Za vlády dvoch Kimov v krajine strachu a propagandy. České koreanistky opísali, čo turisti v Severnej Kórei nikdy neuvidia
V krajine, kde aj obyčajná otázka môže pre miestneho znamenať výsluch na polícii, strávila česká koreanistka Nina Špitálníková dva študijné pobyty. Akademickú pôdu v Pchjongjangu zažila prvýkrát v roku 2011 za vlády Kim Čong-ila a druhýkrát v roku 2012, krátko po nástupe jeho syna Kim Čong-una. V roku 2011 spolu s ňou cestovala do Severnej Kórei aj ďalšia Češka Markéta Popa. Ich unikátna skúsenosť z Kim Ir-senovej univerzity odhaľuje neuveriteľnú každodennosť totalitného režimu postaveného na strachu, korupcii a všadeprítomnej propagande.
O svojich dvoch mesačných stážach v Kórejskej ľudovodemokratickej republike (KĽDR) Špitálníková napísala reportážny denník Mezi dvěma Kimy: Na studiích v KLDR. Neskôr na svoju skúsenosť nadviazala oceňovanou knihou rozhovorov so severokórejskými utečencami Svědectví o životě v KLDR a románom Severka.
Cesta do najuzavretejšej krajiny sveta
Cesta dvoch Češiek k severokórejskému režimu sa začala na Ústave Ďalekého východu Filozofickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe, kde študovali koreanistiku. Ako uviedla Špitálníková pre magazín UK Forum, pôvodne sa hlásila na japanológiu a sinológiu, no na radu vtedajšieho priateľa pridala aj koreanistiku, kam ju napokon prijali.
Keďže ťažisko štúdia spočívalo v dejinách Južnej Kórey, k severnej časti polostrova ju priviedla znalosť ruštiny.
Ako vysvetlila, bola jediná v ročníku, kto ovládal ruštinu, v ktorej sú uložené všetky severokórejské archívy, a tak od profesorov dostávala seminárne práce práve z tejto oblasti.
O výmenný študijný pobyt v Pchjongjangu, ktorý našla cez akademickú agentúru, sa pokúšala opakovane, no severokórejské úrady ju trikrát po sebe odmietli. Zlom nastal až pri štvrtom pokuse v roku 2011, a to pre kurióznu chybu, keď si poplietla obálky a do KĽDR omylom poslala motivačný list určený pre Južnú Kóreu.
„Na severe z toho bol hrozný “prúser”, ich minister školstva žiadal ospravedlnenie nášho prezidenta Klausa, že pohŕdam ich režimom. Náš zástupca to vysvetlil tým, že som len apolitická. A na to konto, že ma zaujíma iba jazyk, a nie politika, ma vzali,“ opísala pre české Novinky.
V tom čase práve trávila semester na univerzite v juhokórejskom Soule, ktorý musela predčasne ukončiť, vrátiť sa domov vybaviť víza a v priebehu troch týždňov odletieť do Pchjongjangu.
Prípravy na cestu pripomínali výpravu do neznáma. Pred ňou sa po páde komunizmu do KĽDR dostali iba dvaja českí študenti, a aj to pred dekádou.
„Príprava na prvú cestu bola ťažká. Posledný študent tam bol pred desiatimi rokmi, takže sme brali so sebou všetko. Od oblečenia cez sprej na hmyz až po lieky,“ spomína vo vysielaní Radia Wave.
Pred odletom mali s Popou o samotnom pobyte minimum informácií – vedeli len to, že výučba prebieha od pondelka do soboty a bývať budú na internátoch Kim Ir-senovej univerzity.
„Keď sme chceli vedieť viac, šli sme na severokórejskú ambasádu a severokórejský veľvyslanec nám povedal jedinú vec – ak sa stane niečo zlé, môže za to počasie. To bolo všetko a s tým ideš do Severnej Kórey,“ uviedla Špitálníková pre Refresher.
„Mysleli sme si, že ideme niekam do orwellovského sveta z románu 1984. Očakávali sme, že nás budú sledovať na každom kroku, že domáci budú k nám nepriateľskí a budú nás vnímať ako protekčné západné kapitalistické dievčatá. Čakali sme odmeraných a strhaných ľudí, ale vôbec to tak nebolo,“ povedala Popa v rozhovore pre Startitup.
„Je to skúsenosť, o ktorej sa v novinách bežne nedočítate. Nestretávate sa tam s jadrovými programami, ale s obyčajným životom. Je to paradoxne život veľmi podobný tomu v Južnej Kórei – sú to rovnakí ľudia, len žijú v inom režime.“
Propaganda ukrytá v slovách
Oficiálnym cieľom pobytu na najprestížnejšej severokórejskej vzdelávacej inštitúcii – Kim Ir-senovej univerzite, kam sa miestni dostanú len vďaka bezchybnému kádrovému statusu zvanému songbun – bolo štúdium jazyka, no Špitálníková plánovala neoficiálne skúmať štátnu propagandu a kult osobnosti vodcu.
Keď však v roku 2011 s kolegyňou dorazili do Pchjongjangu, čakala ich prázdna škola. Režim totiž pred oslavami veľkého výročia uzavrel univerzity a všetkých severokórejských študentov nahnal na stavby, aby pomohli splniť štátny plán výstavby bytov.
„Každé ráno sme videli ich nástupy, odkiaľ ich autobusy odvážali tam, kde bola práve potrebná pracovná sila. My sme sa na to pozerali s údivom – miesto študentov je predsa v škole a nie v továrni či na poli,“ povedala Popa pre Startitup.
Češky tak mali dvoch severokórejských profesorov len pre seba. Napriek totalitným kulisám hodnotila Špitálníková samotnú jazykovú výučbu ako mimoriadne kvalitnú a intenzívnu. Každodenný rozvrh pozostával z dvoch hodín – prvá bola venovaná gramatike a severokórejskému akcentu, druhá čítaniu ideologických textov.
Práve cez jazyk pochopila, ako hlboko režim deformuje myslenie obyvateľov, keďže aj bežné slová nesú politický podtext. Ako opísala pre Praha TV, napríklad slovo hobak v bežnej kórejčine znamená „tekvica“, no v severokórejskom výklade môže označovať aj „odrezanú hlavu japonského imperialistu“. „Zistili sme aj to, že to, že sa v nedeľu nepracuje, vraj vynašiel veľký vodca Kim Ir-sen,“ povedala v rozhovore.
Prísny rámec vyučovania však vydržal len niekoľko dní a následne sa hodiny zmenili na neformálne rozhovory s pedagógmi o bežnom živote a rodine v Česku a v KĽDR. Okrem profesorov sa Češky stretli aj so skupinou severokórejských študentov bohemistiky.
„Bolo tam nejakých sedem alebo osem študentov, ktorí vedeli veľmi dobre po česky, napriek tomu, že polovicu štúdia trávili na poli alebo rozkladaním kalašnikova a podobne. Štúdium je tam privilégium, tak si ho vážia viac než my,“ povedala Špitálníková pre Refresher.
Zároveň však v rozhovore pre Aktuality priznala, že hoci prišla propagandu len vedecky skúmať, už po niekoľkých dňoch v izolácii cítila, ako totalitná mašinéria začína pohlcovať aj ju samotnú.
Život v Orwellovskom svete
Popa priznáva, že Severná Kórea do veľkej miery funguje ako z Orwellovho románu 1984 — aj keď doma nemáte veľkú obrazovku, ktorá vás sleduje ako Veľký brat a káže, čo máte robiť.
„Faktom však je, že propaganda prekrúca realitu. Keď boli majstrovstvá sveta vo futbale, Severná Kórea musela v ich správach pochopiteľne vyhrať, hoci to tak v skutočnosti nebolo. Životopisy veľkých vodcov sú natoľko zmýtizované, že pripomínajú skôr rozprávku. Slúži to však na budovanie kultu vodcovskej tradície a mýty sú pevnou súčasťou kórejskej histórie,“ vysvetlila pre Startitup a dodala, že toto kultúrne dedičstvo a prísna spoločenská hierarchia boli v Kórei prítomné vždy.
