Názory

Katastrofa v Himalájach ohrozuje čínsky režim: Peking zatajoval počty obetí a presúval vinu za ničivý zosuv (Komentár)

Naratív čínskeho režimu musí dominovať podľa overeného scenára: musí tajiť štatistiky, presúvať inštitucionálnu zodpovednosť na vonkajších aktérov, maskovať faktory zavinené človekom, bezohľadne minimalizovať humanitárnu pomoc v prospech veľkolepého geopolitického divadla a premieňať kolektívny smútok na oslavu mobilizácie štátu.

Nedávna katastrofálna lavína z ľadu a skál na hraniciach medzi Tibetom a Nepálom opäť raz odhalila zásadnú slabinu Pekingu. Obnažila politickú architektúru režimu, ktorý je natoľko posadnutý vlastnou nadradenosťou a neomylnosťou, že zvládanie katastrof považuje skôr za cvičenie zamerané na zachovanie štátu než za humanitárnu pomoc.

Milióny kubických metrov ľadu, skalného podložia a permafrostu sa odtrhli z hrebeňa a v priebehu minút sa z nich stala rýchlo sa valiaca masa bahna, hustá ako čerstvý betón. Vlna zdevastovala úzke korytá riek Ťi-lung a Trišuli, zničila colné priechody, zo zasiahnutých vodných elektrární zanechala len kovové konštrukcie a zrovnala so zemou dediny na brehoch riek v nepálskych okresoch Rasuwa a Nuwakot.

Katastrofa nepozná hranice, no v reakciách ich jasne vidieť

Sama katastrofa síce presiahla hranice, no politické reakcie na oboch stranách odhalili dva diametrálne odlišné svety.

V Nepále reagovali na tragédiu s bolestnou, hoci chaotickou transparentnosťou. Zástupcovia miestnych úradov vystúpili v televízii, novinári prinášali živé reportáže priamo z bahnitých polí: oficiálny počet mŕtvych a nezvestných rýchlo stúpol na niekoľko stoviek.

Na druhej strane hranice, v Tibete, spustila Čínska komunistická strana (ČKS) celkom iný mechanizmus: päťdesiat rokov starú stratégiu vládnutia, ktorá nie je navrhnutá na zvládanie fyzických aspektov krízy, ale na ochranu absolútnej politickej neomylnosti štátu.

Len niekoľko hodín po zosuve, keď sa vedci ešte len snažili o rekonštrukciu udalostí zo seizmických a satelitných dát, zaznel v čínskych štátnych médiách definitívny verdikt: ľadovec sa zrútil na nepálskej strane.

Čínske veľvyslanectvo v Káthmandu sa začalo okamžite verejne obhajovať. Akékoľvek dohady o pretrhnutí priehrady ležiacej vyššie na toku alebo o neohlásenom vypúšťaní vody z nádrží označilo za zlomyseľné „falošné správy“. Svoje vyhlásenie zakončilo uštipačnou lekciou z morálky: „Obviňovanie nikomu nepomôže. Spolupráca zachraňuje životy.“

Reflexy Pekingu tvárou v tvár katastrofe

Rýchlosť pekinskej mediálnej ofenzívy nepoháňala vedecká presnosť, ale čisto inštitucionálny reflex. V systéme vládnutia komunistickej strany sa prírodné katastrofy vnímajú ako zraniteľné miesto, ako ohrozenie politickej stability.

Zdá sa, že režim zvláda veľké katastrofy podľa zaužívaného postupu: zatajovať počty, presúvať inštitucionálnu zodpovednosť na vonkajších aktérov, maskovať faktory spôsobené človekom, bezohľadne bagatelizovať humanitárnu pomoc v prospech veľkého geopolitického divadla a meniť smútok na oslavu štátnej mobilizácie.

Tento vzorec bol jasne viditeľný v prvých údajoch, ktoré zverejnila štátna televízia CCTV: traja mŕtvi a 558 nezvestných. Pri klasickom krízovom manažmente pôsobí takýto pomer nelogicky, pretože celý viacposchodový komplex hraničného priechodu je pochovaný pod metrami bahna. A je to zvlášť očividné pri porovnaní so stovkami obetí, ktoré oznámili nepálske úrady.

V administratívnej hierarchii strany však potvrdené obete znamenajú byrokratické postihy a hnev verejnosti, zatiaľ čo číslo označujúce nezvestných je politicky neškodné a umožňuje cenzorom kontrolovať situáciu.

Keďže viac ako 260 z nezvestných boli cudzinci – pravdepodobne účastníci treku k hore Kailáš – úplné informačné embargo sa nedalo udržať.

Štátna televízia však napriek tomu rýchlo odvrátila pozornosť od utrpenia civilistov a začala vysielať uhladené zábery s premiérom Li Čchiangom pri obhliadke zasiahnutých oblastí.

Overený vzorec pekinského režimu

Inštinkt chrániť režim za každú cenu je v histórii komunistickej strany hlboko zakorenený.

Keď v júli 1976 zemetrasenie zrovnalo so zemou priemyselné mesto Tchang-šan, miestni stranícki funkcionári údajne ignorovali varovania seizmológov, pretože sa v posledných dňoch života Mao Ce-tunga obávali vyvolania paniky spoločnosti. Režim urobil z katastrofy štátne tajomstvo: tri roky tajil hrozivú bilanciu viac ako 242 000 obetí a odmietal akúkoľvek zahraničnú humanitárnu pomoc.

Pri zemetrasení v S’-čchuane v roku 2008 zomrelo približne 69 000 ľudí, ďalších 18 000 bolo nezvestných. Tisíce z nich zahynuli pod troskami zle postavených verejných škôl, ktoré sa zrútili, zatiaľ čo susedné vládne budovy zostali stáť.

Štátne médiá vtedy s megafónom uprostred ruín oslavovali premiéra Wen Ťia-paoa. No keď smútiaci rodičia začali zostavovať zoznamy mŕtvych detí, represie nabrali na sile. Režim začal zatýkať rodičov a občanov, ktorí sa priveľa pýtali, uväznil.

Počas záplav v Čeng-čou v roku 2021 mestské úrady zatajili 139 úmrtí v metre a tuneloch, keď napriek niekoľkým výstrahám nezastavili dopravu.

Počas záplav v Che-pej v roku 2023 úrady zámerne odklonili vodu do vyhradených retenčných oblastí v blízkosti husto obývaných častí provincie, najmä do mesta Čuo-čou. Krajský tajomník strany v tom čase prikázal, aby provincia Che-pej slúžila ako „ochranná priekopa“ Pekingu, pričom prioritou z hľadiska protipovodňovej ochrany sa stal prestížny projekt Xiong’an.

A pri záplavách v Mi-jün v roku 2025 boli vyšetrovacie správy o utopení starších obyvateľov v domove sociálnych služieb, ku ktorému sa nedostalo žiadne varovanie, vymazané z internetu za pár hodín.

Iniciatíva „Jedno pásmo, jedna cesta“

Nedávnu himalájsku katastrofu robí mimoriadne závažnou jej spojenie s čínskou politikou budovania infraštruktúry v zahraničí. Údolie Ťi-lung predstavuje hlavnú pozemnú trasu čínsko-nepálskeho hospodárskeho koridoru, ktorý je dôležitým prvkom iniciatívy „Jedno pásmo, jedna cesta“ (tzv. nová hodvábna cesta).

Štátom podporované stavebné spoločnosti už roky v tomto geologicky krehkom koridore odpaľujú skalné masívy, razia tunely, stavajú suchozemské prístavy a prehradzujú prítoky riek.

Hoci neexistujú žiadne priame dôkazy, ktoré by potvrdili, že tento konkrétny kolaps ľadovca spôsobili výbuchy súvisiace s budovaním novej hodvábnej cesty, táto možnosť sa musí vziať do úvahy. 

V súčasnom politickom prostredí Pekingu je v podstate nepravdepodobné, že niekedy dôjde k nezávislému vyšetrovaniu tejto tragédie. 

Je málo pravdepodobné, že by nezávislí glaciológovia, čínski investigatívni novinári či zahraničné inžinierske tímy dostali povolenie preskúmať horské hrebene. Spochybniť geologickú stabilitu dôležitého koridoru novej hodvábnej cesty by totiž znamenalo spochybniť administratívnu múdrosť centrálnej moci.

Krehké autoritárstvo

Táto dynamika odhaľuje zásadný paradox modernej čínskej štátnej moci. Peking dokáže – aspoň navonok – vybudovať desaťtisíce kilometrov vysokorýchlostných železníc, postaviť vesmírne stanice a za jedno desaťročie vyliať viac betónu ako západné štáty za sto rokov.

Napriek tomu táto superveľmoc netoleruje bilanciu ľudských obetí, ktorá by neprešla úpravami, ani transparentné vyšetrovanie po katastrofe.

Takýto prístup režimu zároveň vyvoláva otázky o skutočnej dlhodobej bezpečnosti všetkých jeho megaprojektov.

V politickom systéme, kde ČKS vyžaduje absolútnu kontrolu nad spoločnosťou, musí zároveň udržiavať ilúziu absolútnej kompetentnosti. 

Bežné vlády sa vyrovnávajú s dôsledkami zlyhaní prostredníctvom volieb a striedania sa pri moci. Totalitné režimy však vnímajú priznanie štrukturálnej nedbanlivosti ako existenčné ohrozenie svojej legitimity vládnuť.

S otepľovaním a ústupom vysokohorských himalájskych ľadovcov sa pozdĺž spoločných koridorov môžu bleskové povodne a zosuvy skál opakovať. Skutočným nebezpečenstvom pre komunity žijúce nižšie po prúde v južnej Ázii tak nie je len nestabilita hôr, ale aj politický systém, ktorý uprednostňuje kontrolu nad informáciami pred systémami včasného varovania. A cenu za to vždy platí civilné obyvateľstvo v údoliach pod nimi.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanoviská redakcie Epoch Times.

Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK