Hlinené omietky nepatria len do starých chalúp. Odborníčka Markéta Zimová vysvetľuje, prečo sa vracajú do moderných domov (Rozhovor)
Hlina patrí medzi najstaršie stavebné materiály, no podľa Markéty Zimovej má svoje miesto aj v modernej architektúre. Jednateľka rodinnej firmy Hliněný dům vyrastala v historických stavbách a posledných 14 rokov vedie firmu, ktorú založili jej rodičia. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa hlinené omietky vracajú do novostavieb, v čom spočíva ich výhoda z pohľadu udržateľnosti a prečo by sme pri rekonštrukciách nemali automaticky nahrádzať pôvodné materiály novými.
Epoch Times Slovensko: Kým stavebníctvo čoraz viac stavia na moderných technológiách a nových materiáloch, vy sa venujete tradičným hlineným omietkam. Prečo ste sa rozhodli ísť práve touto cestou?
Markéta Zimová: Žijeme v čase, keď sa obklopujeme stále novšími technológiami a máme pocit, že čím modernejší dom postavíme, tým lepšie sa nám v ňom bude žiť. Ja si však myslím, že stojí za to položiť si otázku, čo skutočne potrebujeme a ako sa budeme cítiť v prostredí, ktoré vytvárame. Snažíme sa pracovať skôr s jednoduchosťou a materiálmi overenými časom.
Čo vás osobne priviedlo k hline? Pôvodne ste totiž vyštudovali úplne iný odbor…
Ja som pôvodne vyštudovala umelecké odlievanie kovov, takže nebyť mojich rodičov, k hline by som sa profesijne možno nikdy nedostala. Keď však nastal čas prevziať rodinnú firmu, rozhodla som sa, že to skúsim. Časť detstva som prežila na hrade Helfštýne. Neskôr sme sa s rodičmi presťahovali do starého hlineného domu na Vyškovsku neďaleko Brna, ktorý je pamiatkovo chránený. Moja mama je architektka a otec stavbár. Pri rekonštrukcii tejto stavby sa snažili rešpektovať pôvodné materiály a tradičné stavebné postupy. Práve vtedy sa začali hlbšie zaoberať hlinou. Postupne sa na nich obracali aj majitelia ďalších starých domov v okolí. Po jednej rekonštrukcii nasledovali ďalšie a napokon vznikla firma Hliněný dům.
Mnohí ľudia však stále vnímajú hlinené omietky ako niečo z minulosti. Prečo podľa vás majú svoje miesto aj v dnešnom stavebníctve?
Hlina má v stavebníctve svoje miesto už od nepamäti a dodnes sa využíva po celom svete. Veľa sa hovorí o udržateľnosti a energetickej náročnosti budov. To je, samozrejme, dôležité, ale podľa mňa by sme sa mali pýtať aj na to, z čoho staviame, odkiaľ materiál pochádza, koľko energie bolo potrebné na jeho výrobu a dopravu a čo sa s ním stane o niekoľko desiatok rokov, keď sa skončí jeho životnosť. Až potom sa na stavbu pozeráme ako na celok.
Zmenil sa za viac ako dvadsať rokov fungovania firmy aj pohľad zákazníkov? Kto dnes po hlinených omietkach siaha?
Keď rodičia začínali, hlinené omietky sa používali predovšetkým pri rekonštrukciách starých a pamiatkovo chránených domov. Siahali po nich chalupári, pamiatkari alebo ľudia hľadajúci alternatívu ku konvenčnému stavaniu. Za viac ako dvadsať rokov sa však situácia výrazne zmenila. Dnes ich dodávame do bežných murovaných novostavieb, drevostavieb aj nízkoenergetických domov. Hlinené povrchy sa objavujú aj v školách, škôlkach, knižniciach, reštauráciách alebo hoteloch.
Mnohí si pod hlinenou omietkou predstavia obyčajnú hlinu zo záhrady. Z čoho sa však v skutočnosti vyrába?
Zloženie je prekvapivo jednoduché. Základom sú íl a piesok. Íl plní funkciu spojiva a piesok je plnivom. Do niektorých druhov omietok pridávame napríklad slamovú rezanku, ktorá funguje ako rozptýlená výstuž. Nie je potrebné chemické spojivo a hlina tvrdne jednoducho tým, že z nej odchádza voda. Keď ju znovu namočíte, dá sa opäť spracovať.
Ak je zloženie také jednoduché, môže si človek pripraviť omietku aj z hliny, ktorú nájde priamo na svojom pozemku?
Hlinenú omietku si môžete pripraviť aj z lokálnej hliny. Keď napríklad pri kopaní základov narazíte na vhodnú ílovitú zeminu, môžete ju dať bokom a následne z nej s lokálnym pieskom vytvoriť vlastnú omietku. Z materiálu, ktorý by sa inak zo stavby odvážal, tak môže vzniknúť povrch stien.
Pri výrobe používame stály zdroj ílovitej hliny, ktorej vlastnosti poznáme, a podľa konkrétneho typu omietky ju v rôznych pomeroch miešame s pieskom. Pri lokálnej hline je potrebné urobiť vzorky, nájsť vhodný pomer jednotlivých zložiek a vyskúšať, ako sa zmes správa. Dnes však už vôbec nie je nutné hlinu ťažiť svojpomocne a omietku si pripravovať od základov. Na trhu sú hotové namiešané hlinené zmesi, s ktorými sa pracuje podobne ako s inými suchými omietkovými zmesami – stačí pridať vodu podľa návodu. K dispozícii sú rôzne druhy hlinených omietok – od základných prednástrekov a jadrových omietok až po jemné stierky a finálne povrchové úpravy.
Čím sa teda hlinená omietka odlišuje od bežných sadrových či cementových omietok? Čo dokáže ponúknuť navyše?
Hlinená omietka veľmi dobre pracuje s vlhkosťou v interiéri a vďaka svojej hmote má dobré akumulačné vlastnosti. Ak by som však mala vyzdvihnúť jednu jej výnimočnú vlastnosť, bola by to možnosť opätovného použitia. Môže byť na stene dvadsať, päťdesiat, sto alebo pokojne stopäťdesiat rokov. Keď ju následne odstránime, materiál znovu rozdrvíme a zmiešame s vodou, môžeme z neho za vhodných podmienok opäť pripraviť omietku. Je to možné preto, že hlina netvrdne chemickou reakciou.
Často sa hovorí aj o tom, že hlina prirodzene reguluje vlhkosť a akumuluje teplo. Do akej miery tieto jej vlastnosti pocítime v interiéri?
Ílové minerály dokážu veľmi dobre pracovať s vlhkosťou. Keď vlhkosť vzduchu stúpne, hlinená omietka časť vodnej pary pohltí. Keď sa vzduch vysuší, postupne ju uvoľní späť. Pomáha tak vyrovnávať výkyvy vlhkosti. Je však dôležité povedať, že hlinená omietka nie je riešením stavebnej vlhkosti. Ak do muriva preniká vlhkosť zo zeme alebo do stavby zateká, treba najskôr odstrániť príčinu problému. Vďaka svojej hmotnosti dokáže tiež prijímať a akumulovať teplo a následne ho postupne uvoľňovať. Záleží, samozrejme, na množstve materiálu. Niekoľko milimetrov štuku nebude mať rovnaký účinok ako niekoľko centimetrov omietky.
Kde všade možno hlinené omietky použiť?
Hlinené omietky používame predovšetkým v interiéri. Pri správne navrhnutej skladbe ich môžeme aplikovať na kameň, pálené aj nepálené tehly, pórobetón, drevo a zrubové konštrukcie, ale tiež na sadrokartónové, sadrovláknité alebo OSB dosky. S hlinou sa môžeme stretnúť aj v exteriéri, predovšetkým pri historických stavbách. Tam musí byť konštrukcia dobre chránená pred vodou. Dôležitý je presah strechy, správne riešený sokel a ochrana povrchu napríklad vápenným náterom.
Aká je životnosť hlinených omietok?
Stačí sa pozrieť okolo seba. Stáročné hlinené domy nájdeme prakticky po celej našej krajine. V mnohých stavbách bola hlina použitá ako murovacia malta, omietka, výplň konštrukcií alebo podlaha. Často o tom ani nevieme, pretože pôvodné vrstvy boli pri neskorších rekonštrukciách prekryté novšími materiálmi. Ak je hlinená omietka chránená pred dlhodobým pôsobením vody a nedôjde k poruche konštrukcie, môže vydržať celé generácie. Veľkú úlohu však zohráva priebežná údržba, spôsob, akým sa o dom staráme, to, či je obývaný, a samozrejme aj zásahy, ktoré sa na ňom v priebehu rokov vykonali.
Pri historických objektoch však nejde iba o vzhľad. V čom môže hlina pomôcť pri ich záchrane?
Hlina je pri rekonštrukciách historických stavieb dôležitá predovšetkým preto, že je kompatibilná s pôvodnými materiálmi. Ak máme napríklad dom z nepálených tehál, odporúčame v interiéri hlinené omietky a v exteriéri podľa konkrétnej stavby hlinené alebo vápenné omietky. Konštrukcia tak môže prirodzene pracovať s vlhkosťou.
Hlina veľmi dobre funguje aj v kontakte s drevenými konštrukciami a historicky sa používala napríklad pri drevených stropoch alebo zrubových stavbách. Dokáže prijímať a následne uvoľňovať vlhkosť, a tým pomáha vytvárať podmienky priaznivé pre zachovanie dreva. Naopak, pri nevhodných neskorších zásahoch, napríklad keď sa staré drevené prvky uzavrú do vrstiev, ktoré zadržiavajú vlhkosť, môže dochádzať k ich degradácii. S tým sa stretávame napríklad pri starých zrubových stenách, stropných trámoch a drevených prvkoch nevhodne opravených cementovými maltami.
Čo je pri rekonštrukcii starého domu najväčšou výzvou a na čo by si mal človek dať pozor ešte pred kúpou?
Rekonštrukcie starých domov sú pre mňa srdcovou záležitosťou. V takýchto domoch žijem prakticky celý život a myslím si, že rekonštrukcia patrí k udržateľnejším spôsobom stavania. Do každého starého domu už niekto vložil svoju energiu, prácu, predstavy aj peniaze. Bola by škoda prísť a bez rozmyslu všetko vybúrať.
Už pred kúpou by som odporúčala vziať si so sebou odborníka, ktorý pozná daný typ stavieb a dokáže reálne vyhodnotiť, čo je možné zachovať a čo už je skutočne potrebné opraviť alebo nahradiť. Nejde iba o nájdenie chýb. Dôležité je vedieť rozpoznať hodnotu toho, čo v dome stále dobre funguje. Treba posúdiť konštrukcie, omietky, podlahy, stropné trámy, krov, strechu aj prípadné problémy s vlhkosťou.
Popri hlinených omietkach v Česku ste sa pustili aj do renovácie jednej stavby na Sardínii. Čo vás priviedlo práve tam?
Sardíniu navštevujeme s rodinou už od môjho detstva a vždy sme ju mali veľmi radi. Celá naša rodina má tak trochu „úchylku“ na staré domy. Nech sme kdekoľvek, náš pohľad automaticky smeruje k starým stavbám a pôvodným materiálom. Na Sardínii, predovšetkým vo vnútrozemí, môžete vidieť nádherné staré kamenné domy, ale aj stavby, kde je kameň spojený hlinenou maltou a na povrchoch nájdete hlinené alebo vápenné omietky. Raz sa objavil starý dom kúsok od pobrežia na severe Sardínie. Spoločne s priateľmi sme ho kúpili a pustili sa do rekonštrukcie. Snažili sme sa zachovať jeho pôvodný charakter a v čo najväčšej miere používať prírodné stavebné materiály.
V čom bola rekonštrukcia tohto domu odlišná od vašich doterajších skúseností z Česka?
Možno vás to prekvapí, ale nevidím v tom až taký veľký rozdiel. Niektoré materiály sme kúpili priamo na Sardínii, iné sme si nechali doviezť. Základný princíp však zostal rovnaký – rešpektovať pôvodný charakter domu a čo najviac využiť to, čo vytvorili ľudia pred nami.
Opravili sme niektoré drevené trámy strešnej konštrukcie, pôvodné škridly sme očistili a znovu použili. Zároveň sme opravili komíny a doplnili odkvapy. Urobili sme nové rozvody vody a elektriny. V interiéri sme odstránili väčšinu starých cementových omietok a nahradili ich hlinenými omietkami a ílovými farbami. Vonkajšie kamenné steny sme ponechali bez omietky a škáry medzi kameňmi opravili vápennou maltou. Väčšinu pôvodných podláh sa nám podarilo zachovať.
Čo ste mali v rámci rekonštrukcie na starosti vy osobne?
Projekt a štúdiu rekonštrukcie spracovala moja mama, Ing. arch. Edita Vlčková, a návrh sme následne nechali schváliť na miestnom úrade. Na Sardíniu som potom prišla vo chvíli, keď už bola väčšina hrubých prác hotová. Spoločne sme nanášali finálne hlinené štuky a aplikovali ílové farby.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí o hlinených omietkach uvažujú, no stále váhajú?
Povedala by som: Dajte hline príležitosť. Nemyslím si, že hlinené omietky sú univerzálnym riešením pre každú stavbu alebo že by sme nimi mali nahrádzať všetky ostatné materiály. Každý materiál má svoje miesto, svoje prednosti aj limity. Dôležité je vybrať ho podľa konkrétnej stavby a toho, čo od neho očakávame.
Bola by som však rada, keby sme hlinu prestali vnímať ako niečo, čo patrí iba do starých chalúp alebo k úzkej skupine nadšencov. Dnes ju môžeme použiť v starom hlinenom dome rovnako ako v modernej drevostavbe alebo bežnej murovanej novostavbe. Niekedy stačí jedna miestnosť alebo jedna pohľadová stena, aby ste si mohli tento materiál sami vyskúšať a zistiť, ako sa vám s ním žije. Hlina patrí medzi najstaršie stavebné materiály na svete, no verím, že má svoje miesto aj v budúcnosti stavebníctva.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
