Demokratický socializmus zničil Európu (Komentár)
Desaťročia rozširovania verejnej správy, sociálnych výdavkov, dotácií a masovej migrácie zničili konkurencieschopnosť a hospodársky rast Európy, pričom všetko sa financovalo čoraz vyššími daňami a ďalším zadlžovaním. Zároveň sa prehĺbila spoločenská nespokojnosť. Daňoví poplatníci sú vyčerpaní, zatiaľ čo príjemcovia dotácií rabujú a ničia verejný majetok. Požiare vo francúzskych mestách sú dôsledkom tohto vývoja.
V sobotu 17. októbra sa Francúzsko opäť ocitlo v plameňoch. To, čo sa začalo protestmi proti vysokým životným nákladom a stavu štátneho školstva, prerástlo do jedných z najnásilnejších nepokojov, aké krajina zažila za celé desaťročia. Podľa francúzskej vlády vyšlo do ulíc 550 000 ľudí, 1 200 bolo zatknutých a 150 policajtov utrpelo zranenia.
V Limoges vyhorela radnica; v Marseille výtržníci vzali útokom mestský úrad; v Lyone pohltili plamene turistickú kanceláriu. Novinári agentúry AFP priamo na mieste opisovali ešte dramatickejšie scény, než aké zaznamenali počas nepokojov v roku 2013 a protestov hnutia žltých viest v rokoch 2018 – 2019, a to len šesť mesiacov pred prezidentskými voľbami.
Rozbité výklady, roztrieštené sklo a vyrabované prevádzky — veľké mestá vrátane Paríža, Marseille a Lille utrpeli značné škody na obchodoch. V Bordeaux starosta Thomas Cazenave uviedol, že len v jeho meste bolo vyrabovaných takmer sto obchodov.
Význam záberov z nepokojov sa bude zľahčovať tvrdením, že násilie páchala iba menšina a dav rabujúci luxusné obchody a supermarkety, samozrejme, nereprezentuje státisíce ľudí, ktorí protestovali pokojne. Rozhorčenie je však skutočné a oprávnené.
Európa, najrozsiahlejší sociálny štát na svete
Európa venovala pol storočia budovaniu najrozsiahlejšieho sociálneho štátu na svete, ktorý sa zakladal na sľube, že vláda zaručí blahobyt, bezpečnosť a rovnosť pre všetkých. Tento model žalostne zlyhal a tí, ktorým sľubovali hory-doly, dnes zisťujú, že štát ponúka len stagnáciu a chudobnenie.
Fotografia zobrazuje požiar, ktorý zničil radnicu v Limoges v strednom Francúzsku po tom, čo skupina ľudí 17. októbra 2026 počas protestov proti vysokým životným nákladom násilne vnikla do budovy. (Foto: Pascal Lachenaud/AFP prostredníctvom Getty Images)
Francúzsko je najvýraznejším príkladom škôd, ktoré ‚demokratický socializmus‘ spôsobuje bohatým krajinám. Francúzsko má najväčší podiel verejných výdavkov na HDP v Európskej únii. V roku 2025 dosiahli francúzske verejné výdavky 57,2 % HDP, čo je druhý najvyšší podiel v EÚ a 7,7 percentuálneho bodu nad priemerom.
Daňové zaťaženie patrí k najvyšším na svete, pričom v roku 2024 dosiahlo 45,3 % HDP, čím sa v rámci EÚ zaradilo hneď za Dánsko. Verejný dlh vzrástol v druhom štvrťroku 2026 na 119 % HDP, zatiaľ čo deficit dosiahol v roku 2025 úroveň 5,1 % HDP.
Ak by intervencionistický štát, vysoké dane a imigrácia prinášali blahobyt a sociálny zmier, Francúzsko by bolo rajom. Demonštranti pochodujúci ulicami Paríža však požadujú ešte viac toho istého lieku, ktorý ich priviedol do tohto stavu.
Sociálna mašinéria požiera ekonomiku
Francúzsko nie je ani extrémny, ani izolovaný prípad. Problém sa týka celého kontinentu. Verejné výdavky v Európskej únii dosiahli v roku 2025 úroveň 49,5 % HDP a v eurozóne 49,8 %.
Štát de facto priamo kontroluje polovicu ekonomiky a veľkú časť zvyšku nadmerne reguluje, dotuje alebo zdaňuje. Samotné dávky sociálnej ochrany dosiahli v roku 2024 hodnotu 4 925 miliárd eur, čo predstavuje 27,3 % HDP EÚ, po náraste o 6,9 % za jediný rok, zatiaľ čo nominálny HDP vzrástol len o 4,4 %.
K tomu sa pridávajú dotácie. Európske vlády minuli v roku 2024 na energetické dotácie 340 miliárd eur a ďalších 168 miliárd eur na štátnu pomoc.
Najprv zvyšujú ceny energií prostredníctvom daní, regulácií a ideologických opatrení, potom dotujú náklady, ktoré tým sami vyvolali, a napokon sa zadlžujú, aby tieto dotácie financovali. Občania platia trikrát: ako spotrebitelia, ako daňoví poplatníci a ako budúci dlžníci.
Zadlžovanie je nevyhnutným následkom. Grécko ukončilo rok 2025 s verejným dlhom vo výške 146,1 % svojho HDP; Taliansko na úrovni 137,1 %; Francúzsko 115,6 %; Belgicko 107,9 % a Španielsko 100,7 %.
Tieto čísla pritom neodhaľujú celý rozsah oveľa závažnejšieho záväzku. Podľa Eurostatu dosahujú dôchodkové nároky už získané v systémoch sociálneho zabezpečenia 500 % HDP v Španielsku, 462 % v Rakúsku, 438 % v Taliansku, 397 % vo Francúzsku a 347 % v Nemecku – a to takmer bez adekvátneho krytia. Ide o záväzky, ktoré žiadna vláda nemôže splniť bez zvýšenia daňového zaťaženia budúcich generácií alebo znehodnotenia kúpnej sily meny.
Nemecko, kedysi motor Európy, prevedie v roku 2026 zo spolkového rozpočtu do dôchodkového systému 127,4 miliardy eur, pričom v roku 2027 táto suma dosiahne 132 miliárd eur.
Dlh španielskeho systému sociálneho zabezpečenia sa od roku 2018 takmer štvornásobil – z 34,888 miliardy eur na 136,176 miliardy eur. Sociálne odvody pritom postačujú na krytie dôchodkov len do začiatku októbra. Sociálny štát dnes prežíva vďaka pôžičkám z budúcnosti, namiesto toho, aby ho udržiavala ekonomická produkcia.
Zničená konkurencieschopnosť
Nič nie je zadarmo. Každé vynaložené euro musí vytvoriť produktívna ekonomika, tá je však udusená. Medzinárodný menový fond predpovedá eurozóne v roku 2026 rast na úrovni iba 1,1 % v porovnaní s 2,3 % v Spojených štátoch, pričom pre Francúzsko odhaduje smiešnych 0,4 % a pre Taliansko 0,8 %.
Produktivita práce na odpracovanú hodinu v EÚ dosahovala v roku 2024 iba 78,5 % úrovne v USA a v roku 2025 vzrástla len o 0,4 %, v porovnaní s 1,6 % v USA.
Nemecká priemyselná produkcia od roku 2022 nepretržite klesá a Zväz nemeckého priemyslu už v roku 2026 neočakáva oživenie, ale len stagnáciu. Produkcia v energeticky náročných odvetviach je na najnižšej úrovni od konca roka 2023. Príčinami sú umelo vysoké ceny energií, nadmerné daňové zaťaženie pracovníkov, narastajúci počet regulácií a odliv kapitálu.
Inflácia situáciu len zhoršuje. V eurozóne dosiahla v septembri 2026 úroveň 3,8 %, zatiaľ čo ceny energií medziročne vzrástli o 18,9 %. Vlády, ktoré doteraz na každú krízu reagovali zvyšovaním množstva peňazí v obehu a masívnym zadlžovaním, dnes zisťujú, že kúpna sila občanov nedokáže držať krok s rastom cien. Kríza životných nákladov, ktorá vyhnala do ulíc Francúzska státisíce ľudí, je výsledkom desaťročí nadmerného, a nie nedostatočného štátneho intervencionizmu.
Masová imigrácia ako náhrada za reformy
Namiesto uskutočnenia reforiem sa európske vlády rozhodli doviezť ilúziu rastu. K 1. januáru 2025 sa 46,7 milióna osôb žijúcich v EÚ narodilo mimo Únie, čo predstavuje 10,4 % populácie, a počet občanov krajín mimo EÚ vzrástol za jediný rok o 1,6 milióna na 30,6 milióna.
Imigrácia môže byť silným motorom prosperity, ak sa migranti vyberajú podľa odborných zručností a integrujú sa do flexibilných trhov práce charakterizovaných nízkym zdanením a obmedzenými sociálnymi dávkami. Európa urobila presný opak. Skombinovala masovú imigráciu, rigidné trhy práce, vysoké daňové zaťaženie práce a jedny z najštedrejších sociálnych systémov na svete.
Výsledok bol predvídateľný. Mnohí imigranti, ktorým chýbajú stimuly na prispôsobenie sa a zapojenie do spoločnosti, uviazli v zle platených zamestnaniach a stali sa závislými od sociálnej pomoci. V dôsledku toho sú verejné služby preťažené, bývanie sa vo veľkých mestách stáva nedostupným a integrácia v celých štvrtiach zlyháva.
Vlády využívajú údaje o celkovom HDP, ktorého rast podporuje aj rast počtu obyvateľov, aby zakryli stagnáciu príjmu na obyvateľa, zatiaľ čo zamestnanci vidia, ako ich reálna kúpna sila klesá v dôsledku inflácie a daní. Toto je dôkaz, že model, ktorý sľuboval hory-doly všetkým, napokon sklamal každého.
Ak štát narastie natoľko, že sľubuje všetko, napokon neponúka takmer nič a zároveň si prisvojuje všetko, čo môže.
Rozhorčení daňoví poplatníci a občania presvedčení, že majú nárok na všetko
Demokratický socializmus splodil dva typy rozhorčených Európanov. Prvým je hnevlivý daňový poplatník: zamestnanec strednej triedy, malý podnikateľ a živnostník, ktorý každý rok platí viac na daniach a čelí zhoršujúcej sa kvalite verejných služieb, nekonečným čakacím zoznamom, nedostupnému bývaniu, bezpečnostným problémom a neistote v súvislosti s dôchodkovým systémom, ktorý pri ich odchode do dôchodku už nebude existovať.
Druhým typom je Európan, ktorý si myslí, že mu patrí všetko – človek z časti obyvateľstva, ktorej desaťročia vštepovali presvedčenie, že štát jej dlhuje všetko, a na nevyhnutné sklamanie reaguje hnevom a násilím.
Obaja sú obeťami rovnakej lži. Politici sľúbili zvýšiť dane najbohatším, zadlžovať sa bez obmedzenia a neobmedzene rozširovať sociálne dávky bez následkov. Ubezpečili voličov, že účet zaplatia iní. Títo ‚iní‘ – predstavitelia produktívnej ekonomiky – však už melú z posledného. Kapitál uteká, mladé talenty sa sťahujú do zahraničia, firmy zatvárajú a sú to práve stredná trieda a mladí ľudia, ktorí zdedia tento dlh a znášajú následky.
To, čo Európa potrebuje, je menej štátu. Nová dotácia, nová daň pre najbohatších či nový núdzový fond financovaný zo spoločného dlhu krízu len zhoršia.
Riešenie spočíva v znížení neproduktívnych výdavkov a daňového zaťaženia práce a investícií, v ukončení dotačnej kultúry, ktorá udržiava ekonomiku v stave stagnácie, v liberalizácii trhov a v opustení ideologických diktátov, ktoré spravili európsky priemysel nekonkurencieschopným.
Európa potrebuje imigračnú politiku, ktorá podporuje prosperitu, a nie volebné zisky: selektívnu politiku naviazanú na zamestnanie, a nie na prístup k sociálnym dávkam. Musí uskutočniť postupný prechod od priebežných dôchodkových systémov, v ktorých sa odvody používajú na financovanie súčasných dôchodkov, k zásluhovým kapitálovým systémom, kde sú pracovníci vlastníkmi svojich úspor, ako to predviedli Švédsko a Holandsko.
Občania musia pochopiť jednu pravdu: štát bohatstvo nevytvára, štát ho spotrebováva.
Snímka obrazovky z videa, ktoré 18. októbra 2026 zverejnila požiarna a záchranná služba departementu Haute-Vienne. (Foto: SDIS 87)
Nepokoje vo Francúzsku sú varovaním pre Spojené štáty. Keď je spoločnosť desaťročia presvedčená, že má nárok na všetko, a následne zistí, že štát bankrotuje, výsledkom nie je solidarita, ale násilie.
Demokratický socializmus sľuboval Európe rovnosť a bezpečnosť. Priniesol len stagnáciu, infláciu, dlh a hnev. Ak Spojené štáty prijmú tento systém, vydajú sa rovnakou cestou biedy a zúfalstva. Čím skôr Európa opustí demokratický socializmus, tým skôr môže znova získať prosperitu, ktorú jej kedysi závidel celý svet.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko Epoch Times.
Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
