Ľudia padajú do socialistickej pasce a namiesto etatizmu vinia kapitalizmus (Komentár)
Socializmus sa zvyčajne prezentuje ako vzbura proti privilegovaným a privilégiám, v praxi je však jedným z najúčinnejších nástrojov, ako ich postavenie upevniť.
Ľudia padajú do socialistickej pasce, pretože si neuvedomujú, aké nebezpečné je riešiť problémy spôsobené prebujnelým štátom jeho ďalším posilňovaním. Mnohí vinia za svoje problémy s vysokými životnými nákladmi kapitalizmus, hoci skutočnou príčinou je etatizmus. Ten spočíva v postupnom nahradzovaní občianskej spoločnosti, trhov, úspor a slobodného rozhodovania jednotlivcov politickou kontrolou, verejnými výdavkami, reguláciami, zdanením a menovými zásahmi. Predátorský štát, o ktorom píšem vo svojej knihe The New Global Economic Order (Nový svetový ekonomický poriadok), predstavuje krajnú podobu etatizmu. Ide o systém, v ktorom politická trieda oberá rodiny a podniky o bohatstvo a slobodu, aby udržala samu seba, odmeňovala od seba závislé skupiny a ovládala spoločnosť.
Prebujnelý štát, vysoké dane, neustále vytváranie nových peňazí a klientelizmus nie sú kapitalizmom voľného trhu.
Socializmus sa vie dobre predávať, pretože akademici a politici vždy posudzujú socialistické opatrenia podľa ich deklarovaných zámerov, nie podľa katastrofálnych výsledkov. Socializmus je tak dokonalou ideológiou pre elity. Ponúka pocit morálnej nadradenosti a rétoriku súcitu, zatiaľ čo ľudí, ktorých údajne háji, robí chudobnejšími, závislejšími a menej slobodnými. Kým si ľudia uvedomia, že sľubované riešenia boli pascou, štát je už príliš veľký a mocný a používa represie proti tým, ktorých pôvodne sľuboval chrániť.
Prebujnelý štát, intervencionizmus, vytváranie nových peňazí a vysoké dane zdevastovali ekonomiku a zničili šance rodín zo strednej triedy a malých podnikov prosperovať. A ďalšie posilňovanie štátu, zvyšovanie daní, vytváranie peňazí a zásahy do hospodárstva ich iba ešte viac ochromia.
Keby boli rozsiahly štát, vysoké dotácie, vysoké dane a politická kontrola ekonomiky riešením dnešných problémov s dostupnosťou životných potrieb, Francúzsko by sa nepotýkalo so stagnáciou, spoločenskou nespokojnosťou ani obrovskými problémami so zadlžením a rozpočtovými schodkami. Navyše neexistuje jediný príklad ekonomiky, ktorá by problémy s cenovou dostupnosťou, nerovnosťou a vysokými životnými nákladmi vyriešila zavedením politickej kontroly a financovaním štátneho dlhu prostredníctvom tvorby peňazí.
Verejný sektor nepatrí „verejnosti“. Je to štruktúra financovaná daňovými poplatníkmi, ktorú ovládajú a riadia politici. Tí neustále požadujú vyššie dane a väčšie výdavky, aby poskytovali rovnaké množstvo alebo dokonca menej služieb. Neexistuje nič také ako zoštátnenie; ide o politizáciu.
Mnohí mladí ľudia boli vychovávaní k presvedčeniu, že ich frustrácia z nedostupného bývania, slabého rastu reálnych miezd, nízkych výnosov úspor a zhoršujúcich sa možností spoločensky postúpiť dokazuje zlyhanie kapitalizmu. Dôkazy však ukazujú niečo úplne iné. Vo väčšine vyspelých ekonomík a od roku 2008 čoraz viac aj v Spojených štátoch neprevláda kapitalizmus voľného trhu, ale model rozsiahleho štátu, chronických rozpočtových schodkov, vysokého zadlženia, rastúcich daní, znehodnocovania meny, regulačných prekážok a politických zásahov, ktoré chránia zavedených hráčov a znevýhodňujú novopríchodzích.
Práve preto toľko milionárov a bohatých ľudí podporuje socializmus. Je to dokonalý spôsob, ako odstrániť systém založený na zásluhách, zničiť konkurenciu a zachovať si výsady získané vďaka politickým väzbám, a pritom požadovať ešte väčšiu štátnu kontrolu. Klientelizmus je priamym dôsledkom etatizmu a krokom smerom k socializmu.
Len málokto je bohatší a mocnejší ako socialistickí despotovia a tí, ktorí im pomáhajú. Socializmus pritom potrebuje chudobných ľudí, ktorí zostanú chudobní a podriadení štátu. Nerovnosť vznikajúcu na základe úspechu nahrádza nerovnosťou riadenou politikmi. V etatistickom systéme je však nerovnosť otázkou ceny, nie dostupnosti. Socializmus vedie k hyperinflácii a nedostatku, pretože ignoruje ekonomické výpočty a využíva znehodnocovanie meny na vyvlastňovanie bohatstva, ktoré ešte vytvára zvyšok súkromného sektora. Zároveň udržuje občanov závislých a poddajných, zatiaľ čo politickí predstavitelia si užívajú svoje výsady. Odstránením motivácie zarábať peniaze, rozvíjať sa a prosperovať prináša socializmus pravý opak toho, čo sľubuje. Kým to však ľudia zistia, už z neho nemôžu uniknúť.
Preto ľudia padajú do socialistickej pasce, hoci by mali viniť etatizmus, nie kapitalizmus. Socializmus je dokonalou ideológiou pre elity, pretože zahaľuje nátlak a donucovanie do rúcha morálnej samoľúbosti. Ponúka súcitnú rétoriku a vystupuje z pozície morálnej prevahy, zatiaľ čo práve tých ľudí, ktorých údajne háji, robí chudobnejšími, závislejšími a menej slobodnými.
Mačky sľubujú myšiam syr zadarmo. Myši však nechápu, prečo je vlastne „zadarmo“.
Pasca funguje, pretože pôsobí súcitne
Príťažlivosť socializmu nespočíva v tom, že funguje. Spočíva v tom, že sa tvári ako niečo cnostné. Lenže nie je. Sľubuje bezpečie, spravodlivosť, dôstojnosť a ochranu pred nestabilitou trhu. Kým si však občania uvedomia, že tento sľub bol pascou, štát je už príliš rozsiahly, nákladný, intervencionistický a mocný na to, aby bolo ľahké tento vývoj zvrátiť.
Model etatizmu je zjavný naprieč vyspelými ekonomikami. Medzinárodný menový fond (MMF) predpokladá, že výdavky sektora vládnych inštitúcií vo vyspelých ekonomikách dosiahnu v roku 2026 výšku 40,7 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) pritom uviedla, že priemerné vládne výdavky v členských krajinách OECD, ktoré sú zároveň členmi EÚ, dosahujú 49,3 percenta HDP. V krajinách ako Francúzsko presahujú vládne výdavky 57 percent HDP.
Výsledkom je stagnácia, spoločenská nespokojnosť a rastúce životné náklady, zatiaľ čo údajne „bezplatné“ veci sa v dlhodobom horizonte stávajú veľmi drahými. Platiť stále vyššie dane a dostávať za ne stále horšie „bezplatné“ služby, nedostupné bývanie a menej príležitostí je mimoriadne nevýhodný obchod. Toto nie sú ukazovatele systému s minimálnou rolou štátu. Sú to ukazovatele systému politického prerozdeľovania v masívnom meradle.
Keby cesta k sociálnej spravodlivosti viedla cez väčší štát, vyššie dane a ďalšie zásahy do ekonomiky, mladým ľuďom by sa darilo a socialistické ekonomiky by patrili k svetovej špičke. Namiesto toho sa potýkajú s nadhodnotenými cenami aktív, nedostupným bývaním, klesajúcou hodnotou bankových vkladov a stále ťažšou cestou k životu na úrovni strednej triedy. Nie je to preto, že by trhy boli príliš slobodné, ale preto, že vlády majú príliš dominantné postavenie.
Čína a severské krajiny nie sú dôkazom, že socializmus funguje. Naopak ukazujú, že keď krajiny opustia socialisticky riadenú hospodársku politiku a zavedú to, čo by mnohí na Západe označili za „nespútaný kapitalizmus“, vedie to k rastu a bohatstvu.
Zlou správou je, že ten istý fiškálny model rozsiahleho štátu sa napriek svojim zlyhaniam ďalej rozširuje. MMF odhadol, že vyspelé ekonomiky hospodárili v roku 2025 s celkovým rozpočtovým schodkom vo výške 4,4 percenta HDP a pre rok 2026 predpovedá 4,8 percenta. Celosvetový hrubý verejný dlh vzrástol v roku 2025 na 93,9 percenta HDP a do roku 2029 má podľa predpovede dosiahnuť 100 percent, zatiaľ čo verejné zadlženie mnohých vyspelých ekonomík zostáva na historicky vysokých úrovniach.
Politický systém namiesto nápravy zlyhaní v minulosti naďalej žije na úkor budúcnosti, len aby si udržal súčasné privilégiá. Politici, z ktorých sa stali noví aristokrati, tak zo súčasnej situácie obviňujú milionárov a bohatých ľudí – a to aj napriek tomu, že čím väčší podiel majetku im štát zhabe, tým viac sa ekonomická situácia zhoršuje. Práve tento predátorský etatizmus opisujem vo svojej práci. Politici každoročne získavajú kontrolu nad stále väčšou časťou národného bohatstva, no následne obviňujú tých, ktorí bohatstvo vytvárajú, aby podnecovali závisť, nenávisť a závislosť.
Znehodnocovanie meny viedlo k rozbujneniu štátu
Tento model udržiavali pri živote centrálne banky, ktoré opakovane chránili vlády a ich štátny dlh pred dôsledkami nadmerných výdavkov a nezodpovedných fiškálnych politík. Údaje jednotlivých centrálnych bánk ukazujú, že bilancia americkej centrálnej banky (FED) dosiahla v apríli 2022 vrchol na úrovni 8,97 bilióna dolárov, bilancia Eurosystému dosiahla vrchol v júni 2022 na úrovni 8,84 bilióna eur a bilancia japonskej centrálnej banky dosiahla vrchol v auguste 2024 na úrovni 764,8 bilióna jenov. Ide o celkový objem aktív, ktoré tieto centrálne banky držali – predovšetkým štátnych dlhopisov, ktoré nakúpili. Vo vrchole tak FED vlastnil aktíva v hodnote 34,5 % HDP USA, Eurosystém vlastnil 64,2 % HDP eurozóny a japonská centrálna banka až 125,8 % HDP Japonska. Aj v roku 2026 zostávajú tieto bilancie v pomere k HDP mimoriadne veľké.
To nie je neutrálne technokratické riadenie. Je to mechanizmus, ktorý penalizuje sporenie, zvýhodňuje zadlžovanie, narúša trhovú tvorbu cien a nafukuje ceny finančných aktív tým, že zastiera riziká štátneho dlhu. Zároveň nenápadne presúva bohatstvo od sporiteľov a pracujúcich vrátane hodnoty ich miezd k nadmerne zadlženým vládam. Keď štát príliš utráca a centrálna banka zastiera dôsledky, občanom sa hovorí, že sú chránení. V skutočnosti sú však ochudobňovaní v dôsledku znehodnocovania meny a nárastu cien aktív.
Umelá tvorba peňazí nikdy nie je neutrálna. Neúmerne zvýhodňuje vlády a vlastníkov aktív, ktorí sa dokážu chrániť pred menovou infláciou. Zároveň však vždy škodí reálnym mzdám, vkladom na bankových účtoch a ľuďom, ktorí nevlastnia žiadny majetok. Politici sa vám snažia nahovoriť, že tieto dopady dokážu vyrovnať prostredníctvom daní, štátnych transferov a vyvlastňovania. Je to však len trik, ako urobiť zamestnancov a ľudí s nízkymi príjmami ešte závislejšími od štátu, ktorý nikdy nesplní sľub ľahko dostupných peňazí. Ochudobňovanie sa totiž nezastavuje, ale zrýchľuje.
Veľký štát vás robí chudobnými. Ešte väčší štát vás robí ešte chudobnejšími.
Socializmus posilňuje elity a nie občanov
Socializmus býva často prezentovaný ako vzbura proti privilégiám a privilegovaným, no v praxi je jedným z najúčinnejších nástrojov, ako ich pozíciu upevniť. Čím väčší je štát, tým cennejšie sú politické kontakty. Čím viac systém zasahuje do ekonomiky, tým ľahšie môžu veľké zavedené spoločnosti, byrokratický aparát a záujmové skupiny napojené na politickú moc diktovať podobu regulácií, získavať dotácie, potláčať konkurenciu a rozhodovať o tom, kto dostane výhody.
Preto je socializmus pre elity taký príťažlivý. Umožňuje im hovoriť jazykom súcitu a ľudskosti a zároveň vytvárať štruktúry závislosti. Poskytuje im morálne krytie pre vyššie výdavky, vyššie dane, väčšiu kontrolu a ďalšiu byrokraciu, a to aj napriek tomu, že tieto opatrenia znižujú produktivitu, znevýhodňujú prácu a investície a držia milióny ľudí v stagnácii. Elity za socializmu netrpia, pretože môžu svoje bohatstvo uchovávať mimo systému. Tí, ktorí hlasujú za väčší štát, sa medzitým často čudujú, prečo sa ich situácia zakaždým zhorší.
Riešením neefektívneho a zadlženého štátu nie je ešte väčší štát. Ďalšie posilňovanie štátu, vyššie dane a ďalšie zásahy do ekonomiky nenapravia škody, ktoré už napáchali rozsiahly štát, rastúce zdanenie a intervencionistické plánovanie. Ekonomiku akurát ešte viac ochromia tým, že oslabia motiváciu pracovať, sporiť, investovať, budovať a inovovať.
Dobrým príkladom je bytová kríza. OECD poukazuje na politické rozhodnutia, napríklad obmedzenia využívania pozemkov, prekážky vyplývajúce z územného plánovania a nedostatky na strane ponuky, ako na hlavné príčiny problémov s dostupnosťou bývania. Socialistickou politickou odpoveďou však nie je odstrániť prekážky a rozšíriť ponuku. Namiesto toho prichádzajú ďalšie dotácie, ďalšie regulácie a ďalšie vrstvy štátnych zásahov, ktoré chránia zavedených hráčov a prehlbujú deformácie trhu.
Ľudia nezažívajú zlyhanie kapitalizmu. Zažívajú kumulované dôsledky zlyhania etatizmu, prebujnelého štátneho aparátu, nekonečných rozpočtových schodkov, závislosti od dlhu, menových zásahov, regulačnej záťaže a daňových systémov, ktoré znevýhodňujú prácu a kapitál. Kým rétoriku súcitu vystrieda realita biedy, socialistický systém už je vybudovaný tak, aby trestal práve tých občanov, ktorých mal podľa vlastných tvrdení chrániť.
Prosperita a rovnosť príležitostí si vyžadujú pravý opak socializmu. Vyžadujú si menšie a efektívnejšie vlády, kontrolu rozpočtu, otvorený a slobodný menový systém, menej prekážok pre inovácie, podnikanie a výstavbu bývania a daňový systém, ktorý podporuje úsilie, sporenie a podnikavosť, nie závislosť, utrácanie a zadlžovanie.
Socialisti vedia, že samotný socializmus nedokážu predať; nikto by ich nevolil. Všetky príklady socialistických centrálne plánovaných ekonomík skončili katastrofálnym neúspechom. Preto musia socializmus ponúkať prostredníctvom falošných príkladov, ako sú severské krajiny, a predávať ho ako súcitné „vylepšenie“ súčasného systému. Tvrdia, že o nič neprídete – že si zachováte doterajší rast aj prístup k tovarom a službám – a že stačí len odovzdať politikom ešte viac moci. Táto lož – že presunom ďalšej moci na socialistických politikov o nič neprídete, ba naopak, len získate – však vždy vedie k stagnácii, závislosti, chudobe a útlaku.
Socialisti vždy tvrdia, že „skutočný socializmus ešte nikdy nebol zavedený“, čo je samozrejme lož. Socializmus nie je skvelá myšlienka, ktorá bola zle alebo neúplne uvedená do praxe. Je to príšerná myšlienka, ktorá bola dokonale zrealizovaná. Pasca zaklapne v momente, keď sa socialistom podarí presvedčiť obyvateľstvo, aby socializmus prijalo. Ovládnu inštitúcie, vytvoria závislú a poddajnú spoločnosť a zvnútra zničia demokraciu – a to všetko pod zástavou „demokratického socializmu“. Ide o oxymoron, keďže socializmus vždy znamená tyraniu a kontrolu, nie prosperitu. V tej chvíli už však niet cesty von.
Obviňovať kapitalizmus z katastrof spôsobených politickými zásahmi nie je omyl. Je to stratégia, ako ľuďom predať socialistickú pascu.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
