Igor o živote modela v Južnej Kórei: Nikdy nebudete súčasťou ich celku, rozdeľujú ľudí na domácich a cudzincov (Rozhovor)
Nitrančan Igor Osúch sa už 4 roky venuje profesionálnemu modelingu v Južnej Kórei, kam sa dostal náhodou vďaka lacnej letenke. Napriek tomu, že bol pripravený na kórejskú mentalitu a tamojší životný štýl, našlo sa zopár vecí, ktoré ho prekvapili. V rozhovore nám priblížil svoje modelingové začiatky a ako vníma Kórejčanov.
Epoch Times Slovensko: Slovenský model v Južnej Kórei znie skoro ako titulok vygenerovaný umelou inteligenciou, avšak pre vás je to realita…
Igor Osúch: Modelingu som sa venoval trochu aj predtým na Slovensku, avšak nie profesionálne. Vedel som, že by som dokázal niečo zarobiť aj v Ázii, keďže je tam častý dopyt po modeloch z Európy. Lenže to nebol môj cieľ a ani prianie. Ja som sa vydal do Kórey čisto za dobrodružstvom. Nemal som plán ani nič podobné. Proste som sa jedného dňa rozhodol cestovať a to bola moja náhodná destinácia. Moja prvá agentúra, s ktorou som aktívne spolupracoval, ma oslovila náhodne vonku. Nemal som v pláne ostať v Kórei, ale keď mi dali ponuku, ostal som.
Prečo ste sa rozhodli práve pre Južnú Kóreu?
Východná Ázia ma vždy fascinovala. Zaujíma ma hlavne história a kultúra týchto krajín. Južnú Kóreu som si vybral, lebo to bola jediná krajina zo všetkých, kde sa dalo vtedy cestovať a letenka bola za prijateľnú cenu. Čo sa týka samotného modelingu, existujú rôzne typy modelov. Ja som spĺňal tie najdôležitejšie požiadavky, a to byť vysoký beloch. Dnes je už ťažšie v Kórei získať modelingové víza. Agentúry sú vyberavejšie, keďže je tu veľa cudzincov.
Zhodovali sa vaše očakávania so skutočným svetom v Južnej Kórei?
Som človek, ktorého hocičo neprekvapí. Očakávania boli podobné ako realita. Samozrejme, sú veci, ktoré ma prekvapili, napríklad ako vedia tvrdo, no neefektívne pracovať, ako sa tam ľudia vedia falošne usmievať alebo tiež, že fungujú až do neskorých nočných hodín. Na väčšinu vecí som bol ale pripravený.
Mnohí majú pred odchodom do zahraničia obrovské plány a „veľké oči“. Mali ste aj vy „ružové okuliare“?
Nie, nemal som žiaden plán. Celý svoj dospelý život som si kalkuloval a pracoval ako sa len dalo. Tentokrát som sa rozhodol robiť veci náhodne a len sa tak zatúlať, preto som si aj vytvoril prezývku Túlavý Igor. Chcel som hlavne vidieť svet mimo domova. Podarilo sa mi niečo pocestovať, avšak nečakal som, že zakotvím v Soule.
Ako ste sa tam prvé týždne cítili?
Nikdy som poriadne necestoval. Bol som ohúrený všetkým naokolo. Prišlo mi to, ako keby som sa ponoril do novej počítačovej hry. Bola to pre jednoduchého chlapca z Nitry krása.
Čo bolo pre vás v prvých týždňoch najťažšie zvládnuteľné?
Som ako lopata, jednoducho sa viem obracať v ťažkých chvíľach. Nemal som veľmi problém s ničím. Býval som na začiatku v hosteli, kde som však nemohol variť tak, ako by si to želal. Stravoval som sa veľakrát v reštauráciách alebo večierkach, no ja si vždy radšej varím sám.
Ako model nepracujem štýlom, ako si všetci predstavujú, že som pod jednou agentúrou a ona mi dáva prácu. Mám síce agentúru, ktorá mi sponzoruje pracovné víza, ale prácu mi nedáva, len si berie provízie. Prakticky pracujem ako freelancer. Nikto mi s ničím nepomáha, celú si to manažujem sám. Hľadám fotografov, zákazky a podobne. Je tu veľká konkurencia a práce primálo. Známosti sú všetko, často dôležitejšie ako výzor. Pre začínajúceho modela je nesmierne ťažké získať prvé zákazky.
Jednoducho som si zvykol, lebo nie som náročný človek. Pre mňa je Slovensko stále domovom. Kórea by sa stala mojím domovom, keby som si tu založil rodinu. Stále mi pripadá cudzia. Celkovo pracujem v priemere dvakrát do týždňa. Práca často presiahne 15 hodín, hlavne pri herectve a točení reklám. Často pracujem aj do neskorých ranných hodín a veľakrát sa stretávame aj o 4:00. Spánkový režim mám zničený tak ako každý, keďže väčšinu času strávim čakaním na scéne, čo je ale fajn, lebo tento čas je platený.
Ako sa vám podarilo zvyknúť si na celkovú pracovnú atmosféru? Vyhovuje vám?
Veľmi mi vyhovuje. Neustále stretávam nových ľudí. Väčšinou sa Kórejčania správajú ku mne veľmi úctivo. Modeling vie byť unavujúci, ale veľmi dobre platený. Ja väčšinou točím reklamy, kde mám hlavnú alebo vedľajšiu úlohu. Teraz mám dokonca aj rolu do drámy, čo je veľmi nezvyčajné nielen pre Slováka, ale celkovo pre cudzinca. Moju prácu zbožňujem a je to jeden z hlavných dôvodov, prečo tu stále bývam.
Zvykli ste si aj na miestnych Kórejčanov? Akí sú?
Zvykol som si ich ignorovať, takisto ako oni ignorujú mňa a okolitých ľudí. Bývam v Soule, kde sa ľudia cítia osamote, aj keď je veľa ľudí pokope. Prekvapilo ma na nich hlavne to, akí sú introvertní. Veľmi neradi vyčnievajú z davu. Všetci nosia to isté oblečenie v rovnakých farbách, ich účesy sú totožné a ani ich osobnosť nie je unikátna. Vyčnievanie z davu sa vníma negatívne.
A čím ste, naopak, dokázali prekvapiť vy ich?
Ja som veľmi úprimný človek, čo je veľmi odlišné od Kórejčanov. Častokrát spôsob, akým rozprávam, ich dokáže prekvapiť. Niektorí to berú negatívne, niektorí pozitívne. Tí, ktorým to príde sympatické, s tými sme dobrí kamaráti.
Slováka si medzi Kórejčanmi všimne asi každý. Ako vás vnímali domáci obyvatelia?
V Soule je momentálne veľmi veľa turistov, keďže je to top miesto na cestovanie. Vôbec im neprídem zaujímavý a radi ma ignorujú. Určite si ma všimnú a občas zazerajú, ale to skôr bude mojou výškou ako tým, odkiaľ pochádzam.
Stalo sa vám už, že ste sa necítili práve najkomfortnejšie a dávali vám pocítiť, že nie ste domáci?
Južná Kórea je veľmi homogénny národ. Otvorila sa svetu len prednedávnom. V Kórei sa ľudia členia na Kórejčanov a cudzincov, či už je to beloch, alebo černoch. Je jedno, ako dlho alebo ako dobre ovládate ich jazyk, či máte rodinu, alebo dobre platenú prácu. Nikdy nebudete súčasť ich celku. Toto je jedna z vecí, ktorá trápi cudzincov zbožňujúcich túto krajinu, ktorí tu chcú bývať natrvalo. Svet sa však mení a budúcnosť bude určite iná.
V čom ste sa prispôsobili a v čom zmenili?
Nič som nemusel na sebe veľmi meniť. Hlavné pravidlo je nebyť hlučný a netreba sa snažiť byť zaujímavý na verejnosti. Nie je také ťažké naučiť sa to, avšak niektorí s tým majú problém aj dodnes. Veľmi časté je klaňať sa ľuďom, či už v obchode, alebo v robote. Tento zvyk už mám v podvedomí, a tak sa často pristihnem, ako sa aj doma na Slovensku klaniam.
V čom sú pre vás Kórejčania príkladom?
Ich móda a štýl je veľmi zaujímavý. Inšpirovali ma v tom, ako sa lepšie obliekať. S Kórejčanmi veľmi nekomunikujem, čo je paradox. Skôr som si uvedomil, aký som rád, že pochádzam zo Slovenska.
Kórejčania sa vraj všade stále ponáhľajú. Je to pravda?
Majú veľmi tvrdý pracovný čas. Osemhodinová pracovná doba je len na papieri, veľakrát pracujú neplatene navyše. K tomu dodajme, že sa boria každý deň v metre v priemere 2 hodiny, takže nakoniec každá jedna minúta im je cenná. Dokonca ani deti nemajú voľno, lebo sa musia neustále vzdelávať. Túto mentalitu potom vkladajú do každej jednej činnosti. Nakoniec sa musia neustále ponáhľať. Kto je pomalší, prehráva v živote.
Na sociálnych sieťach často spomínate aj typické slovenské jedlá a sladkosti. Ktoré vám osobne chýbajú najviac? A odkiaľ ich vlastne zháňate na druhom konci sveta?
Neobľubujem veľmi slovenské jedlá. Jediné, čo mi chýba, je kuchyňa mojej mamy alebo guláš od môjho ocina. Občas mi naše sladkosti donesú dobrí ľudia zo Slovenska, ktorí radi pozerajú moje videá.
Ako chutí slovenská kuchyňa Kórejčanom?
Kórejčania obľubujú väčšinou pikantné jedlá. Naša kuchyňa neponúka také jedlá, alebo možno len neviem variť. Skôr obľubujú naše suroviny, ktoré sú podľa nich kvalitnejšie. Vždy, keď som priniesol nejaké dievča k nám domov, povedala, že všetky potraviny majú lepšiu chuť. Samotné recepty ich až tak neohúrili. Sójové rezy ich vedia v dobrom prekvapiť a aj guláš im chutí, avšak ľudia sú tu všeobecne veľmi nedôverčiví k novým jedlám. Nedajú dopustiť na ich vlastnú kuchyňu.
Ako ste si zvykli na ich kuchyňu, napríklad na ich polievky zo sójového mlieka?
Polievky zo sójového mlieka nie sú veľmi typické a nechutí to väčšine ľudí, aj keď sú tradičné. Už doma som však ochutnal kimchi a zbožňujem každé jedlo s touto surovinou. Ak teraz jem nejaké jedlo z inej kuchyne, vždy si poviem, že by to chcelo kimchi. Myslím, že väčšine Slovákov kimchi nesmierne chutí.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.