Fyzioterapeut Obžera: Telo je tvrdý kapitalista, odbúra všetko, čo nepoužívate. Uškodiť si môžete aj snahou sedieť rovno (Rozhovor)
Od extrémnych športovcov až po ľudí, ktorí denne spravia ledva tisíc krokov. Fyzioterapeut Peter Obžera vníma vo svojej ambulancii presný odraz dnešnej doby. V rozhovore vysvetľuje, prečo snaha sedieť za počítačom „rovno ako pravítko“ môže bolesť skôr zhoršovať, prečo je telo ako tvrdý kapitalista, ktorý odbúra všetko, čo človek nepoužíva, a prečo za chronickou bolesťou chrbta často nie je len vyskočená platnička, ale chýbajúci spánok, stres či strach z vlastnej krehkosti.
Epoch Times Slovensko: S akými problémami za vami pacienti prichádzajú najčastejšie?
Peter Obžera: Ide najmä o diagnózy spojené s bolesťami driekovej, teda spodnej časti chrbtice. Veľmi častý je aj výskyt bolestí v oblasti krku. Ostatné ťažkosti sú do veľkej miery sezónnou záležitosťou. Napríklad bolesti v oblasti členkov a kolien riešime často vtedy, keď ľudia začínajú behať po dlhšej prestávke, čo vedie k preťaženiu. Prípadne prichádzajú spolu s lyžiarskou sezónou, keď rehabilitujeme rôzne úrazy, ktoré sa stali na svahu a často si vyžiadali aj operáciu.
Aké sú hlavné príčiny týchto ťažkostí?
Jednoznačne ich pomenovať nie je jednoduché. Aj pacientom často vysvetľujem, že sa snažíme zakladať našu terapiu na vede a dôkazoch, pričom dnes už vedecky vieme povedať, že za bolesťou stojí mnoho rôznych faktorov. Je rozdiel, či ide o akútne bolesti, ktoré vznikajú často len z nárazového preťaženia – napríklad keď niekto po rokoch ničnerobenia absolvuje športový víkend, alebo keď na jar vykukne slnko a ľudia vycestujú na záhradky, kde celý víkend intenzívne pracujú. Iná vec sú chronické bolesti, pri ktorých sa už musíme oveľa viac pozerať aj na príčiny v oblasti spánku, stresu, nedostatku pohybu, strachu z pohybu, sociálneho zázemia či rôznych presvedčení ľudí o ich bolesti a telesnej krehkosti.
Je problémom práve to, že ide o nárazovú aktivitu, na ktorú telo už nie je zvyknuté?
Treba si uvedomiť, že telo je tvrdý kapitalista – čo nepoužíva, veľmi rýchlo odstraňuje. Platí to tak o mentálnom výkone, ako aj o svalovej hmote, pevnosti šliach a odolnosti celého tela. Ak si ľudia pamätajú, že kedysi dokázali veľa športovať a podávať vysoké výkony, no následne bola ich pohybová aktivita niekoľko rokov výrazne nižšia, z nostalgie síce môžu absolvovať podobný tréning či záťaž ako v minulosti, ale dostaví sa výrazná odozva. V lepšom prípade sa skončí len pri veľkej únave, v horšom pri preťažení alebo priamom poranení.
Keď sa ma napríklad klienti pýtajú na lyžiarsku sezónu, všetkým odporúčam, aby sa minimálne dva až štyri mesiace vopred začali pripravovať v rámci silového a kondičného tréningu. Týždeň na lyžiach je totiž záťaž hodná úrovne amatérskeho športovca a príprava by tomu mala zodpovedať.
Ktoré výživové doplnky by ste v rámci prípravy odporučili napríklad spomínaným lyžiarom?
Snažím sa inšpirovať kolegami, výživovými špecialistami, ktorí razia trend získavať maximum živín z prirodzenej a pestrej stravy. Ak by som však mal vybrať niekoľko všeobecne prospešných, bezpečných a dobre zdokumentovaných výživových doplnkov, v zimnom období je to za mňa vitamín D, celoročne omega-3 mastné kyseliny a veľmi dobrý môže byť aj kreatín – tak v prevencii rôznych ochorení, ako aj pri podpore tréningovej prípravy. Treba však rátať s tým, že žiadny výživový doplnok nás sám osebe neochráni pred preťažením alebo zranením. Môže byť skôr vhodným doplnkom na prípravu a podporu regenerácie, aby sme zostali zdraví čo najdlhšie.
Čo hovorí skladba vašich pacientov o spôsobe, akým dnes žijeme?
