to, čo je u nás, aby to potom bolo aj u vás!“
Luťanský bol šokovaný, že by podobný režim mal vládnuť po vojne aj v Československu, kde by do táborov boli zatváraní nevinní ľudia ako on.
Veliteľ mu však vysvetlil: „Ste ešte naivný, aj keď dobrý človek, ani my by sme nechceli všetko zlé spájať so socializmom, ale doterajšie skúsenosti sú také, aké sú! Ja osobne si myslím, že socializmus je vyššia forma ľudskej spoločnosti, preto musí byť lepší a atraktívnejší ako kapitalizmus.“
17. decembra 1942 s desiatkami ďalších československých väzňov Luťanský zamieril vlakom k československej vojenskej jednotke v Buzuluku na juhu Ruska. Ďalšia hrôzostrašná cesta trvala viac ako mesiac a jeden z Čechoslovákov počas nej zomrel.
Podobný osud ako Luťanský malo podľa odhadov 10 až 20-tisíc občanov Podkarpatskej Rusi a niekoľko tisíc z iných častí Československa. Podľa historika Jozefa Bystrického tvorili Rusíni v septembri 1943 dve tretiny z 3,5-tisícovej československej jednotky.
Luťanský bojoval na Dukle a zúčastnil sa na oslobodzovaní Československa. V roku 1946 po vojne nastúpil na ministerstvo vnútra, kde až do dôchodku pracoval ako účtovník.
O svojich zážitkoch z GULAGu napísal prvýkrát knihu už v 50. rokoch, avšak po tom, čo ho raz navštívili kolegovia z ministerstva a takmer rukopis našli, sa ho rozhodol zničiť. Druhýkrát spomienky spísal v 60. rokoch, ale zakrátko nastalo obdobie normalizácie a tak opäť zo strachu pred domovou prehliadkou texty zničil.
Kniha „Pečorlag. Útek do raja (1939 – 1942)“ nakoniec vyšla až dva roky po Luťanského smrti. Konečnú verziu napísal už v 80. rokoch a po páde režimu sa neúspešne pokúšal o jej publikáciu.
Dovtedy nevyšli žiadne iné autentické spomienky československého väzňa na sovietske pracovné tábory. Dodnes ide o jedny z najkvalitnejších a najrozsiahlejších pamätí, aké boli napísané. Luťanského text však vydavateľstvá v 90. rokoch odmietali s rôznymi odôvodneniami.
Tu je ukážka posudku knihy od Nakladateľstva Lidové Noviny z roku 1993: „… Rukopis sa nám ale bohužiaľ dostáva do rúk v dobe, kedy čitateľský záujem o túto „väzenskú“ tému je, obávám sa, už nasýtený, podobných kníh vyšiel už celý rad /námatkovo: Solženicyn, Ginsburgová, Pecka, Stránský, Kantůrková, Marčenko, Mucha…/. Naznačené sympatie pre rukopis /ako aj pochopiteľná solidarita so životnými osudmi pána Luťanského/ sa tak dostáva do známeho sporu s našimi vydavateľskými možnosťami – nie je totiž pochýb o tom, že by išlo o titul jednoznačne stratový…“
Štefan Luťanský zomrel 22. februára 1997 v Prahe.
Zaujímavosťou na záver tohto príbehu je skutočnosť, že keď sa známy český gitarový virtuóz Štěpán Rak pokúšal vyhľadať svojich pravých rodičov (bol adoptovaný), podarilo sa mu nájsť meno svojej matky. Išlo o istú Vasilinu Slivkovú, vojačku sovietskej armády. V liste od jej matky Márie je ako biologický otec uvedený dôstojník československých jednotiek Štěpán Zakolanský. Vysvitlo však, že nikto taký neexistuje a naozajstné meno otca je Štefan Luťanský.
Obaja rodičia mali veľmi podobný osud. Pocházali z Podkarpatskej Rusi a počas maďarskej okupácie utiekli do Sovietskeho zväzu, aby bojovali za socializmus proti fašizmu. Obaja nakoniec skončili v pracovných táboroch. Ich životy sa prepojili v československej jednotke v Rusku v roku 1944. Štěpán Rak sa už narodil v „oslobodenej“ Prahe v auguste 1945. S matkou žil necelý rok a cestovali po celej republike. Potom sa rozhodla dať ho na adopciu.
Zdroje:
Štěpán Luťanský – Pečorlag
Jozef Hajko – Krvavá cesta do raja
Adam Hradilek – Perzekuce uprchlíků z území Podkarpatské Rusi do SSSR v letech 1939–1945 (Diplomová práca)
Mečislav Borák – České stopy v Gulagu
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?