Domov

Máme viac slobody, ale menej istoty. Profesor Buzalka vysvetľuje, prečo časť Slovákov spochybňuje demokraciu (Rozhovor)

Prešlo viac ako tridsať rokov od pádu železnej opony, no stopy, ktoré v nás zanechala, sú hlbšie, než sme si ochotní priznať. Hoci sme vymenili socialistické heslá za moderné technológie a európske pasy, v našom správaní, vzťahu k moci a vnímaní verejného priestoru stále prežívajú vzorce z čias totality. Prečo aj v moderných mestách často fungujeme v režime rurálnych reflexov? Prečo je pre nás úspech podozrivý a štát nepriateľom, ktorého treba oklamať? V hĺbkovej sonde do slovenského správania a hodnôt hľadáme so sociálnym antropológom Jurajom Buzalkom odpoveď na otázku, čo presne spravilo štyridsať rokov neslobody s našou kolektívnou dušou a či je možné sa z tohto dedičstva definitívne vyliečiť.

Epoch Times Slovensko: Čo spravilo s dušou Slovenska 40 rokov socializmu?

Juraj Buzalka: Neviem, či by som hovoril iba o duši. Možno by bolo presnejšie hovoriť aj o „tele“, pretože tieto dve veci sa len ťažko dajú oddeliť. Ide o to, ako nás ovplyvnila najväčšia, najzásadnejšia a najhlbšia transformácia posledných storočí, ktorá zasiahla obyvateľov severných výbežkov Karpát. Paradoxne, práve v hĺbke tejto transformácie sa skrýva odpoveď: zmenila nás veľmi výrazne, aj keď na prvý pohľad nenápadne.

Prestali sme sa živiť z práce vlastných rúk na pôde a stali sme sa zamestnancami – pracovníkmi štátu, najmä v mestách. Začali sme získavať vzdelanie, diplomy, ktoré nás začlenili do modernej spoločnosti. Zmenil sa náš spôsob života: vstúpili sme do širších komunít, ale zároveň aj do neosobnej, masovej spoločnosti. Práve toto je možno najvýraznejší dopad štátneho socializmu – prechod k modernej, anonymnej spoločnosti, ktorý na Západ od nás prebiehal už skôr ako kapitalistická modernizácia.

A aké jazvy zanechal socializmus na „tele“ Slovenska?

Slovensko sa počas socializmu dramaticky zmenilo, no tento proces sa začal industrializáciou už v skoršom období. Po vojne sa výrazne zrýchlil, najmä v 50. a 60. rokoch, keď došlo navyše k zásadnej zmene vlastníckych vzťahov a tým aj k zmene v organizácii a rozvrstvenia spoločnosti.

Na jednej strane vznikol systém, ktorý môžeme označiť ako štátny kapitalizmus. Formálne majetok patril štátu, no v praxi ho riadila technokratická a politická elita. Táto vrstva – často prvá alebo druhá generácia vzdelaných ľudí – zohrala dôležitú úlohu aj pri prechode k demokracii po roku 1989.

Táto transformácia priniesla aj pozitíva: modernizáciu, rast vzdelania či zmenu ustrnutých sociálnych štruktúr. Treba si však uvedomiť, že išlo o veľmi rýchly proces – v priebehu dvoch až troch generácií sa spoločnosť zásadne transformovala.

Na druhej strane existovala aj „neoficiálna“ realita socializmu. Od 50. rokov, keď štát znárodnil majetok, sa postupne vytváral systém, ktorý by sme mohli nazvať skrytou privatizáciou. Ľudia si postupne „privlastňovali“ časti systému – či už vo veľkých podnikoch, alebo v každodennom živote. Tento jav bol viditeľný aj počas privatizácie po roku 1989, keď výhodu mali tí, ktorí mali informácie a kontakty.

Štátny socializmus tak hneď degeneroval, alebo – inak povedané – prirodzene sa prispôsoboval realite. Štát nedokázal kontrolovať všetko, a tak toleroval rôzne formy neformálneho fungovania. V 70. a 80. rokoch sa tento model stabilizoval aj vďaka geopolitickým faktorom – napríklad lacným surovinám zo Sovietskeho zväzu ako forme úplatku, výmenou za súhlas s okupáciou.

Aj vďaka tomu sa systém stal neudržateľným. Dôležité je pripomenúť, že rok 1989 neprišiel náhodou. Išlo o masové rozhodnutie spoločnosti. Státisíce ľudí vyšli do ulíc, pretože cítili, že takto to ďalej nemôže fungovať. Bola to najväčšia demokratická mobilizácia v dejinách Slovenska!

To znamená, že hoci dnes existuje nostalgia za niektorými aspektmi komunistickej minulosti, vtedajšia spoločnosť si veľmi jasne želala zmenu. Možno nevedela presne, akú, ale vedela, že dovtedajší systém je neudržateľný.

Bola táto transformácia úspešná, keď sa na ňu po viac než 30 rokoch demokracie pozeráme spätne?

Historicky túto skúsenosť nemáme s čím porovnávať, keďže každá transformácia konkrétnej spoločnosti je jedinečná a neopakovateľná. Stala sa raz a bola taká, aká bola. Hodnotiť ju ako dobrú alebo zlú je preto skôr politicko-hodnotové, než čisto analyticko-akademické rozhodnutie.

Isté však je, že bola mimoriadne hlboká a zasiahla všetky oblasti nášho života. Ak ju posudzujeme z hľadiska pokroku, ako ho chápe európska civilizácia, môžeme hovoriť o pozitívach: rozšírenie vzdelania medzi široké vrstvy, rast významu vedy a technológií, zlepšenie zdravotníctva a zvýšenie veku dožitia, hygieny či základných životných podmienok a slobody rozhodovať o sebe a svojom tele.

Zaujímavé je, že tieto prvky nie sú špecifické len pre komunistickú modernizáciu – podobné procesy prebiehali aj v kapitalistických spoločnostiach, líšili sa skôr časovaním než smerom a obsahom.

Kde teda spočíva problém?

V našom prípade najmä v tom, že sme si túto modernizáciu nevybrali. Neprišla ako výsledok spoločenskej dohody, ale ako dôsledok geopolitiky po II. svetovej vojne, ktorá nás zaradila do sovietskej sféry vplyvu.

To znamená, že sme si nemohli vybrať ani formu modernity, ani tempo modernizácie. Nevedeli sme ju „vyjednať“, ani si ju tým pádom plne osvojiť. Modernizácia tak prebiehala bez skutočnej emancipácie jednotlivca – bez rozvoja občianstva, demokracie, slobody či rovnosti v praktickom zmysle.

A to je jej najzásadnejší problém: hoci komunistická ideológia tvrdila, že ľudí oslobodzuje, v skutočnosti išlo o systém autokratického riadenia, ktorý slobody obmedzoval.

Často počúvam názor, najmä od staršej generácie, že dnes na Slovensku vlastne nežijeme v demokracii a že komunizmus bol v istom zmysle demokratickejší. Čím si vysvetľujete, že si to ľudia myslia?

Je to do veľkej miery psychologická otázka. Z objektívneho hľadiska to jednoducho nie je pravda. Ľudia na Slovensku nikdy nežili slobodnejšie, dlhšie ani kvalitnejšie ako po roku 1989. Nikdy nemali väčší vplyv na vlastné životy a rozhodovanie o spoločnosti než v tomto období. Dá sa povedať, že posledné desaťročia – približne do roku 2014, keď došlo k anexii Krymu, a následne aj po rozpútaní plnej agresie Ruska proti Ukrajine v roku 2022 – predstavujú najdlhšie kontinuálne obdobie slobody a demokracie v našom regióne.

Tieto fakty sa dajú merať rôznymi ukazovateľmi: priemernou dĺžkou života, úmrtnosťou dojčiat, kvalitou infraštruktúry či možnosťou cestovať. Problém je však v tom, že ľudia nevnímajú realitu len cez absolútne parametre, ale najmä relatívne – teda porovnávajú svoju situáciu so svojimi očakávaniami a s tými, ktorí „majú viac“.

Často používam jednoduchý príklad: keby sme dnes mali životnú úroveň z 80. rokov, ktorú si mnohí pamätajú ako „dobrú“, veľmi rýchlo by to vyvolalo masovú nespokojnosť. Vtedy bol vrchol blahobytu pravidelný rezeň či guláš s priateľmi pod lesom. Dnes by takýto štandard väčšina spoločnosti neakceptovala. Rovnako by ľudia neboli ochotní žiť s obmedzenou ponukou tovaru či médií. Pravdepodobne by to viedlo k rýchlym protestom.

Prečo teda nostalgické spomienky pretrvávajú? 

Veľkú úlohu zohráva selektívna pamäť. Ľudia si nepamätajú celý obraz, ale skôr určité pocity z dôb, kedy boli mladí. A práve tie sú kľúčové. Mnohí si nespájajú komunizmus s vyšším blahobytom či slobodou, ale s pocitom väčšej istoty, najmä pokiaľ ide o prácu a základné životné potreby. 

Na relatívne pohodlný život vtedy nebolo potrebné mať veľa. Spoločnosť bola viac komunitná, ľudia si navzájom pomáhali, pretože systém nefungoval efektívne v zásobovaní a službách. Paradoxne, práve tento nedostatok vytváral priestor pre neformálne siete pomoci.

Dnes je život individuálnejší, konkurenčnejší a sprevádzaný väčšou osobnou neistotou. Mnohí majú hlavne pocit, že majú menšiu kontrolu nad materiálnymi podmienkami svojho života, hoci objektívne žijú lepšie. Tento rozpor medzi objektívnym zlepšením a subjektívnym pocitom straty kontroly nad živobytím je podľa mňa kľúčový. Mali by sa nad ním zamyslieť najmä tvorcovia verejných politík.

Preto hovorím, že ľudia sa nemali dobre vďaka komunizmu, ale napriek nemu. Systém síce nefungoval efektívne, nedokázal ľuďom zabezpečíť dôstojné živobytie, ale zároveň nedokázal úplne kontrolovať každodenný život. Tak si ľudia pomáhali, obchádzali pravidlá a vytvárali vlastné mechanizmy prežitia a podpory. A práve tento pocit „mať veci vo vlastných rukách“ dnes mnohým chýba.

Do akej miery tých 40 rokov neslobody zničilo našu individuálnu zodpovednosť a nahradilo ju pasívnym čakaním na pokyny zhora?

To je dobrá otázka, ale nemám na ňu jednoduchú odpoveď. Treba si uvedomiť, že u nás to nebolo len 40 rokov komunizmu. Predtým tu bolo niekoľko rokov iného totalitného režimu, takže sa bavíme skôr o 50 až 60 rokoch kontinuity, približne od roku 1938.

Či nás to ovplyvnilo? Áno, ale závisí od toho, v čom konkrétne. Individuálna zodpovednosť, ako ju chápeme v idealizovanom obraze západnej spoločnosti, sa tu veľmi nerozvíjala. Zároveň si však musíme uvedomiť, že spoločnosť nebola slobodná. Nebolo možné sa voľne zapájať do verejnej diskusie alebo konať bez následkov v ekonomickej oblasti.

Napriek tomu aj v rámci tohto nedemokratického režimu existovali prejavy občianskej angažovanosti. Napríklad iniciatíva Bratislava nahlas nebola priamou kritikou režimu, ale skôr poukazovaním na konkrétne problémy. Podobne Charta 77 – aj keď u nás slabšia – nebola len o kritike, ale o požadovaní dodržiavania existujúcich zákonov. A to si už vyžadovalo odvahu.

Preto si nemyslím, že nás to úplne „zničilo“. Skôr treba rozlišovať. Západný model občianskej spoločnosti nemal priestor prirodzene vzniknúť, ale určitá forma angažovanosti predsa len existovala. Ľudia si vedeli poradiť, napríklad aj v ekonomickej oblasti.

Často sa hovorí aj o „mäkšej“ podobe režimu na Slovensku po roku 1968 v porovnaní s českými krajinami. Represie boli miernejšie – ľudia boli síce odsunutí z verejného života, ale často nestratili zamestnanie. Namiesto práce v kotolni končili napríklad v archívoch či knižniciach. Samozrejme, boli aj prípady väznenia a perzekúcií, ale v menšej miere.

Nemyslím si, že to bolo kvôli nejakej „zbabelosti“ Slovákov. Skôr to súviselo so štruktúrou spoločnosti a významom neformálnych vzťahov a komunitných väzieb. Pôvod z jednej dediny mohol mať väčší význam než formálne kontakty v anonymnom mestskom prostredí.

Preto by sme mali hľadať naše autochtónne formy rezistencie a budovania občianskosti. Zároveň však platí, že ochota jednotlivca vystúpiť a prevziať zodpovednosť bola obmedzená.

Neviem, či to úplne pretrváva dodnes. Skôr ide o všeobecný jav – byrokracia kdekoľvek na svete prirodzene vedie k tomu, že jednotlivci sa vyhýbajú zodpovednosti. Čím je systém hierarchickejší, neosobnejší, tým viac sa ľudia sústreďujú len na svoju úzku časť a vyhýbajú sa širšej zodpovednosti, aby neniesli následky.

Takže ide skôr o kombináciu osobitnej historickej skúsenosti a všeobecných princípov fungovania spoločnosti. Táto kombinácia nemusí brzdiť rozvoj, ale môže byť aj výhodou pri zvládaní krízy.

Ako si vysvetľujete, že rodičia nevedomky odovzdávajú svoje postoje a vzorce správania deťom, ktoré už vyrástli v slobode? Prečo je nostalgia po „istotách“ silná aj u ľudí, ktorí dobu neslobody nezažili?

Jedna časť odpovede je psychologická – ako funguje pamäť a prenos skúseností medzi generáciami. To nie je úplne moja špecializácia, ale určite zohráva rolu to, čo sa odohráva v rodine.

Treba si uvedomiť, že dnešní seniori prežívali v období socializmu vrchol svojho života – boli v produktívnom veku, mali energiu, možnosti, sociálne väzby. Je prirodzené, že na to obdobie nespomínajú ako na „zlú dobu“.

Transformácia po roku 1989 bola pre mnohých náročná, aj keď objektívne – najmä v porovnaní s krajinami ďalej na východ – sme ju zvládli relatívne dobre. Napriek tomu ju ľudia subjektívne vnímali ako dramatickú zmenu.

Kľúčové však je, že nostalgia je často reakciou na súčasnosť. Ľudia nie sú nostalgickí preto, že by minulosť bola objektívne lepšia či horšia, ale preto, že dnes prežívajú frustráciu.

U starších ľudí to môže súvisieť so zdravotným stavom, osamelosťou alebo pocitom straty významu pre blízkych. Napríklad niektorí mladí muži môžu pociťovať frustráciu z toho, že tradičné roly, ktoré považujú za dôležité, stratili váhu.

K tomu sa pridáva sociálna zmena – kedysi boli rodinné a komunitné väzby silnejšie a ekonomicky nevyhnutné. Dnes je spoločnosť viac individualizovaná. To prináša slobodu, ale aj pocit izolácie.

A potom sú tu politickí aktéri, ktorí túto frustráciu využívajú. Ponúkajú jednoduché vysvetlenia a hľadajú vinníkov – migrantov, menšiny, „elity“. Tým posilňujú nostalgické predstavy. A nezabúdajme na sociálne siete. Dezinformácie a propaganda sú plné nostalgie za „zlatými časmi“.

Preto si nemyslím, že dnešná nostalgia je priamym produktom komunistickej ideológie. Skôr ide o reakciu na súčasné problémy, ktorá si pomáha idealizovanou minulosťou.

Inými slovami: ak chceme pochopiť, prečo ľudia v dobrom spomínajú na komunizmus, nemali by sme sa pýtať len na minulosť, ale najmä na to, čo im chýba dnes.

V čom sa líši slovenská cesta od tej českej?

To je veľmi komplexná otázka. Ak by som mal pomenovať hlavný rozdiel, tak je to relatívna časová blízkosť zásadných spoločenských zmien na Slovensku a tým aj ich určitá „povrchnosť“ v každodennom živote.

Na Slovensku ešte pred dvomi-tromi generáciami prevažovala agrárna, samozásobiteľská spoločnosť. V Česku tento typ spoločnosti neexistuje už približne 150 rokov. Tam je mestský a priemyselný charakter spoločnosti oveľa starší. To znamená, že už v období prvej Československej republiky išlo o dve rozdielne spoločnosti, ktoré odlišne vnímali realitu aj politiku.

Na druhej strane, nedávne udalosti – napríklad voľby – ukazujú, že rozdiely nie sú také jednoznačné, ako sme si mysleli. Aj česká spoločnosť dnes čelí populistickým fenoménom, ktoré sme si kedysi spájali skôr so slovenskou „zaostalosťou“. Skôr by som povedal, že ide o rozdiel v miere a vzorov preniknutia modernity do spoločnosti, nie o rozdiel civilizačný.

Zároveň však musíme vnímať širší kontext. Posledných tridsať rokov sme žili v období relatívnej stability – v ére dominancie Západu, najmä Spojených štátov, ktoré po studenej vojne fungovali ako garant medzinárodného poriadku. Táto éra sa dnes končí. Vidíme oslabenie „mäkkej sily“ Západu, čo má dopad aj na vnútornú politiku jednotlivých krajín. V takomto prostredí sa prirodzene presadzujú aktéri, ktorí sú oportunistickí, cynickí alebo jednoducho reagujú na zmenu rovnováhy síl.

Preto vidíme podobné trendy nielen u nás, ale aj inde – v Európe či v Spojených štátoch. Rast ohlúpnutia a populizmu nie je teda špecificky slovenský alebo český problém, ale širší globálny jav.

Samozrejme, rozdiely medzi Slovenskom a Českom naďalej existujú. Napríklad spoločné dedičstvo demokratického Československa je podľa mňa skôr výhodou v oboch častiach bývalého štátu. Aj preto Slovensko z môjho pohľadu nemá takú silnú formu „orbánizmu“ ako Maďarsko.

Rozdiel naopak zostáva najmä v tom, aké vzorce modernity sa zakorenili v spoločnosti. Ale aj napriek rozdielom sa podobné politické javy môžu objaviť v oboch krajinách, pretože globálny kontext pôsobí všade.

Bolo vyrovnanie sa s minulosťou po roku 1989 dostatočné? Nechýba Slovákom niečo ako spoločenská katarzia? Možno povedať, že dnešná polarizácia spoločnosti je dôsledkom toho, že sme konflikty z minulosti vlastne „zamietli pod koberec“?

To je opäť veľmi dobrá, ale zložitá otázka. Neviem, či na ňu existuje jednoznačná odpoveď.

Dlhodobo som zastával názor, že sme sa s minulosťou nevyrovnali dostatočne – že sme nepomenovali zločiny, neidentifikovali vinníkov a neprijali povinnosť zodpovedať sa za ne. To je klasický model, ktorý poznáme napríklad z denacifikácie Nemecka – dôraz na vinu, vzdelávanie o nej, jej pripomínanie.

Lenže keď sa pozrieme na Nemecko dnes, vidíme, že ani tento model nie je všeliek. Napriek dôslednému vyrovnávaniu sa s minulosťou tam existuje silná nostalgia a rast extrémnych politických síl, najmä vo východnej, kedysi komunistickej časti krajiny. To naznačuje, že samotné „správne pomenovanie minulosti“ a zo Západu adoptovaná „verejná demokratická pedagogika“ nestačia.

Problém je aj v tom, že veľká časť spoločnosti sa necíti vinná. Keď sa ľudí pýtate na historické zločiny, často reagujú odmietavo alebo defenzívne. Aj keď máme pravdu, neznamená to, že ju ľudia prijmú.

Preto si myslím, že musíme hľadať aj iné, lokálne a kultúrne citlivejšie spôsoby, ako sa s minulosťou vyrovnávať. Neznamená to zabúdať alebo ospravedlňovať, ale skôr hľadať formy, ktoré budú pre ľudí zrozumiteľné.

Napríklad vo vzdelávaní – abstraktné témy ako politické procesy sú pre mladých ľudí ťažko uchopiteľné. Ale keď im ukážete konkrétne obmedzenia každodenného života – že nemohli cestovať, chodiť na koncerty, nosiť to, čo chceli – vtedy tomu rozumejú lepšie.

Zároveň treba povedať, že časť spoločnosti jednoducho presvedčiť nevieme. Možno tretina populácie je veľmi ťažko osloviteľná – buď je indiferentná, alebo pevne ukotvená v revizionistických postojoch. Dnes sú to typické obete hybridnej vojny. To však neznamená, že by sme to mali vzdať. Len to znamená, že riešenie nebude jednoduché ani rýchle.

A opäť – treba to vnímať aj v globálnom kontexte. Dnes vidíme širší trend relativizácie hodnôt, oslabenia dôvery v demokraciu a návratu rôznych foriem revizionizmu. Preto si myslím, že jediná cesta je hľadať nové, adekvátne a kultúrne citlivé spôsoby, ako tieto témy komunikovať. 

Dá sa povedať, že sme sa mentálne zasekli niekde v roku 1989? Akoby nás sloboda v skutočnosti vyplašila?

Nemyslím si, že sme sa zasekli. Vývoj sa nikdy nezastavil. Ľudia dnes cestujú, používajú internet, hovoria cudzími jazykmi v miere, aká tu od II. svetovej vojny nebola.

Nejde teda o to, že by sme boli mentálne „zamrznutí“. Skôr žijeme inak, než sme si predstavovali, že bude vyzerať ideálna demokratická spoločnosť. A treba sa pýtať, koho ideál to vlastne bol?

Bol to ideál určitej vrstvy – skôr vzdelanejšej, stredostavovskej, individualistickej, mestskej… Tá je pre demokraciu kľúčová, ale jej členovia netvoria väčšinu populácie. Väčšina spoločnosti to vníma inak – a pritom aj týchto ľudí potrebujeme, aby demokracia fungovala.

Takže problém nie je v tom, že by sme boli nemoderní. Skôr sme moderní inak, než sme čakali. A potrebujeme lepšie definovať, čo vlastne znamená „naša“ modernosť a demokracia.

Množstvo prieskumov v posledných rokoch naznačuje, že na Slovensku je stále silný dopyt po paternalizme. Ľudia túžia po silnom vodcovi a po štáte, ktorý sa o nich postará. Ide o priame dedičstvo minulých režimov? 

Určite ide o kombináciu viacerých faktorov. Už sme to trochu naznačili pri nostalgii za komunizmom – treba sa pýtať, čo konkrétne tí ľudia vlastne chcú. Lebo keď niekto povie, že chce, aby sa štát o neho staral – kto by to nechcel? To je veľmi všeobecná otázka. Keď sa však pýtate konkrétnejšie – či chcú aj nedostatok právnej ochrany, politickú kontrolu alebo rôzne formy policajnej represie – vtedy sa už začnú zamýšľať.

Vidím tam niekoľko rovín. Prvá je generačná. Postupne ubúda ľudí, ktorí nedemokratický režim reálne zažili – či už pozitívne, alebo negatívne. Čoraz väčšiu rolu teda zohráva pocit zo súčasnosti, než reálna spomienka na minulosť.

S tým súvisí aj tendencia idealizovať si minulosť. Ľudia majú predstavu, že kedysi boli vzťahy lepšie, ľudia morálnejší, život pokojnejší, „čistejší“. Nemusí to byť len socializmus – je to všeobecná projekcia „zlatej éry“.

Druhá rovina je politická. Existuje vedomá mobilizácia nespokojnosti, ktorá pracuje s touto nostalgiou. Vidíme to v náraste populizmu – nielen u nás, ale aj vo svete. Príklady ako „Make America Great Again“ alebo podobné naratívy v Európe ukazujú, že odkaz na akúsi stratenú zlatú éru je silný mobilizačný nástroj.

Tretia rovina je geopolitická, spojená s digitálnym prostredím. Nachádzame sa v ére informačných manipulácií, propagandy a hybridných foriem konfliktu. V našom regióne je to často prepojené s oživovaním predstavy sovietskej (rozumej ruskej) imperiálnej minulosti.

Nejde pritom o to, že by ľudia vedome prijímali nejakú ideológiu. Skôr ide o podprahové vplyvy – naratívy o údajne spravodlivejšom svete, ktoré sa šíria a nadväzujú na existujúcu nespokojnosť.

Paradoxne sa to týka aj mladých ľudí, ktorí ten režim nezažili. Napríklad podpora extrémnych ideológií je často silná práve medzi mladými mužmi. Tí nemajú osobnú skúsenosť s komunizmom ani s Ruskom, a predsa si vytvárajú predstavu, že ide o silnejšiu, morálnejšiu civilizáciu. To už musí byť výsledok dlhodobej informačnej a spoločenskej dynamiky.

Ktorá vlastnosť „slovenskej duše“ je podľa vás najväčšou brzdou nášho rozvoja – a zároveň možno produktom štátneho socializmu?

Neviem, či je to priamo produkt socializmu, ale napadá mi fenomén, ktorý bol kritizovaný už dávno – takzvaná „ťapákovčina“. Je to postoj typu: „Načo sa snažiť? Aj tak sa to nedá. Nechaj to tak.“ Radšej nič nerobiť, aby sa to nepokazilo. Socializmus tento prístup určite posilnil, pretože systematicky potláčal iniciatívu a individuálnu zodpovednosť. Nemyslím si však, že ho vytvoril.

Zaujímavé je, že táto vlastnosť má aj pozitívnu stránku. Raz sme sa rozprávali s priateľmi, aké by mohlo byť slovenské národné zviera. Ľudia si predstavujú leva alebo orla – niečo ušľachtilé. Ale pokojne by to mohla byť napríklad koza. Koza prežije aj v nehostinných podmienkach, z minima, a ešte aj mlieko dojí. A to je vlastnosť, ktorú máme aj my – schopnosť prežiť, prispôsobiť sa a deliť sa s ostatnými. S tým sa dá pracovať.

Ak by sme chceli „vyliečiť dušu Slovenska“, kde by sme mali začať? V školstve, v rodinách, alebo potrebujeme úplne nový spoločenský príbeh?

Začať by sme mali práve tým príbehom. Bez neho sa nedajú budovať konkrétne politiky. Treba vychádzať z toho, čo väčšina spoločnosti považuje za dôležité – rodina, komunita, medziľudské vzťahy, pokojný a ekonomicky nezávislý život. Nie individuálny úspech za každú cenu, ale skôr kvalitný život v súlade s okolím.

Na tom sa dá postaviť pozitívna vízia. Niečo, čo nadväzuje aj na tú „lepšiu“ stránku našej povahy – tú schopnosť žiť skromne, ale dôstojne.

Problém je, že verejná diskusia často končí pri technických témach – daniach, investíciách, ekonomických modeloch. To je dôležité, ale bez základného príbehu to nefunguje.

Takýto príbeh sme naposledy mali možno v období prvej republiky – spojený s ideálmi humanizmu, demokracie a vzdelávania. Nebol dokonalý, ale bol všeobecne šírený a akceptovaný ako príbeh emancipácie. Dnes niečo podobné chýba. A bez toho sa ťažko buduje súdržná spoločnosť.

Myslím si, že ten staronový príbeh by mal vychádzať z reality života väčšiny obyvateľstva – zo sveta menších miest a vidieka, kde žije väčšina ľudí. Aj tí, ktorí žijú vo väčších mestách, často zdieľajú podobné hodnoty.

Ďakujeme za rozhovor!

Sociálny antropológ a vysokoškolský pedagóg Prof. Mgr. Juraj Buzalka, PhD. patrí k najvýraznejším hlasom súčasnej slovenskej sociálnej antropológie. Pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa dlhodobo zameriava na politickú antropológiu, nacionalizmus, populizmus a kolektívnu pamäť v regióne strednej Európy.

Do širšieho povedomia vstúpil najmä vďaka svojej prelomovej knihe Postsedliaci: Slovenský ľudový protest. V nej analyzuje fenomén slovenskej „postsedliackej“ spoločnosti – komunity, ktorá sa počas socialistickej industrializácie bleskovo presunula z polí do tovární a panelákov, no mentálne si uchovala rurálne inštinkty. Buzalka vysvetľuje, ako táto unikátna kombinácia dedinského konzervativizmu a socialistickej modernity dodnes formuje naše politické preferencie a cesty rozvoja. Jeho pohľad je často kritický a provokatívny, no nevyhnutný pre pochopenie toho, kým sme dnes.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK