Chorvátsky Rab má potenciál byť rajským ostrovom. Nielen ostrovom s Rajskou plážou (Reportáž)
Na Rab sme pôvodne mali vyraziť až vo štvrtok. Predpoveď počasia však neveštila nič dobré, a tak sme plán zmenili. Z domu sme odišli už v stredu na obed a cestu k moru si tentoraz rozdelili na dva dni. Večer sme dorazili do Senja. Mesta, v ktorom sme dovolenkovali v roku 2019 a kam sme sa po rokoch radi vrátili aspoň na krátku prechádzku starými uličkami.
Senj má pritom zaujímavú historickú spojitosť aj so strednou Európou. V roku 1337 tadiaľ na svojej ceste prechádzal mladý Karol IV., neskorší český kráľ a rímsky cisár. Chorvátske hlaholské prostredie a slovanská liturgia, s ktorými sa na svojich cestách stretol, neskôr zanechali stopu aj v Prahe.
Na noc sme však pokračovali ďalej, do Hrmotine, malej osady vysoko v kopcoch nad pobrežím.
Posledné kilometre boli zážitkom samé osebe. Úzka cesta mala miestami šírku sotva pre jedno auto a kľukatila sa vysoko nad morom. Stretli sme na nej iba tri autá. Zakaždým miestny vodič zacúval na vhodné miesto a nechal nás prejsť.
Do osady sme dorazili už za šera. Sotva sme zastavili, z domu vyšli domáci. Pani Josipa ukázala deťom psa a potom srnčeka vo výbehu. Volal sa Bambi.
Bambi, med a cesta k moru
Josipa nám porozprávala, že srnčeka našiel jej syn pri ceste, keď sa večer vracal z práce. Bol ešte maličký a zostal sám. Zobral ho domov a rodina ho vypiplala. Kŕmili ho dokonca mliekom z fľaše.
Kým deti obdivovali Bambiho, Josipa im priniesla malinovky a nám pivo. Ráno sa okolo domu preháňali mačky a pred odchodom sme dostali ešte dve malé fľaštičky medu. Keď sa dozvedela, že pokračujeme na Rab, poradila nám, aby sme sa nevracali rovnakou cestou do Senja. „Zbytočne by ste sa vracali. Choďte na Sveti Juraj.“
Poslúchli sme. Úzka cesta sa spúšťala serpentínami k moru a ponúkala výhľady, pre ktoré sme niekoľkokrát zastavili. Keď sme sa Josipy pýtali na počasie na Rabe, odpovedala jednoducho: „Tam bude jugo.“
Jugo je na Jadrane teplý a vlhký vietor z mora. Vtedy sme ešte netušili, ako výrazne bude počasie súčasťou nasledujúcich dní.
Osemnásť minút medzi dvoma svetmi
Zo Svetého Juraja sme pokračovali po Jadranskej magistrále do Stinice. Po jednej strane more, po druhej strmé svahy Velebitu. Krajina je tu skalnatá, dramatická a pri bóre dokáže pôsobiť poriadne nehostinne. Bóra je na Jadrane chladný a nárazový vietor z vnútrozemia.
V Stinici nás čakala jedna chorvátska dopravná zvláštnosť. Hlavnú trajektovú linku na Rab neprevádzkuje známa Jadrolinija, ale miestna spoločnosť Rapska plovidba.
Prekvapilo nás, že lístky sa nedali kúpiť online. Na ostrove, ktorým počas leta prechádza také množstvo turistov, by sme túto možnosť očakávali. V praxi nám to však veľký problém nespôsobilo. Organizácia v prístave fungovala veľmi dobre. Lístky sme kúpili v pokladni a zmestili sa hneď na prvý trajekt.
Samotná plavba medzi Stinicou a Mišnjakom trvá približne osemnásť minút. V hlavnej sezóne však môže byť čakanie v kolóne pred trajektom podstatne dlhšie než samotná cesta cez more.
Práve počas krátkej plavby vynikne jeden z najzaujímavejších kontrastov Rabu. Od pevniny ho delí iba úzky pás mora, krajinou však pôsobí oveľa vzdialenejšie. Na pevnine sa priamo nad pobrežím dvíhajú vysoké a strmé svahy Velebitu.
O necelých dvadsať minút neskôr vystúpite na ostrove s oveľa miernejším reliéfom a úplne iným charakterom krajiny. Akoby krátka plavba neoddeľovala iba pevninu od ostrova, ale dve rozdielne prostredia.
Raj pre deti
Po vystúpení z trajektu sme pokračovali naprieč ostrovom do Loparu. A tam Rab veľmi rýchlo ukázal tvár, ktorou je známy najviac.
Lopar a predovšetkým Rajská pláž sú rajom pre rodiny s malými deťmi. Pláž je dlhá a široká, takže aj počas teplého augustového dňa, keď ju zaplnia davy dovolenkárov, sme miesto na uterák či plážovú deku našli vždy.
Najväčšou výhodou je piesok a plytké more. Človek môže kráčať ďaleko od brehu a voda zostáva stále plytká. Počas nášho pobytu bola navyše príjemne teplá aj po celodennom daždi a búrkach. Z iných častí Chorvátska poznáme situácie, keď zmena počasia dokázala vodu výrazne ochladiť. V Lopare sa nám to nestalo.
Za morom zostáva mohutná kulisa pevniny. Z piesočnej pláže a plytkého teplého mora sa človek pozerá na svahy Velebitu.
Z pohľadu rodiny s malými deťmi sa dá veľmi ľahko pochopiť, prečo sa do Loparu mnohí vracajú. Stretli sme aj rodiny, ktoré sem chodia päť rokov po sebe. Piesok, plytké more a jednoduché kúpanie s deťmi sú pre ne dostatočne silným dôvodom na návrat. Zároveň nám však opisovali aj výrazný nárast cien z jednej sezóny na druhú.
Súťaž o detskú pozornosť
Rajská pláž nie je iba o mori. Jej okolie ponúka vodné atrakcie, nafukovacie hrady, motokáry, minigolf, lezecký park, požičovne a množstvo ďalších možností, ako minúť peniaze.
Samotné atrakcie nám neprekážali. Niektoré boli veľmi dobré. Lezecký park patril k najlepším plateným aktivitám, ktoré sme na ostrove vyskúšali. Zamestnanci deťom nastavili prilby a bezpečnostné prvky, všetko im podrobne vysvetlili a hoci základný vstup platil na hodinu, nikto nervózne nesledoval hodinky.
Jedna zo zamestnankýň nám povedala, že pochádza zo Srbska a na Rab prišla počas leta za prácou. Svoje čaro mal aj neďaleký minigolf, hoci bolo vidieť, že najlepšie roky už má za sebou.
Menej nám sedela večerná podoba časti Loparu. Stánky, blikajúce svetlá, hry a atrakcie sa jedna vedľa druhej uchádzajú predovšetkým o pozornosť detí – a následne o peňaženku rodiča. Postupne sme mali pocit, že Rab stavil na detského turistu až natoľko, že tým miestami zatláča do úzadia úplne inú tvár ostrova.
Prekvapivo romantický
Manželka to po niekoľkých dňoch pomenovala jednoducho. Rab je podľa nej mimoriadne romantický ostrov. Čím dlhšie sme na ňom boli, tým viac som chápal, čo tým myslí. Stačí odísť od svietiacich atrakcií. Prejsť sa popri mori. Cítiť vôňu borovíc a bylín. Pozerať na Velebit na horizonte. Prejsť sa starým mestom v čase, keď slnko klesá nižšie. Alebo zájsť večer do prístavu v Lopare.
V jeden z posledných večerov sme nemali žiadny program. Len sme sa prechádzali a vo svetle mesiaca sledovali rybárske lode brázdiace tmavú hladinu. Aj ráno mal prístav podobné čaro. Menej ľudí, pokoj a more. Práve vtedy sa nám Lopar páčil najviac. Keď na chvíľu prestal pôsobiť ako turistické letovisko.
Josipina predpoveď sa naplnila
Hneď na začiatku pobytu prišiel búrkový front. Nebola to jedna krátka letná búrka. Prichádzali jedna za druhou. Fúkalo, hrmelo a oblohu opakovane pretínali blesky.
Počasie zostávalo premenlivé aj v ďalších dňoch a predpoveď sa oplatilo brať s rezervou. Raz sa nad Loparom objavila malá búrka, ktorú sme vôbec nečakali. Zahrmelo, spustil sa prudký lejak a o niekoľko minút bolo po všetkom. Pred búrkami bývalo mimoriadne dusno. Aj teploty okolo 28 stupňov tak pocitovo pôsobili podstatne vyššie.
Počas hlavného búrkového dňa sa v jednej chvíli ozvala rana ako z dela. Po búrkach sme v Lopare videli majiteľov prevádzok s motorovými pílami odstraňovať polámané konáre. Z terasy apartmánu sme neskôr sledovali hasičov pri dvoch neďalekých domoch. Na jednom prikrývali časť strechy fóliou. Na druhom, nedokončenom dome, chýbali škridly a niektoré fotovoltické panely vyzerali poškodené či obhorené. Napadlo nám, či práve tam neudrel blesk, ktorého ranu sme počuli. Potvrdiť sme to však nevedeli.
Pre dovolenkára znamená podobný deň najmä otázku, čo robiť namiesto pláže. Pre človeka, ktorý na ostrove žije, to môže znamenať poškodenú strechu, polámané stromy a hasičov pred domom.
Keď stačí more
Keď sa počasie umúdrilo, more sa opäť stalo centrom dňa. Oproti Rajskej pláži leží malý ostrovček. Požičali sme si vodný bicykel, naskladali sa naň obe rodiny a vyrazili k nemu. Pre deti sa z obyčajnej plavby rýchlo stalo malé dobrodružstvo. Po pristátí sa niektoré pustili naboso do prieskumu kamenistého ostrovčeka.
Cestou späť prišla na rad šmykľavka na vodnom bicykli. Postupne sa osmelili aj tí, ktorí sa spočiatku báli skočiť do mora. Vodný bicykel pritom patril k najjednoduchším aktivitám pobytu. Neblikal, nehral a nepotreboval desiatky ďalších atrakcií okolo seba. Stačilo more.
Davy turistov, no cesty zostali po starom
Po jednom daždivom ráne sme sa rozhodli preskúmať ďalšie časti ostrova. Pri jazde po Rabe sme postupne narážali aj na menej príjemnú stránku ostrova. Niektoré cesty boli úzke, nerovné a výrazne zaplátané. K tomu sa pri meste Rab pridali kolóny, množstvo áut, hľadanie parkovania a dopravný chaos.
Miestami sme mali pocit, že cestná a parkovacia infraštruktúra jednoducho nestačí množstvu ľudí, ktoré sa po ostrove počas vrcholu sezóny pohybuje.
Pri hodnotení Rabu sme sa pritom nevyhli porovnávaniu s Pašmanom. Niekoľko týždňov pred touto cestou sme dovolenkovali práve na tomto oveľa pokojnejšom a turisticky menej exponovanom chorvátskom ostrove, takže sme ho mali ešte v čerstvej pamäti.
Na Pašmane by človek nad niektorými nedostatkami infraštruktúry možno ľahšie mávol rukou. Rab však patrí medzi vyhlásené chorvátske dovolenkové destinácie. V hlavnej sezóne sem smerujú davy ľudí a áut a tomu zodpovedajú aj ceny. O to výraznejšie človek vníma, keď infraštruktúra za turistickým náporom zaostáva.
Zaujímavé je, že podobné otázky rieši už aj samotná destinácia. Mesto Rab schválilo plán riadenia cestovného ruchu na roky 2025 až 2029. Dokument hovorí o potrebe diverzifikovať ponuku, vytvárať nové atrakcie a pracovať s princípom „quality over quantity“ (kvalita nad kvantitou).
Počíta dokonca so sledovaním pomeru cien a kvality ubytovania či gastronómie a s meraním toho, či návštevník za svoje peniaze dostáva zodpovedajúcu hodnotu. To je pozoruhodné aj preto, že presne nad tým sme počas pobytu premýšľali.
Ceny rastú, kvalita nie vždy drží krok
Ceny boli jednou z vecí, ktoré sme na Rabe vnímali najvýraznejšie. Už pri hľadaní ubytovania nás prekvapovalo, aké sumy sa pýtajú za apartmány, z ktorých viaceré podľa fotografií nepôsobili práve najnovšie. Vysoké sa nám zdali ceny niektorých atrakcií, parkovania či reštaurácií, najmä nápojov.
Rozdiel sme pocítili dokonca pri obyčajnom nákupe. Supermarket Plodine na Rabe nám pripadal drahší a s horším výberom než predajňa rovnakého reťazca, ktorú sme poznali z Pašmanu.
Prekvapila nás aj taká banalita, akou je vracanie zálohovaných fliaš. V menšom Konzume ich nebolo možné odovzdať vôbec, vo väčšom iba v pondelok medzi ôsmou a dvanástou, keď ich preberá pracovník. V Plodine systém fungoval ručne – pracovník fľaše prebral v sklade a vystavil opečiatkovaný papierik.
O to zvláštnejšie to pôsobilo v porovnaní s Pašmanom, kde sme v Plodine jednoducho použili automat.
Najväčší parkovací kontrast sme zažili pri meste Rab. V Palite sme zaplatili iba 40 centov za hodinu. Pri historickom centre Rabu nás dve hodiny stáli šesť eur. Samotné vyššie ceny by možno neprekážali, keby sme mali všade pocit, že im zodpovedá kvalita infraštruktúry a služieb. Práve ten nám však miestami chýbal.
Autom chaos, pešo jeden z najkrajších zážitkov
A pritom stačilo nechať auto v Palite a obraz Rabu sa úplne zmenil. Odtiaľ vedie popri pobreží promenáda Lungo Mare až k historickému mestu. Pešo trvá cesta približne dvadsať až tridsať minút. More je po ruke, postupne pribúda zeleň a pri starom meste promenáda prechádza do lesoparku.
Vzduch bol jednou z vecí, ktoré sa nám na Rabe páčili najviac. Miešala sa v ňom vôňa mora, borovíc a bylín. Na niektorých miestach stačilo kráčať popri pobreží a dýchať.
K moru chodíme aj preto, že nám pobyt pri ňom jednoducho prospieva. Práve prechádzka z Palitu smerom k Rabu patrila k chvíľam, keď sme si to uvedomovali najviac. Autom nám Rab liezol na nervy. Pešo sa nám páčil.
Mesto, ktoré ukazuje inú tvár ostrova
Historické centrum Rabu na nás zo všetkých miest ostrova zapôsobilo najviac. Najlepšie bolo prísť popoludní až podvečer, keď slnko klesalo a kamenné uličky dostávali mäkšie svetlo. Nie je to pritom iba o jednotlivých pamiatkach. Starý Rab mal jednoducho dobrého ducha.
Rozdiel oproti turistickým častiam Loparu bolo cítiť aj pri obyčajných suveníroch. Kým inde človek ľahko narazí na klasický dovolenkový sortiment, v starom Rabe nás zaujalo množstvo obchodíkov orientovaných na lokálne a remeselné výrobky. Keramika, kozmetika, potraviny či ručne vyrábané produkty tu vytláčali do úzadia typické prímorské suveníry, ktoré sa často líšia iba názvom destinácie.
Komercia tu bola tiež. Mala však inú podobu. Viac súvisela s miestom, na ktorom sa človek práve nachádzal. Nie je to zrejme náhoda. Turistická organizácia mesta cielene podporuje lokálne produkty a používa aj označenie „originalni rapski suvenir“ pre miestnu suvenírovú tvorbu.
K mestu patrí aj známa rabská torta, tradičný mandľový dezert. Počas pobytu sme na ňu viackrát natrafili. Napokon sme si jednu kúpili a chutila výborne.
V neďalekom lesoparku deti objavili zvláštne sivé mačky. Jedna bola mimoriadne prítulná. O niekoľko desiatok metrov ďalej si zasa hudobníci pripravovali nástroje na večerné vystúpenie. Fungovalo kultúrne leto aj letné kino.
Práve starý Rab nám asi najlepšie ukázal, že ostrov dokáže ponúknuť oveľa viac než piesočnú pláž a atrakcie pre rodiny s deťmi.
Krásne miesto, ktoré akoby ešte čakalo
Podobný pocit, ale s úplne iným výsledkom, sme mali pri františkánskom kláštore svätej Eufémie v Kampore. Už samotný areál patrí k miestam, pri ktorých človek cíti, že by mohli byť jednou z výraznejších zastávok pri spoznávaní ostrova.
Počas našej návštevy však bolo múzeum zatvorené. Na dverách sme nenašli otváracie hodiny ani oznam, prečo je zatvorené. Okrem nás sa pri kláštore pohyboval už iba jeden pár turistov.
Najviac nás zaujal priestor uprostred kláštora. Človek si tam takmer automaticky predstaví malú rajskú záhradu – viac zelene, kvetov, možno paliem a miesto, na ktorom by sa chcelo na chvíľu zostať.
Podobné kláštorné záhrady sme videli v zahraničí mnohokrát a vedeli sme si predstaviť, ako pôsobivo by tento priestor mohol vyzerať. Namiesto toho v nás zostal pocit nevyužitej príležitosti.
Nie že by pamiatke chýbala krása. Akoby ju však niekto nechal driemať. A práve tento pocit sa nám počas pobytu na Rabe vracal. Pri kláštore sme napokon našli basketbalový kôš. Tak sme si aspoň zahrali basketbal.
Komerčný ostrov, príjemní ľudia
Jednu vec však vysoká turistická exponovanosť Rabu podľa našej skúsenosti nepokazila. Ľudí. Miestni, s ktorými sme sa stretli, boli príjemní. Podobnú skúsenosť sme mali väčšinou aj s ľuďmi pracujúcimi v službách. Časť z nich pritom na Rabe trávi iba sezónu. Stretli sme Srbku pracujúcu v lezeckom parku či ľudí z Maďarska.
Na promenáde v Lopare sme raz skončili pri motokárach. Keď do dcéry počas jazdy zozadu narazil starší chlapec a ona už nechcela pokračovať, pracovník atrakcie bez toho, aby sme niečo žiadali, vytiahol z vrecka peniaze za nevyužitú jazdu. Vtlačil mi ich do ruky, nech jej kúpim zmrzlinu.
Na hlave mal šiltovku Hajduku Split. Spýtal som sa, či klubu fandí. „Fandím,“ odpovedal a mávol rukou. „Dvadsať rokov nič nehrajú.“
Rab tak môže miestami pôsobiť ako veľký dovolenkový biznis, ale pri ľuďoch sme pocit turistickej fabriky nemali. Človek sa tu cíti dobre.
Ani o pol siedmej nebol prístav prázdny
Posledné ráno sme vstávali o piatej. Chceli sme stihnúť trajekt z Mišnjaku o 6:30 a vyhnúť sa kolónam, ktoré sa pri prístave dokážu vytvoriť počas dňa. Čakali sme, že takto skoro ráno bude áut podstatne menej. Prekvapilo nás preto, koľko ich už bolo zoradených na trajekt. Napokon sme sa na loď dostali ako jedno z posledných áut.
Trajekty pritom premávajú už od skorších ranných hodín. Aj spoj o 6:30 nám však ukázal, aký veľký pohyb turistov a áut Rab počas leta zažíva. Po vylodení v Stinici sme pokračovali domov. Ani skorý odchod nám napokon nezaručil cestu bez zdržania. Pred Záhrebom nás zastihla kolóna po dopravnej nehode.
Cestu sme si ešte prerušili vo Varaždíne. Pôvodne to mala byť len zastávka na prechádzku historickým centrom, no náhodou sme trafili práve na známy Špancirfest.
Staré mesto nás príjemne prekvapilo a ak niekto hľadá miesto, kde si cestu k chorvátskemu moru alebo späť domov rozdeliť, Varaždín stojí za návštevu.
Akoby stačilo, že turisti aj tak prídu
Rab však už zostával za nami. Postupne sa nám jednotlivé dojmy začali spájať. Vysoké ceny ubytovania, hoci časť ponuky už na fotografiách pôsobí staršie. Cesty a parkoviská, ktoré nestíhajú augustový nápor. Zaujímavá pamiatka so zatvoreným múzeom bez informácie na dverách. Niektoré atrakcie, ktoré majú najlepšie roky za sebou.
A popri tom veľmi viditeľná snaha zarobiť na turistovi, najmä na rodinách s deťmi. Človek môže nadobudnúť pocit určitého uspokojenia sa s tým, čo už funguje. Rab má totiž jednu mimoriadne silnú kartu. Pieskové pláže.
Najmä rodiny s malými deťmi kvôli nim prídu. Niektoré sa vracajú rok čo rok aj napriek tomu, že samy hovoria o rastúcich cenách. A keď už sú tu, využijú ubytovanie, reštaurácie a atrakcie. Prečo teda meniť niečo, čo funguje? Lenže práve pri vyhlásenej dovolenkovej destinácii, kam počas leta smerujú davy ľudí, sme očakávali viac.
Nie viac atrakcií. Viac snahy ukázať to, čo už na ostrove existuje. A aby bola kritika férová, Rab si časť týchto rezerv očividne uvedomuje. Jeho nový strategický plán otvorene hovorí o potrebe nových zážitkov, lepšie prepojenej ponuky, kvality namiesto množstva či sledovania pomeru medzi cenou a kvalitou.
Možno teda nejde ani tak o to, že by ostrov svoj potenciál nevidel. Skôr sme mali pocit, že ho návštevník zatiaľ nevidí dostatočne.
Rab má väčší potenciál, než ukazuje jeho najturistickejšia tvár
Čím dlhšie sme na ostrove boli, tým menej sa nám chcelo hodnotiť ho iba cez Rajskú pláž a Lopar. Rab má totiž oveľa viac.
Historické mesto s kamennými uličkami, remeselnými výrobkami a kultúrnym životom. Lungo Mare. Borovicové lesy. Vôňa bylín. Kláštory. Pokojné prístavy. Členité pobrežie a množstvo zátok. Kalifront. A oproti tomu všetkému monumentálny Velebit.
My sme navyše poriadne nepreskúmali Kalifront ani odľahlejšie zátoky severne od Loparu. Bez detí by som sa pravdepodobne vybral práve tam. Možno by potom bol môj obraz Rabu ešte o čosi iný.
Dokonca aj romantická tvár ostrova, ktorá nás prekvapila asi najviac, zostáva v jeho najturistickejších častiach trochu zatlačená pod ponukou orientovanou predovšetkým na turistov. A to je možno najväčšia rezerva Rabu. Nie nedostatok možností. Práve naopak. Rab má väčší potenciál, než aký ukazuje jeho najturistickejšia tvár. Má potenciál byť rajským ostrovom. Nielen ostrovom známym Rajskou plážou.
Rab sa nám najviac páčil vo chvíľach, keď sa nám ho nikto nesnažil predať. Pri prechádzke popri mori. Vo vôni borovíc a bylín. V kamenných uličkách starého mesta.
A jeden z posledných večerov v prístave v Lopare, keď nad morom svietil mesiac a po tmavej hladine pomaly prechádzali rybárske lode. Vtedy sme si hovorili, že leto a Chorvátsko nám budú doma chýbať.
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?