Dnešnú dobu môžeme vnímať ako dobu určitých extrémov. Mnohí prichádzajú s tým, že majú veľký počet aktivít – aktívne vykonávajú tri či štyri športy a popritom majú vysoké pracovné nasadenie. Na druhej strane tu máme opačný extrém, teda pacientov, ktorí denne spravia len tisíc alebo dvetisíc krokov a tým sa všetka ich pohybová aktivita končí. Hoci sú tieto extrémy časté, vo všeobecnosti platí, že veľkej časti populácie chýba pestrý a intenzívny pohyb. Zároveň máme veľký sklon k sedavému zamestnaniu, stresu a neoptimálnemu spánku.
Do akej miery je sedavý spôsob života zodpovedný za bolesti chrbta, stuhnutý krk či problémy s ramenami?
Presné vyjadrenie si netrúfam odhadovať, keďže na to nemáme úplne jasné dôkazy, ale tá miera je určite vysoká. Dnes je už o tejto téme oveľa väčšie povedomie – už sa nebavíme len o sedavej práci, ale o sedavom spôsobe života, ktorý zahŕňa nielen veľa sedenia, ale aj celkový nedostatok iného pohybu.
Čo všetko sa deje s telom a ako trpí pohybový aparát, ak človek dlhodobo zanedbáva pohybovú aktivitu?
Z odbornej praxe počas štúdia, keď sme boli na oddeleniach ARO a JIS, si živo pamätám, ako pacienti pripútaní na lôžko veľmi rýchlo strácali na hmotnosti, pretože svoje svaly nepoužívali. Možno majú osobnú skúsenosť aj niektorí čitatelia – ak mali poranené koleno alebo zlomenú ruku v sadre niekoľko týždňov, po jej sňatí mohli vidieť výraznú stratu objemu svalstva aj sily. Týka sa to však aj bežných denných činností.
Pokiaľ človek dlhodobo nevykonáva aspoň základnú pohybovú aktivitu, môže byť veľmi nemilo prekvapený, keď sa vyberie s deťmi alebo vnúčatami na výlet do lesa či na zámok. Kým pre iných ľudí to nie je žiadny problém a popritom sa ešte hrajú s vnúčatami, človek s nízkou úrovňou kondície je zrazu konfrontovaný s tým, aký problém mu robí vôbec takúto prechádzku zvládnuť.
Existuje takzvané nesprávne držanie tela, ktoré priamo spôsobuje bolesť, alebo je táto predstava príliš zjednodušená?
Myslím si, že platia obe veci. Samotné sedenie síce môže spôsobovať a zhoršovať bolesť, no väčšina mojich klientov má nesprávne informácie a predstavy o tom, ako má správny sed vyzerať.
Predpokladali, že musia sedieť vyrovnaní ako pravítko, čo však často dosahovali tým, že celé ich chrbtové svalstvo bolo vo výraznom napätí. Práve takéto kŕčovité držanie tela môže byť jednou z výrazných príčin bolestí. Správny sed by mal byť komfortný, uvoľnený a ergonomický. Klientov vždy nabádam k tomu, aby skúsili vo vystretej ruke pred sebou držať pollitrovú fľašu s vodou päť alebo desať minút. Spravidla pocítia výrazne sa zväčšujúcu bolesť v ramene, pretože svalstvo je v neustálom napätí. Veľmi podobný jav sa deje aj vo svaloch chrbta, pokiaľ sa človek snaží sedieť vystretý ako pravítko.
V dospelosti sa často zasekneme v kolobehu pracovných a rodinných povinností a každodennej rutiny. Vnímate vo svojej praxi, že sa do zdravotných problémov s pohybovým aparátom premieta aj fakt, že ako dospelí zabúdame svoje telo počúvať?
Určite súhlasím, pretože v dospelosti často riešime iné veci viac ako samých seba. Obzvlášť u rodičov ide starostlivosť o seba veľmi často na úkor starostlivosti o deti, zabezpečenia finančných prostriedkov či platenia účtov a hypoték. Je to, samozrejme, logické a do istej miery oprávnené. Svojim klientom – a najčastejšie mladým mamičkám, u ktorých je to obzvlášť častý problém – sa však vždy snažím vysvetľovať, že v prvom rade musí byť zdravý, spokojný a funkčný samotný človek, aby sa dokázal dlhodobo starať o ostatných.
Môže byť pre pohybový aparát škodlivý aj pohyb, ktorý má byť pôvodne prospešný? Stretávate sa s pacientmi, ktorí si privodili problémy nesprávnym cvičením, behom, cyklistikou alebo domácim tréningom podľa videí na internete?
Stretávam sa s tým a problémy bývajú najčastejšie v oblasti objemu a intenzity cvičenia. Buď sa zvolí príliš veľký objem, keď človek cvičí aj niekoľko hodín denne bez dostatku času na regeneráciu, alebo privysoká intenzita – napríklad keď niekto bez výraznejších skúseností príde do posilňovne a chce hneď dvíhať takmer maximálne váhy, prípadne zaradí do prípravy šprinty bez toho, aby bol vôbec zvyknutý behať.
Druhým problémom je samotná technika, pri ktorej môže dochádzať k neoptimálnemu preťažovaniu určitých častí pohybového aparátu. Ľudské telo je kapitalista nielen v tom, ako odbúrava to, čo nepoužíva, ale aj v schopnosti prispôsobovať sa novým podnetom. Pokiaľ ho budeme zaťažovať postupne a primerane, uvidíme krásne pokroky v kondícii a zdatnosti, len to musí mať základné pravidlá postupnosti.
Ľudia často začnú športovať až vtedy, keď si uvedomia, že priberajú, strácajú kondíciu alebo ich niečo bolí. Aké chyby robia pri návrate k pohybu po rokoch neaktivity a čím je najvhodnejšie začať – chôdzou, silovým tréningom, mobilitou alebo kombináciou viacerých aktivít?
Aj podľa odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) by sme mali mať v priebehu týždňa dostatok pestrých pohybových aktivít, pod čím si môžeme predstaviť silové zaťaženie, vytrvalostný pohyb aj bežnú chôdzu.
Ak však niekto dlho nerobil nič, nemal by sa snažiť začať so všetkým naraz. Má dve jednoduché možnosti: buď si nájde odborníka na pohybový aparát – trénera, prípadne pri zdravotných ťažkostiach fyzioterapeuta –, alebo to skúsi zvládnuť sám. V takom prípade odporúčam začať pomalšie a zaraďovať práve bežné denné pohybové aktivity. V praxi to znamená menej používať auto a viac chodiť peši, menej využívať výťah a viac chodiť po schodoch. Práve pravidelnosť a dlhodobý charakter dokážu priniesť veľký výsledok.
Ak by ste mali zostaviť realistický preventívny režim pre človeka so sedavým zamestnaním, ktorý nemá čas tráviť každý deň hodinu v posilňovni, čo by mal robiť?
Chôdza a schody sú dobrý základ, rozhodne nepotrebujeme chodiť do posilňovne každý deň. Ak sa však chceme baviť o silovom zaťažení, odporúčam udržiavať frekvenciu aspoň dvakrát do týždňa. Nemusí to byť dvojhodinové cvičenie v posilňovni – už len zaradenie základných celotelových cvikov, ako sú drepy, výpady, príťahy, kľuky a ich varianty, ktoré sa väčšinou dajú odcvičiť aj doma za 15 až 20 minút, dokáže človeka hlavne na začiatku posúvať a udržiavať v základnej kondícii.
Určite odporúčam, aby si každý našiel také pohybové aktivity, ktoré ho bavia. Jedinou cestou je totiž vybudovať si dlhodobé návyky, a pokiaľ niekto s chuťou neznáša chodenie do posilňovne a fitnescentier, nebude to cesta, ako zostať dlhodobo aktívny.
Zároveň by som chcel upozorniť každého čitateľa, že nedostatok pohybovej aktivity je rizikovým faktorom pre celú škálu ochorení od cukrovky cez onkologické ochorenia až po osteoporózu. Naša kondícia, hlavne vo vyššom veku, zásadne ovplyvňuje nielen zdravie, ale aj kvalitu života a samostatnosť. V rámci pohybového plánu treba doplniť ešte to, že pohyb je určitý stimul a dodatočná záťaž na organizmus, preto musíme mať optimálne vyriešenú aj regeneráciu – dbať na kvalitu spánku, základnú spánkovú hygienu a manažment stresu.
Kedy sa z bežnej bolesti stáva bolesť chronická a čo sa vtedy deje v organizme?
Existujú rôzne definície podľa toho, či bolesť trvá dlhšie ako tri alebo šesť mesiacov. Najdôležitejšie je uvedomiť si, že to nemusí byť čierno-biele a o chronickej bolesti nehovoríme len vtedy, ak niekoho niečo bolí nepretržite. Ak mi napríklad pacient povie, že ho posledné tri roky striedavo týždeň bolí chrbát, potom týždeň nebolí a následne sa bolesť opäť vráti, za mňa ide o jasnú chronickú bolesť, respektíve o problém, pri ktorom musíme postupovať ako pri chronických bolestiach.
Čo sa pri nej deje v organizme, je veľmi individuálne. U mnohých ľudí sa stretávame s tvorbou obáv a strachu nielen z pohybu, ale aj z domnelej krehkosti vlastného tela. Často mi pacienti doslova povedia, že sa boja čokoľvek urobiť, lebo si myslia, že sa im platnička alebo chrbtica nenávratne poškodí a skončia na invalidnom vozíku. Tento strach neovplyvňuje len to, či ste schopní vyjsť po schodoch, ale zasahuje do celého vášho dňa, noci a v podstate celého života, pokiaľ sa to nevyrieši.
Okrem toho sa spúšťajú mechanizmy ako centrálna senzitizácia, keď nervový systém začne vyhodnocovať bežné podnety z problémovej lokality, ktoré by štandardne vnímal ako nebolestivé, ako bolestivé. Trochu mi to pripomína fantómovú bolesť, keď človek po amputácii končatiny v nej naďalej pociťuje bolesť. Táto bolesť nemusí mať priamy biologický podklad v poškodení samotnej štruktúry tam, kde ju pociťujeme, ale jej zdrojom môže byť práve zmenená funkcia nervového systému.
Pri chronických bolestiach sa hovorí o začarovanom kruhu: bolesť vedie k obmedzenému pohybu, to k oslabovaniu svalov a zníženiu kondície, čo ďalej problém zhoršuje. Ako tento mechanizmus riešite v praxi a ako pomáhate pacientom, ktorí sa začali báť pohybu, pretože majú pocit, že si ním poškodzujú telo?
Je to komplexná práca. Kedysi som pracoval najmä so športovcami, pretože som vyštudoval trénerstvo aj fyzioterapiu, a vôbec som nepredpokladal, že raz budem riešiť chronické bolesti chrbta. Zistil som však, že je to veľmi podobné. Tak ako u vrcholového športovca nezlepšíte výkon dramaticky jedným zázračným riešením, ani chronické bolesti chrbta nemajú jeden zázračný „game changer“. Ak by existoval, tí ľudia by ho už za tie roky bolesti zrejme našli.
Podobne ako pri vrcholových športovcoch, aj pri chronických bolestiach musíme postupne riešiť veľa vecí súčasne. S pacientmi začínam pracovať na zlepšovaní spánku a manažmente stresu, edukujem ich o tom, ako funguje ich telo a ako funguje bolesť. Meníme ich presvedčenia a objavujeme bezpečnosť pohybu tým, že pohyby, z ktorých mali obavy, postupne rozdelíme na čiastkové úkony a pomaly testujeme, že ich telo to zvládne. Väčšinou je to unikátny koktejl namiešaný presne na mieru.
Ako sa v prípade chronických bolestí určuje bezpečná miera záťaže a podľa čoho pacient spozná, že sa jeho stav postupne zlepšuje?
Vychádza sa z podrobného fyzioterapeutického vyšetrenia a väčšinou aj z pomerne obsiahlej predchádzajúcej zdravotnej dokumentácie. Pri chronických bolestiach však väčšinou naozaj nie je limitom samotná štruktúra – dajme tomu platnička, väz alebo šľachy –, ale skôr obavy a presvedčenia pacienta.
Preto najčastejšou komplikáciou pri fyzioterapeutickom postupe nie je priame poranenie, ale podráždenie symptómov. Človek sa napríklad zľakne, prejaví sa uňho úzkostný stav a zvýšia sa jeho obavy – vtedy musíme vždy upokojiť situáciu, spraviť prípadne krok späť a postupovať ešte pomalšie.
Ako by mal pacient rozoznať dôveryhodného fyzioterapeuta?
Sľubovanie rýchleho riešenia vo mne automaticky vzbudzuje neseriózny dojem. Odborník by mal aj na základe etického kódexu vždy priamo povedať, aké sú reálne možnosti riešenia, že táto cesta nie je vopred zaručená a výsledky sú vždy individuálne.
Keby ste mali odovzdať tri najdôležitejšie poznatky o zdraví pohybového aparátu, ktoré by dokázali predísť veľkej časti problémov, ktoré by to boli?
Prvým je určite dostatok pestrého pohybu, ktorý prináša osobné potešenie aj sociálne kontakty, pretože to nie je vždy iba o tele, ale aj o mysli a našich emóciách. Na druhé miesto by som dal dôslednú starostlivosť o spánok a prácu so stresom. A tretím odporúčaním je dbať vo všetkom na určitú pestrosť a kvalitu, ale súčasne aj striedmosť.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
