Prečo je európska armáda bez NATO nedosiahnuteľná (Analýza)
Podľa analytikov je vytvorenie európskej armády v dohľadnom čase nerealizovateľné. Dôvodom sú najmä rozdielne zahraničné politiky a protichodné národné záujmy členských štátov EÚ.
Hrozby amerického prezidenta Donalda Trumpa, že Spojené štáty vystúpia z NATO, spolu s pretrvávajúcim napätím v súvislosti s konfliktom s Iránom, znovu oživili požiadavky európskych lídrov, aby Európa dosiahla vojenskú nezávislosť od USA.
Analytici však zostávajú voči navrhovaným alternatívam skeptickí a upozorňujú na problémy spojené s načasovaním aj vnútornými vzťahmi medzi európskymi štátmi.
V diskusii sa aj naďalej objavuje myšlienka stálej armády Európskej únie, o ktorej začiatkom tohto mesiaca hovoril španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares. Podľa viacerých médií uviedol, že EÚ by nemala čakať na to, čo Spojené štáty urobia nabudúce.
Jeho reakcia nasledovala po Trumpovom rozhodnutí stiahnuť vojakov z Nemecka a po kritike krajín, ako je Španielsko, ktoré Spojeným štátom odmietli umožniť využívanie svojich základní a vzdušného priestoru počas vojny s Iránom.
Trump vyhlásil, že americké operácie proti iránskemu režimu prispievajú k bezpečnosti ďalších krajín. Zároveň kritizoval NATO za to, že počas konfliktu neposkytovalo aktívnu pomoc. Na konci marca uviedol, že Spojené štáty preto v NATO nemusia byť.
Európsky komisár pre obranu Andrius Kubilius 10. februára v Európskom parlamente povedal: „Európska zodpovednosť za obranu si vyžaduje inštitucionálny rámec našej spolupráce. Európsku obrannú úniu.“
Nemecký kancelár Friedrich Merz, francúzsky prezident Emmanuel Macron aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhlásili, že EÚ musí prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.
Šéfka zahraničnej politiky EÚ Kaja Kallasová však začiatkom februára uviedla, že vytvorenie samostatnej armády EÚ popri NATO by bolo mimoriadne nebezpečné. Podľa nej si zástancovia tohto návrhu v skutočnosti dostatočne nepremysleli jeho praktické dôsledky.
Podpredsedníčka EK pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová hovorí s novinármi pri príchode na neformálne zasadnutie Európskej rady v Nikózii na Cypre 24. apríla 2026 (Foto: Nicolas Tucat/AFP via Getty Images)
Desaťročia stará debata, ktorá opäť ožila
Myšlienka európskej armády siaha až do obdobia vlády Dwighta D. Eisenhowera, ktorého administratíva kedysi presvedčila európskych lídrov, aby súhlasili s jej vytvorením. Francúzsky parlament však projekt v roku 1954 zablokoval a počas nasledujúcich desaťročí ho v úzadí držal odpor Spojených štátov a ich záväzok voči NATO.
Odvtedy krajiny ako Francúzsko a Nemecko vyzývajú európske štáty, aby sa usilovali o strategickú autonómiu. Emmanuel Macron aj bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová podporili myšlienku európskej armády už počas prvého Trumpovho prezidentského obdobia.
Riaditeľ programu pre Európu, Rusko a Euráziu v Centre strategických a medzinárodných štúdií (CSIS) Max Bergmann v januári uviedol, že počas druhého Trumpovho obdobia je potrebné túto otázku opäť otvoriť.
Vo svojej analýze pre CSIS Bergmann uznal obavy, že armáda EÚ nie je praktickým riešením. Zároveň však konštatoval, že ani spoliehanie Európy na Spojené štáty nie je podľa neho udržateľné, pretože už USA už nemajú záujem plniť úlohu garanta európskej bezpečnosti.
Francúzska ministerka zahraničných vecí Catherine Colonnaová diskutuje s Maxom Bergmannom, riaditeľom programu pre Európu a Stuartovho centra v Centre strategických a medzinárodných štúdií vo Washingtone 21. októbra 2022 (Foto: Olivier Douliery/AFP via Getty Images)
Bergmann navrhol vytvorenie stálych spoločných síl podobných silám rýchlej reakcie, na ktorých sa v roku 1998 dohodli vtedajší britský premiér Tony Blair a francúzsky prezident Jacques Chirac.
Zároveň presadzoval jednotnú veliteľskú štruktúru, ktorá by stála nad armádami jednotlivých štátov.
„Jej vytvoreniu zabránili obavy z duplicity s NATO a odpor Spojených štátov,“ uviedol. „Teraz však, keď sa v oblasti obrany črtá rozkol medzi Spojenými štátmi a Európou, je opodstatnené, aby Európa disponovala aspoň nezávislou veliteľskou kapacitou. Už len preto, aby sa predišlo akýmkoľvek organizačným medzerám v európskej obrane.“
Iní odborníci, napríklad Patrick Edery, geopolitický analytik pôsobiaci v Poľsku a vedúci strategickej poradenskej spoločnosti Partenaire Europe, zostávajú skeptickejší. Edery pre denník Epoch Times uviedol, že štrukturálne prekážky vzniku európskej obrannej únie pretrvávajú.
„Zakaždým, keď túto otázku podrobne skúmate, dospejete k rovnakému záveru: nedá sa to uskutočniť,“ tvrdí Edery.
Rozdelená Európa
Za jednu z najväčších prekážok európskej armády sa považujú rozdielne politické záujmy európskych vlád.
„Každá krajina EÚ má vlastnú zahraničnú politiku a vlastné záujmy,“ dodáva Edery.
Poukazuje na skorú vojenskú podporu Ukrajiny zo strany Poľska v kontraste s počiatočnou váhavosťou Nemecka po ruskej invázii v roku 2022.
Poľskí vojaci na spoločnom litovsko-poľskom vojenskom cvičení „Brave Griffin 26/II“ neďaleko Akmenynai v litovskom okrese Alytus, 6. mája 2026 (Foto: Petras Malukas/AFP via Getty Images)
Výskumný pracovník francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum (CNRS) Hugo Meijer, ktorý pôsobí v Centre medzinárodných štúdií na Sciences Po, a politológ Stephen G. Brooks z Dartmouth College označili tento problém za strategickú kakofóniu.
V článku publikovanom v roku 2021 v časopise International Security definovali problém ako „hlboké celoeurópske rozdiely v každej oblasti národných obranných politík, najmä vo vnímaní hrozieb“. Tvrdili, že problém je natoľko hlboký, že jeho prekonanie by si vyžadovalo dlhodobé, trvalé a koordinované úsilie.
Preto je podľa nich veľmi nepravdepodobné, že by Európania v blízkej budúcnosti vybudovali autonómnu obrannú kapacitu, a to platí aj v prípade úplného stiahnutia Spojených štátov z kontinentu.
Európske armády navyše fungujú nezávisle a uplatňujú odlišné pravidlá nasadenia.
Vo väčšine členských štátov EÚ sa na vyslanie ozbrojených síl do zahraničia vyžaduje súhlas parlamentu (na Slovensku je hlavným veliteľom ozbrojených síl prezident, pozn. red.). Iba Francúzsko vyniká tým, že svojej výkonnej moci poskytuje oveľa väčšiu flexibilitu pri začínaní a vedení vojenských operácií s menšími bezprostrednými parlamentnými obmedzeniami.
Situáciu ďalej komplikuje vojenské vybavenie kontinentu. Viac ako tucet európskych členov NATO už prevádzkuje alebo si objednalo americké bojové lietadlá Lockheed Martin F-35 Lightning II; francúzska armáda je jedinou významnou európskou silou, ktorá ich nepoužíva.
Príslušníci bojových potápačských jednotiek francúzskej Cudzineckej légie z 2. výsadkového pluku čakajú na nafukovacom člne, zatiaľ čo sa nad riekou Vienne počas cvičenia vodného výsadku vznáša vrtuľník NH90 Caïman (Foto: Philippe Lopez/AFP via Getty Images)
Kontrola Spojených štátov nad najdôležitejšími prvkami potrebnými na výrobu lietadiel F-35 podľa vlaňajšej analýzy bruselského think-tanku Bruegel upevnila závislosť Európy od Washingtonu.
V marci nemeckí predstavitelia vyjadrili obavy z „vypínača“ zabudovaného v lietadlách F-35. Viacerí experti tvrdia, že neexistujú žiadne priame dôkazy o existencii takéhoto mechanizmu a že Washington by ho na zablokovanie používania lietadiel ani nepotreboval. Stačilo by zastaviť dodávky munície a náhradných dielov.
Existencia takéhoto „vypínača“ je pravdepodobne nezmysel, myslí si Brandon J. Weichert, hlavný redaktor pre otázky národnej bezpečnosti a autor knihy Winning Space: How America Remains a Superpower (Ovládnutie strategického priestoru: Amerika ako superveľmoc).
„Skutočný vypínač však spočíva v úplnej závislosti od amerických obranných firiem v softvéri, údržbe a dátových spojeniach nevyhnutných na efektívnu prevádzku týchto stíhacích lietadiel piatej generácie,“ napísal Weichert v januárovom článku zverejnenom v The National Interest.
V hre je aj otázka jednotnej veliteľskej štruktúry.
Bergmann argumentoval tým, že EÚ by mohla vybudovať vlastné veliteľstvo, ktoré by riadilo európske sily a zároveň fungovalo ako najvyššia európska autorita nad národnými armádami.
Dve stíhačky F-35 vyrobené v USA vo farbách poľského letectva rolujú po vzletovej dráhe na 32. taktickej leteckej základni v poľskom meste Łask, 22. mája 2026 (Foto: Wojtek Radwanski/AFP via Getty Images)
Edery však uviedol, že žiadny európsky generál dnes nie je vycvičený na velenie armáde v sile jedného milióna alebo hoci len 500-tisíc vojakov rôznych národností.
Zástancovia európskej armády zároveň uznávajú, že takýto projekt by si vyžadoval nesmierne politické a byrokratické úsilie.
Štúdia zverejnená minulý mesiac, pod ktorou sú okrem iných podpísaní bývalý generálny riaditeľ spoločnosti Airbus a súčasný predseda Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy Thomas Enders a ekonóm Moritz Schularick z Kielskeho inštitútu pre svetovú ekonomiku, odhadla, že Európa by mohla v priebehu desiatich rokov odstrániť väčšinu nedostatkov v obranných schopnostiach za približne 50 miliárd eur ročne. Zároveň však autori pripustili, že takéto úsilie sa podobá projektu Manhattan.
Ide o úlohu, ktorá si podľa autorov vyžaduje sústredenú politickú vôľu, koordinovanú mobilizáciu zdrojov a inštitucionálnu schopnosť konať v miere porovnateľnej s historickými rozsiahlymi programami technologickej a priemyselnej mobilizácie.
Thomas Enders, výkonný predseda spoločnosti Airbus, pózuje vedľa modelu lietadla Airbus pri prezentácii ročných výsledkov spoločnosti počas tlačovej konferencie vo francúzskom Blagnacu, 14. februára 2019 (Foto: Remy Gabalda/AFP via Getty Images)
Podľa Bergmanna by členské štáty mohli odvádzať 1 percento HDP do spoločného fondu EÚ na podporu európskych síl a zároveň poskytovať personál aj existujúcu vojenskú techniku.
Od roku 2017 EÚ spustila niekoľko programov na financovanie spoločných obranných projektov členských štátov vrátane Európskeho obranného fondu (do roku 2027 rozdeľuje približne miliardu eur ročne) či iniciatívy ReArm Europe (ktorej cieľom je do roku 2030 mobilizovať až 800 miliárd eur v dodatočných výdavkoch na obranu).
Hoci zástancovia Bruselu označujú tieto iniciatívy za krok vpred, zároveň upozorňujú na ich nedostatky.
Think-tank Bruegel uviedol, že iniciatíva ReArm Europe sa zameriava takmer výlučne na národné výdavky a ich implementáciu namiesto toho, aby vytvárala európske verejné statky a spôsobilosti financované a budované na úrovni EÚ. Podľa inštitúcie preto len málo prispieva k posilneniu európskej koordinácie.
Nemecký vicekancelár Lars Klingbeil (uprostred) na návšteve staveniska novej delostreleckej továrne spoločnosti Rheinmetall v nemeckom Unterlüsse, 27. augusta 2025. Továreň s rozlohou 30-tisíc štvorcových metrov bude schopná do roku 2027 vyrábať 350-tisíc delostreleckých granátov ročne. (Foto: Ronny Hartmann/AFP via Getty Images)
Ukrajina ako praktická ukážka
Vojna na Ukrajine podľa Ederyho v priamom prenose odhalila rozsah európskej závislosti od amerických spôsobilostí. Niektorí analytici však tvrdia, že závislosť od amerických zdrojov bola zrejmá už pred niekoľkými rokmi.
Ukrajinské sily sú pri komunikácii na bojisku, zameriavaní cieľov a prevádzke dronov závislé od satelitných terminálov amerického Starlinku, ako aj od zbraní a spravodajských informácií, ktoré poskytuje Washington.
„Ak by Američania prestali Európanom predávať zbrane, ktoré následne odovzdávajú Kyjevu, Rusko by zvíťazilo. Ak by zastavili zdieľanie spravodajských informácií, Rusko by zvíťazilo,“ uviedol Edery pre Epoch Times.
Služba Starlink spoločnosti SpaceX sa stala podľa neho skutočným zlomovým faktorom v boji Ukrajincov.
Jej význam pre Kyjev zdôraznil aj generálny riaditeľ spoločnosti SpaceX Elon Musk. „Systém Starlink je chrbticou ukrajinskej armády,“ napísal Musk na sieti X v marci 2025. „Celá ich frontová línia by sa zrútila, keby som ho vypol.“
Vojak jednotky bezpilotných systémov „Tajfún“ drží nový útočný dron modelu „Marťan“ v Charkovskej oblasti na Ukrajine, 7. apríla 2026 (Foto: Nikoletta Stoyanova/Getty Images)
Ukrajinská vláda prejavila záujem o európske satelitné projekty, medzi nimi aj o GOVSATCOM, iniciatívu EÚ zameranú na zdieľanie satelitných kapacít členských štátov a priemyselných partnerov s cieľom poskytovať služby vládam.
V súkromí však niektorí ukrajinskí predstavitelia pripúšťajú, že existujúce alternatívy k Starlinku majú obmedzenia, ktorých prekonanie by si vyžadovalo čas aj financie.
Aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj konštatoval, že Kyjev vojnu s Ruskom bez podpory Spojených štátov nevyhrá.
„Bez americkej podpory nedokážeme brániť náš vzdušný priestor. Už teraz je to veľmi ťažké,“ uviedol. „Americké dodávky rakiet pre systémy protivzdušnej obrany sú pre našu schopnosť odolávať kriticky dôležitým faktorom.“
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.