Domov » ROZHOVORY

Europoslankyňa Yar: Ak ženy nesedia za rozhodovacím stolom, stávajú sa „menu na stole“ (Rozhovor)

Postavenie žien v spoločnosti patrí medzi témy, ktoré sa v posledných rokoch čoraz častejšie objavujú aj v európskej politike. Európska únia prijala viaceré zákony na ochranu pred diskrimináciou a podporu rovnosti odmeňovania, no podľa slovenskej europoslankyne Lucie Yar (PS/Obnovme Európu) realita často za legislatívou zaostáva. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko hovorí o tom, prečo ženy naďalej narážajú na neviditeľné bariéry, prečo ich je v rozhodovacích pozíciách málo a aké výzvy čakajú Európu v oblasti ochrany práv žien. Vysvetľuje tiež, prečo sa sama venuje témam bezpečnosti a rozpočtu, ktoré sú v politike naďalej prevažne mužskou doménou.

Epoch Times Slovensko: Téma tohtoročných diskusií v Európskom parlamente sa sústreďuje na postavenie žien v spoločnosti. Kam sa podľa vás Európska únia v tejto oblasti za posledné roky reálne posunula?

Lucia Yar: Najväčší posun, ktorý Európska únia zaznamenáva, je určite legislatívnosť. Európska únia je, samozrejme, najznámejšia tým, že pripravuje spoločné celoeurópske zákony, že v EÚ máme najsilnejšie zákony, ktoré sa týkajú ochrany pred diskrimináciou, ochrany žien ako obetí, napríklad trestných činov. Nikde na svete nie je tak zákonne podchytená rovnaká pláca za tú istú prácu ako v Európskej únii. Je to však dobré na papieri a realita je častokrát iná. A aj v Európskej únii máme ešte stále obrovské rozdiely medzi tým, čo je napísané a ako sa to deje v skutočnosti.

Ženy zarábajú menej za tú istú prácu, napríklad ak napečie chlieb v pekárni žena alebo ho napečie muž. V realite platí, že chlieb od muža je drahší, lebo jeho práca je drahšia. Takže toto je jedna z vecí. Slovensko má najväčší problém v prístupe žien k moci, pretože máme najmenej žien vo vláde z celej Európskej únie. Žien, ktoré majú reálnu možnosť ovplyvňovať to, čo sa deje v štáte.

Ako vnímate zastúpenie žien v európskej politike dnes – ide už o prirodzený stav, alebo ženy stále narážajú na neviditeľné bariéry?

Absolútne narážajú na neviditeľné bariéry. Potvrdzuje to každá jedna štúdia. A tie neviditeľné bariéry spočívajú hlavne v tom, koľko neviditeľnej práce žena robí. Okrem toho, že napríklad pracuje, tak starostlivosť o deti, o rodičov, o domácnosť je zo 70 % na pleciach žien. Táto práca nie je platená nikde v Európskej únii, alebo veľmi málo platená.

A tiež sú tu potom aj neformálne alebo kultúrne bariéry, keď si ženy veria menej ako muži. Je to fakt, je to namerané. A z druhej strany aj spoločnosť nám častokrát menej dôveruje, nechce mať ženy premiérky. Hoci sa tie čísla menia a ľudia sú stále otvorenejší tomu, aby mali ženy političky za rokovacími stolmi.

Ste relatívne novou tvárou v európskej politike – čo vás po nástupe do Európskeho parlamentu najviac prekvapilo v tom, ako sa tvorí európska politika v praxi?

Európska politika je z môjho pohľadu výkvetom demokracie, pretože sa naozaj rozprávame nielen s celou paletou politikov od absolútne krajnej pravice až po krajnú ľavicu. Potom sa bavíme s národnými vládami na národnej úrovni a potom chodíme aj do regiónov, bavíme sa aj s tamojšími predstaviteľmi. Plus tu máme veľmi silnú neziskovú scénu alebo rôzne občianske združenia. 

Takže každý hlas je počuť. Tých hlasov je veľakrát veľmi veľa. Častokrát sú protichodné a je naozaj náročné niekedy vedieť z toho vyplávať tak, aby sme ostali aj my politici s rovnou chrbticou, so vztýčenou hlavou a vedeli sa na seba pozrieť každý deň do zrkadla s tým, že som naozaj urobila všetko, čo som vedela pre ľudí, pre Slovensko a že som to vedela presadiť.

Z tohto pohľadu je to pomerne náročné, ale ja v tento projekt verím. Myslím si, že je to to najlepšie, čo v Európe kedy na politickej úrovni vzniklo a budem urobiť všetko pre to, aby to pretrvalo.

Má podľa vás európska politika dostatok ženských hlasov aj pri rozhodovaní o kľúčových témach, ako sú bezpečnosť, ekonomika či energetika?

To je veľmi zaujímavá otázka, lebo presne to sú sektory, kde tých žien je, samozrejme, menej. Ja som si to vzala za svoje a rozumiem, že sú to veľmi zásadné témy pre obyvateľov, pre náš rozvoj, pre náš progres. Sama sa venujem špeciálne bezpečnosti a obrane. 

V obrannom výbore v Európskom parlamente je viac mužov, napriek tomu je tam ženský hlas potrebný. Takisto som súčasťou rozpočtového výboru, kde je asi 90 % mužov, ale o čom inom máme rozhodovať, keď nie o tom, kam sa peniaze posunú. Moje motto v celej politike je, že ak za rozhodovacím stolom nesedím, alebo ak za ním nesedia aj ženy, tak častokrát tie ženy alebo ľudia, ktorých ja zastupujem, sú na tom stole a rozhoduje o nich niekto iný. Takže ak nie ste za stolom, ste menu na stole.

Komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk nedávno upozornil na rastúce násilie páchané na ženách. Je podľa vás reakcia európskych inštitúcií dostatočná?

Myslím si, že európske inštitúcie robia všetko, čo majú v kompetenciách. Častokrát si myslíme, že EÚ má nejaké väčšie kompetencie, že môže viac zasiahnuť, že môže robiť niečo ešte väčšie, že by mala byť oveľa vokálnejšia, hlasnejšia… Ale keď sa pozrieme na to, v čom je obmedzovaná, tak je tých oblastí stále veľa. 

Špeciálne Slovensko má v tom dosť medzery. Čo sa týka napríklad ochrany žien, ochrany obetí, má ešte veľkú cestu pred sebou. Väčšinu kompetencií majú vlády, národné vlády, čiže aj naša vláda. Ľudia, obyvatelia, aj, my, politici potrebujeme tlačiť prvom rade na vládu, aby to, čo bolo niekde napísané, na čom sme sa všetci dohodli, sa u nás aj implementovalo do praxe.

Ktoré konkrétne opatrenia by mala podľa vás Európska únia prijať, aby sa zlepšilo postavenie žien nielen politicky, ale aj ekonomicky?

Myslím si, že EÚ sa snaží robiť v rámci kompetencií, ktoré má, čo najviac. Je tu viacero bojov, ktoré vedieme v rôznych oblastiach. Snažíme sa stále, a Slovensko bude musieť tento rok implementovať celoeurópsky zákon o rovnosti odmeňovania, čiže aby za rovnakú prácu dostali muži a ženy rovnakú mzdu. 

Existuje aj celoeurópsky zákon o tom, aby ženy boli prítomné v rozhodovacích radách veľkých firiem. Volá sa to Women on Board, čiže aby vo veľkých firmách, ktoré majú vyše 250 zamestnancov a sú kotované na burzách, boli ženy súčasťou rozhodovacích rád, keďže na základe výskumov a reality vieme, že práve takéto firmy sú najúspešnejšie a my podporujeme konkurencieschopnosť v EÚ. 

A do tretice je tu ešte stále boj o ľudské práva, o prístup k zdravotnej starostlivosti. Možno ste zachytili, ale v ostatných mesiacoch som aj ja, aj moje kolegyne, veľmi bojovali za to, aby základná zdravotná starostlivosť pre ženy bola absolútne kľúčom a aby tomu EÚ napomáhala.

V niektorých krajinách, napríklad v Poľsku alebo na Malte sa deje to, že ak vás ako ženu niekto znásilní, nemôžete ísť na interrupciu. Ak sa rozhodnete, že nechcete ďalej pokračovať v tehotenstve, tak vás môžu aj zavrieť alebo zavrieť lekára, ktorý interrupciu vykoná. Alebo sa stalo aj to, a je viacero takýchto prípadov v EÚ, že ženy jednoducho zomreli, pretože túto základnú starostlivosť nedostali. A neudialo sa to len vtedy, keď sa rozhodli, že nechcú mať dieťa, ale aj vtedy, keď prirodzene potratili, plod umrel a lekári nemohli zasiahnuť.

Aj na Slovensku ešte stále máme horibilné nastavenie. Existujú spôsoby interrupcie, ktoré by boli omnoho humánnejšie, napríklad tabletky. A aj preto som veľmi podporovala iniciatívu „My Voice, My Choice“, ktorá bojuje za to, aby EÚ vedela podať pomocnú ruku, ak ženy musia takúto interrupciu podstúpiť, napríklad pri hradení niektorých nákladov, ktoré z toho vyplývajú.

Vidíte v niektorých členských štátoch trend spochybňovania práv žien? Ako by mala Únia na takéto výzvy reagovať?

V každom jednom členskom štáte sa to deje, vo väčšej alebo v menšej miere. Bohužiaľ, sú tu obrovské tendencie a ja mám osobne pocit, že sa stále zväčšujú, pretože získavajú financie napríklad aj z Ruska, zo Spojených štátov a silných konzervatívnych kruhov. V Európe sa deje financovanie týchto protiženských hnutí. Deje sa čoraz častejšie a prichádza na to čoraz viac peňazí. Sú oveľa viac a lepšie skoordinovaní. Takže aj my v Európskom parlamente cítime tieto tlaky čoraz silnejšie. V rôznych oblastiach sa snažíme vyrovnávať tieto rozdiely.

Až 51 % obyvateľov Európskej Únie sú ženy. 51 % obyvateľov nie je ani podnikateľov, ani učiteľov, ani žiakov, ani ničoho. 51 % obyvateľov sú ženy a my sa potrebujeme starať o nich takisto, ako o 49 % zvyšných. Nemôžu mať horšie možnosti. A ja by som bola veľmi rada, keby sme si tieto okuliare pochopenia nasadili všetci – aj ženy – a nerobili si navzájom zle. A aj muži, ktorí ak pochopia, že ak si budeme rovní, že to bude dobré aj pre nich. Vtedy budeme všetci víťazi.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK