Juraj Orság: Vakcína proti covidu-19 mi zničila život (Rozhovor s autorom knihy Prečo?)
Inžinier Juraj Orság zaznamenal silné negatívne účinky po mRNA vakcíne proti ochoreniu covid-19 od spoločnosti Pfizer. Dopad na jeho zdravie je podľa jeho skúseností fatálny a premenil ho z aktívneho športovca na invalida, o ktorého sa musí starať jeho manželka. O tom, čo po vakcinácii prežil, napísal knihu Prečo?, ktorá je dostupná v kníhkupectvách a ponúka ju aj na vlastných stránkach.
S pánom Orságom sme sa zoznámili počas jeho vystúpenia v českej Poslaneckej snemovni v novembri 2023 a po vydaní jeho knihy sme ho požiadal o rozhovor.
Epoch Times: Môžete krátko spomenúť, v akom odbore ste pracovali a čo ste robili pred pandémiou?
Juraj Orság: Spomienky na dobu pred pandémiou sú pre mňa ako z nejakého iného filmu. Sú o človeku, ktorý už neexistuje. O mužovi, ktorý bol zdravý, plný energie, miloval svoju manželku a syna. Mal rád svoju náročnú prácu. Denne cvičil iruji-do, karate a čchi-kung a aj ďalšie bojovo-zdravotné umenia.
Vtedy som miloval beh v ťažkých podmienkach, v daždi alebo v zime, v snehu. Bolo to o sebaovládanie a prekonávanie nových limitov.
Viete, pred pandémiou som bol vyhľadávaným a skúseným odborníkom v oblasti projektového a krízového riadenia na medzinárodnej úrovni v niekoľkých segmentoch, ako je bankovníctvo, telekomunikácie, leasing, energetika, priemysel, štátna správa a podobne.
Za zmienku stojí aj to, že na začiatku svojej kariéry som pracoval ako klinický fyzik na oddelení onkológie a rádioterapie v nemocnici u nás v Rimavskej Sobote. Bol som aj úspešný cvičenec, tréner a učiteľ karate. Dvakrát som sa stal majstrom Slovenska a moji zverenci boli medailistami z európskych i svetových súťaží.
Prečo ste vlastne podstúpili očkovanie?
Nemám rád túto otázku. Vnímam ju ako súčasť hry tých, ktorí sa rozhodli, že nás všetkých zaočkujú. Je však súčasťou naratívu. Má v sebe určitú podprahovú manipuláciu, ktorá navodzuje dojem, že ja som ten, kto sa rozhodol nechať sa očkovať, že ja som za to zodpovedný. Viete čo? Ja som sa nenechal očkovať. Faktom je, že ma zaočkovala osoba v bielom plášti. Vpichla do mňa preparát, ktorý sa v tom čase nazýval vakcína. Inak o tom podrobne píšem v mojej knihe Prečo? Príbeh muža, ktorý prekabátil vlastnú smrť.
Súčasťou tohto naratívu je aj mylný názor, že zaočkovaný jedinec je zodpovedný za všetko, čo mu prípadne očkovanie môže spôsobiť. A to vraj na základe nejakého informovaného súhlasu, ktorý údajne dobrovoľne podpísal. Toto je tiež jedno veľké nedorozumenie, pretože ako sa ukázalo a ako o tom píše v mojej knihe pani JUDr. Pirošíková, PhD., tak u nás prakticky nikto nepodpísal právne platný informovaný súhlas v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky ani v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Európskej komisie. Pretože informovaný súhlas je určitý proces, a nie len akýsi podpísaný kus papiera s neúplným textom.
Inak v mojej knihe podrobne opisujem aj to, ako ma zamestnanci nemocnice, očkovacieho centra, uviedli do omylu, a tak sa stalo, že obzvlášť v mojom prípade je evidentné, že som žiadny informovaný súhlas platný v zmysle zákona dobrovoľne nepodpísal, a teda nenesiem žiadnu zodpovednosť za to, čo sa mi po očkovaní stalo.
Najsmutnejšie na tom všetkom je však to, že lekári mi očkovanie odporučili, hoci poznali moju anamnézu obsahujúcu jasné kontraindikácie. Aj to som podrobne opísal v trestnom oznámení, ktoré som ako uvedomelý občan podal, pretože podľa zákona je každý povinný podať trestné oznámenie, keď je svedkom udalostí, ktoré môžu byť trestným činom.
V konečnom dôsledku som podľa všetkého konal správne, pretože prokuratúra moje trestné oznámenie nezamietla, ale naopak ho postúpila orgánom činným v trestnom konaní na prešetrenie. A tie ho neskôr prekvalifikovali na trestné stíhanie, ktoré stále prebieha.
Môžete krátko opísať, aká reakcia u vás po vakcinácii nasledovala?
Bohužiaľ, v čase očkovania som ešte netušil, že moje vnímanie a všetky moje pocity sú ovplyvnené premyslenou manipuláciou médií, politikov, farmaceutických firiem, väčšiny lekárov a zdravotníckych pracovníkov, rovnako ako mnohých tých športovcov a hercov, ktorí propagovali očkovanie proti covidu, a aj niektorých právnikov, ktorí sa v spolupráci so všetkými ostatnými zainteresovanými snažili dosiahnuť to, aby mRNA očkovanie proti covidu bolo povinné.
Vo chvíli, keď som pocítil, ako do môjho ramena preniká ihla, ktorou začala prúdiť mRNA vakcína, ktorá mi mala pomôcť… Vakcína, ktorá mala zabezpečiť, že nikdy nedostanem covid… Vakcína slobody, ako to tvrdila aj prezidentka Slovenskej republiky… Bolelo ma to a celú pozornosť som venoval len a len tomu, ako to do mňa vniká. Po vytiahnutí ihly som si všimol, že v mieste vpichu boli stopy krvi. Nevenoval som tomu však pozornosť, pretože vtedy som ani netušil, že to nie je dobré a že to nemalo tak byť.
Informáciu o tom, že vakcína sa nesmie dostať do krvi, pretože je to veľmi nebezpečné, mi nikto z personálu nemocnice ani samotná lekárka zodpovedná za moje očkovanie nepovedali. Stále som ešte sedel, keď mi začalo byť príliš teplo. Dokonca sa mi mierne začala točiť hlava. Vtom som začul ďalšie inštrukcie: „Teraz choďte do čakárne a počkajte tam tridsať minút, aby sme vedeli, či nebudete mať nejakú nežiaducu reakciu.“
Pomaly som vstal, vzal som si svoje veci a odišiel do čakárne. Ako som vychádzal z ambulancie, pocítil som, že sa mi hlava začína točiť rýchlejšie. Radšej som sa poponáhľal a sadol si na najbližšiu voľnú stoličku. Vedľa mňa sedeli ďalší pacienti, ktorí rovnako ako ja čakali stanovený čas, aby potom mohli ísť domov. Všade okolo seba som videl len pacientov a žiadnu zdravotnú sestru, lekára ani lekárku.
Od vpichu vakcíny neuplynulo ani päť minút, keď som začal pociťovať zvláštnu slabosť. Všimol som si, že všetko okolo mňa sa zvláštne vlní a mení farby, ktoré boli akoby viac nasýtené až presýtené. Pacientovi sediacemu hneď vedľa mňa sa začala predlžovať tvár. Mal som pocit, že sa mení na bytosť z nejakej inej planéty. V hlave mi hučalo, akoby na zvonici naraz odbíjalo sto zvonov.
Pociťoval som prudké návaly tepla a chladu. Chcel som si privolať pomoc, ale nedokázal som sa pohnúť ani prehovoriť. Začal som sa báť, veľmi báť. Mal som pocit, že nastala moja posledná hodina. Vtom ma začalo bolieť celé telo, bolesť v hlave bola neznesiteľná a sotva som lapal po dychu. A vtom z ničoho nič som si uvedomil, že je tma. Práve som stratil vedomie…
Keď som sa prebral, všimol som si, že už na stoličke nesedím, ale ležím tak nejako nakrivo, čo bolo dôsledkom straty vedomia a kontroly nad telom. Snažil som sa zistiť, čo sa to vlastne deje, pretože po prebratí som bol úplne zmätený a nevedel som, kto som, kde som a prečo som tam. Akoby v diaľke som začul, ako niekto z pacientov volá: „Poďte sem, sestrička, rýchlo! Tento pán omdlel.“
Hlava sa mi stále točila a veľmi ma bolela. Všetko som videl rozmazane a v pohybe, akoby som bol na kolotoči. Telo sa mi trochu roztriaslo, akoby malo nejakú triašku, alebo by som to skôr prirovnal k miernemu záchvatu epileptika. Netušil som, čo sa to so mnou deje. Bolo to desivé a naháňalo mi to strach.
Po chvíli ku mne prišla zdravotná sestra alebo lekárka, neviem presne, bola to osoba v bielom plášti, a spolu s ostatnými pacientmi mi pomohli vstať. Pomaly sme kráčali k nejakej miestnosti. Stále som bol zmätený a nevedel som, čo bude nasledovať. Triasol som sa a stále som sa veľmi bál.
Onedlho som už ležal na posteli v malej vyšetrovni, kde bolo niekoľko ľudí. Pristúpila ku mne ďalšia osoba a milým hlasom mi povedala: „Kľudne ležte. Teraz vám zmeriame tlak a tep.“ Chytila mi ľavú ruku a nasunula mi na ňu manžetu. Stlačila tlačidlo a vzápätí bolo počuť charakteristický zvuk tlakomera, ako vtláča do manžety vzduch.
Sestrička sa ku mne približovala a snažila sa ma upokojiť. Pamätám si, ako si medzi sebou hovorili, že namerané hodnoty sú príliš vysoké. Dali mi pohár čerstvej vody a ponúkli mi aj veľmi chutnú čokoládu. Dobre mi to padlo, aj keď mi bolo stále ešte zle. Napriek tomu mi to zlepšilo náladu, chutná čokoláda v takých chvíľach zvyčajne pomôže.
Veľa z toho, čo sa dialo od tejto chvíle, si nepamätám, ale viem, že ma na posteli nechali odpočívať asi hodinu a priebežne mi merali tlak a tep a kontrolovali, ako sa cítim. Počas tohto času čakania sa mi hlavou vírili všelijaké myšlienky a bol som stále zmätený, pretože taký kolaps som ešte nikdy v živote nezažil, a to som už bol očkovaný nespočetnekrát – aj proti rôznym alergiám, ktorými trpím od útleho detstva. Ležal som a snažil sa dýchať pokojne a zhlboka. Keď mi asi po necelej hodine znova zmerali tlak a tep a zistili, že už je v norme, povedali mi, že môžem ísť domov.
Chceli ste po nich nejaký lekársky zápis o tom, akú ste mali reakciu na vakcínu?
Áno. Bol som trochu prekvapený, že sa to končí len takým slovným zhodnotením môjho stavu, a tak som sa opýtal, či mi môžu dať o mojom kolapse aj nejakú lekársku správu. Odpoveď však bola zamietavá.
Viete, normálne by som sa dožadoval tejto správy a asertívne trval na rešpektovaní mojich práv, čo bola v tom čase moja charakteristická vlastnosť, ktorú som si vypestoval v práci, ale toto bola špecifická situácia, keď som jednoducho nemal silu bojovať a trvať na tom, že sú povinní mi túto správu dať.
Bolo mi stále nevoľno, aj keď už nie tak, aby som nemohol odísť, no moja jediná túžba v danej chvíli bola byť čo najskôr doma, ľahnúť si do svojej postele a pokúsiť sa zaspať, a nie sa dohadovať o nejakom papieri. Veď tu bolo toľko svedkov, že som nepredpokladal, že by niekto niekedy chcel spochybniť môj kolaps jednoznačne a kauzálne spôsobený očkovaním proti covidu. Navyše som bol z toho všetkého neskutočne unavený a vystrašený.
Neskôr som si uvedomil, že personál nemocnice sa ku mne nesprával tak, ako to zákon taxatívne nariaďuje, ale to bolo až oveľa neskôr, pretože v tom čase som ešte netušil, že toto očkovanie mi raz a navždy zničí zdravie.
Skrátka, vtedy ma ani nenapadlo, že o niekoľko rokov neskôr budem úplný mrzák, ktorého mRNA očkovanie zničí tak, že už nikdy nebudem schopný žiť normálny život, a namiesto toho budem odkázaný na pomoc druhých, pretože už nikdy nebudem vedieť existovať sám a mnohokrát sa ani poriadne sám najesť či inak sa o seba postarať.
Ako sa to vyvíjalo, keď ste sa konečne dostali domov?
Asi o tri hodiny neskôr začala druhá časť pekla. Horúčka cez 38 stupňov Celzia, malátnosť, pocity na omdlenie, straty vedomia a tak obrovská bolesť hlavy, až plačete a zúfalo sa snažíte na to nemyslieť, ale to sa jednoducho nedá.
Bol to deň, ktorý zmenil všetko a navždy ma uvrhol do kolobehu bolesti, útrap, strachu a beznádeje a vzal mi príbuzných, priateľov, kolegov, prácu, moje koníčky, skrátka všetko.
Kedy ste sa rozhodli napísať knihu Prečo? a čo by ste rád knihou docielili?
Viete, keď som zistil, že je zle. Keď som si uvedomil, že mi očkovanie zničilo život a že sa to nedá vrátiť, začal som premýšľať, prečo sa to stalo. Prečo práve ja? Prečo? A raz v noci počas spánku ku mne prehovoril môj anjel strážny a povedal: „Juraj, je to preto, že ty máš dar reči, si vodcovský typ a vieš aj písať. Preto, aby si šíril svoje skúsenosti a aby si ľuďom ukázal cestu. Pretože ty predsa ovládaš staré techniky čínskej medicíny aj celej Ázie. Neboj sa a začni o tom hovoriť a písať, aj keď to bude zo začiatku nebezpečné a možno sa ti to bude zdať divné. Využi čas, ktorý ti ešte zostáva. Pamätaj, nie si v tom sám.“
Keď som sa zobudil, bol som spotený a mal som veľmi dobrý pocit. Sen som si pamätal a ihneď zapísal, pretože bol veľmi živý a pôsobil na mňa ako sen, ktorý som mal, keď mi umrel otec. Takže som bol presvedčený, že tento sen je určitou formou posolstva, ktoré mi ukazuje cestu, po ktorej by som mal kráčať.
Priznám sa, nebolo mi to úplne jedno, pretože doteraz som si svoje súkromie strážil a snažil sa byť v mnohých veciach nad vecou, aby to neovplyvnilo moju prácu a bežný život ako taký. Ale teraz sa situácia zmenila a mňa čakalo niečo nové, do tej doby neznáme. Bál som sa, ale ako som už povedal, ten sen bol veľmi podobný snu s mojím zosnulým otcom v noci, keď práve umieral.
A tak som sa rozhodol a začal som svoj príbeh šíriť. Najprv prostredníctvom článkov a video rozhovorov pre mnohé médiá v Slovenskej a Českej republike a aj v angličtine po celom svete. Stále tomu však niečo chýbalo a vtedy som si to uvedomil. Chýba tomu súkromie, chýbajú tomu detaily, chýbajú tomu emócie, ktoré je možné povedať a prejaviť len v súkromnom rozhovore. A na to je najlepšia kniha.
Môj zámer bol a stále je, aby si mohol čitateľ sám vybrať miesto a čas, kedy a kde bude knihu čítať, a aby pri jej čítaní bol vtiahnutý do deja. Chcel som, aby to bol náš súkromný dialóg, kde mu dovolím stať sa súčasťou môjho života. A v neposlednom rade som chcel zanechať posolstvo pre ďalšie generácie a svedectvo o tom, ako a čo sa v tom období dialo a čo všetko mi očkovanie proti covidu spôsobilo.
Všetko, čo v knihe tvrdím, mám podložené dôkazmi, lekárskymi správami a svedkami, čo je aj súčasťou trestného spisu. A aby mala kniha určitú kredibilitu, stali sa jej súčasťou a spoluautormi aj JUDr. Marica Pirošíková, PhD., a prof. MUDr. Viliam Fischer, CSc., FICS, ktorí majú v knihe svoje kapitoly, kde danú tému rozoberajú zo svojho odborného pohľadu.
Takže knihu som napísal aj preto, že kniha je oficiálny dokument, má svoje pridelené identifikačné číslo a stáva sa súčasťou národného dedičstva tak, ako každé umelecké dielo, ktoré sa už nedá len tak ľahko zmazať ako videá zo sociálnych sietí.
Máte už nejaké ohlasy na knihu? Koľko výtlačkov sa už predalo?
Som veľmi dojatý, koľko ľudí mi po prečítaní knihy napísalo a povzbudilo ma, aby som vo svojej misii pokračoval, a tiež mi prispeli na transparentný účet, aby mi aspoň trochu pomohli v mojom trápení invalidného dôchodcu a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ŤZP-S), pretože už sám vôbec nedokážem existovať a som plne odkázaný na pomoc mojej milovanej manželky.
A tiež aby som mal financie aj na pokračovanie v literárnej činnosti, ktorá práve teraz pokračuje ďalšou knihou, a to básnickou zbierkou TICHO, ktorá čitateľa ponára do môjho sveta pocitov a túžob, kde bojuje dobro a zlo a kde nakoniec víťazí láska.
Okrem toho už píšem knihu o iruji-do. O špeciálnom dychovom cvičení, ktoré jediné mi pomáha prežívať, pretože západná medicína na moje diagnózy nemá liek.
V predpredaji sa predalo vyše osemsto kusov knihy. Čo je podľa vydavateľstva Signis veľmi dobrý výsledok. Dnes si knihu môžu čitatelia kúpiť prakticky v každom kníhkupectve na Slovensku a dokonca aj v Čechách a samozrejme aj priamo u mňa na mojej stránke www.orsag.sk, kde dostanú aj krásne motivačné a úprimné osobné venovanie s autogramom.
Aký je podľa vás najsilnejší moment, ktorý môžu čitatelia vo vašej knihe nájsť?
Podľa mňa je jednoznačne najsilnejším momentom v knihe kapitola Môj strážny anjel, venovaná mojej milovanej manželke Marienke.
Aj keď môj čas je plný bolesti a utrpenia. Aj keď nemám chvíľku pokojného snenia. Aj keď často hľadím smrti do očí, túžiac po zdraví a krajšom zajtrajšku. Aj tak musím uznať, že nie ja som ten, kto prežíva muky pekelné. Aj tak musím priznať, že nie ja som ten, koho by ste mali ľutovať, obdivovať či s ním súcitiť. Je to niekto iný.
Je to osoba, ktorá stojí v tieni môjho príbehu. Skromne, nenápadne a vždy pripravená urobiť všetko preto, aby môj príbeh pokračoval. Je to niekto, kto je pre mňa motiváciou, nádejou, oporou a všetkým, čo ma drží nad hladinou. Je to niekto, bez koho by som to nikdy, naozaj nikdy nedokázal, pretože bremeno, ktoré ma ťaží, by jeden človek nikdy nedokázal niesť tak dlho sám.
Je to moja manželka Marienka, môj anjel strážny. Len vďaka jej skutočnej a pravej láske, jej nesmiernej obetavosti a neuveriteľnej vnútornej sile, akú som zaživa u nikoho iného nikdy nevidel, som stále tu a môžem s vami zdieľať moje svedectvo.
Už aj samotná predstava toho, čo musí prežívať, je desivá. Keď je svedkom všetkého toho utrpenia a bolesti. Keď pred ňou padám v bezvedomí na zem a následne ležím bezvládne v paralýze, dusím sa a čakám na vykúpenie. A ona môže len bezmocne a ticho stáť a prizerať sa tomu, ako jej manžel bojuje z posledných síl o každú ďalšiu minútu života, aby ju mohli prežiť spolu.
Je to už viac ako päť rokov, keď musí žiť dvadsaťštyri hodín denne vo dne aj v noci v strehu, pripravená na všetko. Aj na to, že jeden z tých záchvatov a kolapsov bude posledný. A potom zostane sama.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
