Europarlament sa mi pokúsil zakázať prejav – napriek tomu som ho predniesla (Komentár bývalej hovorkyne Volodymyra Zelenského)
Bývalá tlačová hovorkyňa ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského Iuliia Mendelová vo svojom prejave adresovanom europoslancom vyzvala k návratu k diplomacii a zmene súčasnej stratégie. Prejav predniesla online po tom, čo jej bezpečnostná služba Európskeho parlamentu znemožnila vstup do priestorov.
16. septembra mi Európsky parlament zakázal vstup – bez akéhokoľvek vysvetlenia. Stalo sa to len niekoľko hodín pred mojím prejavom a po tom, čo na mňa Volodymyr Zelenskyj v nedeľu 13. uvalil sankcie. Niektorí tvrdia, že Zelenskyj osobne požiadal o zrušenie môjho prejavu.
Potom sa pokúsili zablokovať videoprenos. Na poslednú chvíľu sme našli technické riešenie a ja som prejav napriek tomu predniesla. Zverejňujem ho, aby ste si mohli sami posúdiť, aké „nebezpečenstvo“ predstavuje – a urobiť si vlastný záver o tom, prečo sa Zelenskyj toľko bojí Ukrajincov, ktorí hovoria o mieri:
Vážené poslankyne, vážení poslanci Európskeho parlamentu,
je pre mňa veľkou cťou a výsadou vystúpiť tu – v parlamente Európskej únie, na mieste, kde vznikajú ústredné myšlienky európskej civilizácie.
Pre niektorých z vás môže byť to, čo sa chystám povedať, nepríjemné. Môže to vyvolať kritiku alebo dokonca hnev. Napriek tomu tu stojím s nádejou. Lebo je napísané: „Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené.“
Dva roky som pôsobila ako tlačová tajomníčka Volodymyra Zelenského. Predtým som pracovala ako externá spolupracovníčka denníka New York Times, konzultantka Svetovej banky a publikovala som ako autorka v mainstreamových médiách – na túto prácu som bola hrdá. Dnes ma niektorí ľudia na Západe a ukrajinské štátne médiá označujú za „proruskú“ v okamihu, keď uvediem jednoduchý fakt o vojne alebo nesúhlasím so Zelenského politikou neustálej eskalácie.
Ľudia žijúci v pohodlí na Západe sa niekedy domnievajú, že Ukrajine a tejto vojne rozumejú lepšie ako ja – ja, čo tento konflikt sledujem od roku 2014, mnohokrát som cestovala do Donbasu so samotným Zelenským, zúčastňovala som sa rokovaní, pomáhala som formovať komunikáciu prezidenta a zostala som v krajine, keď v roku 2022 začala rozsiahla invázia. Dostala som sa pod paľbu a len tak-tak som prežila. Precestovala som krajinu, pomáhala som civilistom a bez oddychu som informovala o dianí. Nikto ma nemôže vážne označiť za proruskú, pokiaľ neprijme primitívny čierno-biely pohľad na vojnu.
Neprišla som sem hrať politické hry. Prišla som s jediným cieľom: prosiť za ľud Ukrajiny – za svoj ľud. Poviem vám pravdu, ktorú pred svetom starostlivo skrývajú. Som dcérou Ukrajiny a dnes som jej hlasom.
Odlišujem sa od mnohých hlasov, ktoré ste už počuli, pretože z tejto vojny nemám žiadny prospech. Nevybudujem si na nej kariéru. Nedostávam kvôli nej žiadne granty ani z nej nemám žiadne výhody. Rovnako ako väčšina Ukrajincov – rovnako ako väčšina Európanov, Američanov a Rusov – kvôli tejto krutosti len strácam. A chápem, že ak táto vojna bude pokračovať, prinesie straty a zmeny, ktoré už nikdy nebude možné napraviť.
Ukrajinský ľud a armáda preukázali neuveriteľnú odolnosť; nemáme sa za čo hanbiť. Vojna nás však všetkých zmenila a dnes odolnosť znamená hovoriť pravdu a postaviť sa za mier.
Stojím tu preto, lebo Ukrajina a Európa si naďalej volia zlú vojnu namiesto zlého mieru – eskaláciu namiesto diplomacie, znova a znova. Jedného dňa sa však táto vojna skončí a na každého z nás si budú spomínať podľa plodov, ktoré dnes prinášame.
Ste najlepšie mozgy Európy. Nepochybujem o tom, že o rusko-ukrajinskej vojne viete veľa. Poznáte čísla a štatistiky. Videli ste fotografie. Čítali ste knihy a články, politické stanoviská a stratégie. Napriek tomu tu stojím, aby som vám povedala: o tejto vojne neviete nič.
Moja krstná dcéra Maria bude mať o pár týždňov štyri roky. Nikdy nepoznala život bez vojny. Narodila sa v Kyjeve a je to bystré, temperamentné dievčatko, ktoré hovorí krásnou ukrajinčinou a občas do nej vmieša nejaké anglické slovíčko. Nedávno sa v škôlke začala pomočovať. Po ďalšom ruskom raketovom útoku sa zľakla, že raketa zasiahne jej škôlku. Jej matka ju dlho upokojovala a nakoniec zaspáva tým najstrašnejším spôsobom, aký si možno predstaviť: pri zvukoch útokov na ruské ropné rafinérie. Doma im hovoria „dobré útoky“. Má štyri roky a sotva dokáže pochopiť nuansy vojny. „Desí ma to,“ povedala mi jej matka.
Moja neterka Anna má desať rokov a nikdy ani raz nevkročila do školy. Nevie, ako vyzerá trieda plná detí. Toľkokrát sa sťahovala, že nikde nemá žiadnych priateľov. Rodičia na Západe si robili starosti, keď ich deti počas pandémie strávili rok a pol online výučbou. Moja neter nepozná iný spôsob vzdelávania. Každý deň sedí sama v byte, kým jej rodičia pracujú. Pripojí sa na vyučovanie, urobí si domáce úlohy, potom upratuje, varí a čaká na nich. Nemôže sa voľne pohybovať po meste, ktoré je neustále terčom útokov. Nepozná život v komunite ani detské priateľstvá. V zime sú jej dni krátke a chladné: minulú zimu nebolo kúrenie ani elektrina.
Každé tretie ukrajinské dieťa dnes nemá prístup k riadnemu vzdelaniu. Ukrajina bola kedysi preslávená svojimi vedcami. Prvý človek vzlietol do vesmíru pod vedením Ukrajinca. Stavali sme lietadlá a vrtuľníky; naši fyzici a biológovia naďalej prispievajú k svetovej vede. Napriek tomu sú v oblastiach pri fronte žiaci štvrtých tried, ktorí nevedia čítať. Počúvajte ma: sú tam desaťročné deti, ktoré nevedia čítať. Úpadok vzdelania a sociálnych zručností budúcich generácií by nás mal všetkých desiť.
Ukrajinci nie sú o nič menej ako ktorýkoľvek iný národ. Aj my chceme vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Aj my chceme tvoriť, rozvíjať sa, súťažiť a spolupracovať. Ak bude vojna pokračovať, o päť alebo desať rokov to už nebude možné. Pod paľbou rakiet, dronov a bômb strácame ľudský kapitál – nielen kvôli úmrtiam a zraneniam, ale aj kvôli jednoduchému nedostatku akejkoľvek možnosti žiť normálny život. Roky holého prežívania ničia myseľ aj telo.
Moja matka a otec sú lekári v Chersone, neďaleko frontovej línie. Strávili viac ako osem mesiacov pod ruskou okupáciou a stále odmietajú opustiť mesto, ktoré je neustále ostreľované. Lekárov je tam zúfalý nedostatok. „Keď všetci odídu, bude to ešte Ukrajina?,“ pýtajú sa. Majú vzácny a zároveň desivý luxus – možnosť zostať, hoci by mohli odísť, pretože ich tam drží zodpovednosť voči miestnej komunite a histórii.
Desaťtisíce ďalších ľudí nemôžu odísť vôbec, sú uväznení v chudobe a s úplnou absenciou pomoci. Štát ponúka vysídleným ľuďom menej ako sto dolárov mesačne, a to len na obmedzenú dobu – sumu, za ktorú si nemožno prenajať bývanie ani uživiť rodinu. V obciach pri fronte žijú ľudia bez akejkoľvek finančnej rezervy; tisíc dolárov je pre nich nepredstaviteľné bohatstvo. Mohlo to byť inak. Stratégie, ktoré dnes volíme, vedú Ukrajinu na cestu trvalej chudoby a vojny, čo znamená spoločenský úpadok.
V jednej dedine v Chersonskej oblasti – dedine, ktorou som mnohokrát prechádzala na ceste k svojej babičke – bola zničená jedna rodina. Otec aj matka zahynuli a spolu s nimi aj ich dcéra, ktorá mala dvadsaťtri dní. Moja vlastná matka toto dieťa prepúšťala z nemocnice. Ich syn bol zranený. Jeden výbuch, jeden okamih a rodina bola zničená.
O podobných tragédiách ste už počuli. Čo ste však nepočuli, je to, čo v skutočnosti znamená prežiť na fronte: že obrovské sumy peňazí daňových poplatníkov, o ktorých sa píše v médiách, často len málo pomáhajú Ukrajincom, ktorí sa jednoducho snažia prežiť; že tu je katastrofálny nedostatok lekárov; že školy sú z veľkej časti neschopné fungovať a že pre mnohých ľudí spočíva každodenné rozhodovanie jednoducho v tom, ako sa dostať do práce a späť domov bez toho, aby ich zasiahlo ostreľovanie.
Tam, na fronte, žijú ľudia v inej realite. Ich život sa zmenil na každodenný boj o prežitie. Bežní občania prispievajú na vojnové úsilie zo svojich vlastných peňazí. Ženy varia pre vojakov, zbierajú teplé oblečenie a ďalšie potrebné veci a prostredníctvom dobrovoľníkov ich posielajú na front. Lebo tam, na fronte, sú ich synovia a manželia. Miestne komunity podporujú armádu a zároveň sa snažia udržať pri živote seba, svoje rodiny a susedov.
Taká je vojna, ako ju skutočne prežívajú ľudia priamo na mieste. Znášajú ju, prispievajú k vojnovému úsiliu a bojujú proti inváznym silám napriek korupcii a obmedzenej efektívnosti ukrajinskej vlády.
Tretina Ukrajiny sa premenila na peklo. Takmer 20 % nášho územia je okupovaných; ďalších desať percent sa zmenilo na horiacu frontovú líniu. Zamyslite sa: ako dlho môže zvyšných 70 % vydržať s takouto otvorenou a neliečenou ranou?
A akú stratégiu dnes podporujeme? Stratégiu, v ktorej sa toto každodenné utrpenie stáva neviditeľným, bezvýznamným v porovnaní s veľkou myšlienkou – zničením RUSKA. Buďme úprimní: mnohí ľudia chcú zničiť Rusko viac, než zachrániť Ukrajinu. S rastúcim nadšením čítame niekoľkokrát do mesiaca vášnivé články v mainstreamových médiách, ktoré oznamujú, že Rusko sa každú chvíľu zrúti. Čítame ich už takmer štvrťstoročie. Cenou za tento pomalý kolaps je môj národ, moja krajina, môj štát – Ukrajina.
Ani jeden z tých západných expertov, profesorov či novinárov, ktorí tieto články píšu, by nikdy nesúhlasil s tým, že bude žiť v takej krajine, ani by nedovolil, aby jeho vlasť prešla takými hrôzami v mene veľkej myšlienky. Myslela som si, že sme sa už poučili z obetovania celých národov v mene veľkých myšlienok.
Ale chápem vás. Ak súčasný stav akceptuje vodca mojej vlasti Volodymyr Zelenskyj, prečo by ste ho mali spochybňovať?
Najskôr prišli istanbulské dohody, následne plán víťazstva a nakoniec koalícia ochotných. Čo väčšina ľudí nevie, je to, že existoval aj celý rad sprostredkovateľov, ktorí zaisťovali kontakty, a niekoľko právnych výkladov toho, čo sa dnes zjednodušene redukuje na otázku „vzdať sa územia alebo nie“ – výkladov, ktoré mohli Ukrajine pomôcť zachovať si časom kontrolu.
Existovali dohody, o ktorých ste nikdy nepočuli a ktoré boli na verejnosti spomenuté len zľahka. Tieto dohody nezostanú v učebniciach dejepisu, ale len v spomienkach tých, ktorí sa snažili pomôcť.
Volodymyr Zelenskyj všetky tieto dohody odmietol – dokonca aj tie, pri ktorých dal svoje vlastné slovo a svoj vlastný sľub. Presadzuje najmaximalistickejšiu a nedosiahnuteľnú cestu k víťazstvu ako jedinú cestu k mieru – a to mi naznačuje, že o dosiahnutie mieru v skutočnosti príliš nestojí.
Pred časom napísal JD Vance, súčasný viceprezident Spojených štátov a vtedy senátor, pozoruhodnú esej v denníku New York Times, v ktorom poukázal na to, že čísla v prípade Ukrajiny nesedia. Táto esej dala mnohým z nás nádej, že niekto vidí svet našimi očami a chápe, čím prechádzame. Od jej napísania uplynuli viac ako dva roky – a čísla stále nesedia. Začnime tou najzákladnejšou otázkou: ako má 25 miliónov Ukrajincov, z ktorých polovicu tvoria dôchodcovia, brániť 500 miliónov Európanov pred 140 miliónmi Rusov? Nie je vám to hanba?
Od získania nezávislosti v roku 1991 Ukrajina prišla o viac ako polovicu svojho obyvateľstva. Vtedy tam žilo 52 miliónov ľudí. Dnes je toto číslo aj podľa tých najoptimistickejších odhadov okolo 25 miliónov – a pokles sa zrýchľuje. Takmer polovicu obyvateľstva tvoria dôchodcovia, pôrodnosť je katastrofálne nízka a vojna naďalej berie životy a vyháňa tých, ktorí jednoducho chcú žiť. Len minulý rok zomrelo takmer trikrát viac ľudí, než sa narodilo, a v prvej polovici roku 2026 sa situácia ešte zhoršila: zomrelo štyrikrát viac ľudí, než sa narodilo. Pridajte k tomu približne 300-tisíc oficiálnych emigrantov – pričom skutočné číslo je určite oveľa vyššie – a podľa konzervatívnych odhadov Ukrajina každoročne prichádza o viac ako 600-tisíc ľudí. Pri tomto tempe by počet obyvateľov mohol počas desiatich rokov klesnúť pod 20 miliónov.
Sú to katastrofálne čísla. Vojna urobila z Ukrajiny miesto, kde sa život a nádej na lepšiu budúcnosť zdajú čoraz viac nemožné. Je to jednoduchá aritmetika – aritmetika, ktorá ukazuje, ako moja krajina mizne pred vašimi očami za vrelého potlesku venovaného mužovi na červenom koberci, mužovi, ktorý je teraz už ôsmy rok pri moci a vždy nájde nový dôvod, prečo vojnu ešte nemožno zastaviť.
Táto vojna zničila ukrajinskú ekonomiku a ukrajinskú demokraciu. Dovoľte mi uviesť ešte niečo z tejto cynickej, krutej aritmetiky. EÚ nám poskytuje jednu pôžičku za druhou; náš zahraničný dlh už prekročil 110 % HDP; sme úplne závislí od západných transferov, v systéme, ktorý sa nazýva „donornomika“. Ako bolo zachytené na protikorupčných odposluchoch Zelenského bývalého obchodného partnera – ktorý je teraz na úteku pred obvineniami z korupcie: „Ekonomika môže počkať.“ Nevytvárame takmer žiadnu pridanú hodnotu; náš export je dusený vojnou, spormi s členskými štátmi EÚ a kvótami, ktoré sú príliš nízke.
Vy sami to veľmi dobre viete. Pýtam sa teda: o akom víťazstve vlastne hovoríme? Európa teraz financuje Zelenského výrobu dronov na úkor ekonomiky celého národa. V našej krajine už nie je žiadna veda, žiadne inovácie okrem vojenských; malé podniky zanikajú, veľké vyvážajú svoje peniaze z krajiny a stredné už odišli. Hovorím to znova: sme rovnakí ako vy. Keď to opisujem, predstavte si svoju vlastnú krajinu v takomto stave.
Sledujem, ako sú ignorované nepohodlné ukrajinské hlasy – hlasy, ktorých pribúda – napriek prenasledovaniu, vyhrážkam, nezákonným sankciám, trestným konaniam, ničeniu reputácie a označovaniu ľudí za zradcov, a to všetko len preto, že vystupujeme proti vojne. Ako sme sa dostali do bodu, keď je každý, kto sa stavia proti vojne, považovaný za proruského a protidemokratického? Počúvajte pozorne: mier nemôže byť proruský. Mier je jedinou cestou z krízy, v ktorej sa všetci topíme – a ukrajinský ľud najviac zo všetkých.
Zelenskyj nám hovorí, že bude požadovať lepšie mierové podmienky. Lenže my prichádzame o krajinu, o národ. Už nebudú žiadni ľudia, ktorým by bolo možné tieto lepšie podmienky ponúknuť. A každý z vás tu vie, že vojenská porážka Ruska je nemožná. Tieto hry stoja moju krajinu aj vašu budúcnosť príliš veľa. Pre mier neexistujú lepšie podmienky ako TERAZ.
Tu v Európe sa stalo vlasteneckým mlčať o tom, čo sa deje vo vnútri Ukrajiny. Hranice uzavreté pre mužov premenili život nespočetných rodín na väzenie. Korupcia kolosálnych rozmerov – rozmerov, ktoré si jednoducho nedokážete predstaviť – siahajúca až do najbližšieho okolia prezidenta, v kontraste s absolútnou chudobou, čoskoro zničí samotnú motiváciu vzoprieť sa Rusku.
Lov na mužov, mučenie v náborových strediskách, muži ubíjaní na smrť pracovníkmi odvodových orgánov a niekedy zabití vlastnými veliteľmi – to všetko pripomína brutálne gladiátorské predstavenie, v ktorom majú obyčajní Ukrajinci jediný cieľ: prežiť. Muži utekajú cez hory a rieky; naše vlastné jednotky vyťahujú telá tých, ktorí cestu nezvládli. A pred nami je ďalšia strašná zima bez kúrenia a bez svetla.
Hovorí sa vám o odolnosti, dôstojnosti a nezlomnom duchu. Čo z toho, čo som práve opísala, niečo také odzrkadľuje? Ignorovať toto utrpenie v mene veľkých ideí, skrývať ho za krásne slová – to je neľudské. V temných časoch je najťažšie zo všetkého zostať človekom. A opäť vám pripomínam: skôr či neskôr bude každý z nás známy podľa ovocia, ktoré dnes prináša.
Viete si predstaviť seba, svoje rodiny a svojich priateľov na mieste Ukrajincov? Prosím, predstavte si to. Predstavte si, že to nemá konca. Predstavte si, že neexistuje iné východisko, ako takto prežívať – zatiaľ čo médiá a protikorupčné orgány deň čo deň informujú o spreneverených miliónoch a okázalom živote ľudí blízkych prezidentovi a mocenským kruhom.
Putinova vojna je neospravedlniteľná svojou brutalitou a pohŕdaním ľudským životom. Rovnako neospravedlniteľné sú kroky Zelenského pri rušení reforiem, ochrane korupčných sietí, klamaní vlastného ľudu a uprednostňovaní osobnej moci pred prežitím národa. Jeden nemecký intelektuál povedal, že „zaoberať sa oboma skutočnosťami je minimálnou požiadavkou intelektuálnej čestnosti“. Preto sa, prosím, úprimne opýtajte sami seba: naozaj veríte, že nekonečný závod v hromadení ďalších zbraní umožní Ukrajine zvíťaziť – bez fungujúcej ekonomiky a s počtom obyvateľov, ktorý sa rok za rokom zmenšuje hlboko pod úroveň Ruska?
Keď táto vojna začala, stáli sme za hodnotami. Teraz stojíte za menami.
Ukrajina pomohla vytvoriť model militarizácie spoločnosti a niektorí predstavitelia na Západe si ho osvojili. V EÚ sú dnes ľudia, ktorí zrejme veria, že militarizácia ich ekonomík a spoločností môže byť odpoveďou na politické a ekonomické problémy. Neustále zbrojenie spojené s neustálym vytváraním obrazu nepriateľa však nadobúda vlastnú dynamiku. Čím viac je spoločnosť pripravovaná na vojnu, tým väčší je tlak na ospravedlnenie týchto príprav. A skôr či neskôr hrozí, že táto logika vyvolá práve ten konflikt, ktorému má údajne zabrániť.
Tu v EÚ sa často hovorí, že sa urobilo všetko, čo bolo možné, a že vinu nesie iba Putin. To, čo urobil Putin – vyslal tanky smerom na Kyjev, okupoval časti našej krajiny vrátane môjho rodného regiónu a každý deň vystreľuje rakety a drony – sa nedá nijako ospravedlniť. Neustále však obviňujeme len Putina a nevidíme brvno vo vlastnom oku. Urobil Západ skutočne všetko pre dosiahnutie mieru?
Ja to vidím takto: hrozby namiesto diplomacie; túžbu zničiť Rusko bez ohľadu na to, koľko ukrajinských životov to bude stáť a ako hlboko Ukrajina upadne; a snahu predať čo najviac zbraní.
Zelenskyj s tým súhlasí – ekonomika sa pre neho stala súkromnou pokladnicou. Súhlasia s tým vojnoví lobisti a všetci tí, ktorí na tom nejakým spôsobom zarobia. Ako s tým však môže súhlasiť väčšina? Nechápete, že táto vojna nemôže pokračovať v rovnakej intenzite celé roky? Skôr či neskôr prekročí hranice Ukrajiny.
Urobila Európa naozaj dosť pre ukončenie tejto vojny? Každý, kto sa pokúsil hovoriť s Putinom, bol napádaný a označovaný za proruského – od Orbána a Fica až po samotného prezidenta Spojených štátov. Je ťažké uveriť, že v civilizovanom svete môžu prevládať také povrchné, čierno-biele naratívy – najmä keď ide o vojnu, jedinú vojnu v Európe.
Áno, túto vojnu začalo Rusko. Ale sú to vojnoví lobisti, ktorí ju udržujú v chode – tí, ktorí z nej majú prospech. Nie som to ja a nie ste to ani vy. Prečo by ste teda podporovali toto krviprelievanie, túto vyčerpávajúcu vojnu vedenú proti Ukrajincom? Ste zákonodarcovia. Viete, že keď je skutočne potrebné niečo urobiť, urobí sa to potichu.
Čo sa skrýva za obrovskou PR kampaňou na podporu militarizácie v Nemecku? Neistota ohľadom vlastného smerovania? Ako sa Poliaci stavajú k vyhliadke, že budú musieť bojovať? Kupujú nehnuteľnosti v Španielsku a Taliansku. Prečo bojovne naladení Briti a Francúzi stále ešte nestoja v radoch ukrajinskej armády? Odpoveď je zrejmá. Lebo keď príde na skutočnú vojnu – keď ide o voľbu medzi životom a smrťou v mene nejakej myšlienky – mnohí konečne pochopia, aká chybná je táto cesta militarizácie, na ktorej je ukrajinský ľud obetovaný ako prvý.
Pôjdu bojovať vaše deti? Jeden západný profesor poradil študentovi, aby odišiel na ukrajinský front. Študent vnímal vojnu ako hollywoodsky film, rovnako ako väčšina ľudí na Západe, a podpísal zmluvu. Potom spoznal peklo a prosil, aby ho odtiaľ dostali preč. Profesor mu odpovedal: každý z nás tvorí históriu na svojom mieste. Je to ďalší príbeh, ktorý ukazuje, že tu na Západe ľudia jednoducho nevedia, čo je vojna.
Spýtam sa vás teda priamo: ste pripravení na to, aby vaše deti bojovali – na skutočnom fronte? Neverím, že áno. Vidím, aké ťažké je pre Európanov prijať vo vlastnom živote aj mierne nepohodlie.Práve preto máme polovičaté sankcie. Práve preto obchod s Ruskom pokračuje.
Sme teraz v piatom roku rozsiahlej vojny a v 13. roku rusko-ukrajinského konfliktu a stratégie nátlaku na Rusko zlyhávajú. Ako hovoríme u nás doma: ježkovia sa pichali, plakali – a ďalej jedli kaktus.
Je čas zmeniť stratégiu. Nemôže to byť inak, keďže sa zmenili ľudia aj okolnosti. Situácia na Ukrajine je každým dňom kritickejšia. Pýtam sa teda vás, zákonodarcov: prečo nezmeníte stratégiu? Niekto to musí povedať jasne – nič také ako diplomacia vyhrážok neexistuje. Proste neexistuje.
Je možné priateliť sa s Ruskom? Ako Ukrajinka po bolesti, ktorú sme prežili, nevidím možnosť okamžitého priateľstva. Musíme sa však naďalej navzájom zabíjať? Jedna vec je nebyť priateľmi; úplne iná vec je pokračovať v zabíjaní. Rusko je možné udržať na uzde a zabrániť mu, aby podobnú agresiu zopakovalo – nie vojnou, ale rozumom, diplomaciou a ľudskosťou. A práve týchto cností sa počas tejto vojny vzdalo príliš veľa ľudí.
Každý deň sledujem, ako horia ruské ropné sklady. Budem úprimná: ako Ukrajinka si myslím, že Rusi by mali pocítiť, čo je to vojna. Ako človek, ktorý chce mier, však chápem, že sme Rusko len pohryzli – a celý jeho hnev dopadá na hlavy Ukrajincov, zatiaľ čo Západ naďalej žije z PR a polovičných opatrení. Ak Ukrajina prežila tú najstrašnejšiu zimu a nezrútila sa – vďaka západnej podpore –, prečo by sa malo zrútiť Rusko, krajina, ktorá si na vedenie tejto vojny ani nemusela požičiavať? Zamyslite sa nad tým: náš dlh dosahuje 110 % HDP, zatiaľ čo Rusko si ani nemuselo požičiavať.
Bezprostredný kolaps Ruska existuje len v predstavách idealistov, ktorí nepoznajú ekonomickú realitu Ruska a Ukrajiny. Nie som tu preto, aby som Rusko obhajovala alebo mu lichotila – ale zbožné želania sú pascou a u nás doma sa táto pasca meria tisíckami životov. Zbožné želania sú dnes zafarbené ukrajinskou krvou. A každý článok teoretika-križiaka proti Rusku – človeka, ktorý často nikdy nevkročil ani do Ruska, ani na Ukrajinu a svoje chápanie situácie čerpá zo sociálnych sietí – je tragédiou, znakom úpadku našej civilizácie. Nie je to totiž nič iné ako nepodložené želanie zamaskované za argument ospravedlňujúci strašnú vojnu na tomto kontinente a každodenné utrpenie, ktoré so sebou prináša.
Preto tu stojím a prosím vás: prestaňte veriť povrchným čierno-bielym naratívom, ktoré vám predkladajú Zelenského vyslanci a aktivisti financovaní vašimi vlastnými predstaviteľmi. Tento uzavretý kruh naratívov odtrhnutých od reality už nie je ani výmenou informácií – je to strnulý, zhora riadený systém odovzdávania správ, určitý druh autocenzúry, ako keby ste boli ochotní počuť len to, čo chcete.
Hovoria vám: Putin neustúpi. Musíme na neho vyvinúť väčší tlak! Znie to tak odvážne. V praxi je to absurdné – hostina v čase moru. Táto vojna si vyžiadala stovky tisíc životov a zničila milióny rodín; je to snaha prežiť vo vnútri mlynčeka na mäso. K Putinovi treba pristupovať inak – nie slepou silou. Toto nekonečné divadlo smrti sa nikdy nemalo stať normou.
Túto vojnu môže ukončiť iba silný vodca. Srdcia miliónov ľudí sú naplnené vďačnosťou voči Donaldovi Trumpovi za odvahu spochybniť status quo, na ktoré je ukrajinský ľud odsúdený. Napriek tomu narazil na mimoriadny odpor – najskôr zo strany Volodymyra Zelenského, ktorého spolupracovníci z tejto vojny profitujú prostredníctvom svojich spoločností vyrábajúcich drony, a potom zo strany európskych predstaviteľov. Niektorí európski lídri spoločne rozhodli, že toto nie sú správne podmienky pre mier – pričom ani jeden z nich by v živote nesúhlasil s tým, aby jeho vlastná krajina a jeho vlastná rodina prešli tým, čím prechádza Ukrajina.
Keď Zelenskyj kandidoval na prezidenta, povedal, že pred Putinom pokľakne, aby Putin nezrazil Ukrajinu na kolená. Povedal, že každý život má význam, že najdôležitejšie sú ľudské životy. A že ak sa mu nepodarí ukončiť vojnu, prenechá svoje miesto niekomu inému, kto to dokáže. Dnes mení podmienky mieru každý týždeň: raz je to vstup do NATO, inokedy vrátenie Krymu, potom hranice z roku 1991, potom členstvo v Európskej únii – ako keby bolo možné dosiahnuť to všetko jedným ťahom – teraz odmietnutie vzdať sa Donbasu. Táto vojna nie je o území.
Rusko-ukrajinská vojna je krvavá a nezmyselná. V tejto fáze už dochádza k obrovskému zabíjaniu a ničeniu bezdôvodne. Pokiaľ ide o udržanie Ukrajiny mimo NATO – táto otázka už bola stiahnutá zo stola. Pokiaľ ide o obranu demokracie – naša demokracia je teraz taká krehká, že sa takmer nelíši od akéhokoľvek autokratického režimu: výrazne obmedzená sloboda prejavu, oslabené inštitúcie, porušovanie základných ústavných práv, politické prenasledovanie a životy, na ktorých záleží tak málo ako v akejkoľvek autokracii.
Pokiaľ ide o zbavenie moci Zelenského – práve on z nej najviac profituje: v roku 2021 bol na pokraji straty moci, ale vo vojne našiel spôsob, ako prosperovať, zarábať na každom jej aspekte, nahromadiť doma takmer neobmedzenú moc a užívať si medzinárodnú slávu. A pokiaľ ide o znovuzískanie území, ktoré Rusko dobylo – Ukrajina o ďalšie územia iba prichádza, nezískava ich späť. Neexistuje žiadny dôvod ani ospravedlnenie na pokračovanie tejto vojny okrem prospechu niekoľkých malých skupín. A kvôli nej stojí Ukrajina na pokraji zániku.
Vyzývam k návratu k diplomacii a politike. Vyzývam predstaviteľov, aby sa nebáli útokov na sociálnych sieťach. Stojím tu z jediného dôvodu: pretože niekto musí hovoriť za ukrajinský ľud a niekto za neho musí bojovať – nie za trosky, nie za územia, nie za medaily, ale za ľudské bytosti. Povzneste sa nad tieto primitívne útoky. Buďte stratégmi. Držte si priateľov blízko a nepriateľov ešte bližšie. Zakaždým, keď hovoríte o tejto prekliatej vojne, pamätajte, že v klietke novej európskej autokracie sedia milióny ľudí, ktorí sa každý deň modlia, aby vojna skončila. Súčasná stratégia nefunguje.
Ukrajina je teraz v tak strašnom stave, že bez pomoci nemôže prežiť. Aj ja som kedysi o túto pomoc žiadala – o vojenskú pomoc. Teraz však sledujem, ako mizne v nových rukách, zatiaľ čo naše vzdušné priestory stále nie sú uzavreté, 93 % našich krytov nie je plne pripravených nikoho chrániť a chudoba a úpadok nútia milióny ľudí hľadať šťastie v zahraničí. Pamätajme si teda, že je možné zarábať si na živobytie aj inak ako na vojne hrstky politikov. Zmeňme stratégiu, dosiahnime mier a investujme do mojej krajiny. Stavajme tam továrne, obnovujme infraštruktúru, vytvárajme pracovné miesta a napĺňajme štátny rozpočet daňami.
Podľa najnovšieho prieskumu Gallup chce 66 % Ukrajincov mier čo najskôr. Ďalších 11 % nevedelo odpovedať, pravdepodobne zo strachu vyjadriť svoj skutočný názor.
Rastúce protivojnové nálady sa čoraz viac prejavujú na internete aj na súdoch, pretože na Ukrajine môžu byť ľudia odsúdení, sankcionovaní alebo označení za zradcov len preto, že volajú po mieri alebo kritizujú vedenie krajiny. Ukrajinský internet je plný nesúhlasu so súčasným stavom – od dobrovoľníkov, blogerov po bežných ľudí.
Televízia kontrolovaná Zelenského kanceláriou medzitým prezentuje vojnu ako nemennú každodennú realitu, ktorá nikdy neskončí.
Každý, koho hlas vzbudí značnú pozornosť, sa musí chrániť. Najčastejšie ľudia buď opustia krajinu, alebo zmenia svoj verejne zastávaný postoj. Všetci ste videli desivé zábery z útoku ruskej rakety na kyjevskú detskú nemocnicu Ochmatdyt v júli 2024. Možno však neviete, že potom niekoľko známych ukrajinských blogerov – hovoriacich po ukrajinsky aj po rusky, s miliónmi sledovateľov – vystúpilo s výzvou na zastavenie vojny. Citujem: „Nepotrebujeme hranice z roku 1991, lebo ľudia chcú len mier a pokoj.“
Všetci títo blogeri boli predvolaní na pohovory s bezpečnostnými službami, kde im bolo povedané, že ide o ruskú propagandu. Na internete sa rozšírili tvrdenia, že blogeri boli zaplatení. Takmer všetci potom zmĺkli a jeden bol donútený opustiť krajinu.
Pre Zelenského je pravdivé slovo hrozbou. Ako profesionál v oblasti PR pozná silu slov. Len tri dni pred týmto prejavom mi Volodymyr Zelenskyj uložil protiústavné sankcie. Tvrdí, že to bolo kvôli šíreniu „ruskej propagandy“. V praxi však sankcionuje každého, kto povie niečo, čo nechce počuť. Rovnaký trest už postihol mnohých členov jeho bývalého tímu za to, že vystupovali proti vojne a kritizovali korupciu.
Prudko vzrástol aj počet obvinení z vlastizrady. V roku 2015 bolo na Ukrajine za všetky trestné činy proti základom národnej bezpečnosti odsúdených celkovo 73 ľudí. Od roku 2022 bolo nahlásených viac ako 3 500 podozrení a 1 048 ľudí bolo odsúdených za vlastizradu. Toto sú údaje za rok 2025; tento rok by mali byť čísla ešte vyššie. Mnohé z týchto prípadov sa týkajú ľudí, ktorí len hovoria o mieri. Nevybavujú sa vám pred očami scény z kníh a filmov o Sovietskom zväze?
V okamihu, ako by som povedala, že sú potrebné územné kompromisy – čo je formulácia, ktorú použili niektorí z najrozumnejších ľudí na svete –, podpísala by som si vlastné obvinenie z vlastizrady a vlastný pätnásťročný alebo doživotný trest. Preto to nepoviem. Chcem vám však pripomenúť, že v roku 2023 denník New York Times uverejnil komentár nositeľa Pulitzerovej ceny Sergea Schmemanna s názvom Ukrajina nepotrebuje celé svoje územie, aby porazila Putina.
Schmemann začal dôležitú diskusiu, v ktorej sme nedokázali pokračovať. Nevyslyšali sme výzvu zaoberať sa jeho argumentmi a načúvať im: „Získané územie nie je jediným meradlom víťazstva v tejto vojne,“ napísal.
Spomeňte si na Fínsko. Kto by dnes povedal, že Fínsko svoju vojnu prehralo? Prehralo niektoré bitky – ale zachránilo svoj národ a svoju budúcnosť. Ukrajina sa môže stať ďalším Fínskom. Ukrajina sa môže stať hranicou medzi Západom a Ruskom.
Súčasná stratégia nás však tlačí na úplne inú cestu. Spomeňte si na krajinu, do ktorej sa počas 20 rokov naliali bilióny dolárov – krajinu, ktorá upadala do korupcie a ktorej inštitúcie slabli, až nakoniec Kábul padol do rúk Talibanu. Vy vediete Ukrajinu práve touto cestou. Naše inštitúcie sa pod ťarchou korupcie a sebavedomého autokratického režimu zrútili; naši ľudia utekajú a strácajú vieru a Rusko naďalej postupuje. Prečo to robíte? Každý deň nepretržite strácame územie aj ľudí – a s nimi aj našu šancu na budúcnosť.
Poviem to teda úplne jasne. Každý, kto je ochotný bojovať proti Rusku ukrajinskou krvou a pritom ignoruje utrpenie obyčajných ľudí, koná proti Ukrajine a proti demokratickým hodnotám. Obhajovať dnes Zelenského politiku znamená obhajovať status quo, ktoré pre Ukrajinu predstavuje cestu Afganistanu a pre Západ historickú hanbu.
Ak naozaj chcete bojovať proti Rusku, choďte na front. Necenzurujte Ukrajincov, ktorí volajú po mieri. Pohodlne sedieť na Západe a útočiť na tých, ktorí požadujú ukončenie krviprelievania, z vás nerobí hrdinov. Robí to z vás pokrytcov.
Pre takéto ohavné straty na životoch a ľudskom kapitále neexistuje žiadne ospravedlnenie – absolútne žiadne. Žiadna myšlienka, akokoľvek veľkolepá, ani žiadna stratégia, akokoľvek múdra, nemôže stáť za národ, ktorý prišiel o polovicu svojich ľudí, za generáciu detí, ktoré nevedia čítať, za rodiny zničené jediným výbuchom, ani za budúcnosť uhasenú skôr, než vôbec mohla začať.
Až raz príde konečné zúčtovanie, nebude sa merať získaným či strateným územím, počtom dodaných zbraní ani potleskom na červených kobercoch. Bude sa merať ľudskými životmi – deťmi, ktoré sa nikdy nevzdelali, rodičmi, ktorí sa nikdy nevrátili, krajinou, ktorej bolo dovolené zmiznúť, zatiaľ čo svet odvracal zrak a nazýval to odhodlaním. História sa nebude pýtať, ako hlasno sme jasali. Bude sa pýtať, čo sme zachránili.
Lebo je napísané: „Po ich ovocí ich spoznáte. Dobrý strom nemôže prinášať zlé ovocie a zlý strom nemôže prinášať dobré ovocie.“ Nech sa teda každý z nás úprimne pozrie na ovocie, ktoré dnes prinášame. A kým ešte máme možnosť voľby, rozhodnime sa prinášať ovocie mieru.
Dnes vyzývam všetkých európskych politikov, aby sa zjednotili v úsilí o mier, pomohli ukončiť túto strašnú rusko-ukrajinskú vojnu a vrátili nášmu kontinentu stabilitu a bezpečnosť. Práve toto, a nie vojnové podnecovanie a moralizujúce pózy, je cestou k úspešnej budúcnosti a úlohou našej generácie politikov.
Na záver mi dovoľte poďakovať Alternatíve pre Nemecko a najmä Tinovi Chrupallovi, že pricestoval až z Berlína, aby sa zúčastnil na tomto podujatí, a osobne doktorovi Hansovi Neuhoffovi za to, že ma sem pozval a podporuje samotnú myšlienku diskusie o cestách k mieru v Európe. Je to to najsprávnejšie, čo dnes môže ktokoľvek urobiť.
Ďakujem.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odzrkadľovať stanovisko Epoch Times.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.