Cestovanie, Inšpirácie

Ako sme na Pašmane objavili nedotknuté Chorvátsko, ktoré si ešte stále žije vlastným životom (Reportáž)

Stačilo dvadsať minút trajektom a ocitli sme sa v inom Chorvátsku. Nie preto, že by tu bolo krajšie more alebo lepšie pláže, ale preto, že život na ostrovoch Ugljan a Pašman sa stále riadi viac potrebami miestnych než turistov. Dedinský obchod je veľký ako obývačka, pri pláži stojí jeden bufet a jedna kaviareň a večer namiesto hluku promenády počuť rozhovory susedov pred domami. Pritom od Zadaru ich delí len krátka plavba trajektom.

Pašman sme cielene nehľadali. Pri prezeraní ubytovania pri Jadrane nás zaujal starý kamenný dom v Neviđane. O tejto dedine sme dovtedy nepočuli a o ostrove sme vedeli len toľko, že leží južne od Zadaru, spája ho most so susedným Ugljanom a dostať sa naň treba trajektom. A možno práve po celoročnom zhone a každodenných povinnostiach nás lákala takáto predstava niečoho nepoznaného.

Cez Zadar namiesto Biogradu

Pôvodne sme chceli ísť trajektom z Biogradu do Tkonu. Majiteľka domu Tanja nám však ešte pred cestou odporučila inú trasu.

„Trajekt v Zadare je dvojnásobný, ak nie trojnásobný, a ak sa naň nezmestia všetky autá a niektoré zostanú na móle, zavedú ďalšiu linku mimo plánu,“ upozornila nás.

Po kolóne pred Záhrebom sme sa rozhodli jej radu poslúchnuť. Namiesto Biogradu sme zamierili do zadarského prístavu Gaženica a popoludní vystúpili v Preku na Ugljane. Prístav je blízko diaľnice, trajekty sú väčšie a spojenie pôsobí pokojnejšie aj v čase silnejšej premávky. Lístky sme si kúpili cez internet počas čakania v rade.

Po vylodení nasledovalo rýchle dotankovanie na jedinej čerpacej stanici na oboch ostrovoch a potom už cesta cez Ugljan. Na konci ostrova sa ostrov zlomí do úzkeho prielivu, nad ktorým vedie most Ždrelac spájajúci Ugljan s Pašmanom. Pod ním sa v azúrovom mori striedajú plachetnice, motorové člny aj väčšie lode smerujúce ku Kornatom. Pohľad z mosta a jeho okolia človeka núti spomaliť. Úzky prieliv medzi ostrovmi pôsobí ako vodná križovatka, na ktorú by sa dalo dívať celé hodiny.

O dvadsať minút sme stáli pred kamenným domom, ktorý nás pred mesiacmi zaujal na fotografiách. Tanja bola ešte v práci, kľúče nám odovzdal jej svokor Božidar spolu s Tanjinou dcérou. Na stole čakali dve fľaše vody, malá fľaštička rakije a vzorka olivového oleja z rodinnej produkcie.

Prvý deň na dovolenke býva všade podobný – vyložiť kufre, spraviť väčší nákup a okúpať sa. V supermarkete Plodine, vzdialenom niekoľko kilometrov, nakupovali hlavne domáci a zopár dovolenkárov. Nebola tu žiadna turistická prirážka – ceny sa výrazne nelíšili od pevniny a obchod bol očividne nastavený pre ľudí, ktorí na ostrove žijú, nie iba pre letných návštevníkov.

Ponuka čerstvých jedál pri pulte s hotovými jedlami sa každý deň obmieňala a ceny boli prekvapivo priaznivé. Za obed pre jedného človeka sme zaplatili menej než tri eurá. A nešlo iba o lacný obed – chutil výborne. V prvý deň sme si vzali pečené kura, hranolky a základné potraviny. O chvíľu sme už sedeli na malej pláži pri prístave v Neviđane.

Počas leta sa v slovenských médiách pravidelne objavujú správy o tom, aké je Chorvátsko drahé. Na Pašmane sme však aspoň pri bežných nákupoch tento pocit nemali. Viaceré potraviny boli natoľko cenovo výhodné, že sme si ich napokon priniesli aj domov.

Dedina, ktorá sa kvôli turistom nemení

Neviđane nemá dlhú promenádu, desiatky reštaurácií ani rady stánkov so suvenírmi, ktoré niektorí návštevníci označujú za „turistické pasce“. Pri prístave funguje malá kaviareň, pri hlavnej pláži ďalšia spolu s jednoduchým bufetom. V dedine je obchod a niekoľko ubytovaní. Na prvý pohľad možno pôsobí skromne, no práve to ju odlišuje od známejších letovísk.

Ráno posedávajú pred obchodom miestni muži, niekedy s kávou, inokedy s pivom. Večer sa život presunie pred domy a do prístavu. Z otvorených okien počuť televízory, po ceste v pravidelnom čase prejde dedko na traktore a na nízkych kamenných múrikoch sa vyhrievajú jašterice. Ešte pred piatou ráno nás budil kohút. V okolí domu pobehovali sliepky, za múrmi záhrad rástli figovníky, citrusy a granátovníky.

Dedina by pravdepodobne fungovala podobne aj vtedy, keby v nej práve nebol ani jeden dovolenkár. A návštevník sa po pár dňoch cíti ako miestny.

Jedného večera som sa na móle dal do reči s mužom zo Slovinska. Povedal, že žije v Ľubľane, no jeho rodina pochádza z Neviđane a na ostrov sa pravidelne vracia. Tento rok vraj miestni hovoria predovšetkým o tom, že je málo rýb.

Výber pláže podľa vetra

Hlavná pláž v Neviđane má prírodné pieskové dno a mimoriadne pozvoľný vstup do mora. Pre naše deti sa stala ideálnym miestom na lekcie plávania. Aj desiatky metrov od brehu sa ešte mohli dotýkať dna, takže mali pocit istoty a my sme nemuseli pri každom zábere kontrolovať, či im voda nesiaha ponad hlavu. Aj z brehu sme ich mali neustále pod kontrolou. 

V inom letovisku by pri podobnej pláži pravdepodobne stáli bary, platené ležadlá a požičovne vodných skútrov. Tu je kaviareň, bufet a dosť miesta na uterák.

Prvé dni po nočnej búrke však pláž ovládla bura. Silný severovýchodný vietor rozvlnil more na strane ostrova obrátenej k pevnine a večerný rybolov sa skončil skôr, než sa poriadne začal. Miestni nám poradili jednoduché riešenie – prejsť na opačnú stranu ostrova, k Ždrelacu smerom k ostrovom Kornati.

Miestnym vraj stačí pozrieť sa na hladinu. Keď sa na mori pri Neviđane objavia biele „barančeky“, vedia, že na opačnej strane ostrova, obrátenej ku Kornatom, bude voda pokojná ako zrkadlo. Presne tak to bolo aj počas nášho pobytu. Kým v Neviđane vietor dvíhal vlny, o niekoľko kilometrov ďalej sa hladina takmer nehýbala.

Na Pašmane sa tak človek neučí hľadať pláž s najväčším počtom hviezdičiek, ale miesto, na ktoré práve nefúka.

Pri jednej z ciest do Ždrelaca sme odbočili na úzku štrkovú cestu a na jej konci sa pokúšali otočiť auto. Z domu vyšiel muž a gestami nám naznačil, že tam nemôžeme zostať. O chvíľu sa objavila jeho manželka, mávla rukou, akoby nám chcela povedať, aby sme ho veľmi nepočúvali, a prevzala vysvetľovanie do vlastných rúk.

Keď sme povedali, že len hľadáme prístup k moru, niečo mu rýchlo vysvetlila po chorvátsky. Muž sa prestal mračiť, pousmial sa a ukázal na prázdny pozemok o pár metrov ďalej. 

„Tam pokojne zaparkujte, pretože v dome momentálne nikto nebýva,“ zahlásil.

Autentický dom a víno ako voda

Naša domáca Tanja sa pri nás zastavila až o niekoľko dní, keď sme sedeli na dvore pod pergolou. Rozprávala o dome, ktorý podľa nej pochádza približne z roku 1840. Božidar v ňom vyrastal, presnejšie iba v jeho polovici. Na prízemí bola kuchyňa, na poschodí jediná miestnosť, v ktorej spala celá rodina.

Voda bola na ostrove vždy vzácnosť. Zachytávala sa do cisterien a v suchých obdobiach jej bývalo tak málo, že ľudia pili radšej víno alebo gemišt. Tanja sa pri tom zasmiala, že možno aj preto sa niektorí miestni z vína dodnes neopijú.

„Na Pašmane sa žije omnoho jednoduchšie ako v Zadare,“ povedala.

O pár dní sme stretli Božidara s manželkou pri parkovacom mieste. Rozhovor sa skladal zo slovenčiny, chorvátčiny, posunkov a niekoľkých slov, ktorým rozumeli obe strany. Božidarova manželka nám podala uhorku a paradajku zo záhrady. Na druhý deň ležalo pred dverami ďalších šesť paradajok. Bez odkazu, jednoducho tam boli.

Margarín namiesto masla, obrazy a gól uprostred noci

Malý obchod neďaleko nášho domu bol veľký približne ako obývačka. Jedného rána sme sa rozhodli preveriť, ako sú na tom naše deti so samostatnosťou. Osemročného syna a šesťročnú dcéru sme poslali bez dospelého kúpiť mlieko a maslo. Vrátili sa spokojní, s úsmevom, mliekom a margarínom. Pokladničný blok, samozrejme, nemali.

O pár minút som sa preto do obchodu vybral potajomky, aby som im nepokazil pocit z úspešne zvládnutej misie. Predavačka vysvetlila, že na výmenu margarínu za maslo potrebuje doklad. Keď zistila, že ho deti zrejme nechali pri pokladni, sklonila sa ku košu pod pultom a začala ho prehrabávať. O chvíľu bloček víťazoslávne vytiahla. Smiala sa ona, ostatní zákazníci aj ja.

Iný večer sme sa vracali z rybačky a v jednej z budov pri prístave sa svietilo. Vo vnútri viseli obrazy domov, ulíc a mora. Miestnej maliarky som sa spýtal, či maľuje celý Pašman.

„Len Neviđane,“ odpovedala.

Výstava bola otvorená počas letných večerov, od pol ôsmej do desiatej. Nebola to veľká galéria ani klasický obchod so suvenírmi. V miestnosti viselo niekoľko obrazov, pri nich ležalo zopár ručne vyrobených drobností na predaj a pri dverách sedela ich autorka.

V noci sme spali pri otvorenom okne, keď sa z okolitých domov zrazu ozvalo dlhé: „Góóól!“ Chorvátsko práve skórovalo proti Portugalsku v zápase futbalových majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v Severnej Amerike. Zapol som televízor a dopozeral zápas až do konca. Chorváti napokon prehrali 1:2. Po poslednom hvizde dedina stíchla rovnako rýchlo, ako ju predtým jediný gól prebudil.

Ostrov oproti Preku zvládne aj mierne pokročilý plavec

Preko je v porovnaní s Neviđane živšie a oproti Pašmanu existuje väčšia šanca, že tam človek začuje aj slovenčinu. Preko má väčší prístav, rozvinutejšiu turistickú infraštruktúru pre väčší počet ľudí, no ani tu nepôsobí pobrežie ako atrakcia vytvorená iba pre turistov.

Priamo oproti mestu leží malý ostrov Galevac s františkánskym kláštorom. Od brehu vyzerá tak blízko, že sme sa s deťmi rozhodli preplávať na druhú stranu. So šesťročnou dcérou a osemročným synom, oboma s plaveckými pomôckami, sme sa pomaly dostali až k ostrovu.

Na brehu sme však zistili, že náš plážový outfit nie je práve najvhodnejší na návštevu kláštora. V plavkách nám tak zostalo iba prezrieť si okolie. Ostrov sme preto obišli dookola a odplávali späť. Trasu zvládli aj deti, hoci z brehu sa vzdialenosť zdala o niečo menšia než vo vode.

Pevnosť, kláštor a rôzne dojmy

Nad Prekom sa vypína pevnosť Sveti Mihovil. Autom sa dá dostať takmer až pod vrchol a zvyšok cesty treba prejsť pešo. Z výšky sa otvára široký pohľad na Zadar aj menšie ostrovy Zadarského súostrovia, medzi nimi Iž či vzdialenejší Dugi otok. Medzi ostrovmi sa tiahnu pásy mora a z vrcholu dobre vidieť, aké členité je tunajšie pobrežie.

Samotná pevnosť však v nás zanechala rozpačitý dojem. Pamiatka pôsobila nezakonzervovane a na niektorých miestach sme si dávali pozor, kam stúpame. Mali sme obavu, aby sa pod nami neuvoľnil kus muriva alebo na nás niečo nespadlo. Pri jednom z múrov ležal matrac, a tak sme premýšľali, či sa v ruinách nezdržiavajú squatteri. Dovnútra sme sa veľmi neodvažovali vojsť a pevnosť sme ani podrobnejšie nepreskúmali. Výhľad stál za cestu, no stav samotnej pamiatky už menej.

Úplne inú atmosféru má benediktínsky kláštor Čokovac nad Tkonom. Otvorený je len niekoľko hodín denne a pri vstupe návštevníkov upozorňujú na ticho aj primerané oblečenie. Tentoraz sme prišli pripravení, takže sme mohli vojsť aj do malej kaplnky a na chvíľu sa v nej pomodliť. Nejde o historickú kulisu, ale o stále fungujúci kláštor.

Mnísi ponúkajú návštevníkom niekoľko vlastných výrobkov – bez pokladnice a predavača. Človek si vezme, čo si chce kúpiť, a peniaze nechá v pripravenej kasičke. Aj tento jednoduchý spôsob predaja zapadal do pokoja a dôvery, ktoré z miesta vyžarovali. Niečo sme si vybrali aj my.

Z terasy sa otvára výhľad na Pašmanský prieliv, Biograd a pevninu. Na Čokovci sme sa cítili dobre. Ticho na chvíľu prerušil iba turista, ktorý sa v snahe dostať k čo najlepšiemu výhľadu priviezol na hlučnej štvorkolke prakticky až ku kláštoru. V pokojnom prostredí pôsobil zvuk motora rušivo. Keď stíchol, miesto sa opäť vrátilo do svojho rytmu.

Späť na pevninu a domov

Pri odchode sme zvolili trajekt z Tkonu do Biogradu. Na začiatku dovolenky nám pôvodný plán preplaviť sa touto trasou nevyšiel, a keďže sme ešte nikdy neboli v Biograde, povedali sme si, že si ho pozrieme aspoň cestou domov.

V Tkone sme konečne natrafili aj na niekoľko stánkov so suvenírmi. Syn si z každej dovolenky v Chorvátsku prináša malý kamenný domček a už má doma celú zbierku. Na Pašmane to spočiatku nevyzeralo nádejne, keďže mimo Tkonu sme suveníry takmer nikde nevideli. Napokon však do zbierky pribudol aj domček z tohto ostrova.

Pre cestu z južnej časti Pašmanu je spojenie do Biogradu logické a krátke. Pre turistu prichádzajúceho zo Slovenska sa nám však praktickejšia zdala trasa cez Zadar, Gaženicu a Preko. Prístav leží bližšie k diaľnici, trajekty sú väčšie a pri silnejšej premávke je väčšia šanca, že sa na ostrov dostanete bez dlhého čakania.

Keď sa trajekt priblížil k Biogradu, ostrov Pašman ostával za nami. Neodchádzali sme z miesta s najdlhšou promenádou, najväčším počtom atrakcií ani najrušnejším večerným životom. Odchádzali sme z ostrova, kde deti kúpili margarín namiesto masla, pred dverami sa odrazu objavili paradajky, miestnych trápilo, že je málo rýb, a smer vetra rozhodoval o programe dňa.

Pašman nebol novým Chorvátskom. Práve naopak. Stačilo prejsť z pevniny trajektom a našli sme to staré.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK