Nedeľa 21. júla, 2024
Foto: PaedDr. Ondrej Valach s knihou o T. G. Masarykovi
,

„Museli sme byť absolútne podriadení Sovietskemu zväzu.“ Machulince očami Ondreja Valacha (2. časť)

(Pokračovanie 1. časti)

Obec Machulince leží na úpätí Pohronského Inovca a je súčasťou horného Požitavia. Tu začínajú svahy hôr, ktoré vystupujú do 901 metrov nadmorskej výšky Veľkého Inovca.

Mierna klíma, ložiská kameňa, hliny a farebných kovov, ako aj rieka Žitava prilákali do tohto kraja už v praveku mnoho generácií našich praobyvateľov. Dejiny regiónu siahajú do obdobia ml. paleolitu (40 000 – 8000 pred Kr.) – staršej doby kamennej. Svedčí o tom niekoľko nálezísk lovcov mamutov, ktoré sa nachádzali juhozápadne od Machuliniec v intraviláne Zlatých Moraviec.

Tu sme sa stretli s PaedDr. Ondrejom Valachom, pisateľom obecnej kroniky, čestným občanom Machuliniec a autorom dvoch kníh o obci – Machulince, história a súčasnosť a Machulince na prelome 20. a 21. storočia.

Pán Valach sa v Machulinciach narodil a žije tu už 85 rokov. Podľa jeho slov má obec veľmi rád. Od roku 1959 učil na základnej škole v Topoľčiankach, kde neskôr pôsobil ako riaditeľ. Skrz jeho rozprávanie sa dozvedáme nielen o minulosti a súčasnosti obce, ale aj o výnimočných ľuďoch a o osobnostiach, ktoré sú s ňou spojené.

Ťažké časy

Najťažšie historické obdobie pre obec Machulince  bolo podľa pána Valacha „turecké obdobie“. V roku 1643 bola obec Turkami vypálená a počet dvorov (na jednom dvore žilo približne 20 ľudí) sa znížil na 3 ½. Niektoré obce v okolí, ako napríklad Kňažice, Opatovce a Tesáre, boli v tomto kritickom období vyľudnené.

Vyľudnenie však bolo len dočasné, pretože ako sa neskôr ukázalo, ľudia boli ukrytí v lesoch pred tureckým nebezpečenstvom. Turci väčšinou Machulince obchádzali práve kvôli tomu, že sa nachádza pod lesom. Boje v lesoch Turci prehrávali.

Spomienky kronikára

Ťažké obdobie obce, ktoré si pán Valach osobne pamätá, bolo obdobie druhej svetovej vojny. Podľa jeho slov bol v tom období život ťažký a ľudia v obci častokrát hladovali. Opísal nám deň, ktorý mu z tohto obdobia utkvel hlboko v pamäti.

„Mal som vtedy šesť rokov a pamätám si na Nemcov aj na partizánov,“ hovorí.

Partizáni poznali jeho otca a vedeli, že s nimi sympatizuje. Občas im pomohol. Napríklad previedol za partizánmi Francúzov ubytovaných na Kopanickej ulici. Bolo to počas vianočných sviatkov v roku 1944. V Machulinciach bolo v tom období približne 170 nemeckých vojakov. 

Ich rodinný dom sa nachádzal pri lese, takže sa stal strategickým miestom pre partizánov, ktorí sa v lesoch ukrývali.  V prvý sviatok vianočný dokonca prišli do rodičovského domu pána Valacha, aby sa porozprávali s jeho otcom. 

„Maminka si kľakla pred otca a prosila ho, aby partizáni odišli. Bála sa, že nás všetkých vystrieľajú,“ spomína kronikár. „Až v dospelosti som si uvedomil, aké riziko môj otec podstupoval.“

Neskôr sa pán Valach dozvedel, prečo partizáni prišli k nim. Na ich ulici bývali Holanďania a Francúzi, ktorí museli bojovať po boku nemeckej armády. Chceli prejsť k partizánom a jeho otec ich mal previesť popod horu a ukázať im cestu. 

Na druhé ráno, v druhý sviatok vianočný, sa k nim prišli oholiť dvaja nemecký vojaci, ale nikoho nenašli. Nemci boli vraj milí a k nemu aj jeho bratovi sa správali láskavo.

„Pamätám si aj na jedného gardistu,“ pokračuje v rozprávaní. „Pamätám si na tú čiernu uniformu, čižmy, bielu pásku na rukáve s dvojkrížom.“

Doma sa báli, že ich kvôli spolupráci s partizánmi udá, ale našťastie všetko dobre dopadlo. „Vtedy som mal asi najväčší strach ako dieťa,“ dodáva.

Vo svojej knihe pán Valach píše, že nemeckí vojaci nenapáchali v obci žiadne škody. Mnohí boli nábožní a priali si koniec vojny. Po jej skončení sa do rodných Machuliniec vrátili muži z koncentračných táborov aj z bojiska.

Osobné príbehy

Ďalším neľahkým obdobím bolo pre pána Valacha obdobie komunizmu. „Nikomu som nikdy neublížil a nikto nerobil zle mne. Bolo to však na hrane.“

Pán Valach nám porozprával, ako ho raz riaditeľ v podnapitom stave pokarhal za to, že jeho manželka chodila do kostola a pohrozil mu. „Aj ja som bol kresťansky vychovaný a ako rodina sme sa k tomu hlásili.“

Priznáva, že v dedine boli i udavači. Raz si ho k sebe zavolal riaditeľ gymnázia. Upozornil ho na to, že jeho synovi hrozia ťažkosti. Mal vynikajúci prospech a plánoval štúdium na elektrotechnickej fakulte. Kvôli posudku pána Valacha hrozilo, že ho do školy neprijmú. Riaditeľ gymnázia mu navrhol, aby sa išiel porozprávať s výchovnou poradkyňou gymnázia.

„Musel som ísť za výchovnou poradkyňou, ktorá bola zároveň predsedníčkou strany. Išiel som ju poprosiť, aby vylepšila môj posudok. Bol som vystrašený.“

Pánovi Valachovi sa nakoniec podarilo výchovnú poradkyňu presvedčiť, aby z jeho posudku vymazala vety o jeho antisocialistických a antisovietskych názoroch. Najstarší syn pána Valacha sa nakoniec na školu dostal a úspešne doštudoval.

„Doteraz neviem, kto ma udal a kto mi pôvodný posudok napísal,“ zamýšľa sa kronikár. Spomenul aj výhody počas komunizmu, ako napríklad rekreácie, kúpele a zájazdy zadarmo.

„Keď sa človek nad tým trochu viac zamyslel, zistil, že to bolo vždy na úkor niečoho iného. Museli sme byť absolútne podriadení Sovietskemu zväzu.“

V rámci svojej učiteľskej profesie cestoval s manželkou aj do Sovietskeho zväzu. Išlo o jeho prvý zahraničný zájazd – takzvaný mládežnícky zájazd. Účastníkov zájazdu však pustili iba na reprezentatívne miesta. Podľa slov pána Valacha bola ich životná úroveň značne slabšia než v našej krajine.

Foto: Ábel Lukáč (vpravo), neprávom väznený Machulinčan za vlastizradu počas socializmu

Nenápadní hrdinovia

Pán Valach nám porozprával  príbeh Ábela Lukáča, brata jeho svokry, ktorý tiež žil v Machulinciach. Ábelova manželka náhle ochorela na tuberkulózu. V roku 1950 pre ňu hľadal lieky, a tak nelegálne prešiel do Švajčiarska. Potrebné lieky zabezpečil.

Pri návrate cez štátne hranice ho chytili a uväznili. Súd ho obvinil z vlastizrady a špionáže a bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Jeho manželka krátko nato zomrela.

Ábelov spoluväzeň Miloš Komínek ho spomína v knihe I pod oblohou je peklo. Opisuje neľudské podmienky vo väzbe a týranie. Pri vychádzke na dvore vo väznici Valdice bol proti Ábelovi poštvaný strážny pes. Keď sa bránil, pribehol k nemu dozorca a samopalom ho udrel do hlavy.

Po pätnástich rokoch sa vrátil z väzenia a pán Valach bol medzi prvými, ktorý sa s ním rozprával. Priznal, že obdivoval jeho psychickú silu.  Po návrate dostal Ábel platobný príkaz na zaplatenie väzenskej stravy. Odišiel preto pracovať do Prahy. Pri výkope kanalizácie ho zavalila zemina a na mieste tragicky zahynul.

Pán Valach vo svojej knihe spomína, že v Ústave pamäti národa je o jeho väznení a prenasledovaní spis, ktorý potvrdzuje jeho nevinu. Po roku 1990 bol úplne rehabilitovaný. Pán Valach udržoval s bývalými spoluväzňami pána Ábela priateľský vzťah a dlho si s nimi písal listy. „Až neskôr som sa dozvedel, že všetky listy boli kontrolované,“ priznáva.

Ďalším prenasledovaným Machulinčanom bol katolícky kňaz a stredoškolský profesor PhDr. Karol Cibira.

V 20. storočí prebiehal otvorený odpor štátnej moci proti Cirkvi a veriacim. Najväčší útok proti kňazom, rehoľníkom a a rehoľníčkam v kláštoroch sa uskutočnil v noci z 13. na 14. apríla 1950. Pán Cibira bol od toho roku tiež za jeho vieru prenasledovaný a neskôr aj odsúdený na sedem rokov väzenia.

Podľa pána Valacha sú tieto príbehy väznených kňazov pripomienkou toho, že sloboda vyznania bola proklamovaná len ústavne.

Prečítajte si aj