Inšpirácie » Kultúra

Z Prievidze do Vietnamu: ako sa Barbora vypracovala na manažérku prestížnej jazykovej školy (Rozhovor)

Prievidžanka Barbora Nováková sa pred ôsmimi rokmi presťahovala do Vietnamu, kde sa z učiteľky angličtiny vypracovala na manažérku jednej z najväčších a najprestížnejších jazykových škôl, ktorá má pobočky po celej krajine. Vyškolila desiatky nových lektorov a popri náročnej práci stihla precestovať krajinu krížom-krážom. Ako sa jej spolupracuje s Vietnamcami a v čom je život v ďalekej cudzine iný než u nás sa dozviete v rozhovore s touto mladou šikovnou Slovenkou.

Epoch Times Slovensko: Baška, mala si pred Vietnamom už nejakú skúsenosť so životom v cudzej krajine, alebo to bola tvoja premiéra?

Barbora Nováková: Keď som skončila strednú školu, odišla som na leto do Prahy. Počas vysokej školy som strávila dva mesiace v Maroku, kde som ako dobrovoľníčka učila deti angličtinu a po skončení školy som odišla do Indonézie. V Jakarte som pár mesiacov dobrovoľníčila v terapeutickom centre, mala sedenia s klientmi a v rámci vládneho projektu som pracovala aj s tínedžermi na školách. V Ázii sa mi veľmi páčilo a túžila som sa tam vrátiť. Cez rôzne webstránky som si hľadala prácu. Napísala som aj do školy, pre ktorú dodnes pracujem, a po niekoľkých online pohovoroch som letela do krajiny, v ktorej som nikdy predtým nebola. Celé sa to zvrtlo v priebehu jedného týždňa. Mala som ísť do Vietnamu na jeden rok a už som tu takmer osem rokov.

Čo ťa presvedčilo ostať tak dlho a usadiť sa tam?

Aj keď sa mi vo Vietname veľmi páčilo, s príchodom covidu som dala v práci výpoveď a chcela som sa vrátiť na Slovensko. Lenže prestali lietať lietadlá, zrazu sa už nedalo len tak ľahko odísť, tak som výpoveď stiahla a povedala som si, že ešte ostanem. Dva roky som pracovala ako učiteľka angličtiny, potom ma povýšili na seniorskú učiteľku. No a po ďalšom dva a pol roku som sa stala manažérkou hneď dvoch pobočiek v Hočiminovom meste. Moja kariéra sa tu veľmi dobre vyvíjala, aj to ma motivovalo ostať. No a pred rokom a pol prišla príležitosť pracovať pre pobočku pri mori, vyhrala som výberové konanie a aktuálne pôsobím v meste Nha Trang, ktoré je vychytenou dovolenkovou destináciou, niečo ako Florida Vietnamu. Táto prímorská atmosféra mi tiež veľmi vyhovuje.

Čo presne je náplňou tvojej práce?

Za tie roky som manažovala zhruba sto učiteľov z celého sveta. Moja aktuálna pozícia sa volá Teaching and Learning Manager – akademický manažér. Mám na starosti zamestnancov, učiteľov a starám sa o akademickú kvalitu v dvoch centrách v Nha Trangu. Vzdelávam učiteľov aj asistentov, organizujem každý mesiac workshopy, robím supervíziu, reporty, riešim prípadné problémy so študentmi, každého nového študenta musím otestovať a zaradiť do správneho levelu, aby sme zaistili, že sa bude dobre učiť a vyvíjať. Predtým, než som sa stala manažérkou, som bola aj v tíme, ktorý robil pohovory s novými učiteľmi pre celú spoločnosť, takže som spravila stovky pohovorov a najala pre firmu veľmi veľa učiteľov, ktorých som zároveň školila počas ich vstupného vzdelávacieho tréningu. Skrátka sa starám o to, aby naše jazykové školy perfektne fungovali po akademickej aj biznisovej stránke. 

Ako sa ti spolupracuje s Vietnamcami?

Záleží od toho, v ktorý deň sa ma spýtaš (smiech). Vietnamci sú úplne iní než Slováci alebo Európania. Vo všetkom! Vedia byť veľmi milí, usmievaví, interaktívni s cudzincami, ale vedia byť aj nepríjemní a gentlemanstvo alebo etiketa im veľa nehovoria. Od grgania a odpľúvania na verejnosti cez neohľaduplné šoférovanie až po predbiehanie sa v rade v obchode. Vo všeobecnosti majú mentalitu čo najrýchlejšie zvýhodniť seba bez ohľadu na to, ako to ovplyvní ostatných. Keď sa budeš ako žena na ulici trápiť s ťažkými taškami, tak sa bude päť chlapov na teba pozerať, ale ani jednému nenapadne ti pomôcť. Avšak majú úžasnú vlastnosť, že hľadia dopredu a nelipnú na minulosti.

Vietnamci vždy mali niekoho, kto sa ich snažil dobyť – Japonci, Francúzi, Američania, Číňania, ale nikdy ich nikto nepoložil. Odolnosť Vietnamcov je obdivuhodná. Keď tu bola Americká vojna (celý svet ju nazýva Vietnamskou vojnou, no Vietnamci ju volajú Americká, pozn. red.), Američania napáchali hrozné veci a neskutočne Vietnam zlynčovali a napriek tomu, že Vietnamci môžu byť na Američanov podľa mňa fakt nahnevaní, tak oni sú otvorení, učia sa po anglicky, cestujú do Ameriky, emigrujú tam. Hľadia nie na to, čo bolo, ale ako sa pohnúť vpred. Majú veľmi silný charakter, držia spolu a pomáhajú si, čo sa prejavilo aj v uplynulých týždňoch pri strašných povodniach, ktoré sme tu mali.  

Cítiš sa vo Vietname bezpečne, aj keď ideš niekam večer sama?

Vietnam je veľmi bezpečná krajina. Nemám strach ani večer, keď chodím uličkami. Vietnamci ani nebývajú dlho v noci vonku, okolo jedenástej večer už sú ulice prázdne, pretože veľmi skoro vstávajú. V uliciach to žije od skorého rána. Chodia do parkov, cvičia aerobik, zumbu, tancujú, športujú a využívajú to, že ešte nie je tak horúco. Ale raz mi za jazdy zlodej z motorky vytrhol a ukradol mobil. Drobné krádeže sa tu stávajú, ale agresívny zločin sa tu nedeje. 

Na čo si si v novej krajine najťažšie zvykala? 

Na začiatku to bolo jedlo a ako sa k nemu dostať. Lebo v supermarkete nekúpite normálny chlieb, len rôzne balené biele sendvičové pečivo, ktoré chutí ako vata. Dajú sa zohnať čerstvo upečené bagety v rôznych pekárničkách, ale keď nemáte motorku, čo som ja na začiatku nemala, a pokiaľ neviete, kam máte ísť, tak takéto veci nenájdete. Kúpiť si desiatu do práce, s tým som mala celkom problém, lebo tyčinky či praclíky a podobný snack tu má rôzne bláznivé príchute morských plodov či rias, buď sú veľmi pikantné alebo sladké. Ja napríklad nejem cibuľu, takže vysvetliť im, aby mi ju do jedla nedávali, bolo tiež celkom komplikované. Potom som zistila, že existuje Lazada, internetový obchod, cez ktorý sa dá objednať úplne všetko a všetko vám doručia až domov. To ma zachránilo. 

Našla si si už za tie roky svoje najobľúbenejšie vietnamské jedlo?

Veľmi milo ma prekvapila vietnamská vegetariánska kuchyňa. Používajú veľa hríbov, zeleniny, je to úžasné. No najradšej mám Banh Xeo – slanú vietnamskú palacinku. Cesto sa robí veľmi jednoducho, len sa zmieša voda, kokosové mlieko, ryžový škrob a kurkuma. Zmes sa naleje na wok, opraží do chrumkava a dovnútra sa pridávajú rôzne klíčky, krevety, mäso… Preklopia palacinku na polovičku a podávajú. Je sa tak, že si namočíte ryžový papier do vody, dáte si doň kúsok tej palacinky, šalát, bylinky, zrolujete, namočíte do rybacej omáčky a jete. Je to veľká pochúťka. 

A čo kultúrne rozdiely? Sú naozaj také extrémne, ako sa na prvý pohľad zdá?

Vo všeobecnosti majú Vietnamci veľmi radi všetko, čo bliká alebo sa leskne. Sú ako také straky, takže ich domácnosti sú neraz obložené zlatom, ale to, že tam majú pavučiny a v kúte je špina, im nevadí. Záleží im na tom, ako veci vyzerajú navonok. Aj v práci to vidím, keď má ich dieťa napríklad opakovať ročník, tak sa budú jedovať, že čo na to povedia ľudia, namiesto toho, aby dali dieťaťu šancu si to zopakovať a naučiť sa tú angličtinu poriadne.

Ich edukačný systém je veľmi biedny, deti síce trávia od rána do večera čas v škole a potom majú ešte rôzne krúžky, ale v školách nie sú vedené k tomu, aby premýšľali, len memorujú učivo. Chýba im kreativita či záujem o umenie, históriu, zemepis… Keď som začala učiť, bol to pre mňa strašný šok, že nemali ani poňatie, keď som spomenula nejakého svetového umelca, alebo kde leží ktorá krajina. Keď sa ich spýtate na ich históriu, na dejiny Vietnamu, tak vedia o Ho Či Minovi, ale to je všetko. Väčšina ani nevie, kto je ich aktuálny prezident. Politika ich nezaujíma a nebavia sa o nej. 

Ako si sa popasovala s jazykovou bariérou? Naučila si sa po vietnamsky?

Po vietnamsky nehovorím úplne dobre, je to strašne ťažký tonálny jazyk. Majú desať alebo dvanásť tónov a pokiaľ nepoviete ten tón správne, tak buď poviete niečo úplne iné, alebo vám neporozumejú. Takže som sa naučila len nejaké frázy na prežitie. Z tých základných si ľahko zapamätáte napríklad ďakujem – cam on (kam on) alebo dobrý deň – xin chao (sin čao). Slovíčko prosím sa u nich veľmi nepoužíva. A jedna pikoška, keď chcú, aby im ľudia uhli z cesty, tak nepovedia „prosím uvoľnite mi cestu“, ale „horúca voda“. Neviem, ako sa to povie po vietnamsky, ale v preklade proste kričia „horúca voda, horúca voda“ a ľudia im ustúpia. 

Práca v jazykovej škole ti priniesla do života aj lásku. Tvoj partner Američan je zároveň tvojím kolegom, respektíve ty si jeho šéfkou. Ako vnímajú Vietnamci vzťahy na pracovisku?  

Lance nastúpil ako učiteľ, keď som bola seniorská učiteľka. Na začiatku som ho teda učila ako učiť. Dali sme sa dokopy, až keď ma povýšili na manažérku a z učiteľského zboru som odišla. Nikdy to nikto v práci neriešil, ale je pravda, že my sme boli vždy veľmi diskrétni. Teraz, keď sme sa presťahovali do Nha Trangu, kde pracujeme tiež spolu – on ako učiteľ a ja ako manažérka, tak o nás kolegovia vedia, ale sme veľmi profesionálni. Lance nemá žiadne výhody oproti ostatným učiteľom, práveže sa musí snažiť viac ako ostatní, aby šiel príkladom a aby si nikto nemyslel, že on môže napríklad prísť neskoro na hodinu, lebo je môj partner. Obaja sme v práci extrémne profesionálni.

Hľadajú si Vietnamci radi partnerov/partnerky medzi cudzincami? Alebo sú v tomto skôr tradiční?

Mnohí moji kolegovia manažéri majú vietnamské manželky. Je veľmi bežné, že cudzinci chodia s Vietnamkami a muži, o ktorých by v ich domovských krajinách ženy ani bicykel neopreli, si nájdu nádherné zahraničné ženy. Vietnamci sú jedným z národov, ktorý najviac emigruje do iných krajín. A sú veľmi oportunistickí, čiže pokiaľ to vyzerá, že by si dievča mohlo zobrať muža, ktorý jej môže zabezpečiť lepší pas a postarať sa o ňu finančne, tak hneď je ruka v rukáve. 

Plánuješ vo Vietname zotrvať ešte ďalšie roky, alebo ťa už láka nejaká zmena?

Som tu už osem rokov a táto manažérska pozícia je dosť vyčerpávajúca a stresujúca. Vykoučovala som veľa nových učiteľov, mnohých o desiatky rokov starších odo mňa a dokonca takých, pre ktorých je angličtina materinským jazykom. Začínali učiť pod mojím vedením a teraz sú z nich skvelí učitelia. A to ma robí hrdou, ale neraz som makala na úkor svojho zdravia a času pre seba, takže už cítim, že by som si chcela trochu oddýchnuť a posunúť sa niekam inam.

Určite na nejaký čas domov na Slovensko a potom budeme s partnerom hľadať uplatnenie v krajine, ktorá nám bude vyhovovať obidvom. Tie roky vo Vietname boli skvelé a dali mi veľa, aj keď, samozrejme, boli aj ťažšie obdobia. Dokázala som si dobre zarobiť, posúvať sa kariérne, veľa som sa naučila, vyskúšala nové veci a dokázala som pracovať na rôznych pozíciách v jednej z najväčších a najprestížnejších edukačných spoločností vo Vietname. Takže som na seba pyšná a som rada, že som tu bola, no budúcnosť je otvorená a uvidíme, čo prinesie.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK