Štvrtok 19. novembra, 2026
Vasiľ Ladislav Hribik so svojím vnukom Ladislavom, autorom tohto článku (Foto: rodinný archív)
,

V nemeckom archíve som našiel dedkov zabudnutý plán. Chcel žiť v Brazílii, no dostal doživotie a Jáchymov

Ako dieťa som ho poznal ako láskavého dedka, ktorý nás brával na výlety a miloval hubárčenie. Až neskôr som sa dozvedel, že za pokus o útek z komunistického Československa bol podľa rodinného svedectva odsúdený na doživotie. Jedenásť rokov strávil vo väzení a na nútených prácach, okrem iného v jáchymovských uránových baniach. Pri pátraní po jeho minulosti som navyše objavil dokumenty, podľa ktorých sa v roku 1949 nachádzal v Nemecku a plánoval odísť do Brazílie. Jeho osud však nie je iba príbehom politického prenasledovania. Je aj príbehom človeka, ktorý sa po rokoch väznenia pokúsil začať nový život.

Keď som bol dieťa alebo tínedžer a niekomu som sa vo Svidníku pozdravil, neraz nasledovala otázka, či som vnukom Ladislava Hribika. Stávalo sa to pomerne často. Dedko bol v meste zjavne známy a ľudia si ma s ním dokázali spojiť. Vtedy som nad tým nijako zvlášť nepremýšľal. Netušil som totiž, aký životný príbeh sa za jeho menom skrýva.

Pre mňa bol predovšetkým láskavým starým otcom. Venoval sa nám, trávil s nami čas a rád nás brával do prírody. Nepamätám si ho ako zatrpknutého či prísneho človeka. Nevidel som v ňom bývalého politického väzňa, ktorý prežil jedenásť rokov za mrežami. Bol to jednoducho môj dedko.

Až oveľa neskôr som začal zisťovať, čím všetkým si prešiel. Doživotný rozsudok, uránové bane v Jáchymove, výsluchy Štátnej bezpečnosti či pracovné obmedzenia, ktoré sa neskončili ani po prepustení z väzenia.

Môj starý otec by sa tento rok dožil sto rokov. Jeho nedožité jubileum pripadá len niekoľko dní po výročí Nežnej revolúcie. Práve november 1989 má v jeho príbehu osobitné miesto. Vtedy sa totiž skončil režim, proti ktorému sa ako mladý muž rozhodol vzoprieť.

Dvaja bratia a detstvo bez domova

Môj starý otec sa narodil ako Vasiľ Hribik 21. novembra 1926 v Ladomírove (okres Snina) na severovýchode Slovenska. Bol druhým dieťaťom lesného adjunkta Vasila Hribika a Anastázie, rodenej Kurpitovej. Jeho starší brat Michal prišiel na svet 24. októbra 1924, takisto v Ladomírove.

V priebehu života dedko používal aj meno Ladislav, ktoré napokon preferoval. Dlho sme si v rodine jeho pôvod spájali s obdobím maďarského vplyvu na území, kde vyrastal. Pri nedávnom pátraní v archívoch som však objavil dokument, ktorý túto rodinnú spomienku posunul o krok ďalej.

V maďarskom výpise z matriky narodených, vyhotovenom v roku 1943, je zapísaný ako László Hribik. Rovnaké maďarské krstné meno je uvedené aj pri jeho otcovi. Neskoršie nemecké evidenčné dokumenty už pri dedkovi zachytávajú obe podoby mena – Vasil aj Laszlo.

Zatiaľ neviem presne vysvetliť, kedy a za akých okolností začal používať meno Ladislav. Viem však, že ho preferoval aj v dospelosti. A v našej rodine sa zachovalo dodnes.

Dedkovo detstvo poznačili ťažké skúsenosti. Spolu so starším bratom Michalom strávil časť detstva v sirotinci. Na toto obdobie podľa rodinných spomienok nespomínal rád.

Kde presne bratia prežili jednotlivé roky detstva, zatiaľ nevieme. V rodine sa však dlho tradovalo, že bývali v Kalnej Roztoke. Aj tu prinieslo archívne pátranie zaujímavý výsledok. V československom domovskom liste z 30. júla 1945 je dedko spojený práve s Kalnou Roztokou, kde získal domovské právo. Predtým ho mal v Ladomírove. Dokument síce nedokazuje, že tam prežil celé detstvo, no potvrdzuje, že obec mala v jeho živote svoje miesto.

Na toto obdobie však podľa rodinného rozprávania nespomínal rád. „Namiesto detstva spomienky na hlad, zimu a ponižovanie,“ zachytil môj otec jeho skúsenosť v životopisnom rozprávaní, ktoré mi o dedkovi pripravil.

Dvaja bratia vyrastali bez každodennej blízkosti rodičov a v prostredí, ktorého politická príslušnosť sa v priebehu niekoľkých rokov dramaticky menila. Po prvej Viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadli južné časti Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku. V marci 1939 maďarské vojská obsadili aj zvyšok Podkarpatskej Rusi a časť východného Slovenska.

Tieto udalosti zasiahli aj širší región, v ktorom sa bratia pohybovali. Podľa rodinných spomienok vyrastali v maďarsky hovoriacom prostredí. Dedko sa preto naučil po maďarsky, čo sa mu neskôr zišlo.

Maďarské dokumenty z roku 1943 zároveň ukazujú, že sa v tom období nachádzal aj v Nagyvárade, dnešnej Oradei v Rumunsku. V júni toho roku mu tam polícia vystavila potvrdenie o bezúhonnosti. Šestnásťročný László Hribik je v ňom uvedený ako študent. Je to jeden z mála dobových dokumentov, ktoré nám dnes umožňujú nahliadnuť do jeho mladosti.

Mladík, ktorý sa stal tlmočníkom

Podľa rodinného rozprávania sa dedko ešte ako veľmi mladý muž rozhodol vstúpiť do Červenej armády. Otec spomína, že pri prijímaní mal dedko zatajiť svoj skutočný vek: „Povedal im, že má osemnásť.“

Podľa jeho svedectva tak starý otec vstúpil do radov postupujúcej Červenej armády a pôsobil pri 4. ukrajinskom fronte. Ovládal slovenčinu, ruštinu a maďarčinu. Vďaka jazykovým schopnostiam sa mal stať tlmočníkom a pomerne rýchlo sa naučil aj nemčinu.

Presný dátum jeho údajného vstupu do armády zatiaľ nepoznáme. Túto časť rodinného rozprávania preto ešte potrebujeme porovnať s archívnymi dokumentmi.

Koniec vojny ho podľa rodinných spomienok zastihol v bavorskom Ambergu. Tam mal možnosť vidieť príslušníkov americkej armády, vojakov Červenej armády aj porazených nemeckých vojakov.

Presné okolnosti jeho vojenského pôsobenia zatiaľ nemáme potvrdené. Archívne dokumenty naznačujú, že vojnová časť jeho života bola zložitejšia, než sa zachovalo v rodinnom rozprávaní. V žiadosti o pomoc, ktorú neskôr podal medzinárodnej utečeneckej organizácii, sú uvedené aj jeho vojnové skúsenosti a pobyty v rôznych krajinách. Niektoré rukopisné pasáže si však vyžadujú ďalšie overenie.

Isté je, že po skončení vojny sa Európa ocitla na križovatke. Pre mnohých ľudí sa otvorila nádej na nový začiatok a aj dedko sa pokúsil začať odznova.

Boxoval v Jablonci a túžil po inom živote

Jeho starší brat Michal sa po vojne usadil v severných Čechách. Dedko sa rozhodol nasledovať ho a odišiel do Jablonca nad Nisou. Našiel si prácu a vo voľnom čase sa venoval športu. Nie iba rekreačne – podľa rodinného rozprávania súťažne boxoval.

Je zvláštne predstaviť si ho v tomto období. Nie ako muža, ktorého si pamätám z detstva, ale ako mladého boxera, ktorý má za sebou vojnu a pred sebou celý dospelý život.

Lenže politické pomery v Československu sa začali meniť. Február 1948 znamenal nástup komunistickej diktatúry. Komunistická strana Československa postupne odstránila politickú konkurenciu, obmedzila občianske slobody a začala budovať systém, v ktorom o osude jednotlivca čoraz viac rozhodovala jeho politická spoľahlivosť.

Podľa môjho otca si aj dedko začal uvedomovať, že spoločnosť sa uberá úplne iným smerom, než aký očakával po skončení vojny. „Nespokojných ľudí bolo v tom období veľa. Nevideli možnosť, ako zmeniť pomery v komunistickom Československu,“ píše.

Dedko sa stretával s priateľmi, ktorí zmýšľali podobne. Čoraz otvorenejšie dávali najavo nespokojnosť s novým režimom. Napokon dospeli k rozhodnutiu, ktoré malo zásadne zmeniť ich životy. Odídu.

Vasiľ Ladislav Hribik počas oslavy svojich 60. narodenín v roku 1986. Na kolenách drží deväťmesačného vnuka Ladislava, autora tohto článku (Foto: rodinný archív)

Brazília, o ktorej sme nevedeli

Keď som sa začal podrobnejšie zaoberať dedkovou minulosťou, natrafil som v nemeckom archíve Arolsen Archives na súbor dokumentov, ktoré mi odhalili dovtedy neznámu kapitolu jeho života.

Medzi nimi bola aj žiadosť o pomoc adresovaná Medzinárodnej organizácii pre utečencov (IRO), datovaná 3. októbra 1949. Dedko v nej uviedol, že od marca 1948 do septembra 1949 žil v Jablonci nad Nisou. Ako svoju vtedajšiu adresu už uvádzal nemecké mesto Amberg. Mal dvadsaťdva rokov. Presný dátum ani okolnosti jeho odchodu z Československa však zatiaľ nepoznáme.

Vo formulári uviedol svoje osobné údaje, predchádzajúce pobyty, pracovné skúsenosti aj jazykové schopnosti. Ako etnickú príslušnosť uviedol rusínsku a ako náboženstvo gréckokatolícke. Najviac ma však zaujala časť venovaná jeho budúcnosti.

Na otázku, či sa chce vrátiť do krajiny svojho predchádzajúceho pobytu, odpovedal záporne. Ako dôvod uviedol, že utiekol z Československa. Nechcel však zostať ani v Nemecku. V kolónke o krajine, do ktorej by chcel emigrovať, napísal jediné slovo. Brazília.

O tomto pláne som dovtedy nevedel. Keď som sa naň telefonicky opýtal otca, prekvapilo ho to rovnako. Ani on nikdy nepočul, že dedko uvažoval o živote v Južnej Amerike.

Zrazu dostalo jediné slovo v takmer osemdesiatročnom formulári celkom nový rozmer. Brazília nebola len vzdialená krajina. Pre mladého muža, ktorý sa nechcel vrátiť do komunistického Československa, mohla predstavovať nádej na nový začiatok.

Zachované dokumenty však zároveň otvorili ďalšiu otázku: Ako sa človek, ktorý sa v októbri 1949 nachádzal v západnom Nemecku a nechcel sa vrátiť do Československa, napokon dostal do rúk komunistických bezpečnostných orgánov?

V spise sa nachádza ešte jedna pozoruhodná poznámka. Dňa 18. novembra 1949, teda približne šesť týždňov po podaní žiadosti, úradník zaznamenal, že dedko sa napriek opakovaným výzvam nedostavil.

Prečo neprišiel? Bol ešte v Nemecku? Rozhodol sa odísť inam? Alebo sa už v tom čase odohrávali udalosti, ktoré napokon viedli k jeho návratu do Československa?

Na tieto otázky zatiaľ nepoznám odpoveď. Nevieme ani to, či sa dedko vrátil dobrovoľne, či mu hrozilo vyhostenie alebo či ho nemecké úrady skutočne vyhostili. Bez ďalších dokumentov zostáva táto časť jeho života neobjasnená.

Isté je len to, že jeho plán začať nový život v Brazílii sa neuskutočnil. Namiesto toho sa jeho ďalší osud podľa rodinného svedectva spojil s komunistickým väzením a nútenými prácami.

Na hranici ich už čakali

Rodinné rozprávanie zachovalo príbeh skupiny mladých ľudí, ktorí sa rozhodli opustiť komunistické Československo. „Dohromady sa dala partia mladých, možno naivných alebo idealistických mladých ľudí, ktorí sa rozhodli utiecť cez hranice,“ opisuje ich rozhodnutie môj otec.

Podľa dedkových spomienok sa však medzi nimi našiel človek, ktorý plán prezradil bezpečnostným orgánom. Keď sa pokúsili prekročiť hranicu, na mieste ich už čakali príslušníci bezpečnostných zložiek.

Všetkých zadržali. Nasledovali výsluchy, väzenie a súd. Presný dátum ani okolnosti tohto zatknutia zatiaľ nepoznáme. Rovnako nevieme, ako táto udalosť časovo nadväzuje na dedkov doložený pobyt v Ambergu. Vieme však, aký rozsudok sa zachoval v rodinných spomienkach. Doživotie.

Mladý muž, ktorý ešte krátko predtým súťažne boxoval a plánoval vlastnú budúcnosť, si podľa rodinného svedectva vypočul, že zvyšok života má stráviť za mrežami. Podľa otcovho rozprávania dostali mimoriadne tvrdé tresty aj ostatní členovia skupiny. Niektorí boli odsúdení na dlhoročné väzenie. Presné údaje zatiaľ nemáme potvrdené súdnymi dokumentmi.

Podstata rodinného rozprávania je však jasná – pokus o odchod z krajiny sa skončil trestami, ktoré mladým ľuďom zásadne zmenili životy. Presný dátum rozsudku zatiaľ nepoznáme. V každom prípade bol dedko na úplnom začiatku dospelosti.

Jedenásť rokov – baňa a cela

Po odsúdení nasledovali roky väznenia a nútených prác. Jedným z miest, na ktoré sa v rodinných spomienkach viaže najťažšie obdobie dedkovho života, je Jáchymov.

V päťdesiatych rokoch sa jáchymovská oblasť stala symbolom komunistického väzenského systému. V tamojších uránových baniach pracovali aj politickí väzni, často v nebezpečných a zdraviu škodlivých podmienkach.

Uránová ruda mala strategický význam pre sovietsky jadrový program. Môj otec spomína, že dedko ju nakladal vlastnými rukami. Je ťažké predstaviť si, čo znamená stráviť približne jedenásť rokov vo väzení a na nútených prácach. 

Jedenásť zím a jedenásť liet, počas ktorých sa život odohráva podľa väzenského režimu. Bez možnosti rozhodovať o vlastnom čase. Bez istoty, či sa ešte niekedy dostane na slobodu. Otec toto obdobie opísal niekoľkými slovami: „Nie dni, ale týždne, mesiace, roky len baňa a cela.“

Dedko počas väznenia prešiel viacerými zariadeniami. Podľa rodinného svedectva sa dostal aj do väznice, v ktorej bol väznený neskorší československý komunistický prezident Gustáv Husák. 

Aj Husák bol v päťdesiatych rokoch odsúdený v politickom procese. Po prepustení a rehabilitácii sa však postupne vrátil do vysokej politiky a napokon sa stal prezidentom socialistického Československa. Či sa ich väzenské pobyty časovo prekrývali, zatiaľ nevieme.

Amnestia a druhý začiatok

Dedkova situácia sa zásadne zmenila až v roku 1960. V máji 1960 vyhlásil prezident Antonín Novotný rozsiahlu amnestiu, ktorá sa dotkla aj mnohých politických väzňov. Podľa rodinných spomienok sa vďaka nej dostal po približne jedenástich rokoch na slobodu aj dedko.

Keď vyšiel z väzenia, bol už mužom po tridsiatke. Roky, ktoré mal prežiť ako slobodný mladý človek, mu nikto nemohol vrátiť. Musel si hľadať miesto v spoločnosti, ktorá ho predtým odsúdila na doživotie.

Podľa otcovho rozprávania nastúpil na štátom určené pracovné miesto v Michalovciach. Pracoval ako čašník. Práve tam spoznal Annu, moju budúcu starú mamu. Po jedenástich rokoch väzenia tak do jeho života vstúpilo niečo, čo sa ešte nedávno mohlo zdať nedosiahnuteľné. Rodina.

V nasledujúcich rokoch sa stal manželom a otcom troch detí. Život však nebol jednoduchý ani po prepustení. Komunistický režim ho totiž naďalej považoval za človeka, ktorého treba kontrolovať.

Čašník, ktorého poznal Svidník

„Počas celej doby chodil na výsluchy ŠtB, bol pod drobnohľadom,“ píše môj otec o rokoch po dedkovom prepustení. Niekdajšie odsúdenie zostávalo súčasťou jeho života aj dávno po tom, čo opustil väzenskú celu.

V roku 1970 musel podľa rodinného rozprávania odísť zo zamestnania a začal pracovať v lesoch v okolí Uble na hraniciach s vtedajším Sovietskym zväzom. Bola to fyzicky náročná práca. Navyše sa pri nej vážne zranil. Pri úraze takmer prišiel o nohu.

V roku 1972 sa rodina presťahovala do Svidníka, kde dedko neskôr opäť pracoval ako čašník. Až do konca života pôsobil v dnes už neexistujúcej, no medzi miestnymi legendárnej prevádzke známej ako Na Močiaroch.

Práve tu sa jeho príbeh dotýka mojich vlastných spomienok. Keď som sa ako dieťa či tínedžer niekomu vo Svidníku pozdravil, často sa ma hneď opýtal, či som Ladislavov vnuk. Vtedy som nad tým veľmi nepremýšľal.

Dnes si uvedomujem, že dedko musel byť v meste dobre známy. Možno vďaka dlhoročnej práci čašníka, možno pre svoju povahu alebo jednoducho preto, že sa s ním ľudia pravidelne stretávali. Neviem, koľkí z nich poznali aj jeho minulosť.

Pre mňa je však zaujímavý práve tento kontrast. Človek, ktorého komunistický režim podľa rodinného svedectva odsúdil na doživotie a neskôr roky sledoval, žil medzi ľuďmi celkom obyčajný život. Chodil do práce, staral sa o rodinu a stal sa známou tvárou miestneho podniku. Ani vtedy sa však úplne nezbavil pozornosti bezpečnostných orgánov.

Dôsledky, ktoré pretrvali

Prepustením z väzenia sa dôsledky dedkovho odsúdenia neskončili. Podľa rodinných spomienok zostával pod dohľadom bezpečnostných orgánov a jeho politická minulosť ovplyvňovala aj každodenný život po návrate na slobodu.

Komunistický režim pritom neposudzoval ľudí iba podľa ich vlastných činov a schopností. Pri pracovných a študijných príležitostiach mohol zohrávať úlohu aj takzvaný triedny pôvod či politická minulosť rodinných príslušníkov.

Takéto obmedzenia podľa rodinného svedectva pocítila aj dedkova rodina. Jeho odsúdenie preto nebolo iba jedenásťročným zásahom do života jedného človeka. Malo následky, ktoré pretrvávali ešte dlho po jeho prepustení a týkali sa aj ďalších ľudí.

Dedko sa napriek tomu usiloval viesť obyčajný život. Pracoval, vychovával deti a postupne sa stal známou tvárou Svidníka. Minulosť ho však sprevádzala aj v rokoch, keď už bol na slobode.

November 1989: sloboda po štyridsiatich rokoch

Keď v novembri 1989 vypukli udalosti, ktoré viedli k pádu komunistického režimu, dedko mal takmer šesťdesiattri rokov. Od jeho pokusu o útek na Západ uplynuli približne štyri desaťročia. Za ten čas prežil podľa rodinného svedectva doživotný rozsudok, jedenásť rokov väzenia, nútené práce, opakované výsluchy aj pracovné obmedzenia.

Teraz sa režim, ktorý mu to všetko spôsobil, rúcal. Neviem, ako presne dedko udalosti novembra 1989 prežíval. Nepamätám si jeho slová ani reakciu na správy o demonštráciách a politických zmenách. Viem však, že sa konca komunistickej diktatúry dožil.

Po roku 1989 bol podľa rodinných informácií rehabilitovaný. Neskôr mu české ministerstvo spravodlivosti priznalo odškodnenie za jedenásť rokov väznenia a nútených prác. Žiadne rozhodnutie ani finančná náhrada však nedokázali vrátiť roky, o ktoré prišiel. A už vôbec nie zdravie.

Posledná cesta do lesa

Koncom osemdesiatych rokov sa u dedka naplno prejavila rakovina pľúc. Nasledovala liečba, okrem iného aj vo Vyšných Hágoch, známom tatranskom zdravotníckom zariadení zameranom na pľúcne ochorenia.

V našej rodine prevláda presvedčenie, že ochorenie súviselo s jeho niekdajšou prácou v jáchymovských uránových baniach. Bez dedkovej zdravotnej dokumentácie však nedokážeme potvrdiť, že práve táto práca spôsobila jeho rakovinu.

Choroba postupovala. Napriek tomu sa dedko nechcel vzdať jednej zo svojich najväčších záľub. Miloval hubárčenie a pobyt v lese. Obzvlášť rád chodieval do lesov v okolí Vyšného Komárnika.

Na jeden deň z posledných týždňov jeho života si spomínam dodnes. Bol 1. jún 1993, Deň detí. Zo školy sme išli na výlet a namiesto rodičov ma sprevádzala babka. Dedko už bol v tom čase vážne chorý. Napriek tomu sa aj v ten deň vybral do lesa pri Vyšnom Komárniku.

Neviem, či si uvedomoval, ako málo času mu zostáva. Viem však, že pobyt v prírode miloval a že sa svojich obľúbených miest nechcel vzdať ani počas choroby. Keď sa dnes vraciam k tejto spomienke, uvedomujem si, ako veľa to o ňom prezrádza.

Prežil roky, počas ktorých nemohol slobodne rozhodovať ani o tom, kam pôjde. A v posledných týždňoch života sa napriek chorobe stále vracal do lesa, kde sa cítil dobre. O mesiac a pol neskôr, 16. júla 1993, dedko zomrel. Mal šesťdesiatšesť rokov. Otec mi napísal, že dedko zomrel, keď ho držal za ruku.

Storočnica, ktorej sa nedožil

21. novembra 2026 by sa môj starý otec Ladislav Hribik dožil sto rokov. Jeho nedožité jubileum pripadá len niekoľko dní po výročí Nežnej revolúcie. Pre našu rodinu tak november 1989 nie je iba pripomienkou veľkej historickej udalosti. Je aj pripomienkou človeka, ktorý sa proti komunistickému režimu vzoprel ešte ako mladík a zaplatil za to podľa rodinného svedectva rokmi väzenia.

Pri pátraní po jeho minulosti som v nemeckom archíve našiel dokumenty, ktoré odhalili dovtedy neznámu kapitolu jeho života. V októbri 1949 mal podľa dobového formulára evidovanú adresu v Ambergu a v žiadosti Medzinárodnej organizácie pre utečencov uviedol, že sa nechce vrátiť do Československa.

Ako sa dedko napokon dostal do Československa späť a za akých presných okolností bol zatknutý, zatiaľ nevieme. Bez ďalších dokumentov zostáva táto časť jeho života otvorenou otázkou.

Možno sa mi raz podarí nájsť súdny rozsudok, väzenský spis alebo záznam, ktorý vysvetlí, čo sa po jeho pobyte v Nemecku stalo. Niektoré odpovede však v archívoch nenájdem.

Nedozviem sa, čo si dedko myslel, keď sa po jedenástich rokoch väzenia ocitol na slobode. Ako prežíval november 1989. Ani to, čo by povedal na svet, v ktorom dnes vyrastajú jeho potomkovia.

Keď si na dedka spomeniem, stále ho vidím predovšetkým takého, akého som ho poznal ako dieťa. Až pri pátraní po jeho minulosti som začal chápať, aká dlhá a náročná cesta viedla k životu, ktorý som poznal z detstva.

Dedko sa dožil pádu režimu, ktorý ho pripravil o slobodu, ale slobodný život po Nežnej revolúcii si mohol užívať iba necelé štyri roky. Vtedy som ešte netušil, aký príbeh sa za jeho životom skrýva. 

Dnes už viem, že jeho osud nie je iba príbehom jedného politického väzňa. Je aj pripomienkou doby, v ktorej rozhodnutie mladého človeka odísť za slobodnejším životom mohlo znamenať stratu mnohých rokov.

Pretože dejiny sa nekončia otvorením väzenskej brány. Ich následky môžu pretrvávať ešte celé desaťročia.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

Diskusia

Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.

Na pridanie komentára sa alebo si .

Prečítajte si aj