Každodenný život v Pchjongjangu pripomínal Špitálníkovej inú planétu, kde všetci nosia uniformy, povinné odznáčiky s podobizňou vodcu a majú presne prikázané, čo smú hovoriť.
„Pripadala som si tam ako v sci-fi. V KĽDR je navyše zvláštny smrad, je tam vysoká vlhkosť, ktorou je betón často nasiaknutý, a pleseň,“ vykreslila atmosféru mesta pre Aktuálně.cz.
„Byť nezamestnaným je v rámci tamojšieho režimu v podstate zločin,“ uviedla Popa pre Startitup. Miestni tu však nemajú len jedno zamestnanie, po príchode z práce ich čakajú ďalšie „dobrovoľné“ práce ako je upratovanie či zber úrody.
„Určitý počet domácností tvorí skupinu, ktorú má zvyčajne na starosti nejaká staršia žena, akási dozorkyňa. Tá neustále sleduje, či je všade poriadok, kto čo odovzdal, a samozrejme sa vďaka tomu vo veľkom donáša. Väčšina ľudí sa vracia domov neskoro večer, úplne vyčerpaná, takže na uliciach ich prakticky ani nestretnete.“
Dievčatá boli ubytované na internáte, kde okrem nich bývali čínski študenti a dve bulharské profesorky. Izby boli kompletne odpočúvané. „Z odposluchov som si urobila výhodu: prehodila som napríklad, že chcem ventilátor alebo vodu – a na druhý deň tam tie veci boli. Izbe som tak hovorila komnata prianí,“ uviedla Špitálníková s nadhľadom pre Novinky.cz.
„Boli sme tam však v čase, keď sa konal festival Arirang, čo je ich najväčšia atletická a gymnastická slávnosť na obrovskom štadióne s kapacitou približne 150-tisíc ľudí. Náš internát sa nachádzal na hlavnom ťahu k tomuto štadiónu. Neustále sme videli davy cvičencov, ktorí tam trénovali. O jedenástej večer sa potom vo veľkých sprievodoch vracali s baterkami späť,“ spomína Popa.
„Človeka až mrazí, keď vidí tie tisíce ľudí, ktorí v absolútnej disciplíne synchrónne skáču saltá a všetko robia úplne perfektne,“ dodala.
Na rozdiel od bežných turistov, ktorých pobyt prirovnala k návšteve zoologickej záhrady s vopred pripravenými kulisami, mali študenti oficiálne voľný pohyb bez prideleného sprievodcu. Sloboda však bola len ilúziou – na každom kroku ich sledovala tajná polícia.
„V tom roku 2011 ešte nemali mobily. Takže ideš po ulici a za tebou sú traja týpci, ktorí majú zlaté hodinky a kožené topánky, čo je známka toho, že sú z vyššej triedy. Sú všade s tebou a ty sa s nimi časom začneš aj baviť,“ opísala Špitálníková pre Refresher.
„Byť tam ako študent je stále lepšie, než len sledovať to dokonalé pozlátko, ktoré vám na 14 dní pripravia a vyčačkajú, keď prídete ako bežný turista,“ dodala Popa pre Startitup.
„Kamkoľvek sme išli, vždy sme mali za sebou príslušníka tajnej polície, ktorý podával informácie o našom pohybe. Ďalší nás sledoval z diaľky, takže presne vedeli, kam ideme.“
Akýkoľvek kontakt s bežnými Severokórejčanmi bol prísne zakázaný a pre miestnych nebezpečný. „Aj keby som sa niekoho len opýtala na cestu, mohol potom skončiť na výsluchu,“ zdôraznila Špitálníková pre Praha TV.
Keď raz v Pchjongjangu s Popou stretli dve deti – bezdomovcov, ktorých režim nestihol ukryť, a dali im cukrík, tajná polícia sa za utekajúcimi deťmi okamžite rozbehla, aby im ho vytrhla z úst.
Režim sa snažil cudzincov od reality separovať aj v obchodoch a reštauráciách. V diplomatických predajniach bol k dispozícii len jeden druh jogurtu – aj to po záruke – a v prázdnych luxusných reštauráciách s imitáciami diamantových lustrov dostali hranolky s kečupom za dvadsať dolárov (čo predstavovalo približne polročný severokórejský plat) či pizzu so starým syrom, z ktorej mala žalúdočné problémy.
Vďaka tomu, že Špitálníková krajinu navštívila v rokoch 2011 aj 2012, mohla na vlastné oči porovnať prechod moci medzi Kim Čong-ilom a Kim Čong-unom. Počas prvého pobytu museli predavačky na čiernom trhu jangmadang, kde sa predávalo retro oblečenie ako z 80. rokov, cigarety či jedlo, pred príchodom jej sledovateľov z tajnej polície v panike baliť tovar a utekať. O rok neskôr, za Kim Čong-una, už čierny trh fungoval otvorene a v uliciach sa objavili prvé náznaky uvoľnenia, napríklad dievčatko s batohom Hello Kitty alebo krátkodobé šesťmesačné povolenie pre ženy jazdiť na bicykli, ktoré však vláda napokon opäť zrušila s odôvodnením, že ženy na bicykloch pôsobia príliš zvodne a narúšajú socialistickú morálku.
Zatknutie v metre
„Väčšie výlety sme si mohli dovoliť len poobede alebo v nedeľu. V nedeľu je tam zvykom chodiť na pikniky, takže všetky parky boli plné Severokórejčanov, ktorí si priniesli jedlo, grilovali a snažili sa užiť si voľné chvíle. Deti na nás občas volali „hello“, no niektorí domáci sa tvárili dosť nepriateľsky,“ uviedla Popa pre Startitup.
Najdramatickejší moment zažili spolu so Špitálníkovou, keď sa pokúsili obísť zákaz vstupu cudzincov do metra a okrajových štvrtí. Keďže celá Severná Kórea podľa ich slov funguje na dvoch pilieroch – korupcii a strachu –, hliadku pri vstupe do metra podplatili.
Po výstupe však odbočili z hlavnej triedy do úzkej uličky s mestskými slumami, kde ich výhovorka so stratenou mapou nezabrala. Zadržala ich tajná polícia, nasledoval trojhodinový výsluch, počas ktorého v snahe obmäkčiť vyšetrovateľov Špitálníková dokonca recitovala básne Kim Čong-ila.
„Keď mi vzali pas, došlo mi, že mám problém,“ povedala pre Český rozhlas.
„Bolo to hrozné. Zrazu sa s nami začali rozprávať tým úplne najnižším stupňom zdvorilosti, doslova s nami hovorili ako so psami. Pýtali sa, prečo sme fotili a čo s tými zábermi chceme robiť,“ spomína Popa na incident.
„Bola to pre nás veľmi cenná lekcia, že ako cudzinci musíme rešpektovať ich pravidlá a nerobiť hlúposti, ktoré by domácich mohli stáť slobodu.“
Situácia sa upokojila až po tom, čo privolali anglického tlmočníka pracujúceho pre českú ambasádu. Tón výsluchu sa okamžite zmenil na úctivý a incident sa skončil skonfiškovaním fotoaparátov, MP3 prehrávačov a dočasným odobratím pasov.
„Bola to skúsenosť, ktorá mi zmenila život a pohľad na svet. A áno, strach bol. U mňa sa ale prejavuje až potom, čo sa niečo stane. Bez toho by som asi do KĽDR nikdy nevycestovala,“ dodala Špitálníková.
O dva roky neskôr sa pokúsila do Pchjongjangu vrátiť tretíkrát, aby dokončila svoj výskum a porovnala vývoj režimu s odstupom času, no severokórejské úrady jej už udelenie víza zamietli a brány krajiny sa pre ňu definitívne uzavreli.
Popa hovorí, že z mesačného pobytu v Severnej Kórei si odniesla hlboký rešpekt k bežným ľuďom, ktorí tam žijú zo svedomitej práce, nekonečnej obozretnosti a o miske ryže denne.
„Okrem toho cítim veľkú vďačnosť za to, kde žijem,“ skonštatovala. „Náš systém môže mať svoje chyby, ale máme to najdôležitejšie – slobodu.“
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
