Zaujímavosti » Osobnosti Slovenska

Samuel Jurkovič:  národný buditeľ, pedagóg a zakladateľ prvého úverového družstva v Európe

Samuel Jurkovič patrí medzi najvýznamnejšie, no často opomínané slovenské osobnosti 19. storočia. Národný buditeľ, hospodár a priekopník moderného vzdelávania spojil vo svojom živote myšlienky vzdelanosti, mravného napredovania a hospodárskej svojpomoci. Ako zakladateľ Spolku gazdovského vytvoril v roku 1845 prvé úverové družstvo v Európe. Niekedy sa mylne uvádza, že Jurkovič bol akýmsi priekopníkom myšlienky komunizmu, keďže založil družstvo. Nie je to však pravda. Jurkovič vychádzal z kresťanskej morálky a z myšlienky pomoci blížnemu, nie z triedneho boja. Jurkovičovo dielo výrazne prispelo k rozvoju školstva, kultúry i občianskej spoločnosti na Slovensku. 13. júla sme si pripomenuli 153. výročie jeho smrti.

9. februára 1796 sa v Brezovej pod Bradlom v rodine Štefana a Alžbety Jurkovičovcov narodil syn Samuel. 

Základné vzdelanie získal na školách v Brezovej pod Bradlom, Győri, Trnave, neskôr študoval na lýceách v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Ovládal viacero cudzích jazykov, hral na klavíri a organe a pohyboval sa medzi vzdelancami, ktorí výrazne formovali jeho osobnosť. Počas štúdií sa stretol s mnohými budúcimi významnými predstaviteľmi slovenského národného života.

Hoci si jeho rodina priala, aby sa stal hospodárom alebo lekárom, Samuel sa rozhodoval medzi štúdiom teológie, medicíny a učiteľstva. 

Mladý Jurkovič mal v úmysle študovať na Evanjelickom lýceu v Bratislave, preto v roku 1817 prijal miesto učiteľa v Novom Meste nad Váhom, aby si zarobil na štúdium. O dva roky neskôr sa tam oženil s Katarínou Fialovou a plány na bratislavské štúdiá nakoniec opustil. Zostal pôsobiť ako učiteľ na tamojšej evanjelickej škole.

So svojou ženou mali spolu šesť detí, no jeho rodinný život poznačili tragické straty. Zomreli mu až traja potomkovia a veľmi skoro prišiel aj o manželku, ktorá podľahla tuberkulóze. Po jej smrti sa oženil s jej mladšou sestrou Julianou, ktorá mu pomáhala so starostlivosťou o deti. Aj toto manželstvo však trvalo len krátko – Juliana pre zdravotné problémy po dvoch rokoch zomrela a Jurkovič sa opäť stal vdovcom.

Od roku 1832 pôsobil Jurkovič v obci Sobotište na Záhorí, kde spoločne s farárom Jánom Šulekom rozvíjal rozsiahlu osvetovú a sociálnu činnosť. Navzdory osobným tragédiám sa nevzdal verejnej služby a zakladaním ľudových spolkov podporoval hospodársky, kultúrny i spoločenský rozvoj miestnych obyvateľov.

K pedagogickej práci pristupoval zodpovedne a napokon jej venoval celý život. Zostavoval učebnice a metodické príručky, zakladal knižnice, nedeľné školy i Spolok slovenských učiteľov, čím výrazne prispieval k vzdelávaniu detí i dospelých. 

„Odborná literatúra z druhej polovice minulého storočia nachádza v Samuelovi Jurkovičovi pozitívnu osobnosť bez poškvrny. Zdá sa, že ide o „hrdinu“, ktorý nebol v nemilosti minulého režimu a pre isté témy sa stal reprezentantom žiadaného obrazu „proletárskeho“ učiteľa a jednoduchej vidieckej inteligencie,“ napísal o Jurkovičovi historik Ján Golian.

Podľa historika, Jurkovič patril medzi pokrokových učiteľov. Presadzoval moderné metódy výučby založené na porozumení učiva, nie na memorovaní a predložil viaceré návrhy na zlepšenie školstva, pričom vypracoval metodické odporúčania pre učiteľov. Pripravil rukopisné učebnice z prírodopisu i dejepisu, ktoré konzultoval s poprednými slovenskými vzdelancami. 

Napriek inovatívnym myšlienkam a pedagogickému úsiliu sa väčšina jeho rukopisov nedočkala vydania a postupne upadla do zabudnutia. Jeho práca však významne prispela k rozvoju slovenského školstva a pedagogického myslenia.

Jurkovič presadzoval názorné vyučovanie s využívaním školských pomôcok, zbierok, herbárov, pokusov či historických predmetov a povzbudzoval učiteľov k tvorivosti aj napriek skromným podmienkam. 

„V každej škole majú byť podľa možnosti a usilovnosti zbierky botanické, zbierky kopaninstva, zbierky trebárs malých vzoriek strojov a mašín, zbierky vtáčich vajec, motýlov, chrobákov, vypchatých vtákov, zverov a iných prirodzených, alebo pamätných vecí, čo by aj ku ozdobe aj k poučeniu slúžilo,“ nabádal Jurkovič svojich kolegov. 

Veľký dôraz kládol na výučbu prírodných vied, praktických hospodárskych poznatkov i na kvalitnú prípravu učiteľov. Zároveň upozorňoval na problémy dobového školstva, ako boli nepravidelná školská dochádzka či preťaženosť učiteľov. Usiloval sa aj o zjednotenie vyučovacích metód prostredníctvom učiteľského spolku, ktorému dlhé roky predsedal. 

Jurkovič okrem toho podporil vznik Slovenských národných novín (1845 – 1848), zúčastňoval sa zasadnutí kultúrno-osvetového spolku Tatrín (1844 – 1848) a podieľal sa na Nitrianskych žiadostiach (1848) – jednom z prvých slovenských národno-politických dokumentov. 

So skupinou štúrovcov (Jozef Miloslav Hurban, Ján Francisci, August Krčméry a Andrej Sládkovič) založil ochotnícke Slovenské národné divadlo nitranské, ktoré odohralo prvé predstavenie 5. augusta 1841 práve v Sobotišti. Bolo to jedno z prvých slovenských národných divadiel vôbec.

Spolok gazdovský – prvé európske úverové družstvo

9. februára 1845 v Sobotišti Jurkovič spolu s Michalom Horňákom, Jánom Kaňom, Jánom Zatkalíkom a ďalšími založil Spolok gazdovský – prvé úverové družstvo v Európe.

Cieľom spolku bolo chrániť roľníkov (gazdov) a drobných remeselníkov pred úžerou (vysoké úroky od krčmárov a obchodníkov) a poskytovať lacné pôžičky (6 % ročne oproti bežnej úžerníckej sadzbe 52 % ročne) zo spoločnej pokladne.

Ako uvádzajú zakladajúce stanovy, spolok mal „úbohé lidi z pazúrov těch vidrigošovích lakomců vidreti a od žrútov ročních 52 grajcarového od jednoho zlatého Interesu osvoboditi“.

Kapitál spolku vznikal spoločným sporením členov. Pôžičky slúžili najmä na rozvoj hospodárstva, dielní a výroby, pričom ich mohli získať len čestní, pracovití, šetrní a zodpovední ľudia. 

Spolok fungoval na princípoch svojpomoci, dobrovoľnosti, demokracie a rovnosti – každý člen mal jeden hlas a rovnaký podiel, čím sa zabránilo nadvláde bohatších členov.

Zakladajúci členovia pochádzali najmä z radov roľníkov a remeselníkov. Za predsedu bol zvolený Jurkovič. Členovia vykonávali svoje funkcie bez nároku na odmenu.

„Spolok mal existovať na základe dobrovoľnosti a vzájomnej pomoci. Vyhotovené boli členské knižky, obecná pokladnica. Gazdovský spolok, ktorý, ako uvádzajú stanovy, bol „dobrovolným tovariššstom některích zdejších Obivatelov, bez rozdílů náboženstva, tím cílem založené, abi sa majetnost, gazdovstvo, remeslá a ubec lepší stav gazdovskí napomoc mohel,“ priblížil portál Matice slovenskej s citáciou priamo zo zakladajúcich dokumentov.

Na stanovách spolku spolupracoval aj Jozef Miloslav Hurban. Okrem ekonomickej pomoci mal spolok aj výchovný a kultúrny význam. Podporoval vzdelávanie a mravný rozvoj členov, šírenie kníh, a boj proti alkoholizmu a hazardu.

Spolok gazdovský predstavoval prvé úverové družstvo v Európe a stal sa príkladom demokratickej samosprávy a komunitnej spolupráce. Jeho význam spočíva nielen v ekonomickej pomoci, ale aj v podpore solidarity, spolupatričnosti a kultivácie človeka.

Niekedy sa mylne uvádza, že Jurkovič bol akýmsi priekopníkom myšlienky komunizmu, keďže založil družstvo. Nie je to však pravda. Jurkovič vychádzal z kresťanskej morálky a myšlienky pomáhať blížnemu, nie z myšlienok triedneho boja. Štúrovci komunizmus odsudzovali ako niečo dekadentné.

Jurkovič sa aktívne venoval zveľaďovaniu poľnohospodárstva, vinohradníctva a ovocinárstva. Experimentoval so zavádzaním nových odrôd viniča a ovocných stromov a presadzoval modernejšie metódy obrábania pôdy. Staral sa o skultúrnenie okolitej krajiny – vysádzal stromy a zaoberal sa pestovaním nových plodín.

„V Sobotišti zavádzal nové druhy plodín, vysádzal ovocné stromy, odvodnil močiar, vyčistil zanedbaný prameň, upravil celé okolie Sobotišťa vysádzaním nových druhov stromov a taktiež masovej výsadby slovanského symbolu – lipy (pôsobil v tomto kontexte aj v Brezovej, Vrbovciach či Turej Lúke). Jurkovičovo vysádzanie líp nasledovali aj jeho stúpenci. Spolok gazdovský prijal návrh vysadiť 120 stromčekov a vysadili ich až 160 (vznikol háj zvaný Lipnica),“ uvádza Matica slovenská.

Súputník Kollára, svokor Hurbana

Jurkovič bol aktívnym účastníkom slovenského národného hnutia a spolupracovníkom štúrovcov. Prepojil sa so Spoločnosťou česko-slovanskou a Ústavom reči a literatúry česko-slovanskej v Bratislave, podporoval štúrovskú literatúru a šíril ju medzi ľuďmi. 

Založil tiež čitateľský spolok nitrianskeho seniorátu, ktorý bol jedným z prvých čitateľských spolkov na Slovensku. Bol úzko spojený s evanjelickými farármi a učiteľmi (seniorát = cirkevný obvod). Podobne ako iné spolky, podporoval čítanie, vzdelávanie a šírenie slovenského jazyka a pomáhal pripravovať pôdu pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny a pre politické aktivity štúrovcov.

Hoci Jurkovič patril ku generácii ovplyvnenej myšlienkami všeslovanskej vzájomnosti, podporil vznik spisovnej slovenčiny i slovenské národné požiadavky počas revolučných rokov 1848 – 1849. 

Podporoval Hurbana, svojho zaťa, ktorý sa oženil s Jurkovičovou dcérou Annou. Neskôr mali syna známeho spisovateľa Svetozára Hurbana-Vajanského.

Po porážke revolúcie čelil vyšetrovaniu a prenasledovaniu, preto utiekol zo Sobotišťa za Hurbanom do Prahy, kde sa stretával s českými národnými buditeľmi a zapájal sa do slovanských kultúrnych podujatí. Koniec nádejí na národné zmeny prežíval veľmi ťažko. V tom období sa snažil zmierňovať vzniknuté rozpory medzi staroslovákmi a štúrovcami, pričom naďalej podporoval slovenské kultúrne aktivity.

„Nastala doba prenasledovania a perzekúcií, ktoré potvrdili Jurkovičovu nedôveru v austro-slavistické nádeje. V tom čase sa Jurkovič pokúšal obnoviť svoj spolok, no márne (Bachov absolutizmus v 50. rokoch 19. storočia dokonca zakázal zakladanie spolkov),“ priblížila Matica slovenská.

Po trištvrte roku sa vrátil do rodnej Brezovej pod Bradlom (1849). Svoj majetok našiel zničený a vyrabovaný.

Aj v závere života zostal aktívny. Usiloval sa o rozvoj regiónu Záhoria, podporoval železničné spojenie s Brnom a šíril myšlienky slovanskej vzájomnosti. Dlhoročne pôsobil aj ako notár. 

„Fraňo Futtkay uvádza, že Jurkovič podporoval vznik Matice slovenskej a organizoval zbierky pre tri slovenské gymnáziá. Túto informáciu vyvrátil na základe štúdií v archívoch Pavol Parenička, no zároveň vybádal, že podpísal písomné osvedčenie adresované memorandovému Slovenskému národnému zhromaždeniu v Turčianskom Sv. Martine. Taktiež Parenička uvádza, že sa Jurkovič o aktivity Matice slovenskej s vysokou pravdepodobnosťou zaujímal prostredníctvom Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého celý život podporoval. Podľa Ruttkaya Jurkovič tiež participoval na podpore vzniku slovenských gymnázií a v trenčianskej stolici usiloval o zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka,“ uvádza Matica slovenská.

Jurkovič zomrel v Brezovej pod Bradlom 13. júla 1873 vo veku 77 rokov.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK