Domov, Svet » EÚ

Vedenie EÚ sa k jadrovej energii stále správa ako k nechcenému dieťaťu. Je čas na seriózne prehodnotenie

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) prijatá v roku 1957 patrí medzi zakladajúce (historické) právne normy EÚ. Nie je neutrálna. Jej primárnym cieľom je aktívna podpora rozvoja jadrovej energetiky ako kľúčového faktora energetickej bezpečnosti a hospodárskeho rastu Európy (v kontexte 50. rokov 20. storočia).

Zmluva Euratom je stále platná, a tým pádom má byť nielen rešpektovaná, ale plnená. Nesmie (a nemôže) to byť na ľubovôli úradníkov, či ju chcú, alebo nechcú plniť. Avšak tento prístup stále môžeme vidieť u vrcholových predstaviteľov EÚ, ktorých sa to bezprostredne dotýka.

Teresa Ribera

Teresa Ribera (španielska socialistka, výkonná podpredsedníčka Európskej komisie pre čistú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu) má k jadrovej energetike stále skôr rezervovaný až skeptický prístup, aj keď v bruselskej pozícii je pragmatickejšia a rešpektuje rozhodnutia členských štátov. V minulosti, ako španielska ministerka energetiky a neskôr vicepremiérka bola jasne proti jadrovej energetike.

Dohodla postupné odstavenie španielskych jadrových blokov do roku 2035. Kritizovala vysoké náklady jadrovej energetiky v porovnaní s obnoviteľnými zdrojmi, keďže Španielsko disponuje výhodnými podmienkami pre solárnu a veternú energiu. Zaradenie jadra medzi „zelené“ investície v európskej taxonómii označila za „veľkú chybu“.

Po nominácii a potvrdení v Európskom parlamente na jeseň 2024 urobila niekoľko ústupkov voči pro-jadrovým krajinám (predovšetkým Francúzsku). Opakovane zdôrazňuje, že rozhodnutie o energetickom mixe patrí členským štátom a EÚ to musí rešpektovať (vrátane tých, ktoré chcú jadro rozvíjať). To však jasne automaticky vyplýva zo zmlúv EÚ. 

V septembri 2024 naznačila, že nebude blokovať rozvoj jadra v krajinách, ktoré oň majú záujem, čo však naznačuje že sa takouto alternatívou zaoberá alebo zaoberala. 

Počas jej vypočutí v Európskom parlamente v novembri 2024 vyjadrili pro-jadroví europoslanci čiastočnú nespokojnosť. Nedala im jasné záruky na silnú podporu (financovanie, atď.), no ani nebola konfrontačná.

V praxi Komisia pod jej vedením (spolu s komisárom Jørgensenom) v rokoch 2025–2026 vydala stratégie na podporu malých modulárnych reaktorov (SMR), podporuje investície do čistej energie vrátane jadra v niektorých sektoroch (napr. dátové centrá) a hovorí o potrebe diverzifikácie zdrojov.

Prioritou pre ňu však zostávajú obnoviteľné zdroje, elektrizácia, znižovanie cien energie a konkurencieschopnosť. Jadrová energia nie je jej prioritou a aktívne ju v minulosti spomaľovala. Po nástupe do funkcie sa pragmaticky prispôsobila, no zostala skôr skeptická – jadrovú energiu toleruje iba v rámci subsidiarity, bez aktívnej podpory.  Pro-jadrová komunita (priemysel, niektorí europoslanci, Francúzsko atď.) preto voči nej zostáva ostražitá.

Dan Jørgensen

Dan Jannik Jørgensen je od decembra 2024 európsky komisár pre energetiku a bývanie. Dánsky politik zo strany Sociálnych demokratov pred príchodom do Bruselu pôsobil v dánskej vláde ako minister pre globálnu klimatickú politiku, rozvojovú spoluprácu. 

Patrí k výrazným zástancom zeleného prechodu, obnoviteľných zdrojov, rýchleho odklonu od fosílnych palív a boja proti klimatickým zmenám.

V Európskej komisii má Jørgensen na starosti znižovanie cien energie, rozvoj čistej energie, modernizáciu sietí, Energetickú úniu, podporu obnoviteľných zdrojov, skladovanie energie, elektrifikáciu priemyslu, prácu na SMR (malé modulárne reaktory), uhoľnú transformáciu atď. Novinkou v jeho portfóliu je samostatná agenda dostupného bývania — prvýkrát samostatný komisár pre túto oblasť.

Jeho postoj k jadru je podobný ako u Riberovej – patrí skôr do tábora nakloneného obnoviteľným zdrojom energie (Dánsko tradične preferuje vietor a obnoviteľné zdroje).

Jadrovú energiu neblokuje a uznáva jej úlohu v niektorých členských štátoch pri dekarbonizácii a zabezpečení dodávok, avšak nie je ani jej propagátorom. Aktívne podporuje najmä rozvoj malých modulárnych reaktorov (SMR), ktoré považuje za perspektívnu technológiu pre priemysel a dátové centrá.

Pro-jadrové krajiny s ním občas majú spory (napr. keď nechcel jadro pridať do cieľov pre rok 2040). Spolu s Riberovou tvoria hlavný tandem určujúci energetickú a klimatickú politiku Komisie, pričom Ribera má širší strategický dosah a Jørgensen operatívnu zodpovednosť za energetiku.

Keby sme sa na neho (vo vzťahu k jadru) pozreli bližšie, môžeme vidieť, že Jørgensen mal v minulosti jasne skeptický postoj k tradičnej jadrovej energetike. Ako dánsky minister podporoval odchod od fosílnych palív a obnoviteľné zdroje (Dánsko jadrové elektrárne nemá). 

V bruselskej funkcii sa však pragmaticky posunul k technologickej neutralite — jadrovú energiu síce nepreferuje, ale uznáva jej úlohu a aktívne podporuje najmä nové technológie (SMR).

Jørgensen: „SMRs sú bezpečná technológia, ktorá prinesie spoľahlivú domácu dekarbonizovanú energiu.“

Celkovo Jørgensen nie je žiadnym „jadrovým entuziastom“, no v porovnaní s minulosťou pristupuje k jadru výrazne konštruktívnejšie. Jeho filozofiou je podpora všetkých čistých technológií, ktoré prinášajú výsledky, s osobitným dôrazom na SMR ako významnú európsku priemyselnú príležitosť.

Ursula von der Leyenová

Predsedníčka Európskej komisie  Ursula von der Leyenová prešla výraznou evolúciou v postoji k jadrovej energetike. Z relatívne rezervovaného postoja (ovplyvneného nemeckou politikou) na jasne podporujúci, najmä v posledných rokoch. V minulosti ako nemecká politička v CDU a ministerka obrany podporovala „atomausstieg“ (odstavenie jadra v Nemecku) po havárii japonskej jadrovej elektrárne vo Fukušime v roku 2011.

Nemecko pod kancelárkou Angelou Merkelovou (a jej vládami) jadrové elektrárne postupne zatváralo. Počas svojho prvého mandátu predsedníčky Európskej komisie (2019–2024) bola von der Leyenová technologicky neutrálna.

Síce umožnila zaradenie jadra do Taxonómie EÚ (ako udržateľnú investíciu) napriek odporu niektorých krajín (vrátane Nemecka), nebola však veľkou propagátorkou jadra. Skôr sa tejto oblasti stránila. Prioritu kládla na Zelenú dohodu (Green Deal) s dôrazom na obnoviteľné zdroje. 

Jadrová energia bola skôr vynútene „tolerovaná“ ako súčasť energetického mixu členských štátov, a nie strategickou prioritou Komisie. V terajšom postoji (2024–2026, druhý mandát) von der Leyenová výrazne zmenila rétoriku a prekvapujúco sa stala jedným z najväčších podporovateľov jadra na úrovni EÚ.

V marci na Jadrovom samite v Paríži otvorene vyhlásila, že „odvrátenie sa od jadra bolo strategickou chybou Európy“. Kritizovala pokles podielu jadra z približne 33 % elektriny v roku 1990 na približne 15 % dnes a označila to za voľbu, ktorá zvýšila závislosť od dovozu fosílnych palív.

Okrem toho predstavila novú Európsku stratégiu pre SMR s cieľom uviesť prvé reaktory do prevádzky na začiatku 30. rokov. 

Komisia zároveň vyčlenila 200 miliónov eur ako garanciu na podporu súkromných investícií do inovatívnych jadrových technológií prostredníctvom emisného systému ETS. Von der Leyenová chce, aby Európa viedla v globálnych „jadrových technických pretekoch“ a stala sa globálnym centrom vývoja novej generácie jadrovej energetiky.

Jadrovú energiu považuje za rovnocennú s obnoviteľnými zdrojmi pri zabezpečovaní energetickej bezpečnosti, nižších cien elektriny, priemyselnej konkurencieschopnosti a dekarbonizácie.

Hlavnými dôvodmi k zmene jej postoja sú energetická kríza vyvolaná ruskou inváziou na Ukrajinu v roku 2022, vysoké ceny plynu, geopolitické riziká a potreba stabilných, nízkouhlíkových zdrojov pre priemysel a rastúca spotreba dátových centier (AI). 

Vplyv mohla mať aj materská strana CDU, ktorá sa k jadru vrátila.

Na rozdiel od Riberovej (stále skeptickejšia) a Jørgensena (pragmatický, ale s dôrazom na obnoviteľné zdroje) je von der Leyenová teraz jednoznačne pro-jadrová a aktívne tlačí na renesanciu jadrovej energetiky, najmä cez moderné technológie ako SMR. Jej posledné vystúpenia z roku 2026 ukazujú, že to považuje za strategickú prioritu EÚ.

Maroš Šefčovič

Komisár pre obchod a ekonomickú bezpečnosť je dlhodobo jedným z najväčších podporovateľov jadrovej energetiky v Európskej komisii — pragmatický, pro-technologicky neutrálny a konzistentný. Jeho postoj k jadru bol a aj je veľmi pozitívny. Jadrovú energiu považuje za nevyhnutnú súčasť nízkouhlíkového mixu, energetickej bezpečnosti a priemyselnej konkurencieschopnosti. 

Ako Slovák (nakoľko je Slovensko silne jadrová krajina — Mochovce, Bohunice) má s tým aj osobnú/národnú skúsenosť. Na rozdiel od Riberovej alebo Jørgensena je Šefčovič jasne pro-jadrový už dlhé roky. 

Už počas pôsobenia v pozícii komisára pre Energetickú úniu (2014–2019) presadzoval technologickú neutralitu, ktorá kombinuje obnoviteľné zdroje, jadrovú energiu a plyn ako prechodný zdroj. 

V roku 2024 aktívne podporil alianciu pre SMR. Po nástupe na pozíciu výkonného podpredsedu pre Európsku Zelenú dohodu (2023–2024), kde nahradil výrazne anti-jadrového Fransa Timmermansa, priniesol vyváženejší prístup. Opakovane zdôrazňoval, že bez jadrovej energetiky nie je realistické dosiahnuť ciele dekarbonizácie.

Šefčovič je v tomto smere jeden z najspoľahlivejších spojencov jadrového sektora v Komisii. Ako Slovák rozumie realite krajín, ktoré na jadre stoja (Slovensko, Francúzsko, Česko, Maďarsko atď.).

Napriek tomu si však dovolím citovať jeho vyhlásenie na odbornej konferencii SES 2019 v Modre, venovanej energetike.

„Čo je dôležité z pohľadu Európskej komisie, potrebujeme zaznamenať nejaký úspech, a to čím skôr,“ povedal Šefčovič.

Diskusie o ďalšom smerovaní energetiky a budovaní nových jadrových zdrojov na pôde EÚ sú podľa neho namiesto vecných argumentov plné emócií. 

„To znamená, že potrebujeme spustiť jadrovú elektráreň, ktorá bude moderná, a ktorá presvedčí všetkých tých, ktorí hovoria, že jadrové elektrárne sa nám predražili a trvá nám veľmi dlho, kým ich dobudujeme a nie je jasné, aký finančný vklad je potrebný na to, aby sa takáto veľká jadrová elektráreň mohla spustiť,“ povedal eurokomisár Šefčovič. 

Dodal, že jadrová energia je podľa neho veľmi významným zdrojom elektrickej energie, čo sa nezmení ani v roku 2050, ani neskôr. Problémom podľa neho je, že jadrovú energiu niektorí politici nechcú zaradiť medzi nízkouhlíkové zdroje. 

„Všetci predstavitelia jadrového priemyslu by mali disponovať veľmi silnými argumentmi, aby sa medzi nízkouhlíkové zdroje jadro dostalo. Od toho sa odvíja veľmi veľa ďalších vecí, napríklad čo sa týka financovania, bankovej účasti, úverovej politiky a mnoho iných vecí,“ skonštatoval Šefčovič.

Samozrejme že sa s jeho slovami dá súhlasiť. A jedným hlasom dodávam, že EÚ (EK), resp. pro-jadrová pozícia práve ten “nejaký úspech”, a dokonca dva práve teraz aj získala.

Prvým je začaté fyzikálne spúšťanie štvrtého reaktorového bloku v slovenskej jadrovej elektrárni Mochovce. Druhým je skutočnosť, že 15 členských štátov nalieha na EÚ, aby po roku 2030 plne využívala jadrovú energiu.

O čo ide?

Zatiaľ čo EÚ sa (opatrne) blíži k cieľom dekarbonizácie do roku 2030, členské štáty začínajú uvažovať o tom, aký by mal byť energetický mix pre nasledujúce desaťročie. Väčšina európskych vlád nachádza odpoveď aj v jadrovej energii.

Ministri energetiky z pätnástich členských štátov podpísali list, adresovaný podpredsedníčke Európskej komisie pre čistú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu Terese Riberovej a európskemu komisárovi pre energetiku Danovi Jørgensenovi, v ktorom vyzývajú, aby energetický rámec EÚ na obdobie po roku 2030 „plne využíval jadrovú energiu“ popri obnoviteľných zdrojoch a iných nízkoemisných technológiách.

O iniciatíve sa diskutovalo počas zasadnutia Jadrovej aliancie, ktoré sa konalo na okraji zasadnutia Rady pre energetiku 26. júna. Dokument podpísali ministri Talianska, Belgicka, Bulharska, Chorvátska, Českej republiky, Estónska, Fínska, Francúzska, Maďarska, Holandska, Poľska, Rumunska, Slovinska, Slovenska a Švédska. Grécko a Lotyšsko boli prítomné, ale ako pozorovatelia. 

Signatári vysvetľujú, že cieľom je „zosúladiť európsky energetický rámec so strategickými prioritami Únie“ s osobitným zameraním na „dostupnosť, konkurencieschopnosť, dekarbonizáciu, energetickú bezpečnosť a strategickú autonómiu“. 

Ministri sa v liste tiež odvolávajú na závery Európskej rady z marca 2026, podľa ktorých „energetická transformácia zostáva najúčinnejšou stratégiou na posilnenie strategickej autonómie Európy a zníženie zraniteľnosti vyplývajúcej z dovozu fosílnych palív“.

V prípade pätnástich krajín musia byť klimatické ciele EÚ dosiahnuté prostredníctvom „technologicky neutrálneho“ prístupu plne v súlade s európskym klimatickým zákonom.  

Z tohto pohľadu, tvrdia ministri, že jadrová energia musí hrať ústrednú úlohu. „Jadrová energia je súčasťou riešenia.“ 

Podľa signatárov, hoci bolo v poslednom desaťročí opodstatnené „zamerať úsilie aj na rozvoj obnoviteľnej energie“, teraz je potrebné vytýčiť cestu, ktorá „umožní postupné nahradenie fosílnych palív využitím všetkých dostupných nízkoemisných technológií“. 

Nástroje, ktoré dáva EÚ k dispozícii, „musia umožniť každému členskému štátu dosiahnuť dekarbonizáciu nákladovo najefektívnejším spôsobom“. 

Ministri uzatvárajú svoje argumenty prehlásením, že „v čoraz zložitejšom geopolitickom kontexte sa Európska únia musí pohnúť za hranice akéhokoľvek ideologického prístupu a vytvoriť energetický a klimatický rámec schopný posilniť konkurencieschopnosť a odolnosť a zároveň podporiť členské štáty pri dosahovaní klimatickej neutrality do roku 2050“.

Spomínaní ministri cez svoje členské štáty reprezentujú dôležité množstvo obyvateľstva EÚ. Celkový počet obyvateľov týchto krajín EÚ je okolo 280–285 miliónov. Pri celkovej populácii EÚ okolo 451 miliónov predstavuje podiel týchto krajín približne 62–63 % celkovej populácie EÚ. S pridaním Grécka a Lotyšska (Lotyšska), ktorí tam boli ako pozorovatelia by podiel týchto krajín na celkovej populácii EÚ bol približne 64,5 – 65,5 %.

Táto cifra (podiel obyvateľov) je objektívne použiteľná ako argument pri rozhodovaní na úrovni Rady resp. Európskeho parlamentu, avšak nie je rozhodujúca sama o sebe a má obmedzenú váhu v závislosti od kontextu a inštitúcie.

EÚ nie je čisto majoritná demokracia podľa počtu obyvateľov (chráni menšie štáty). Politici ho bežne používajú (napr. „veľké krajiny“ vs. „nové členské štáty“), ale výsledok vždy závisí od koalícií a iných záujmov.

Keď k tomu pridáme ešte navyše aj postoje ostatných európskych štátov k jadrovej energii (k roku 2026), môžeme vidieť obrat k podpore jadra.

Situácie v európskych nečlenských štátoch EÚ

Švajčiarsko má 4 jadrové reaktory (pokrývajú 30–40 % elektriny). Po Fukušime (2011) síce najprv zaviedlo zákaz stavby nových reaktorov, no teraz federálna rada navrhla zrušenie zákazu nových elektrární kvôli klimatickým cieľom, rastúcej spotrebe elektriny a energetickej bezpečnosti. Dolná komora švajčiarskeho parlamentu to podporila, takže je tam pragmatický posun — jadrová energia sa znova vníma ako súčasť mixu (spolu s obnoviteľnými zdrojmi). 

Nórsko síce nemá žiadne komerčné jadrové elektrárne (historicky sa spolieha na vodnú energiu — vyše 90 % elektriny). V tomto roku 2026 však vládna komisia odporučila zatiaľ nezačínať proces zavádzania jadra kvôli dostatku lacnejších alternatív (vodná, veterná) ale už odporúča prípravu na budúce použitie (napr. SMR).

V Spojenom kráľovstve je po Brexite politika a verejnosť silne pro-jadrová. Plánuje masívny rozvoj (cieľ 24 GW do 2050) vrátane nových veľkých blokov a SMR. Jadrová energia je kľúčová pre ich net-zero a energetickú bezpečnosť.

Turecko aktívne buduje jadrové elektrárne (napr. Akkuyu s Ruskom).

V Srbsku, Bosne a Albánsku existuje síce väčšinou záujem o malé reaktory, ale je tam pomalý pokrok.

Island sa jadru nevenuje, pretože takmer výlučne má všetko geotermálne + voda.

V zhrnutí sa dá povedať, že aj ostatné európske krajiny (mimo EÚ) majú o jadro záujem a niektoré prehodnocujú jadrovú energiu pozitívnejšie kvôli klimatickým cieľom a energetickej bezpečnosti. Nórsko a Island zostávajú konzervatívne vďaka svojej vodnej dominancii.

Na pokraji záujmu

Napriek jasným cieľom stále platnej Zmluvy Euratom (podpora rozvoja jadrovej energetiky, výskum, investície, bezpečnosť dodávok) je jadrová energia v súčasnej EÚ často na okraji politického záujmu, vnímaná ako „trpená“ v taxonómii EÚ (s určitými podmienkami) a v mnohých krajinách brzdená zelenou agendou, verejnou mienkou alebo reguláciami.

Chýba politický konsenzus. Niektoré krajiny (Nemecko, Rakúsko, Luxembursko) sú proti, iné (Francúzsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Fínsko, Švédsko) ju podporujú.

Priorita obnoviteľných zdrojov (Fit for 55, REPowerEU) a „technologická neutralita“ v praxi nie je vždy dodržiavaná. Euratom zostal relatívne nedotknutý, no jeho implementácia závisí od politickej vôle členských štátov.

Čo by sa malo urobiť naozaj, aby sa naplnili ciele Euratomu?

Politická deklarácia na úrovni Európskej rady: jasné uznanie jadrovej energie ako strategickej, nízkouhlíkovej a bezpečnostnej súčasť energetického mixu EÚ (podobne ako vo Francúzsku).

Reformy v regulácii a financiách:

1. Plnohodnotné zaradenie jadra do zelenej taxónómie bez diskriminačných podmienok.
2. Zjednodušenie a zrýchlenie povolení na stavbu nových blokov a predĺženie životnosti existujúcich (ako vo Francúzsku alebo USA).
3. Väčšie financovanie z EÚ fondov (napr. cez Modernizačný fond, InvestEU, Euratom Research Programme).

Spoločná stratégia EÚ pre jadrovú energetiku:

1. Dlhodobý plán na výstavbu nových reaktorov (veľkých aj SMR).
2. Posilnenie európskeho dodávateľského reťazca (palivo, komponenty) a zníženie závislosti od Ruska/Číny.
3. Harmonizácia bezpečnostných štandardov (už existuje, ale implementácia sa líši).

Výskum a inovácie:

1. Výrazné zvýšenie rozpočtu pre výskumný a vývojový program Európskeho atómového spoločenstva (aktuálne je pomerne skromný oproti obnoviteľným).
2. Podpora novej generácie jadrových reaktorov (IV), podpora najväčšieho svetového experimentu jadrovej fúzie, ktorý sa stavia vo Francúzsku (ITER) a podpora SMR.

Zmeny v primárnom práve?

Teoreticky by pomohla revízia Euratomu, avšak to je politicky veľmi ťažké dosiahnuť (vyžaduje sa jednomyseľnosť). Realistickejšie je politická a sekundárna legislatíva.

Najväčšiu šancu má koalícia pro-jadrových krajín („Nuclear Alliance“ — Francúzsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Fínsko, Švédsko, Bulharsko, Rumunsko atď.), ktorá tlačí na Komisiu a Radu. Už teraz vidíme posun (napr. zaradenie jadra do net-zero plánov niektorých krajín).

Ale ak chce EÚ naplniť ciele Euratomu skutočne (nie iba formálne), potrebuje jasnú politickú vôľu na najvyššej úrovni a prekonať ideologický odpor voči jadru v časti inštitúcií a verejnosti.

Práve teraz je na to čas…

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK