Europoslankyňa Yar: Ak ženy nesedia za rozhodovacím stolom, stávajú sa „menu na stole“ (Rozhovor)
Postavenie žien v spoločnosti patrí medzi témy, ktoré sa v posledných rokoch čoraz častejšie objavujú aj v európskej politike. Európska únia prijala viaceré zákony na ochranu pred diskrimináciou a podporu rovnosti odmeňovania, no podľa slovenskej europoslankyne Lucie Yar (PS/Obnovme Európu) realita často za legislatívou zaostáva. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko hovorí o tom, prečo ženy naďalej narážajú na neviditeľné bariéry, prečo ich je v rozhodovacích pozíciách málo a aké výzvy čakajú Európu v oblasti ochrany práv žien. Vysvetľuje tiež, prečo sa sama venuje témam bezpečnosti a rozpočtu, ktoré sú v politike naďalej prevažne mužskou doménou.
Epoch Times Slovensko: Téma tohtoročných diskusií v Európskom parlamente sa sústreďuje na postavenie žien v spoločnosti. Kam sa podľa vás Európska únia v tejto oblasti za posledné roky reálne posunula?
Lucia Yar: Najväčší posun, ktorý Európska únia zaznamenáva, je určite v legislatíve. Európska únia je, samozrejme, najznámejšia tým, že pripravuje spoločné celoeurópske zákony a že v EÚ máme najsilnejšie zákony, ktoré sa týkajú ochrany pred diskrimináciou či ochrany žien ako obetí, napríklad trestných činov. Nikde na svete nie je tak zákonne podchytená rovnaká mzda za tú istú prácu ako v Európskej únii. Je to však dobré na papieri a realita je často iná. Aj v Európskej únii máme ešte stále obrovské rozdiely medzi tým, čo je napísané a ako sa to deje v skutočnosti.
Ženy zarábajú menej za tú istú prácu. Napríklad ak napečie chlieb v pekárni žena alebo ho napečie muž, v realite platí, že chlieb od muža je drahší, lebo jeho práca je drahšia. Takže toto je jedna z vecí. Slovensko má najväčší problém v prístupe žien k moci, pretože máme najmenej žien vo vláde z celej Európskej únie. Žien, ktoré majú reálnu možnosť ovplyvňovať to, čo sa deje v štáte.
Ako vnímate zastúpenie žien v európskej politike dnes – ide už o prirodzený stav, alebo ženy stále narážajú na neviditeľné bariéry?
Absolútne narážajú na neviditeľné bariéry. Potvrdzuje to každá jedna štúdia. Neviditeľné bariéry spočívajú hlavne v tom, koľko neviditeľnej práce žena robí. Okrem toho, že napríklad pracuje, tak starostlivosť o deti, o rodičov či o domácnosť je zo 70 % na pleciach žien. Táto práca nie je platená nikde v Európskej únii, alebo je platená len veľmi málo.
A tiež sú tu potom aj neformálne alebo kultúrne bariéry, keď si ženy veria menej ako muži. Je to fakt, je to namerané. Na druhej strane nám aj spoločnosť často dôveruje menej, nechce mať ženy premiérky. Hoci sa tie čísla menia a ľudia sú stále otvorenejší tomu, aby mali ženy političky za rokovacími stolmi.
Ste relatívne novou tvárou v európskej politike – čo vás po nástupe do Európskeho parlamentu najviac prekvapilo v tom, ako sa tvorí európska politika v praxi?
Európska politika je z môjho pohľadu výkvetom demokracie, pretože sa naozaj rozprávame nielen s celou paletou politikov od absolútne krajnej pravice až po krajnú ľavicu. Potom sa bavíme s národnými vládami na národnej úrovni a chodíme do regiónov, kde komunikujeme s tamojšími predstaviteľmi. Plus tu máme veľmi silnú neziskovú scénu alebo rôzne občianske združenia.
Takže každý hlas je počuť. Tých hlasov je veľakrát veľmi veľa. Často sú protichodné a je naozaj náročné niekedy vedieť z toho vyplávať tak, aby sme ostali aj my politici s rovnou chrbticou, so vztýčenou hlavou a vedeli sa na seba pozrieť každý deň do zrkadla s tým, že som naozaj urobila všetko, čo som vedela pre ľudí, pre Slovensko a že som to dokázala presadiť.
Z tohto pohľadu je to pomerne náročné, ale ja v tento projekt verím. Myslím si, že je to to najlepšie, čo v Európe kedy na politickej úrovni vzniklo, a budem robiť všetko pre to, aby to pretrvalo.
Má podľa vás európska politika dostatok ženských hlasov aj pri rozhodovaní o kľúčových témach, ako sú bezpečnosť, ekonomika či energetika?
To je veľmi zaujímavá otázka, lebo presne to sú sektory, kde tých žien je, samozrejme, menej. Ja som si to vzala za svoje a rozumiem, že sú to veľmi zásadné témy pre obyvateľov, pre náš rozvoj a progres. Sama sa venujem najmä bezpečnosti a obrane.
V obrannom výbore v Európskom parlamente je viac mužov, napriek tomu je tam ženský hlas potrebný. Takisto som súčasťou rozpočtového výboru, kde je asi 90 % mužov, ale o čom inom máme rozhodovať, ak nie o tom, kam sa peniaze posunú. Moje motto v celej politike je, že ak za rozhodovacím stolom nesedím alebo ak za ním nesedia aj ženy, tak často tie ženy alebo ľudia, ktorých zastupujem, sú na tom stole a rozhoduje o nich niekto iný. Takže ak nie ste za stolom, ste menu na stole.
Komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk nedávno upozornil na rastúce násilie páchané na ženách. Je podľa vás reakcia európskych inštitúcií dostatočná?
Myslím si, že európske inštitúcie robia všetko, čo majú v kompetenciách. Často si myslíme, že EÚ má nejaké väčšie kompetencie, že môže viac zasiahnuť, že môže robiť niečo ešte väčšie, že by mala byť oveľa vokálnejšia, hlasnejšia… Ale keď sa pozrieme na to, v čom je obmedzovaná, tak je tých oblastí stále veľa.
Najmä Slovensko má v tomto smere značné medzery. Čo sa týka napríklad ochrany žien a obetí, má ešte dlhú cestu pred sebou. Väčšinu kompetencií majú národné vlády, čiže aj tá naša. My politici, ale aj obyvatelia, potrebujeme tlačiť v prvom rade na vládu, aby sa to, čo bolo dohodnuté a napísané, u nás implementovalo aj do praxe.
Ktoré konkrétne opatrenia by mala podľa vás Európska únia prijať, aby sa zlepšilo postavenie žien nielen politicky, ale aj ekonomicky?
Myslím si, že EÚ sa snaží robiť v rámci svojich kompetencií maximum. Je tu viacero bojov, ktoré vedieme v rôznych oblastiach. Snažíme sa stále. Slovensko bude musieť tento rok implementovať celoeurópsky zákon o rovnosti odmeňovania, čiže aby za rovnakú prácu dostali muži a ženy rovnakú mzdu.
Existuje aj celoeurópsky zákon o tom, aby boli ženy zastúpené v rozhodovacích radách veľkých firiem. Volá sa to Women on Board. Ide o to, aby vo veľkých spoločnostiach, ktoré majú viac ako 250 zamestnancov a sú kótované na burzách, boli ženy súčasťou rozhodovacích rád, keďže na základe výskumov a reality totiž vieme, že práve takéto firmy sú najúspešnejšie, a my podporujeme konkurencieschopnosť v EÚ.
A do tretice je tu stále boj o ľudské práva, o prístup k zdravotnej starostlivosti. Možno ste zachytili, že v ostatných mesiacoch som spolu s kolegyňami veľmi bojovala za to, aby základná zdravotná starostlivosť pre ženy bola absolútnym základom a aby to EÚ podporovala.
V niektorých krajinách, napríklad v Poľsku alebo na Malte, sa deje to, že ak ženu niekto znásilní, nemôže ísť na interrupciu. Ak sa rozhodne, že nechce pokračovať v tehotenstve, tak ju môžu zavrieť alebo môžu zavrieť lekára, ktorý interrupciu vykoná. A stalo sa aj to – a takýchto prípadov v EÚ je viac -, že ženy jednoducho zomreli, pretože túto základnú starostlivosť nedostali. A neudialo sa to len vtedy, keď sa rozhodli, že nechcú mať dieťa, ale aj vtedy, keď prirodzene potratili, plod odumrel a lekári nemohli zasiahnuť.
Aj na Slovensku dodnes máme nevyhovujúce nastavenie. Existujú spôsoby interrupcie, ktoré by boli omnoho humánnejšie, napríklad tabletky. Aj preto som veľmi podporovala iniciatívu „My Voice, My Choice“, ktorá bojuje za to, aby EÚ dokázala podať pomocnú ruku, ak ženy musia takýto zákrok podstúpiť, napríklad pri hradení niektorých nákladov, ktoré z toho vyplývajú.
Vidíte v niektorých členských štátoch trend spochybňovania práv žien? Ako by mala Únia na takéto výzvy reagovať?
Deje sa to v každom členskom štáte, vo väčšej či menšej miere. Bohužiaľ, sú tu silné tendencie, a ja osobne mám pocit, že sa stále zväčšujú, pretože získavajú financie napríklad z Ruska, zo Spojených štátov a silných konzervatívnych kruhov. V Európe dochádza k financovaniu týchto protiženských hnutí: deje sa čoraz častejšie a vkladá sa doň čoraz viac peňazí. Sú oveľa lepšie skoordinovaní. Takže aj my v Európskom parlamente cítime tieto tlaky čoraz silnejšie. V rôznych oblastiach sa snažíme vyrovnávať tieto rozdiely.
Až 51 % obyvateľov Európskej únie tvoria ženy. 51 % obyvateľov – ktorí nie sú ani podnikateľmi, ani učiteľmi, ani žiakmi. 51 % európskych obyvateľov sú ženy a my sa potrebujeme starať o ne rovnako ako o zvyšných 49 %. Nemôžu mať horšie možnosti. Bola by som veľmi rada, keby sme si tieto okuliare pochopenia nasadili všetci – aj ženy – a nerobili si navzájom zle. A ak aj muži pochopia, že ak si budeme rovní, bude to dobré aj pre nich, budeme všetci víťazi.
Ďakujeme za rozhovor!
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi respondenta a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?