Pravdy a mýty o rímskych gladiátoroch: podobné ako dnešný futbal a wrestling
Gladiátori boli neoddeliteľnou súčasťou niekdajšej Rímskej ríše a mýty o týchto legendárnych bojovníkoch stále pretrvávajú. Boli hry skutočne bojom na život a na smrť? Čelili bojovníci exotickým divokým zvieratám a zomierali v masových námorných bitkách inscenovaných v rímskom Koloseu?
Tisíce ľudí sedia na tribúnach a jasajú. Pozornosť sa sústreďuje na dvoch mužov v strede arény. Zatiaľ sa piesčitý povrch arény už sfarbil do červena od krvavého zápasu. Aplauzujúce publikum palcom hore alebo dole rozhoduje, či bude porazený muž omilostený, alebo odsúdený na smrť.
Tento obraz rímskych gladiátorov sa sformoval v mysliach mnohých ľudí a trvá už celé stáročia. Avšak nie všetko, čo možno vidieť v dnešných filmoch, zodpovedá skutočnosti, aj keď niektoré z nich môžu mať štipku pravdy. Pravda siaha od pohrebných hier a zápasov vedených rozhodcami až po drahé tréningy a oslavu zločincov.
Pôvod gladiátorov
Názov gladiátor je odvodený od latinského slova „gladius“ – slávneho krátkeho meča Rimanov, ktorý používali legionári vo svojich armádach ako štandardnú zbraň. V závislosti od typu boli touto zbraňou vybavení aj gladiátori v aréne.
Posúdiť, odkiaľ tieto súboje pochádzali, je náročné. Mnohí historici predpokladajú, že ich korene siahajú k Etruskom – národu, ktorý ovládal Taliansko pred Rimanmi. Etruskovia vraj takéto zápasy organizovali ako súčasť pochovávania privilegovanej vrstvy. Niektoré aspekty etruskej kultúry sa potom mohli preniesť do rímskej kultúry prostredníctvom gladiátorských zápasov.
Prvé rímske zápasy sa údajne konali v Ríme v roku 264 pred Kr. počas pohrebu aristokratov. Zdá sa, že časom sa zápasy stávali čoraz populárnejšími. Namiesto toho, aby sa konali z náboženských dôvodov, čoskoro slúžili predovšetkým na zábavu ľudí.
Neskôr si Rimania na tieto významné podujatia nechali postaviť arény z dreva alebo kameňa – ako napríklad najstarší kamenný amfiteáter v Pompejach alebo slávne Koloseum v hlavnom meste.
Zorganizovaním bitiek sledovali organizátori a sponzori, medzi ktorými boli aristokrati, politici a dokonca aj rímski cisári, určité ciele. Medzi tieto ciele patrili veľké finančné príjmy, demonštrácia moci Ríma a priazeň občanov.
Presne naplánované
Podobne ako dnešné futbalové zápasy, aj gladiátorské zápasy boli dobre organizované a organizátori ich vopred ohlasovali. Jedným z týchto spôsobov boli graffiti, ako to pôsobivo dokazujú tie z Pompejí. Okrem organizátora a dátumu sa na nich uvádzal aj počet zápasov a mená bojovníkov, ktorí proti sebe nastúpia.
V závislosti od miesta konania sa gladiátorské zápasy mohli konať štyrikrát alebo dokonca stokrát do roka. Harmonogram zostával zväčša rovnaký. Podľa austrálskeho historika Alastaira Blansharda sa náboženský charakter nikdy úplne nestratil, keďže každý deň začínal slávnostnými procesiami a obetami na oltároch. Po tomto úvode sa ráno konali poľovačky na zvieratá a napoludnie popravy odsúdených. Vrcholom však boli popoludňajšie gladiátorské hry.
Lovy zvierat
Na rozdiel od všeobecného presvedčenia proti zvieratám nebojovali odsúdenci alebo gladiátori, ale špeciálne vycvičení lovci – známi aj ako „venationes“. Zriedkavejšie proti sebe bojovali rôzne druhy zvierat, napríklad medvede, mačkovité šelmy alebo býky. Mäso z mŕtvych zvierat sa neskôr rozdávalo obyčajným ľuďom v hľadisku.
Takéto predstavenia stáli život významné množstvá zvierat – s citeľnými následkami pre ich populáciu. Šelmy sa často privážali zo vzdialených rímskych provincií, pričom na tom okrem iných spolupracovali aj vojaci.
Popravy
Po lovoch zvierat sa konali popravy ľudí, ktorí sa mali dopustiť porušenia rímskych zákonov. Hoci Rímska ríša bola priekopníkom modernosti v mnohých oblastiach, neexistovala žiadna polícia alebo verejný žalobca, ktorí by v súdnom konaní rozhodli o vine alebo nevine obvineného. Je preto možné, že boli odsúdení aj nevinní ľudia.
Ako boli popravy vykonávané nie je presne známe. Podľa písomných prameňov existovalo „damnatio ad bestias“ (odsúdenie na smrť divými zvieratami) alebo „damnatio ad ferrum“ (odsúdenie na boj so železom bez šance na záchranu), ale či a ako často sa vykonávali v amfiteátroch, nie je jasné. Príležitostne sa mali inscenovať aj mytologické scény, ako napríklad smrť legendárneho Herkula alebo osudný let Ikara k slnku.
Morské bitky
V spisoch viacerých rímskych historikov sa uvádza, že pri osobitných príležitostiach sa konali aj námorné bitky – takzvané naumachie. Hovorí sa, že sa na scénach prehrávajúcich slávne námorné bitky zúčastňovali aj odsúdenci na smrť.
Jedno z týchto predstavení sa malo odohrať pri otvorení Kolosea v roku 80 po Kr. Nedávne výskumy v samotnom amfiteátri ukázali, že Rimania dokázali Koloseum zaplavovať vďaka rôznym mechanizmom.
Gladiátorské zápasy
V populárnych gladiátorských zápasoch proti sebe zvyčajne stáli dvaja rovnako silní, ale rôzne vybavení protivníci. Na rozdiel od toho, ako je to ukázané v mnohých filmoch, exibičný súboj sprevádzali aj rozhodcovia. Išlo o formu wrestlingu s mečom a štítom.
Rozhodcovia dbali na to, aby bojovníci dodržiavali všetky pravidlá, ako vysvetľuje nemecký historik Marcus Junkelmann vo svojej knihe „Hra so smrťou. Ako bojovali rímski gladiátori“. Napriek tomu však dochádzalo k ťažkým zraneniam alebo dokonca k úmrtiam.
Opovrhovaní, uznávaní gladiátori
Gladiátori zdobili steny, poháre na pitie alebo brnenia, v živote rímskych občanov boli všadeprítomní. Ich strhujúce zápasy priťahovali davy divákov a uchvacovali „fanúšikov“. Podobne ako v moderných futbalových zápasoch proti sebe bojovali veľkí rivali a ich priaznivci tiež vyvolávali nepokoje.
Jedným zo starovekých derby bol súboj medzi Pompejami a ich susedom Nuceriou okolo roku 59 po Kr. To, čo sa začalo vášnivým povzbudzovaním, sa skončilo fatálne – väčšina krvi tiekla na tribúnach. Keďže vražednú vravu vyvolali priaznivci Pompejí, cisár zakázal mestu organizovať gladiátorské zápasy na desať rokov.
Táto skutočnosť sa zdá byť mätúca, keď vezmeme do úvahy sociálne zázemie bojovníkov. Gladiátori boli zvyčajne vojnoví zajatci alebo odsúdení vrahovia, zlodeji a podpaľači.
Tých, ktorí neboli odsúdení na trest smrti alebo vyhnanstvo a boli silne stavaní, mohol kúpiť gladiátorský majster – „lanista“ – a vycvičiť ich vo svojom „luduse“ – gladiátorskej škole. Ubytovanie, výcvik, strava a lekárska starostlivosť stáli lanistu veľa peňazí.
O tom, či boli medzi gladiátormi aj rímski občania a ženy, sa dodnes vedú spory. „V skutočnosti sú dôkazy o gladiátoroch, ktorí by boli zároveň občanmi Ríma, veľmi zriedkavé. Takmer určite ich do arény hnalo skôr extrémne zúfalstvo než túžba po sláve,“ hovorí historik Alastair Blanshard.
Navyše, nie každý zápas bol na život a na smrť, ako sa domnieva profesor Cavan Concannon z University of Southern California. Napríklad gladiátor menom Hilarus mal vyhrať 12 zo 14 zápasov.
Pohľad do života bojovníkov
V skutočnosti boli všetci gladiátori podľa zákona považovaní za otrokov. A tak sa s nimi aj zaobchádzalo, ako dokazujú aj okovy na nohy z gladiátorských kasární v Pompejach. Pozostatky gladiátorskej školy v Carnunte v Rakúsku neďaleko slovenských hraníc poskytli v roku 2014 ďalšie poznatky. Dvojposchodová škola mala priestor pre približne 80 gladiátorov, z ktorých jeden alebo dvaja zdieľali celu s rozlohou tri metre štvorcové. Nachádzal sa tu aj veľký tréningový priestor, vyhrievané podlahy, kúpele, zdravotnícke zariadenia a cintorín.
Z analýzy kostier pripisovaných gladiátorom vyplýva, že mnohí z mužov trpeli v detstve podvýživou a pochádzali z chudobných pomerov. V škole bojovníci dostávali 3 výživné jedlá denne, aby mali zabezpečený dostatok energie.
Výcvik prebiehal na cvičisku pod vedením inštruktorov („magistri“) s mečmi vyrobenými z dreva alebo tupého kovu. Samotní inštruktori kedysi stáli v aréne a špecializovali sa na výcvik určitého typu gladiátorov. Celkovo existovalo viac ako 20 typov gladiátorov, z ktorých nasledujúcich 6 bolo najbežnejších.
Thraex
Tento typ gladiátora je pomenovaný podľa národa z Trácie v dnešnom balkánskom regióne, ktorý sa v roku 46 po Kr. stal rímskou provinciou. Thraex bol ľahko ozbrojený bojovník so zahnutým krátkym mečom. Chránil ho malý obdĺžnikový zakrivený štít, prilba, látkové polstrovanie na rukách a nohách a vysoké kovové chrániče. Prilba mala dopredu sklonený štít, niekedy s hrebeňom. Zvyčajne bojoval proti Murmillovi, zriedkavejšie proti Hoplomachovi.
Gladiátor typu „Thraex“ (Matthias Kabel, Wikimedia Commons/ CC BY-SA 3.0)
Murmillo
Murmillo bol ťažko ozbrojený gladiátor. Pomenovanie je odvodené od morskej ryby „murma“, ktorá sa chytá do sietí. K jeho výstroju patril klasický krátky meč, stredne veľký ochranný štít, prilba, textilné polstrovanie na rukách a nohách a krátke kovové chrániče. Jeho prilba mala hrebeň a mriežku na otvoroch pre oči. Bojoval najmä proti Thraexovi, Hoplomachovi a menej často proti Retiariusovi.
Hoplomachus
Tento typ gladiátora je pomenovaný podľa starogréckeho šermiarskeho športu (hoplomachia), ktorý zahŕňal boj s kopijou a štítom. Podľa toho je bojovník vybavený kopijou, dýkou, malým okrúhlym štítom, prilbou, textilným polstrovaním na rukách a nohách a vysokými kovovými chráničmi. Prilba má lem a často aj hrebeň. Bojoval najmä proti Murmillovi, menej často proti Thraexovi.
Provocator
Provocator v preklade znamená „vyzývateľ“. Gladiátor mal ťažké brnenie a bojoval klasickým krátkym mečom. Chránil ho stredne veľký zakrivený štít, kovový náprsný pancier, prilba, textilné polstrovanie na ruke s mečom a kovové chrániče v polovičnej výške. Hlavu mu úplne chránila prilba bez hrebeňa. Bojoval najmä proti ďalšiemu Provocatorovi.
Secutor
Secutor v preklade znamená „prenasledovateľ“. Podobne ako Murmillo mal ťažké brnenie. K jeho výstroju patril klasický krátky meč, stredne veľký ochranný štít, prilba, textilné polstrovanie na ruke s mečom a krátke kovové chrániče. Prilba mu chránila celú tvár a mala len úzke štrbiny na oči, takže sa pod ňou ťažko dýchalo. Bojoval najmä proti Retiariovi.
Retiarius
Retiarius v preklade znamená „bojovník so sieťou“. Bol to ľahko vyzbrojený gladiátor s trojzubcom, sieťou a dýkou. Jedinou ochranou, ktorú mal, bolo textilné polstrovanie na ruke s mečom a krátke kovové chrániče.
Napriek svojmu nízkemu postaveniu boli gladiátori uznávaní pre svoju odvahu a statočnosť. V 4. storočí po Kr. sa krviprelievanie v aréne definitívne skončilo uznaním kresťanstva.
Pôvodný článok
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
