Domov, Životné prostredie » ROZHOVORY

Ochranár Lukáč: Zničili sme krajinu, ktorá zadržiavala vodu, teraz nevýhodne predávame infraštruktúru. Kde sú politici? (Rozhovor)

Slovensko sedí na strategickom bohatstve, ktoré si však neváži. Voda ale nie je ropa ani elektrina – nedá sa vyrobiť, nahradiť ani doviezť v neobmedzenom množstve. Podľa Juraja Lukáča z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK sme za posledné desaťročia zničili veľkú časť prirodzenej schopnosti krajiny vodu zadržiavať a dnes navyše riskujeme, že nad vodárenským majetkom stratíme aj kontrolu.

Epoch Times Slovensko: Slovensko je často označované za krajinu bohatú na vodu. Je to podľa vás stále pravda?

Juraj Lukáč: Sme strecha Európy, u nás voda vzniká. Mali by sme ju nejakým veľmi lacným a premysleným spôsobom u nás zadržiavať. O tom som hovoril už v 70. a 80. rokoch, keď to nikoho nezaujímalo.

Dnes je podľa mňa už neskoro, pretože zadržiavanie vody v krajine zabezpečujú jej vlastnosti a my sme tú schopnosť krajiny vodu zadržať a potom ju pomaly uvoľňovať z veľkej časti zničili.

Nemôžeme sa preto vyhovárať iba na globálne otepľovanie. Nejde o to, či existuje, ani o to, či málo alebo veľa prší. Ide o to, že sme si krajinu zničili. A nemá to na svedomí iba táto vláda. Každá rieši svoje problémy na štyri roky, z toho dva roky rieši voľby.

Hovorí sa, že je sucho, ale v našich potokoch ešte stále je voda. Akurát nejde o tohtoročnú vodu. Je to voda stará tri, päť alebo desať rokov a pochádza z našich hôr. To vie každý hydrogeológ. Bola zadržaná v kopcoch a teraz sa pomaly uvoľňuje.

To, že je v našich potokoch málo vody, znamená, že jej bolo málo zadržanej nie teraz, ale pred rokmi – v roku 1989, 1998 alebo ešte za Mečiara. Teraz môžeme riešiť akurát to, aby mali vodu naši vnuci. Problém je, že vodu jednoducho nevyčarujeme.

Bude voda v budúcnosti mimoriadne cennou investíciou?

Mne sa veľmi páči, ako sa všetci smejú z arabských šejkov, ktorí sem prišli obchodovať s vodou. No prišli.

Upozorňoval som na podobný prípad v Spojených štátoch. Robia to po celom svete, pretože sami vodu nemajú. Kupujú zdroje alebo pôdu, v ktorej je voda, ako investíciu do budúcnosti. Niekto kupuje zlato, oni kupujú vodu.

Sú to veľmi šikovní obchodníci. Robia to od Austrálie cez Európu až po Ameriku. A mne príde veľmi pozoruhodné, že boli aj u nás. Určite tu neboli riešiť iba PPP projekty v oblasti závlahových systémov.

Východoslovenská vodárenská spoločnosť (VVS) presadila výmenu akcií miest a obcí za dlhopisy s garantovaným výnosom. Prečo nejde o výhodný obchod?

Problém je už v samotnom princípe. VVS odkupuje od miest a obcí ich akcie a za získané peniaze im ponúka vlastné dvadsaťročné dlhopisy. Tie majú splatnosť v roku 2044 s úrokom 6 % ročne.

Na prvý pohľad to vyzerá dobre, lenže zabúda sa na jednu podstatnú vec. Obec sa zároveň vzdáva svojho vlastníckeho podielu vo vodárenskej spoločnosti.

V propagačných materiáloch VVS sa hovorilo o dočasnej zámene a o tom, že si obec po splatnosti dlhopisov bude môcť akcie vziať späť. Lenže právne to nie je také jednoduché. Aj Národný kontrolný úrad (NKÚ) upozornil na to, že obce nemajú právne vymáhateľný nárok na spätnú výmenu akcií.

Čiže obec sa vlastníctva akcie vzdá okamžite a dostane namiesto nej nezabezpečený dlhopis. A ak sa raz má akcia vrátiť, bude to závisieť od budúcej schopnosti a rozhodnutia VVS, nie od nároku, ktorý by si obec mohla jednoducho vymáhať.

Takže nejde iba o finančný obchod, ale aj o stratu vlastníckeho vplyvu?

Presne tak. Obec prakticky vymieňa trvalé vlastnícke právo za dočasný finančný výnos. Ako akcionár má možnosť hlasovať, ovplyvňovať rozhodovanie spoločnosti, kontrolovať manažment či rozhodnutia o investíciách. Keď akciu predá, toto všetko stráca.

Vidno to aj na konkrétnych číslach. Pri štrnástich kontrolovaných samosprávach klesol ich spoločný podiel na základnom imaní VVS z približne 9 percent na prakticky nulovú úroveň.

Možno už hovoriť o skrytej privatizácii vody na Slovensku?

Akcie vodárenských spoločností môžu vlastniť iba mestá a obce, takže ich VVS nepredáva súkromnému investorovi. Ďalšia vec je, ak verejný vlastník postupne stratí reálnu kontrolu nad strategickým majetkom. 

Takže možno hovoriť o tom, že samospráva síce formálne zostáva vlastníkom, ale takto prichádza o páky, ktorými vie ovplyvňovať, čo sa s vodárenským majetkom deje.

NKÚ zistil, že 14 kontrolovaných samospráv predávalo akcie za 13,28 eura, hoci menovitá hodnota jednej akcie bola 33 eur.

A nebol to výhodný obchod. V rokoch 2022 až 2025 predali tieto samosprávy spolu viac ako 632-tisíc akcií za približne 8,4 milióna eur. Ich menovitá hodnota však bola približne 20,9 milióna eur… 

Inak povedané, samosprávy si jednou operáciou znížili hodnotu svojho majetku približne o 12,5 milióna eur. Je úplne smiešne, že na problém s VVS musí upozorňovať NKÚ. Pýtam sa, kde sú politici a prečo sa tomu nevenujú?

Prečo teda starostovia súhlasili s takouto ponukou?

Túto psychologickú politiku dobre poznám. Riešili sme napríklad ťažbu ropy. Na severovýchodné Slovensko prišli Američania z Texasu a chceli tu ťažiť ropu. S ich predstaviteľmi som veľakrát sedel a rozprával sa.

Hovorili mi, že naši „náčelníci v kmeňoch“, ako označovali starostov, sú podstatne lacnejší ako kdekoľvek v Afrike. Dokonca si tie úplatky písali do svojich daňových priznaní. Videl som, ako jednému starostovi dali ruksak. Druhý sa nechal kúpiť za dve fľaše whisky.

Zdá sa, že takýmto spôsobom postupuje aj VVS, ktorej kroky skutočne smerujú ku skrytej privatizácii. Veľmi šikovne starostov obalamutili.

Starostovia sú závislí a z toho ťažia politici. Obce sa naučili ešte zo socializmu, že sú závislé od pár šupov od politikov, preto sú im také vďačné. Starosta je vďačný okresnému tajomníkovi, okresný tajomník krajskému a ten je vďačný Ficovi. Ale funguje to za každej vlády. Je jedno, kto tam je. Dôležité je, kto im dá 5 000 eur na chodník, zastávku alebo verejné osvetlenie.

VVS túto mentalitu pozná. A tak veľmi jednoducho a veľmi rýchlo zamenili akcie za dlhopisy. Pritom urobili úplný ekonomický blud.

Vidíte za výmenou akcií VVS za dlhopisy záujem o samotné vodné zdroje?

Áno. Obávam sa, že VVS teraz vytvorí nejakú veľkú vodnú bublinu a predá ju nejakému šejkovi alebo tomu, kto sa ponúkne.

Čo by pre Slovensko znamenalo, keby sme stratili kontrolu nad vlastnými vodnými zdrojmi?

Bol by to zásadný problém. Francúzi u nás vlastnia minerálne pramene, Coca-Cola má svoje záujmy. My tu pritom máme hory, ktoré zadržiavajú vodu, a neuveriteľne kvalitné minerálne pramene. Veľa z toho sme pustili do súkromných zahraničných rúk. Nenechali sme si takmer nič.

Pritom Rajec je absolútne nenahraditeľný. Nemôžeme minerálku nahradiť drevom, uhlím ani atómovou energiou. Urán sa piť nedá.

Ochrane vody sa venujete už 30 rokov. Ako sa za ten čas zmenil prístup slovenských vlád k vode?

Myslím si, že voda bola úplne na okraji záujmu všetkých politických strán, pretože z nej neplynul okamžitý zisk. 

Minerálne pramene sme rozpredali, zadržiavanie vody v krajine cez hory a lesy sme agresívnou ťažbou znemožnili. Mnohé kúpele skrachovali. Choďte sa pozrieť do Korytnice, kto ju sprivatizoval a ako to celé dopadlo. 

Azda jediný pozitívny prípad zo sektora kúpeľov, ktorý mi napadá, sú Bardejovské kúpele, ktoré majú súkromných majiteľov. Je to v mojom regióne, občas tam chodím a skutočne ma udivuje, ako sa o vodu starajú.

Často sa ako úspech slovenskej vodnej politiky uvádzajú priehrady. Vy ich za úspech nepovažujete?

Nie. Za úspech nepovažujem ani postavenie priehrad, hoci sa to verejnosti podsúva.

Bola postavená Starina na východnom Slovensku a stále sa hovorí o Tichom Potoku ako o zdroji pitnej vody. 

Môj otec bol jedným z hlavných energetikov na východnom Slovensku a viem, pretože pracoval na tomto projekte, že Tichý Potok mal pôvodne dodávať vodu na chladenie atómovej elektrárne Kecerovce, ktorá bola plánovaná pri Košiciach. Deväťdesiatkilometrové potrubie malo viesť z Tichého Potoka do Keceroviec.

Ani Starina nebola pôvodne plánovaná na pitnú vodu, ale na chladenie atómovej elektrárne pri Stakčíne. To, že išlo o pitnú vodu, bolo len krytie.

Začalo sa to ešte za socializmu. Mali to byť francúzske elektrárne, pretože dovtedy sme tu mali ruské alebo sovietske atómové elektrárne. Bola to politická hra.

Celé to zastavil rok 1989. Starina bola tesne pred rokom 1989 spustená, takže projekty oboch elektrární ani Tichého Potoka už nepokračovali.

Tichý Potok sa však naďalej objavuje v politických plánoch. Ako vnímate súčasné zámery?

Teraz chce byť minister Taraba turbínovým kráľom, a tak vytiahol ako žolíka pitnú vodu v Tichom Potoku.

To je úplne absurdné, pretože tam existuje zdroj pitnej vody s kapacitou 200 litrov za sekundu, ktorý vôbec nie je využívaný. Najprv by sme teda mali začať využívať vodný zdroj, ktorý tam už je.

Hovorí sa o priehrade, ktorá má dodávať 600 litrov za sekundu, ale v skutočnosti by to bolo iba 400, pretože zničí existujúci zdroj s kapacitou 200 litrov za sekundu.

Tarabovi podľa mňa nejde o dodávku pitnej vody, ale o to, aby sa minulo niekoľko stoviek miliónov.

Prečo spájate túto tému práve s turbínami?

Všímam si, že za Tarabom je podľa mňa niekto, kto dodáva turbíny. Turbíny v Gabčíkove, turbíny v prečerpávacej elektrárni, turbíny v Tichom Potoku a atómová elektráreň. To všetko spája jedna vec – obrovské generátory, teda roztočený drôt v magnetickom poli. Všetko je rozdelené podľa toho, kto roztočí turbíny.

Podporuje aj veterné elektrárne. Všimnite si, že teraz takmer nikto nehovorí o solárnych paneloch, pretože tam nie sú žiadne točivé elementy. Veterné aj atómové elektrárne, Gabčíkovo, Tichý Potok – voda je len krytie.

Čo sme spravili so slovenskou vodou za uplynulých 30 rokov?

Za tých 30 rokov sa voda ako komodita a jej zdroje u nás podľa mňa len poškodili.

Ak sa v politike niečo podarilo, boli to skôr zásahy menších záujmových skupín, napríklad pri minerálnych prameňoch alebo kúpeľoch. Politici však neurobili nič systematické. Žiadna vízia vodnej politiky tu nebola.

A zrazu vznikol veľký boj proti suchu. Keď je sucho, je už neskoro. Tú víziu sme mali mať pred 30 rokmi.

Naše lesy sa rúbali. Do nejakej miery je ťažba v poriadku, ale v prameniskových oblastiach, kde sa voda zadržiava, by sa rúbať nemalo. Ale rúbalo sa — v Nízkych Tatrách, na Vihorlate a všade inde.

Na vode je to vidieť. A náprava bude trvať celé generácie.

Ďakujeme za rozhovor!

Juraj Lukáč (1954) je ekologický aktivista a zakladateľ Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Ochrane slovenskej prírody a lesov sa venuje už takmer polstoročie. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu ČVUT v Prahe a po Nežnej revolúcii krátko pôsobil aj v komunálnej politike. Od konca 90. rokov sa venuje ochrane prírody profesionálne. Dlhodobo upozorňuje na dôsledky intenzívnej ťažby lesov aj poškodzovanie prirodzených vodných zdrojov.

Názory vyjadrené v tomto rozhovore sú názormi respondenta a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK