Svet

Ako by si NATO poradilo bez USA? Odborníci načrtli možné scenáre

Možnosť vystúpenia Spojených štátov z NATO vedie európskych lídrov k zhodnoteniu vojenských kapacít, ktoré by v takom prípade zostali bez americkej sily.

Európske krajiny NATO by museli posilniť svoje armády o najmenej 300 000 vojakov a výrazne zvýšiť výdavky na obranu nad 3,5 % hrubého domáceho produktu (HDP) – čo predstavuje minimálne 250 miliárd eur. Zároveň by museli oživiť a prepojiť svoju priemyselnú základňu, aby sa v prípade absencie americkej podpory dokázali brániť proti Rusku.

Podľa spoločnej analýzy európskych think tankov Bruegel a Kiel Institute for World Economy z roku 2025 by to navyše museli stihnúť v rekordne krátkom čase.

Analýza uvádza, že hoci je na kontinente momentálne rozmiestnených 80 000 amerických vojakov na 30 základniach a USA disponujú schopnosťou rýchleho nasadenia síl, Moskva pravdepodobne otestuje odhodlanie Aliancie „v priebehu troch až desiatich rokov“.

Kedysi nepredstaviteľná myšlienka, že by Spojené štáty vystúpili z NATO, je teraz reálna. Americký prezident Donald Trump už dlho kritizuje 32-člennú koalíciu, ktorú Pentagón vedie od roku 1949. Jeho tlak na zásadnú revíziu fungovania Aliancie zosilnel, keď jej členovia nereagovali na Trumpovu výzvu pomôcť USA vo vojne s Iránom ani sa nepripojili k blokáde iránskej námornej dopravy v Arabskom mori.

Prezident vyhlásil, že Európanov môže bez amerického vedenia a podpory čakať nepríjemné „zúčtovanie“. Hoci by si takýto krok vyžadoval súhlas Kongresu, čo je nepravdepodobné, prezidentove vyjadrenia rozprúdili na oboch stranách Atlantiku diskusiu o reštrukturalizácii Aliancie. Reštrukturalizácia by od Európanov vyžadovala prevzatie podstatne väčšieho dielu spoločného bremena.

Ako sa všeobecne uvádza, európski spojenci už aktívne diskutujú o scenári „NATO bez USA“ a pripravujú sa naň. Táto myšlienka vznikla ako reakcia na Trumpove politické priority: jeho požiadavky, aby Európa intenzívnejšie podporovala Ukrajinu v boji proti ruskej invázii, hrozby, že Dánsku vezme Grónsko, či vyjadrenia, v ktorých označil členské štáty za „zbabelcov“, ktorí pravdepodobne neplnia svoje záväzky.

Zatiaľ čo Američania začali spochybňovať odhodlanie Aliancie už počas administratívy Baracka Obamu, Európania dnes pochybujú o Trumpovej spoľahlivosti pri plnení zmluvných povinností.

V reakcii na Trumpovu požiadavku, aby spojenci NATO vyčlenili na obranu 5 % HDP, sa členovia na samite v roku 2025 dohodli a zaviazali, že budú do armády investovať 3,5 % – čo zodpovedá zhruba percentuálnemu podielu výdavkov USA – a ďalších 1,5 % do rozvoja infraštruktúry. Pod infraštruktúrou rozumieme kybernetickú bezpečnosť, krízové riadenie a prispôsobenie ciest, železníc, mostov a prístavov vojenským potrebám.

Ukrajinský premiér Denys Šmyhaľ (vľavo) a generálny tajomník NATO Mark Rutte počas tlačovej konferencie v centrále NATO v Bruseli, 15. októbra 2025. Tlak Spojených štátov na väčšiu sebestačnosť európskej obrany sa stal prioritou vo väčšine európskych metropol už po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022. (Foto: Nicolas Tucat/AFP via Getty Images)

Sila a peniaze

Zistenia odborníkov z Bruegelu a Kielu ukazujú, že európske armády majú k dispozícii kombinovanú silu približne 1,5 milióna vojakov. Na to, aby dokázali odolať hypotetickej ruskej invázii, by čisto európske sily potrebovali o 300 000 pešiakov (približne 50 brigád) viac, než mali v roku 2025. Podľa štúdie by na tri mesiace bojov nevyhnutné minimum predstavovalo aj 1 400 tankov, 2 000 bojových vozidiel pechoty a 700 delostreleckých systémov s viac ako miliónom kusov 155 mm munície.

Takýto nárast živej sily a výzbroje by prevýšil súčasné kapacity Francúzska, Nemecka, Talianska a Veľkej Británie dohromady.

A to hovoríme len o pozemných silách.

Aby európsky vojenský sektor dokázal konkurovať ruskej vojnovej produkcii, musel by zaviesť spoločné obstarávanie zbraní, unifikovanú výzbroj, jednotnú logistiku a integrované vojenské útvary. Takáto armáda by musela nahradiť rozmiestnené americké sily a jednotky, ktoré sa v rotáciách striedajú v 100-kilometrovom Suvalskom koridore medzi Poľskom a Litvou, a zároveň vybudovať základne v Moldavsku a Rumunsku.

To je však len zlomok z toho, čomu by „NATO bez USA“ muselo čeliť, uviedli pre Epoch Times vojenskí analytici a odborníci na medzinárodné vzťahy. Ak by Európania boli nútení prevziať hlavnú zodpovednosť za obranu kontinentu, americké ozbrojené sily by museli vo vlastnej réžii nahradiť tie špecializované kapacity a zručnosti, ktoré im doteraz poskytovali ich európski spojenci.

Francúzski vojaci počas cvičenia Dynamic Front 26 v rumunskom meste Cincu, 9. februára 2026. V reakcii na Trumpovu požiadavku, aby spojenci NATO vyčlenili na obranu 5 % HDP, sa členovia na samite v roku 2025 dohodli na limite 3,5 % na armádu a 1,5 % na rozvoj infraštruktúry. (Foto: Andrei Pungovschi/Getty Images)

„Európske sily NATO sú dobre vycvičené a disponujú vysoko kompetentným obranným priemyslom,“ hovorí June Teufel Dreyerová, profesorka politológie na University of Miami a vedúca vedecká pracovníčka Inštitútu pre výskum zahraničnej politiky, ktorá v minulosti pôsobila aj ako komisárka v americko-čínskej komisii pre hospodársku spoluprácu a bezpečnosť.

Európskych gigantov ako Thales či Leonardo by podľa nej určite lákala predstava masívnejších domácich investícií. Dodáva však, že európski zbrojári vedia jednu vec: bez objednávok americkej armády nemajú garantované financie na to, aby dokázali ročne vyrobiť napríklad 2 000 kusov vyčkávacej munície (dronov), a udržali tak krok s ruskou produkciou.

„Francúzi a Nemci stavajú uznávané dieselelektrické ponorky, Švédsko vyrába skvelé stíhačky,“ dopĺňa Dreyerová.

Z hľadiska jadrového odstrašovania je však odchod USA z NATO problematický. Dreyerová pripomenula vyhlásenie britského premiéra Keira Starmera z júna 2025, že Spojené kráľovstvo kúpi prinajmenšom 12 amerických stíhačiek F-35, aby posilnilo interoperabilitu obrany NATO v rámci jadrovej stratégie. Tieto lietadlá by totiž boli jediným jadrovým odstrašujúcim prostriedkom Británie okrem jej ponorkovej flotily. Táto neviditeľná stíhačka nastupuje do boja ako prvá a dokáže niesť konvenčné aj jadrové zbrane.

Koordinácia USA a Európy pri obstarávaní a výrobe obranných technológií podľa nej šetrí peniaze aj náklady na výskum a vývoj najmodernejších zbraní. Uviedla aj to, že predpokladané náklady na stíhačku šiestej generácie F-47 sú 4,4 miliardy dolárov: v tomto prípade ide o zdieľaný výdavok Aliancie.

Náčelník štábu letectva USA generál David Allvin v rozhovore s prezidentom Donaldom Trumpom v Oválnej pracovni, 21. marca 2025. Trump oznámil vývoj stíhačky šiestej generácie F-47, ktorá má v rámci programu Next Generation Air Dominance nahradiť stroje F-22 Raptor. (Foto: Anna Moneymaker/Getty Images)

Špecializácia a skúsenosti

Ak by došlo k prerušeniu väzieb v rámci NATO, Spojené štáty by prišli o to, čo kapitán námorníctva na dôchodku a prispievateľ do Epoch Times Carl Schuster nazýva „úžasnými schopnosťami, ktoré sa môžu v akomkoľvek konflikte ukázať ako nevyhnutné“. Patrí sem konštrukcia lietadiel a lodí, špeciálne operácie a regionálne know-how, ako sú schopnosti viesť horské operácie či vojnu v Arktíde.

Mnohé európske vojenské prostriedky však starnú a podľa Schustera lídri prejavili naliehavosť pri riešení týchto nedostatkov až po ruskej invázii na Ukrajinu a Trumpových hrozbách, že USA vystúpia z Aliancie.

Vyslovil pochybnosti o spoľahlivosti Španielska, ktoré odmietlo povoliť USA využívať svoje základne pri útokoch proti Iránu, a zapochyboval aj o Turecku. „Španielsko odmietlo akúkoľvek predstavu o nasadení svojich pozemných a vzdušných síl do boja mimo španielskeho územia,“ hovorí Schuster. „Ich príspevok k obrane NATO je teda skôr štatistický než reálny.“

Turecko má síce najväčšiu pozemnú armádu v Aliancii, no jeho „ochota podieľať sa na obrane Grécka, Bulharska a východnej Európy“ je podľa neho otázna.

O spojenectve Turecka zapochyboval v septembri 2025 aj riaditeľ analytického centra Middle East Forum Gregg Roman. Vo svojom texte pre Epoch Times zdôraznil potrebu revízie tureckého pôsobenia v NATO, k čomu ho viedli ústretové gestá Ankary voči Teheránu a Pekingu na samite Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS). „Dnes je jasné, že takáto revízia je nevyhnutná. Ak sa spojenec ako Turecko strategicky zbližuje s Iránom a blokom ŠOS, proti ktorému stojíme, nemožno mu pri spoločnom plánovaní protiraketovej obrany dôverovať.“

Turecké obojživelné jednotky počas cvičenia NATO Neptune Strike 2025-3 v Jadranskom mori, 24. septembra 2025. Niektorí analytici poukazujú na postoj Turecka, ktoré sa údajne zbližuje s Iránom a členmi Šanghajskej organizácie spolupráce. (Foto: Alberto Pizzoli/AFP via Getty Images)

Vôľa bojovať

Gregg Roman spochybnil kompetencie NATO v celom spektre vojenských kapacít.

„Zoberme si najhorší scenár,“ hovorí. „Z Aliancie sa stane európsky obranný klub. Budete mať francúzsky jadrový dáždnik, britské námorníctvo, ktoré nedokáže nasadiť ani jeden torpédoborec, a nemeckú priemyselnú základňu neschopnú dodržať harmonogram dodávok munície.“

„Na papieri to prežije, ale v žiadnom prípade by to nefungovalo ako odstrašujúci prostriedok voči Moskve či iným regionálnym hráčom, a už vôbec nie voči Číne.“

Podobné obavy vyjadril aj Schuster, pričom poznamenal, že len máloktorá armáda NATO sa riadi spoločnými štandardami a disponuje vzájomne zladenými bojovými schopnosťami. Tento nedostatok sa mal podľa neho riešiť „v okamihu, keď sa Rusko opäť stalo agresorom“.

Jednotky španielskeho námorníctva s približne 570 vojakmi smerujú k mierovým silám OSN v južnom Libanone, 12. septembra 2006 (Foto: Pepe Diaz/AFP via Getty Images)

Anders Corr, vydavateľ časopisu Journal of Political Risk a riaditeľ spoločnosti Corr Analytics v Pittsburghu, sa domnieva, že Spojené štáty od svojich partnerov v NATO nič nepotrebujú a že európsky obranný priemysel udržiavajú pri živote len americké peniaze.

„Nie som si vedomý žiadnych významných európskych vojenských technológií, ktoré by USA už nevlastnili,“ tvrdí Corr. „Ak by USA potrebovali napríklad viac ľadoborcov alebo kapacít na sledovanie ponoriek, mohli by si ich relatívne ľahko postaviť alebo zaobstarať sami vzhľadom na predpokladané vyššie rozpočty na obranu v budúcnosti.“

Profesorka Dreyerová tému uzatvára otázkou: „Čo nám teda chýba? O našej odbornosti niet pochýb, no chýba nám ochota štátov NATO financovať náklady na vlastnú obranyschopnosť – a ich skutočná vôľa bojovať.“

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK